znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 487/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 32/2011 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   9.   januára 2012 telefaxom   (doplnená   predložením   originálu   12.   januára   2012)   doručená   sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s   čl.   152   ods.   4   ústavy   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžf 32/2011 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S 13874/2010-79 z 9. marca 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“) z 9. novembra 2009 o uložení pokuty sťažovateľovi podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon o správe daní“) z rozdielu z dane z pridanej hodnoty určenej správcom dane za zdaňovacie obdobie december 2000.

Podľa   sťažovateľa „Prvostupňový   súd   a   Najvyšší   súd   SR,   ako   súd   odvolací, vychádzali zo skutočnosti, že právnym základom rozhodnutia o uložení pokuty sťažovateľovi bolo   právoplatné   rozhodnutie   o   určení   rozdielu   danej   uvedenej   v   daňovom   priznaní sťažovateľa a zistenej správcom dane. Obidva súdy poukázali na to, že toto rozhodnutie nebolo   zrušené,   je   právoplatné,   a   so   zreteľom   na   túto   skutočnosť   nebrali   do   úvahy argumenty   sťažovateľa,   ktorý   poukazoval   na   to,   že   platobný   výmer   o   vyrubení   dane z pridanej hodnoty je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   všeobecné   súdy   nebrali   zreteľ   na   to,   či   konanie správnych orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je zároveň „konaním na základe Ústavy SR a v jej medziach. Konanie správnych orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon,   však   možno   skúmať   ako   predpoklad   záveru   o   zákonnosti,   alebo nezákonnosti takéhoto postupu, až potom, keď súd zistí že správny orgán konal na základe ústavy   a   v   jej   medziach.   V   predmetnej   veci   sa   súdy   oboch   stupňov   zaoberali   rýdzo formálnymi podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe ústave a v jej medziach.“. Postupovali tak aj napriek tomu, „že žalobca sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní domáhal zohľadniť skutočnosť, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného   rozhodnutia   o   uložení   pokuty,   bol   vydaný   v   dôsledku   postupu porušujúceho právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že považuje za nemožné, „aby tak ako žalovaný správny orgán ako ani súd, nijakým spôsobom nereflektovali skutočnosť, že rozhodnutie o uložení pokuty je výsledkom konania začatého daňovou kontrolou, ktorej výkon bol zásahom do práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Tak prvostupňový, ako ani odvolací súd, sa týmto argumentom sťažovateľa nijakým spôsobom nevysporiadali.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Najvyšší   súd   SR   v   rozhodnutí   napadnutom   touto sťažnosťou,   však   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   nezohľadňovali   základnú   povinnosť štátnych   orgánov   vykladať   zákony   v   súlade   s   ústavou   a   neposudzovali   napadnuté rozhodnutie žalovaného so zreteľom na článok 2 ods. 2 Ústavy SR. Takýmto postupom sťažovateľovi Najvyšší súd SR odoprel právo na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods.   1   v   spojení   s   článkom   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/32/2011 dňa 19. 10. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Sžf/32/2011 zo dňa 19. 10. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 32/2011 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2011.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   zásade   o   identickej   sťažnosti   (vychádzajúcej z totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 98/2012 z 19. apríla 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 19. marca 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Predmetná sťažnosť sa týkala jedného z 5 rozhodnutí daňových úradov, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu ešte v čase pred rozhodnutím – nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009. II. senát ústavného súdu pri posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľa   namietajúcej   nezákonnosť   a   neústavnosť   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf/32/2011 z 19. októbra 2011 sa v zásade stotožňuje s právnym názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho vo veci II. ÚS 98/2012, bude na ne pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s   čl.   152   ods.   4   ústavy   najmä   v   spôsobe   výkladu a následnej   aplikácii   príslušných   ustanovení   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov o správnom súdnictve:

„Ako   vyplýva   z   ustanovenia   §   244   ods.   1   O.   s.   p.   súdy   v   správnom   súdnictve preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy...   súdy   ktoré preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov sú, tak ako všetky orgány verejnej moci, viazané základným imperatívom činnosti orgánov verejnej moci, ich postupu v konaniach, v ktorých rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, a ktorý je základným regulatívom ich rozhodovacej činnosti, ktorým je článok 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa tohto článku môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy a v jej medziach, a v rozsahu spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nie je teda možné, aby súdy v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmavali rozhodnutia správnych orgánov, len z hľadiska toho, či tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon je zároveň konaním na základe Ústavy SR a v jej medziach... V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo formálnymi podmienkami   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Nezaoberali   sa   však   tým,   či   toto rozhodnutie   bolo   výsledkom   činnosti   správnych   orgánov   konajúcich   na   základe   ústavy a v jej medziach....

