znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 487/2013-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014v senáte   zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a   sudcuRudolfa   Tkáčika   o   prijatej   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniťmajetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivésúdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislavesp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 p o r u š e n éb o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov), ktorú j e   Krajskýsúd v Bratislave p o v i n n ý   uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. II. ÚS 487/2013-23 z 3. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniťmajetok   zaručeného v   čl.   20 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivésúdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)uznesením   sp.   zn.   12   C   117/93   zo   6.   novembra   2008   rozhodol   o   nároku   sťažovateľana odmenu za poskytnuté právne služby a na náhradu hotových výdavkov tak, že priznalsťažovateľovi ako právnemu zástupcovi navrhovateľa ustanovenému uznesením okresnéhosúdu za poskytovanie právnych služieb odmenu v sume 332,01 € (9 701 Sk).

Okresný   súd   v   napadnutom   uznesení   dospel   k   záveru,   že   právnemu   zástupcovinavrhovateľa   –   sťažovateľovi — neprináleží   odmena   za   právne   služby   určenápodľa ustanovenia   §   10   ods.   1   a   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) tak, ako si ju vyčíslil sťažovateľ.Podľa právneho názoru okresného súdu totiž sťažovateľovi ako ustanovenému právnemuzástupcovi navrhovateľa patrí odmena určená podľa ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky.Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu   okresného   súdu   v   zákonomustanovenej   lehote   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesenímč. k. 2 Co 316/2008-383 z 28. augusta 2009, ktorým „uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak,   že   priznal   sťažovateľovi   ako   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   za   poskytovanie právnych služieb odmenu v sume 8 405 €“.

Krajský súd „uviedol, že predmetom konania je nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady   škody   v sume   3 319   391,89   €   (100 000 000   Sk)   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami v trestnom konaní vedenom na bývalom Mestskom súde v Bratislave pod sp. zn. 12 T 154/1976, a prvostupňový súd pri určení základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   (pri   absencii   dohody   o   zmluvnej   alebo   podielovej odmene) nesprávne aplikoval ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky, ktoré je možné použiť v prípadoch, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno   zistiť   len   s nepomernými   ťažkosťami.   Odvolací   súd   ďalej   vo   svojom   odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v posudzovanom prípade je nutné pri určení sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby postupovať podľa ustanovení § 9 a § 10 vyhlášky z dôvodu, že tarifnou hodnotou veci je navrhovateľom uplatnený peňažný nárok v sume 3 319 391,89 € (100 000 000 Sk). V tomto smere odvolací súd prisvedčil námietke sťažovateľa o tom, že ustanovenie vyhlášky neumožňuje za daných podmienok použiť na určenie výšky základnej sadzby tarifnej odmeny ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky a na daný prípad nie je možné aplikovať ani ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na trovy konania účastníkov.“.

Sťažovateľ rozhodnutie krajského súdu napriek tomu nepovažoval za zákonné, keďžekrajský súd mu nepriznal odmenu za viacero úkonov právnej služby a náhradu hotovýchvýdavkov, preto predmetné uznesenie krajského súdu napadol sťažnosťou na ústavnom súde.

Ústavný   súd   o tejto   sťažnosti   rozhodol   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   24/2010-39z 8. apríla 2010, v ktorom vyslovil, že základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1ústavy   a jeho   právo   zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   boli   uznesením   krajského   súdusp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009 porušené. Zároveň ústavný súd týmto nálezomzrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009 a vec mu vrátilna ďalšie konanie.

