znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 486/2017-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SATRO s. r. o., Hodonínska 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou STANO a partneri s. r. o., Námestie 1. mája 16, Bratislava, adresa na doručovanie Miletičova 21, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Stano, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co 690/2015 z 28. októbra 2016 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SATRO s. r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SATRO s. r. o., Hodonínska 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 26 Co 690/2015 z 28. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že «... 28. októbra 2016 Krajský súd v Trnave ( ď alej „odvolací súd“) v konaní o odvolaní proti Uzneseniu Okresného súdu Pieš ť any z 13. augusta 2015 vydanom v konaní pod sp. zn.: 6 C/189/2014 ( ď alej len „prvostup ň ové uznesenie“, „prvostup ň ový súd“) vydal pod sp. zn.: 26 Co/690/2015-109 uznesenie ( ď alej len „druhostup ň ové uznesenie“, „druhostup ň ový súd“), ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stup ň a potvrdil.

a) D ň a 15. 7. 2013 bol s ť ažovate ľ om podaný na Okresný súd Pieš ť any návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým s ť ažovate ľ žiadal, aby súd vydal platobný rozkaz vo výške 102,04 € s príslušenstvom proti odporcovi. Predmetná suma bola sú č tom ú č astníckeho poplatku/ceny za poskytnutú telekomunika č nú/elektronickú komunika č nú službu a hodnoty nevrátených zariadení, ktoré mala žalovaná vo výpoži č ke, v pôvodnom návrhu ozna č ených ako zmluvná pokuta.

b) Na základe predmetného návrhu a za č atého konania žalovaná vrátila d ň a 16. 10. 2014 zariadenia, ktorých hodnotu s ť ažovate ľ požadoval. Na základe toho s ť ažovate ľ ako žalobca podal d ň a 26. 10. 2014 Č iasto č né spä ť vzatie, ktorým zobral návrh v č asti 86,- € (hodnota zariadení) návrh spä ť. Podaniami zo d ň a 12. 11. 2014 a d ň a 13. 4. 2015 poukázal s ť ažovate ľ na rozhodovaciu prax Ústavného súdu oh ľ adom zásady IURA NOVIT CURIA, aby vyvrátil argumenty žalovanej, že požadoval zmluvnú pokutu a nie náhradu hodnoty zariadení.

Prvostup ň ový súd uznesením, č. k. 6 C/189/2014 zo d ň a 23. 1. 2015 konanie zastavil v č asti 86,- €. Následne d ň a 29. 4. 2015 Okresný súd Pieš ť any vydal Rozsudok, ktorým rozhodol v prospech s ť ažovate ľ a.

Následne d ň a 13. 8. 2015 vydal Okresný súd Pieš ť any Uznesenie sp. zn. 6 C 189/2014-89, ktorým prekvapivo priznal trovy konania žalovanej.

S ť ažovate ľ d ň a 3. 9. 2015 podal vo č i Uzneseniu Odvolanie.

c) Odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a dospel k záveru, že súd prvého stup ň a postupoval správne a nemusel sa riadi ť zásadou IURA NOVIT CURIA, pri č om v odôvodnení uviedol, že žalobca zmenil právnu kvalifikáciu špekulatívne ako náhradu trov konania. Žalobca už dvomi podaniami pred vydaním rozhodnutia uviedol, že zmluvná pokuta uvedená v návrhu predstavuje paušalizovanú náhradu hodnoty zariadenia.

d) S ť ažovate ľ ovi bola od ň atá možnos ť kona ť pred súdom, č ím boli porušené s ť ažovate ľ ove základné práva na súdnu ochranu.».

Sťažovateľka namieta, že rozhodnutím, „ktorým došlo k porušeniu základných práv..., je uznesenie z 28. októbra 2016 vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 26 Co/690/2015-109“.