Najvyšší súd... v rozhodnutí napadnutým touto sťažnosťou, však rovnako ako súd prvého   stupňa   nezohľadňovali   základnú   povinnosť   štátnych   orgánov   vykladať   zákony v súlade   s   ústavou   a   neposudzovali   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   so   zreteľom   na článok 2 ods. 2 Ústavy... Takýmto postupom sťažovateľovi Najvyšší súd... odoprel právo na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy.“

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné   garancie   v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej judikatúry   ústavný   súd   nie   je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov.   V právomoci   ústavného súdu   zostalo následne iba posúdenie,   či účinky výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/32/2011 z 19. októbra 2011 (ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského   súdu   č.   k.   7   S/13874/2010-79   z   9.   marca   2011)   sú   zlučiteľné   s   označeným článkom (článkami) ústavy.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   podľa   §   10   ods.   2   OSP preskúmal   napadnutý   rozsudok   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   v   rozsahu   dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej   tabuli   a   na   internetovej   stránke   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky www.nsud.sk. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 19. októbra 2011 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému subjektu   pokutu   v   sume   rovnajúcej   sa   súčinu   trojnásobku   základnej   úrokovej   sadzby Európskej   centrálnej   banky   a   dane   alebo   rozdielu   dane   určenej   správcom   dane   podľa pomôcok (§ 29 ods. 6).

Podľa ods. 2 pri ukladaní pokuty podľa odseku 1 sa uplatňuje základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia rozhodnutia. Ak daňový subjekt podá   dodatočné   daňové   priznanie,   uplatní   sa   základná   úroková   sadzba   Európskej centrálnej banky platná v deň podania dodatočného daňového priznania. Ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte pokuty sa namiesto trojnásobku   základnej úrokovej sadzby   Európskej centrálnej   banky použije sadzba 10 %.

Podľa § 110h, ak do 31. decembra 2008 nastala skutočnosť pre uplatnenie základnej úrokovej sadzby pri výpočte pokuty (§ 35 ods. 1 a 3), sankčného úroku (§ 35b ods. 1 a 6) úroku z odloženej sumy (§ 59 ods. 7) a úroku (§ 63 ods. 6), po 31. decembri 2008 sa použije základná úroková sadzba podľa zákona účinného do 31. decembra 2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok krajského súdu,   pričom nezistil dôvod na to,   aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých   v   jeho   odôvodnení,   ktoré   vytvárajú   dostatočné   východiská   pre   vyslovenie výroku   napadnutého   rozsudku.   Preto   sa   s rozsudkom   krajského   súdu   stotožnil   v   celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považoval za vhodné doplniť nasledovné: Predmetom súdneho preskúmavania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného, ktorým uložil žalobcovi pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o správe daní. Žalobca ani v žalobe, ani v odvolaní nenamieta vecnú správnosť tohto rozhodnutia, ani výšku uloženej sankcie a napokon ani dôvod, pre ktorý bola sankcia uložená.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v tomto súdnom konaní nie je možné   preskúmavať   rozhodnutie   správcu   dane,   resp.   žalovaného,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   a   jeho   správnosť   bola   potvrdená   súdmi   dvoch   inštancií   v   konaní   pred všeobecnými súdmi, pričom ústavná sťažnosť na porušenie základných práv žalobcu bola Ústavným súdom SR zamietnutá.

Za týchto okolností postupoval žalovaný správne a v súlade so zákonom, keď vydal napadnuté rozhodnutie,   nakoľko takýto postup mu striktne ukladá zákon o správe daní v § 35 ods. 1 písm. c).

Pokiaľ   žalobca   tvrdí,   že   platobné   výmery   vo   vyššie   uvedených   8   prípadoch   boli zrušené, toto jeho tvrdenie nemá oporu v spisovom materiály, nakoľko zrušené boli len rozhodnutia žalovaného, ktorými boli platobné výmery potvrdené. Samotné platobné výmery zostali v platnosti.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti,   ktorými   žalobca   v   odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutie krajského   súdu   neboli   zistené   v   odvolacom   konaní.   Tieto   boli   z   veľkej   časti   totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležité vysporiadal.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odvolaniu   žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím   na   všetky individuálne   okolnosti daného   prípadu   rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy nevznikli.“

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09, II. ÚS 98/2012) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 26. júla 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý   potvrdzuje,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf/32/2011   z   19.   októbra   2011   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia čl. 152 ods. 4 ústavy už uvedeným postupom a rozhodnutím najvyššieho   súdu   ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   už   vyslovený   právny   názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy „v spojení...“) ešte navyše poznamenáva, že namietanie porušenia čl. 152 ods. 4 ústavy je nedôvodné a neopodstatnené. Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci konajúcich   všeobecných   súdov   odňaté   právo   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia orgánu   verejnej   správy   súdom   a   ani   samotný   sťažovateľ   nepredložil   žiadne   relevantné dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k predmetnej námietke považuje za zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012