Na   základe   uvedeného   krajský   súd   vo   veci   znova   rozhodol   uznesenímsp. zn. 2 Co 135/2010   z   20.   júna   2011,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdusp. zn. 12 C 117/93 zo 6. novembra 2008.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že krajský súd svojím novým rozhodnutím «síce vyhovel námietkam sťažovateľa proti jeho pôvodnému rozhodnutiu, ktoré napadol podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda rozhodol v súlade s právnym názorom ústavného súdu prezentovaným v náleze č. k. IV. ÚS 24/2010-39 z 8. apríla 2010, avšak výrazne sa odklonil od právneho názoru, ktorý vyslovil vo svojom pôvodnom uznesení sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28.   augusta   2009.   Sťažovateľ   pritom   nikdy   nenamietal   nesprávnosť   právneho   názoru krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu výšky tarifnej hodnoty pre určenie tarifnej odmeny sťažovateľa za úkony právnej služby vykonané v rámci právneho zastúpenia navrhovateľa. Touto otázkou sa preto nezaoberal ani ústavný súd, ktorý to aj konštatoval v závere nálezu č. k. IV. ÚS 24/2010-39 z 8. apríla 2010, kde uviedol: „Predmetom posúdenia ústavného súdu nebola otázka, či krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) postupoval správne, ak pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty sporu, t. j. aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky.“».

V novom rozhodnutí – uznesení sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011, ktoré jepredmetom rozhodovania ústavného súdu v tomto konaní – sa podľa názoru sťažovateľa„krajský súd síce riadil právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v časti II nálezu č. k. IV. ÚS 24/2010-39 z 8. apríla 2010, a to tak vo vzťahu k časti odôvodnenia svojho rozhodnutia týkajúceho sa nepriznania odmeny za úkony právnej služby z 29. marca 2006 a zo 6. apríla 2006, ako aj v časti o priznanie náhrady hotových výdavkov sťažovateľovi, tak ako to bolo uložené ústavným súdom. Zároveň sa však bez toho, aby bol jeho pôvodne vyslovený právny názor napadnutý sťažovateľom alebo predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu, výrazným spôsobom odklonil od svojho pôvodného právneho názoru, resp. rozhodol v priamom rozpore s ním. V pôvodnom rozhodnutí pritom jasne a podľa názoru sťažovateľa správne konštatoval, že prvostupňový súd pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny v danej veci nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky, ktoré v danej veci nie je možné aplikovať, rovnako ako ani ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku.“.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že „použitie ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky nemá v tomto prípade oporu v zákone, keďže toto ustanovenie poukazuje na prípady, ak hodnotu veci   alebo   práva   nie   je   možné   vyjadriť   v   peniazoch   alebo   ak   ju   možno   zistiť   len s nepomernými ťažkosťami. V predmetnej právnej veci však bola hodnota veci alebo práva, t. j. náhrada škody, presne vyjadrená v peňažnom ekvivalentne už v samotnom žalobnom návrhu   navrhovateľa.   Je   zarážajúce,   že   v   pôvodnom   rozhodnutí   (uznesení sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009) krajský súd prisvedčil tomuto právnemu názoru a v neskoršom rozhodnutí (uznesení sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011) bez toho, aby bola   správnosť   jeho   pôvodného   právneho   názoru   k tejto   otázke   namietaná,   svojvoľne rozhodol v priamom rozpore s ním. Týmto krajský súd sám poprel svoj predošlý právny názor, a to bez toho, aby túto zásadnú zmenu v jeho právnom posúdení riadne zdôvodnil. Skutočnosti   uvádzané   v   odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 žiadnym spôsobom neodôvodňujú zmenený právny názor krajského súdu, podľa   ktorého   je   v   danej   veci   potrebné   postupovať   podľa   ustanovenia   §   11   vyhlášky. Odôvodnenie napádaného rozhodnutia je v tomto smere nedostatočné a nezrozumiteľné....V   danej   veci   bola   v   čase   ustanovenia   sťažovateľa   za   právneho   zástupcu navrhovateľa predmetom konania náhrada škody v sume 100 000 000 Sk (3 319 391,89 €). Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky   a   hodnota   záväzku.   Ide   pritom   o   kogentné   ustanovenie   vyhlášky,   v zmysle ktorého je advokát povinný postupovať pri vyčíslení svojej odmeny za poskytované úkony právnej služby. Okrem toho, v konaní o náhradu škody musí byť výška škody vždy jasne kvantifikovaná. Už len táto skutočnosť sama osebe jednoznačne bráni tomu, aby sa v konaní o náhradu škody aplikovalo ustanovenie § 11 vyhlášky, pretože v takomto konaní zásadne nemôže ísť o prípad, keď nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“.