Základom sťažnosti je „nesúhlas s ť ažovate ľ a s právnym záverom odvolacieho súdu oh ľ adne nepriznania náhrady hodnoty zariadenia a posúdenia nároku s ť ažovate ľ a ako neoprávneného v kontexte nedobrovo ľ ného plnenia záväzku žalovanej na ť archu žalobcu a predmetné považuje za zasahujúce do svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ako aj ochranu vlastníckeho práva“, keď „považoval námietky žalobkyne v jej odvolaní za irelevantné. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne o povinnosti súdu prvej inštancie posúdi ť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty ako nárok na náhradu škody. Takto extenzívny výklad zásady iura novit curia, teda súd pozná právo je neprijate ľ ným, súd musí vychádza ť zo skutkových okolností uvedených v žalobe. žalobky ň a až v podaní z 12. novembra 2014 ( č. l. 60), teda po spä ť vzatí žaloby v č asti zaplatenia 86 eur ( č. l. 56) prvýkrát uvádza, že žalobou v spä ť vzatej č asti nepožadovala zmluvnú pokutu, ale náhradu hodnoty zariadení. Takúto zmenu právnej kvalifikácie považuje odvolací súd za ú č elovú, vedenú snahou získa ť náhradu trov konania. Taktiež nebolo možné súhlasi ť s nedodržaním princípu právnej istoty, ke ď konanie, na ktoré odvolate ľ ka poukazuje (konanie vedené pred Okresným súdom Pieš ť any pod sp. zn. 15 C 82/2014) je skutkovo odlišným.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 26 Co/690/2015 porušil základné SATRO s. r. o., zapísanej v Obchodnom registri OS BA I, oddiel: Sro, vložka,, so sídlom Hodonínska 25, 841 03 Bratislava (predtým Polianky 9, 844 37 Bratislava) na súdnu ochranu pod ľ a č l. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie pod ľ a č l. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľ udských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 28. októbra 2016 vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 26 Co/690/2015-109 zrušuje a vec vracia na ď alšie konanie.

3. Krajský súd Trnava je povinný zaplati ť spolo č nosti SATRO, s. r. o. trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 374,81 €... na ú č et jeho právneho zástupcu: STANO a partneri, s. r. o., so sídlom Nám. 1. mája 16, 811 06 Bratislava do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, ktorý vyhodnotil postup Okresného súdu Piešťany ako správny, keď žalobkyni uložil povinnosť uhradiť žalovanej náhradu trov konania v sume 60,60 €, pričom sťažovateľka sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právne posúdenie nároku na náhradu trov konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6 C 189/2014 z 13. augusta 2015, ktorým tento žalobkyni uložil povinnosť uhradiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 60,60 €, boli porušené označené práva sťažovateľky.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že „vo veci rozhodoval pod ľ a ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok..., ú č inného od 1. júla 2016..., ke ď že pod ľ a § 470 ods. 1 C. s. p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania za č até predo d ň om nadobudnutia jeho ú č innosti a pod ľ a ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne ú č inky úkonov, ktoré v konaní nastali predo d ň om nadobudnutia ú č innosti tohto zákona, zostávajú zachované“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej konštatoval, že „sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ke ď nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by nemal súhlasi ť s podstatou argumentácie pojatou súdom prvej inštancie do odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Súdom prvej inštancie citované ust. § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. ú č inné ku d ň u vydania napadnutého uznesenia... bolo legislatívnym vyjadrením pravidla, pod ľ a ktorého žiaden z ú č astníkov konania skon č eného zastavením nemal právo na náhradu jeho trov. Citované ust. § 146 ods. 2 O. s. p. zakotvovalo však až dve výnimky z takéhoto pravidla. Podstatou prvej z oboch výnimiek bola úprava, že ak niektorý z ú č astníkov zavinil, že konanie sa muselo zastavi ť, bol povinný uhradi ť jeho trovy, kým druhú naopak zákon vymedzoval tak, že ak sa pre správanie odporcu... vzala spä ť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, bol povinný uhradi ť trovy konania žalovaný.

