znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 487/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 88/2010-32 zo 14. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný   súd“)   bola 4.   októbra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného   porušenia   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 88/2010-32 zo 14. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 31. októbra 2002 sťažovateľka v postavení veriteľa   poskytla dlžníkovi (ďalej   aj „povinný“) úver v sume 398,33 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie povinného, že v prípade omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú osobu, aby v jej mene spísala notársku zápisnicu o uznaní jej dlhu s tým, že táto zápisnica bude   spôsobilým   exekučným   titulom.   Keďže   povinný   sa   omeškal   so   zaplatením   dvoch splátok, na základe ním udeleného splnomocnenia splnomocnenému zástupcovi povinného v zmluve o úvere bola na notárskom úrade 13. januára 2003 spísaná notárska zápisnica o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul sťažovateľka predložila exekútorovi, ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Na základe okresným   súdom   udeleného   poverenia   súdny   exekútor   začal   exekučné   konanie,   pričom podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe povereného   súdneho   exekútora.   Na   podklade   tejto   žiadosti   okresný   súd   preskúmal opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením sp. zn. 3 Er 801/2003 z 26. januára 2010 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a preto ho zastavil, a súčasne zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na konštatovaní o neplatnosti splnomocnenia udeleného povinným splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď jej dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal   na   to,   že   splnomocnenec   v   notárskej   zápisnici   o uznaní   dlhu   sám   bez splnomocnenia povinným (t. j. nad rámec splnomocnenia) určil lehotu, dokedy má byť uznaný   dlh   povinným   zaplatený,   pričom   v   tejto   súvislosti   sa   okresný   súd   zaoberal   aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať   iného   nemôže   ten,   záujmy   ktorého   sú   v   rozpore   so záujmami   zastúpeného. Vzhľadom   na   uvedené   okresný   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho k uznaniu dlhu splnomocnil, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná,   a   teda   neexistuje   spôsobilý   exekučný   titul,   preto   exekučné   konanie   vyhlásil   za neprípustné a zastavil ho.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   801/2003-16 z 26. januára   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 14 CoE/88/2010 zo 14. júla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekučného konania a o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora ako vecne správne potvrdil.

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uznesením krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý   mala legitímny nárok, čím malo byť porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Podľa   názoru   sťažovateľa,   v   posudzovanom   prípade,   došlo   k   zásahu   do   jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už prebiehajúcom   exekučnom   konaní)   a   zároveň   exekúciu   zastavil,   čím   znemožnil   plnenie v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje   de   facto   zbavenie   vlastníctva.   Zásah   do   vlastníckeho   práva   musí   spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo   štandardného   obchodno- právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy....

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru   sťažovateľa   uviesť,   že   nie   je   vôbec   zrejmé   aký   sledovaný   cieľ   mal   byť   súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.r.o.   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/88/2010-32 zo dňa 14.07.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/88/2010-32 zo dňa 14.07.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.r.o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4 697,30 Eur (141510,86 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 386,78 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 193,39   EUR   s   DPH)   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H.  ...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 88/2010-32 zo 14. júla 2010, ktorým podľa nej malo   byť   zasiahnuté   do   jej   vlastníckeho   práva,   keďže   týmto   rozhodnutím   krajský   súd potvrdil   zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   v   prospech   oprávnenej sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinného (dlžníka), ktorý mu sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd uznesenie č. k. 14 CoE 88/2010-32 zo 14. júla 2010 odôvodnil takto:«Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   preskúmal   vec   v   medziach   daných   ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil....

Podľa   ustanovenia   §   41   ods.   2   písm.   c/   Exekučného   poriadku   možno   vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

V zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo   splnomocnencovi,   v   ktorom   sa   musí   uviesť   rozsah   splnomocnencovho oprávnenia.

Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Podľa   ustanovenia   § 39   Občianskeho   zákonníka,   neplatný   je   právny úkon,   ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z obsahu zmluvy o úvere č. 6020384 uzatvorenej dňa 31.10.2002 medzi oprávneným a povinnou, okrem iného vyplýva, že povinná ako dlžník splnomocňuje spoločnosť P., s.r.o. so sídlom B. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Z predloženej notárskej zápisnice,   ako   exekučného   titulu   vyplýva,   že   táto   bola   spísaná   dňa   13.01.2003   na Notárskom úrade JUDr. Ľ. V. so sídlom v B. s tým, že splnomocnenec Mgr. T. K., konajúci na základe plnej moci udelenej spoločnosťou P., s. r. o. B. za dlžníka – povinnú, požiadal o spísanie notárskej zápisnice a to osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z.. Na základe splnomocnenia vyhlásil, že povinná uzavrela zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 12 000,-Sk. Za povinnú vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 19 286,- Sk, pričom táto suma   sa   bude   úročiť   úrokom   z   omeškania   vo   výške   0,25%   denne   od   01.12.2002   do zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov spísania notárskej zápisnice. Zároveň vyhlásil, že dlh splatí do 17.01.2003 ako aj to, že súhlasí s exekúciou.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia prvostupňového   súdu   aplikujúc   ustanovenie   §   219   ods.   2   O.s.p.,   sa   v   celom   rozsahu stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   uznesenia   a   konštatuje   správnosť   dôvodov,   na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.»

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu   vyplýva stotožnenie sa krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu   zistenia,   že   tento   odporuje   zákonu.   Podľa   zistenia   exekučného   súdu   totiž exekučný   titul,   ktorým   bola   v   tomto   prípade   notárska   zápisnica,   nebol   spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods.   2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný titul   bola   síce   spísaná   v   mene   povinného   splnomocnenom   na   podklade   splnomocnenia udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec nielenže   uznal   záväzok   povinného,   ale   bez   splnomocnenia,   resp.   nad   jeho   rámec   určil povinnému   aj   lehotu   na   jeho   splnenie,   čím   konal   bez   splnomocnenia   a   v   rozpore so záujmami povinného), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinným uzavretá podľa Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani požiadavku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase   uznania   existujúci   určitý,   čo   do   výšky,   záväzok,   pričom   v   čase   udelenia splnomocnenia povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní proti   tomuto   rozhodnutiu   bola   založená   predovšetkým   na   tvrdení,   že   preskúmaním exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení daných   mu   Exekučným   poriadkom,   a   tiež   na   tvrdení,   že   exekučný   súd   preskúmaval exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu, s ktorým   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil,   a   tiež   konštatoval,   že   exekučný   súd   má   právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu   exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery krajského   súdu   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení Exekučného   poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania, odvádza   zrejme   z   doslovného   znenia   ustanovenia   §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku v rozhodnom   znení,   podľa   ktorého   „Súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí exekútora,   aby   vykonal   exekúciu.   Ak   súd   zistí   rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok   v   rozhodnom   znení   na   inom   mieste   než   v   citovanom   §   41   ods.   2   vyslovene neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so   zákonom,   sťažovateľka   zrejme   dospela   k   presvedčeniu,   že   exekučný   súd   po   vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich   vzájomných   súvislostiach,   a   nie   izolovane.   Záver   krajského   súdu   o   oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného   konania   a   nielen   pred   vydaním   poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku   v rozhodnom   znení vyplýva viacero   dôvodov,   kvôli   ktorým   exekučný   súd už začaté   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z   týchto   dôvodov   závisia   práve   od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo   v prípade,   ak   v   už   začatom   exekučnom   konaní   zistí,   že   rozhodnutie,   ktoré   je podkladom   na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené   alebo   sa   stalo neúčinným [§ 57   ods.   1 písm.   b) Exekučného poriadku   v   rozhodnom   znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   Exekučný   poriadok   v   rozhodnom   znení pojednával o skúmaní   súladu   exekučného   titulu   so   zákonom   ako   takým   (t.   j.   či   už   so   zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru ústavného   súdu   tak   exekučný   súd   môže   exekučný   titul   preskúmavať   aj   z   hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu, nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   bol   definitívne znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla povinnému, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010