Sťažovateľ poukázal aj na tú časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu, v ktorej satento „odvoláva na to, že aj ústavný súd vychádzal zo záveru, že predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody, a priznal ustanovenému advokátovi (sťažovateľovi) trovy konania podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky. S týmto názorom krajského súdu rozhodne nemožno súhlasiť, a to z viacerých relevantných dôvodov. V prvom rade ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa vychádzal z obsahu tejto sťažnosti. V nej si sťažovateľ voči krajskému súdu ako porušovateľovi uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby spolu v sume 245,70 €, teda v sume, ktorú mu aj ústavný súd priznal ako náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti. Ústavný   súd   teda   vychádzal   z   návrhu   sťažovateľa,   pričom   zároveň   vychádzal   aj z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky (vo vtedajšom znení). Podľa uvedeného ustanovenia vyhlášky je vo veciach zastupovania pred ústavným súdom základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa   §   10.   V   konaní   pred   ústavným   súdom   však   nebol   predmetom   sporu   nárok navrhovateľa na náhradu škody, ale nárok sťažovateľa na odmenu za úkony právnej služby poskytnuté navrhovateľovi z titulu jeho ustanovenia za právneho zástupcu navrhovateľa a s tým súvisiace základné práva sťažovateľa, ktoré boli porušené uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009. Z toho dôvodu nebolo možné jednoznačne určiť hodnotu sporu, a preto si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby s tarifnou odmenou za jeden úkon vypočítanou ako 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 2 vyhlášky). Na základe uvedeného možno konštatovať, že ústavný súd postupoval správne, keď sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania v sume 245,70 € za dva úkony právnej služby. Avšak táto skutočnosť, resp. rozhodnutie ústavného súdu v tejto časti nijakým spôsobom neodôvodňuje právny názor krajského súdu, podľa ktorého je potrebné postupovať v predmetnej veci podľa ustanovenia § 11 vyhlášky.

Krajský súd v závere odôvodnenia uznesenia sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 uviedol, že ústavný súd v náleze č. k. IV. ÚS 24/2010-39 z 8. apríla 2010 poukázal na to, že je   potrebné   zaoberať   sa   aj   tým,   či   krajský   súd   postupoval   správne,   ak   na   rozdiel od okresného súdu pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty sporu, teda aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky. S týmto   vyjadrením   krajského   súdu   však   nemožno   súhlasiť   a treba   ho   považovať za zavádzajúce.   Ústavný   súd   totiž   v   náleze   č. k. IV. ÚS 24/2010-39   z   8.   apríla   2010 nepoukázal   na   to,   že   je   potrebné   sa   zaoberať   uvedenou   otázkou,   ale   uviedol,   že pri rozhodovaní   o   sťažnosti   sťažovateľa   sa   zaoberal   len   tými   časťami   namietaného uznesenia krajského súdu, vo vzťahu ku ktorým sťažovateľ uplatnil námietky. Ústavný súd uviedol,   že   z   toho   dôvodu   neposudzoval   napr.   otázku,   či   krajský   súd   (na   rozdiel od okresného súdu) postupoval správne, ak pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty sporu, t. j. aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky. Je preto zrejmé, že krajský súd v odôvodnení napádaného uznesenia zavádzal, keď nesprávne uviedol, že ústavný súd poukázal na potrebu zaoberať sa uvedenou otázkou.   Ústavný   súd   totiž   len   uviedol,   že   sa   zaoberal   len   tými   skutočnosťami,   ktoré sťažovateľ namietal, a teda neposudzoval iné súvisiace otázky, napr. predmetnú otázku, či pri aplikácii ustanovení vyhlášky postupoval správne krajský súd alebo okresný súd.“.