Zavinenie na zastavení konania sa potom v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov zásadne posudzuje len z procesného h ľ adiska a pri č íta tomu, kto dal k takémuto rozhodnutiu súdu podnet (takže pri spä ť vzatí žaloby nesie vinu na zastavení žalobky ň a), toto ale neplatí pri správaní žalovaného v priebehu konania, fakticky donucujúcom žalobcu vzia ť dôvodne podanú žalobcu spä ť (v snahe predís ť jej zamietnutiu), kedy sa naopak usudzuje na naplnenie podmienok pod ľ a § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. Dôvod zastavenia konania pritom súd spravidla neskúma, ak sa však uvádza dôvod nasved č ujúci priamej prí č innej súvislosti medzi správaním žalovaného a spä ť vzatím inak dôvodnej žaloby, je povinnos ť ou súdu urobi ť si jasno, aby bolo zrejmé č i sa má pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania rozhodova ť pod ľ a niektorej výnimky spravidla, a ak áno, pod ľ a ktorej, alebo tu naopak súhrn pre rozhodovanie významných okolností nasved č uje potrebe postupu pod ľ a pravidla...

V prejednávanej veci si obaja ú č astníci, teda žalobky ň a i žalovaná náhradu trov konania v č as uplatnili. Súd prvej inštancie správne priznal náhradu trov konania žalovanej v zmysle prvej výnimky ustanovenej vo vete prvej § 146 ods. 2 O. s. p. majúc za to, že zastavenie konania zavinila žalobky ň a. Už z obsahu žaloby je totiž zrejmé, že žalobky ň a sa domáhala od žalovanej č as ť ou žaloby, ktorú následne vzala spä ť, zaplatenia zmluvnej pokuty za dekódovaciu kartu č. vo výške 20 eur a za digitálny prijíma č KAON KCF 220 vo výške 66 eur. Už v odstúpení od zmluvy z 25. októbra 2011 ( č. l. 5) žalobky ň a žalovanú jednozna č ne vyzvala, aby najneskôr do 7 dní od zániku platnosti zmluvy vrátila všetky zapoži č ané zariadenia, s tým, že v prípade, že tieto zariadenia nevráti v uvedenej lehote je poskytovate ľ oprávnený ú č tova ť v zmysle Všeobecných podmienok a cenníka jednorazovú zmluvnú pokutu a náhradu škody...

Odvolací súd považoval námietky žalobkyne v jej odvolaní za irelevantné. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne o povinnosti súdu prvej inštancie posúdi ť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty ako nárok na náhradu škody. Takto extenzívny výklad zásady iura novit curia, teda súd pozná právo je neprijate ľ ným, súd musí vychádza ť zo skutkových okolností uvedených v žalobe, žalobky ň a až v podaní z 12. novembra 2014..., teda po spä ť vzatí žaloby v č asti zaplatenia 86 eur... prvýkrát uvádza, že žalobou v spä ť vzatej č asti nepožadovala zmluvnú pokutu, ale náhradu hodnoty zariadení. Takúto zmenu právnej kvalifikácie považuje odvolací súd za ú č elovú, vedenú snahou získa ť náhradu trov konania. Taktiež nebolo možné súhlasi ť s nedodržaním princípu právnej istoty, ke ď konanie, na ktoré odvolate ľ ka poukazuje (konanie vedené pred Okresným súdom Pieš ť any pod sp. zn. 15 C/82/2014) je skutkovo odlišným.“.

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania Okresného súdu Piešťany) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.

Ústavný súd považoval za relevantné, že v pôvodnom konaní bola jediným predmetom napadnutého rozhodnutia výlučne otázka trov konania – t. j. išlo o otázku akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014). Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita namietaného porušenia označených práv.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6. ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozhodnutím a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup všeobecných súdov v opravnom konaní (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00). Navyše, obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd vzhľadom na hodnotu sporu (60,60 €) konštatuje, že ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec (§ 238 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku), kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadov už samotný predmet sporov v predmetných konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porovnaj najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015) dôvod na odmietnutie sťažností pri ich predbežnom prerokovaní z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach bagateľných prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (porovnaj IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27).

Takéto vybočenie zo štandardov riadneho súdneho konania, resp. intenzitu zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd ústavný súd navyše v napadnutom uznesení vzhľadom na predmet rozhodovania (náhrada trov právneho zastúpenia) nenašiel.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017