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd taktorozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 6. 2011, č. k. 2 Co 135/2010,bolo porušené ústavné právo sťažovateľa vlastniť majetok a právo na jeho ochranu v zmyslečl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ďalej   tiež   právo   sťažovateľa   na   legitímneočakávanie nadobudnutia vlastníctva v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľa na súdnu a inúprávnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľana spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 6. 2011, č. k. 2 Co 135/2010, sazrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovyprávneho zastúpenia vo výške 275,96 EUR... a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezuna účet právnej zástupkyne sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛...“

2. Na výzvu ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania.Za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 3492/13 z 22. novembra 2013 a právnazástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu   listomz 11. decembra 2013.

2.1   Predseda   krajského   súdu   po   vyjadrení   sa   súčasnej   predsedníčky   vo   vecikonajúceho senátu „2 Co“ uviedol:

„Z   Nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   08. 04. 2010,č. k. IV. ÚS 24/2010-39   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   nepriznanie   odmeny   za   úkonprávnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, odmenuza   úkony   právnej   služby   za   ďalšie   porady   a rokovania   s klientom   a náhradu   hotovýchvýdavkov   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   28. 08. 2009,   sp.   zn.   2   Co316/2009 s tým, že Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom rozhodol tak, že uvedenýmuznesením odvolacieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1Ústavy SR a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republikyuznesenie   zrušil   a vec   vrátil   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   ďalšie   konanie   s tým,   žetunajšiemu súdu bola uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 245,70eur, o ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 36 ods. 2zákona Národnej rady Slovenskej republiky čl. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky... tak, že priznal sťažovateľovi odmenu za dva úkony právnej službypodľa ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) Vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb...

Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 06. 2011, č. k. 2 Co 135/2010-433   vyplýva,   že   odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   IIIzo dňa 06. 11. 2008, č. k. 12 C 117/1993-376, ktorým bola sťažovateľovi priznaná odmenav sume   9 701,-   Sk   za   poskytovanie   právnych   služieb   navrhovateľovi,   dôvodiac   tým,že na náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách, ktoré vznikli na právnom zastúpenínavrhovateľa je potrebné aplikovať ustanovenie § 11 Vyhlášky, nakoľko aj Ústavný súdSlovenskej   republiky   pri   svojom   rozhodovaní   o trovách   konania   sťažovateľa   vychádzalz ustanovenia § 11 ods. 2 Vyhlášky. Vzhľadom na uvedené predsedníčka senátu... považujesťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.“

Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní o prijatejsťažnosti pred ústavným súdom.

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súduuviedla, že s „vyjadrením porušovateľa sa nemôžeme stotožniť a podľa nášho názoru takéto vyjadrenie   ani   neobstojí.   Je   síce   pravdou,   že   ÚS   SR   v Náleze   zo   dňa   08. 04. 2010, č. k.: IV. ÚS 24/2010-39, rozhodol o trovách podľa ustanovenia § 11 ods. 2 Vyhlášky, avšak táto skutočnosť bola a je vo vzťahu k rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave o odvolaní sťažovateľa   proti   Uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   06. 11. 2008, č. k.: 12 C 117/1993-376,   nanajvýš   irelevantná.  ...v zmysle   ustanovenia   §   11   ods.   2 Vyhlášky vo vtedajšom znení... náhrada trov konania pred ÚS SR bola... upravená osobitne. Meritom konania pred ÚS SR bola sťažnosť sťažovateľa pre porušenie jeho základných ľudských práv rozhodnutím porušovateľa (Krajského súdu v Bratislave), čo je, pochopiteľne, predmet sporu, ktorý nie je možné oceniť peniazmi. Navyše, keďže si bol sťažovateľ vedomý tejto skutočnosti (teda toho, že predmet sporu v konaní o jeho sťažnosti pred ÚS SR nie je možné oceniť) uplatnil si v podanej ústavnej sťažnosti nárok na náhradu trov konania za dva   úkony   právnej   služby   s tarifnou   odmenou   za   jeden   úkon   vypočítanou   ako   1/6 výpočtového základu... Z uvedených dôvodov ÚS SR postupoval správne, keď sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 245,70 € za dva úkony právnej služby. Avšak, ako sme už uviedli, táto skutočnosť, resp. rozhodnutie ÚS SR v tejto časti Nálezu zo dňa   08. 04. 2010,   č. k.   IV.   ÚS   24/2010-39,   nijakým   spôsobom   neodôvodňuje   názor porušovateľa, podľa ktorého je aj pri jeho rozhodovaní v spornej veci (o odmene sťažovateľa za   zastupovanie   účastníka   konania)   potrebné   postupovať   podľa   ustanovenia   §   11 Vyhlášky.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa taktiež vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd upustilod ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

3. Sťažnosť bola po jej napadnutí na ústavný súd v súlade s rozvrhom práce ústavnéhosúdu v znení platnom v čase jej doručenia pôvodne pridelená sudcovi Jurajovi Horváthovi,ktorému uplynulo funkčné obdobie 4. júla 2014. Z dôvodu ukončenia funkčného obdobiasudcu spravodajcu bola vec sťažovateľa náhodným výberom podľa bodu 2 druhého odsekudodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2014 –28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok“), pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi,ktorý je členom III. senátu ústavného súdu. Sťažnosť preto prerokoval III. senát ústavnéhosúdu v zložení vyplývajúcom z čl. II ods. 3 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. 3.2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania podľa § 30 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretožepo oboznámení   sa   s   ich   vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným uznesenímkrajského súdu č. k. 2 Co 135/2010-433 z 20. júna 2011 došlo k porušeniu základného právasťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1   dodatkovéhoprotokolu, k porušeniu ktorých malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd sav napadnutom rozhodnutí výrazne odklonil od právneho názoru, ktorý vyslovil vo svojompôvodnom,   v tejto   záležitosti   skôr   vydanom   uznesení   sp.   zn.   2   Co   316/2009z 28. augusta 2009,   a to   v otázke   určenia   tarifnej   odmeny   sťažovateľa   za   úkony   právnejslužby   poskytnuté   navrhovateľovi.   Sťažovateľ   namieta   svojvôľu   a neodôvodnenosťrozhodnutia krajského súdu, keď v otázke právneho názoru, ktorého správnosť v pôvodnomrozhodnutí   nebola   namietaná,   následne   rozhodol   v priamom   rozpore   s ním.   Rovnakosťažovateľ   vidí   pochybenie   krajského   súdu   v   tom,   že   svoje   rozhodnutie   o použitíkonkrétnych   ustanovení   vyhlášky   odôvodnil   tým,   že   ich   použil   aj   ústavný   súdpri rozhodovaní o trovách konania pred ústavným súdom v súvislosti s podanou sťažnosťoupre namietané porušenie základných práv a slobôd. Napokon sťažovateľ vytýka krajskémusúdu aj opomenutie riešenia námietky nemožnosti použitia § 150 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“) na jeho prípad.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinnýpreskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré súzákladom   ich   rozhodnutí.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   predústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebonapadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základnéhopráva   alebo   slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   tedapredmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sav   jeho   veci   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnejnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebotakých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platnáa účinná právna norma.

Ústavný   súd   taktiež   zdôrazňuje,   že   rozhodnutia   všeobecných   súdov   o   trováchkonania môžu zasiahnuť do základných práv a slobôd. Takýmito rozhodnutiami možnopredovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08,III. ÚS 166/09).

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.Aj úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnomporiadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, trebavykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 a 4 ústavy).

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sámosebe   intenzitu   predstavujúcu   porušenie   základných   práv   a slobôd.   Ústavný   súdpri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetukonania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniunapadaného rozhodnutia o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, žedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 2 Co 135/2010-433 z 20. júna 2011 potvrdiluznesenie okresného súdu č. k. 12 C 117/1993-376 zo 6. novembra 2008, ktorým bolorozhodnuté o náhrade trov konania sťažovateľovi ako ustanovenému právnemu zástupcovinavrhovateľa.   Krajský   súd   v relevantnej   časti   svojho   rozhodnutia   akceptoval   záväznýprávny názor ústavného súdu vyslovený v náleze č. k. IV. ÚS 24/2010-39 z 8. apríla 2010.V časti   odôvodnenia   relevantnej   vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   tvoriacim   predmettohto konania krajský súd uviedol:

„Ustanovený právny   zástupca   navrhovateľa,   v odvolaní   namietal,   že súd   prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď priznal trovy konania v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov a pritom podľa jeho názoru mal postupovať v zmysle § 10 ods. 1 tejto vyhlášky. Tvrdil, že použitie § 11 ods. 1 vyhlášky nemá oporu v zákone, pretože toto ustanovenie je možné použiť iba v prípadoch ak hodnotu veci,   alebo   práva   nie   je   možné   vyjadriť   v   peniazoch   alebo   je   možné   ju   zistiť   len s nepomernými ťažkosťami. V danom prípade však hodnota veci, alebo práva teda náhrada škody bola už v samotnom návrhu navrhovateľa presne vyjadrená v peňažnom ekvivalente. V súvislosti s námietkou ustanoveného zástupcu navrhovateľa je potrebné vychádzať z podaného návrhu na začatie konania zo dňa 7. 3. 1992, v ktorom navrhovateľ podáva žalobu vo veci náhrady škody následných po jeho uväznení a následných perzekúciách voči nemu uplatňuje náhradu finančných strát ako právnika, mučivé útrapy a následné stavy a perzekúcie a pod. a špecifikuje svoje straty na 100.000.000 Sk. V podanom návrhu je uvedené, že si nárok uplatňuje podľa § 13 ods. 2 O. s. p. V návrhu uviedol, že ako právnik od tej doby prišiel najmenej o 5.000.000 Sk a ďalšie reťazovité straty, mučivé útrapy až v hororových podobách. V podaní zo dňa 12. 09. 1999 navrhovateľ uvádza, že náhradu škody si uplatňuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. V podaní zo dňa 31. 1. 2000 navrhovateľ uvádza,   že žiada, aby mu odporca zaplatil   200.000.000 Sk a 25% úroky z omeškania od podania žaloby od právoplatnosti rozsudku. V podaní zo dňa 27. 12. 2001 navrhovateľ uvádza, že ide o konanie o náhradu škody podľa zákona č. 58/69 Zb., podľa § 18 ods. 1, 2 a zákona 119/1990 Zb., podľa zákona č. 87/1991 Zb. a zákona č. 255/1946 Zb. a § 11, 12, 13 Občianskeho zákonníka. V podaní zo dňa 5. 2. 2002 navrhovateľ uvádza, v doplnení žaloby, že konanie je vedené o sumu 1 miliarda Sk náhrada škody, včítane valorizácie a úrokov.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci je potrebné postupovať v zmysle ustanovenia § 11 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolanie ustanoveného právneho zástupcu navrhovateľa nie je dôvodné a nie je možné mu vyhovieť. Predmetnom konania je nárok navrhovateľa na náhradu   škody   a z takéhoto   záveru   vychádzal   aj   Ústavný   súd   SR,   ktorý   priznal ustanovenému   advokátovi   trovy   konania   podľa   §   11   ods.   2   vyhlášky   č.   655/2004   Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby v znení neskorších predpisov a to za dva úkony právnej služby vo výške 245,70 €. Z uvedeného právneho názoru ústavného súdu vychádzal aj odvolací súd a preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Ústavný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že je potrebné zaoberať sa aj tým, či krajský súd postupoval správne od okresného súdu, ak pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty sporu, teda aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky č. 655/2004 Zb.“

Okresný súd v uznesení č. k. 12 C 117/1993-376 zo 6. novembra 2008, ktorýmrozhodol o odmene sťažovateľa za poskytovanie právnych služieb, uviedol:

„... súd dospel k záveru, že právnemu zástupcovi prináleží odmena za právne služby určená podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb.   Súd   nesúhlasil   s postupom   advokáta pri určovaní   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   podľa   §   10   ods.   1   citovanej   vyhlášky, nakoľko v čase prevzatia zastupovania navrhovateľa právnym zástupcom, bol už skutkový stav zistený komplexne, Najvyšší súd SR posudzoval iba právny stav z hľadiska procesného. Súd má za to, že stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkony právnej služby podľa hodnoty veci alebo druhu veci by bolo nespravodlivé, v rozpore s dobrými mravmi a s etikou, tak ako to už vo svojom písomnom podaní zo dňa 12. 01. 2004 uviedol predchádzajúci súdom ustanovený právny zástupca..., pre konanie pred odvolacím súdom. Na základe... uvedeného má súd za to, že v danom prípade sú tu dôvody osobitného zreteľa na postup súdu v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pričom súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 1.260,- Sk, čo predstavuje jednu trinástinu výpočtového základu...“

Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojejustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivéhosúdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež čl. 46 ods. 1 ústavy, je ajprávo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konaniana   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, abypre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody   (napr.   III. ÚS   135/04,III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiežvo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   nie   je   ďalšou   inštanciou   všeobecnéhosúdnictva. Zo znenia čl. 124 ústavy vyplýva, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nemôže zasahovať svojourozhodovacou činnosťou do tých otázok, ktoré spadajú do právomoci všeobecných súdov.Preto ani v namietanej problematike neprichádza do úvahy, aby ústavný súd podával výkladustanovení   vyhlášky   v súvislosti   s ich   praktickou   aplikáciou,   pretože   takýto   výklad   jezverený   do   právomoci   všeobecných   súdov.   V konečnom   dôsledku   ústavnému   súduneprislúcha   ani   vysloviť   verdikt   o tom,   ktoré   konkrétne   ustanovenia   vyhlášky   mali   byťvo veci   sťažovateľa   aplikované   (§   9,   §   10   alebo   § 11).   Úloha   ústavného   súdupri preskúmavaní sťažnosti podanej fyzickou alebo právnickou osobou podľa ustanoveníčl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie základného práva alebo slobody spočívav tom, aby zistil, či orgány verejnej moci, v tomto prípade všeobecné súdy, pri uplatňovanísvojich   právomocí   závery   premietnuté   do   rozhodnutí   ústavne   konformným   spôsobomodôvodnili.

Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.Uznesením   sa   rozhoduje   najmä   o podmienkach   konania,   o   zastavení   alebo   prerušeníkonania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu,o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenieprimerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 169 ods. 1 OSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd hovydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deňa miesto   vydania   uznesenia.   Ak   súd   rozhodol   o   vykonateľnosti   uznesenia   až   po   jehoprávoplatnosti   (§   171   ods.   3),   uvedie   dôvody,   pre   ktoré   viazal   vykonateľnosťaž na právoplatnosť rozhodnutia.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadneiný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považujeza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbána to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ako   už   bolo   uvedené,   úloha   ústavného   súdu   pri   skúmaní   možného   porušeniazákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konaniespočíva najmä v posúdení udržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnutéo priznaní náhrady trov právneho zastúpenia navrhovateľa sťažovateľom ako jeho právnymzástupcom v konaní o dovolaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľasťažovateľom aplikovali ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky. Nezanedbateľnou okolnosťou pritomto rozhodovaní bola skutočnosť, že išlo o náhradu trov dovolacieho konania, ktorémupredchádzalo neúspešné uplatňovanie náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátualebo jeho nesprávnym úradným postupom (podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednostiza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Krajský súd, ktorý potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, v podstate svoj právnyzáver o potrebe aplikácie ustanovenia § 11 vyhlášky v tomto prípade oprel o skutočnosť,že aj   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   konania   pred   ústavným   súdom   v konanívedenom pod sp. zn. IV. ÚS 24/2010 rozhodol podľa ustanovení § 11 vyhlášky.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že predmetom konaniapred všeobecnými súdmi, od ktorého sa odvíjal spôsob určenia celkovej sumy úhrady trovkonania   (použitie   konkrétneho   ustanovenia   vyhlášky),   bola   náhrada   škody   spôsobenejnesprávnym rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zákonč. 58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebojeho nesprávnym   úradným   postupom).   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom(sp. zn. IV. ÚS 24/2010), ktorý v podstate takisto predurčoval výšku (hodnotu vykonanýchprávnych úkonov) úhrady trov právneho zastúpenia, bolo rozhodovanie o tom, či došlo,alebo   nedošlo   k zásahu   do   základných   práv   sťažovateľa   postupom   alebo   rozhodnutímvšeobecného súdu.

Uvedené nachádza svoj odraz aj v stabilizovanej judikatúre ústavného súdu, z ktorejvyplýva, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančnýmzadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecnýmsúdom (napr. I. ÚS 129/03, III.   ÚS 11/05, III.   ÚS 142/06, III.   ÚS 339/2010). V tejtosúvislosti   sa   odôvodnenie   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   javí   ako   zmätočné,nedávajúce   dostatočne   zrozumiteľnú,   určitú   a jednoznačnú   odpoveď   na   zásadnú   otázkutvoriacu predmet odvolacieho konania, teda otázku určenia výšky tarifnej odmeny advokáta.

Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu nedostatočným spôsobom vysporiadals možnosťou použitia ustanovenia § 150 OSP vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ v odvolaníproti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že ustanovenie § 150 ods. 1 OSP nie je na jehoprípad aplikovateľné, pretože predmetom úpravy tohto ustanovenia je náhrada nákladov –trov účastníka konania, ktoré si v rámci súdneho konania účastník hradí sám. Predmetomtohto ustanovenia teda podľa názoru sťažovateľa nie je odmena advokáta, ktorá prináležísúdom ustanovenému advokátovi (§ 140 ods. 2 OSP) bez ohľadu na výsledok konania.Sťažovateľ rovnako v opravnom prostriedku namietal nemožnosť spájania ustanovenia § 11ods. 1 vyhlášky a ustanovenia § 150 OSP.

Tejto   otázke   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   nevenoval,   pritom   podľanázoru ústavného súdu ju nemožno považovať za nepodstatnú, a to zvlášť za situácie, keďani okresný súd jasne a určito neozrejmil dôvody osobitného určenia požadované § 150ods. 1 OSP, ktorého ustanovenia v danej veci aplikoval. Odôvodnenie uznesenia krajskéhosúdu preto ani v tejto časti nemožno považovať za dostatočné po skutkovej ani po právnejstránke.   Bolo   povinnosťou   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   aby   dal   jednoznačnúodpoveď na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti výroku o náhrade trov konanianapadnutého   uznesenia   okresného   súdu.   Odôvodnenie   takéto   závery   podľa   názoruústavného súdu neobsahovalo, nie je presvedčivé a dostatočne určité, a teda nezabezpečujeuplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že namietaným uznesením krajského súduo potvrdení uznesenia prvostupňového súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa nasúdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konaniezaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručenéhov čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza,že všeobecný súd môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotnéhocharakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právovyplývajúce   z   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu,   ak   toto   porušenie   vyplýva   z   toho,že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu v danom konaní došlo. Porušenie princípovspravodlivého súdneho konania teda v danom prípade viedlo aj k porušeniu základnéhopráva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdusp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trovkonania pred ústavným súdom z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá siuplatnila nárok na ich úhradu v celkovej sume 275,96 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzalz príslušných   ustanovení   vyhlášky.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   službyuskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S poukazom na výsledok konania   vznikol sťažovateľovi nárok   na   náhradu trovza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia,podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 275,96 € vrátane režijného paušálu.Náhrada   trov   za   vyjadrenie   k podaniu   predsedu   krajského   súdu   v danom   prípadesťažovateľovi priznaná nebola, keďže vyjadrenie právnej zástupkyne neobsahovalo žiadnenové skutočnosti, ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci.

Vzhľadom   na   to,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   uplatnila   náhradu   trovv sume 275,96 €, ústavný súd túto priznal len v rozsahu uplatneného nároku, tak ako to jeuvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014