SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 486/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Advokátskakancelária,   Mlynská   26,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 283/2013 zo 4. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 1 Co 283/2013 zo 4. marca 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom spore vedenom sťažovateľom ako žalobcom protižalovaným ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný 1“), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„žalovaný 2“), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný 3“) a za účasti Allianz –Slovenskej poisťovne, a. s. (ďalej len „vedľajšia účastníčka“), o náhradu škody z ublíženiana zdraví rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 62/06-413 z 20. marca 2013 bol žalovaný 2 zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 11 810,40 €, pričomžaloba proti žalovanému 1 a žalovanému 3, ako aj v prevyšujúcej časti proti žalovanému 2bola   zamietnutá.   Žalovaný   2   bol   zaviazaný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právnehozastúpenia   vo   výške   1   568,01   €.   Sťažovateľ   bol   zaviazaný   nahradiť   trovy   právnehozastúpenia žalovanému 1 a žalovanému 3, a to každému z nich po 1 288,15 €. Zároveňpripustil   späťvzatie   žaloby   sťažovateľa   voči   žalovanému   1   a voči   žalovanému   3,   zrušilrozsudok okresného súdu v zamietavom výroku voči žalovanému 1 a voči žalovanému 3a v tejto časti konanie zastavil.

Na základe odvolania sťažovateľa a vedľajšej účastníčky rozsudkom krajského súduč.   k.   1   Co   283/2013-506   z   19.   novembra   2014   bol   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.18 C 62/2006-413   z   20.   marca   2013   potvrdený   vo   vyhovujúcom   výroku.   Zároveň   bolzmenený   v   zamietavom   výroku   voči   žalovanému   2   tak,   že   tento   je   povinný   zaplatiťsťažovateľovi z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 11 153,04 €. O náhradetrov   konania   nerozhodol,   pričom   z   odôvodnenia   rozsudku   vyplýva,   že   vzhľadom   nazložitosť prípadu a značnú dĺžku konania bolo rozhodnutie o trovách konania odložené naosobitné uznesenie, o ktorom sa rozhodne po právoplatnosti vo veci samej.

Uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013-517 zo 4. marca 2015 bol žalovaný 2zaviazaný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 5 414,04 €. Sťažovateľ bol zaviazanýnahradiť trovy konania žalovanému 1 v sume 873,21 € a žalovanému 3 v sume 6 330,29 €.

Sťažnosť smeruje proti tým výrokom uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013-517 zo 4. marca 2015, ktorými bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť trovy konania žalovanému1 v sume 873,21 € a žalovanému 3 v sume 6 330,29 €.

Predmetom konania vo veci samej bol sťažovateľom uplatnený nárok na náhraduškody za ublíženie na zdraví, ktorú utrpel v dôsledku ťažkého úrazu následkom dopravnejnehody   vzniknutej   pri   strete   dvoch   motorových   vozidiel.   Totiž   žalovaný   1   po   zrážkeso žalovaným 2 narazil do sťažovateľa a spôsobil mu ťažké zranenia s komplikovanýmpriebehom liečenia a dlhodobou práceneschopnosťou. Sťažovateľ preto žaloval o náhraduškody jednak žalovaného 1, ktorý riadil motorové vozidlo, ktorým bola priamo spôsobenáujma   sťažovateľovi   a   bol   zároveň   bezpodielovým   spoluvlastníkom   vozidla   spoluso žalovaným   3,   ktorý   bol   prevádzkovateľom   motorového   vozidla   a   zároveň   jehobezpodielovým spoluvlastníkom, ako aj žalovaného 2, ktorý na základe záverov trestnéhokonania predmetnú dopravnú nehodu zavinil a bol aj uznaný vinným.

Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   o   zamietnutí   žaloby   voči   žalovanému   1a žalovanému 3 odôvodnil tým, že v skoršom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.17 C 316/2003, kde účastníci konania boli totožní s účastníkmi tohto konania, rozsudkomč. k. 17 C 316/2003-248 z 30. marca 2010 bola žaloba voči žalovanému 1 a žalovanému 3zamietnutá. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. júna 2012. V uvedenom konanísťažovateľ požadoval náhradu škody z ublíženia na zdraví, ktorá vznikla z totožnej škodovejudalosti,   ktorá   je   aj základom nároku   v   neskoršom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18 C62/2006. Okresný súd v rozsudku č. k. 18 C 62/2006-413 z 20. marca 2013 na s. 6 doslovneuviedol: „Za zhodného skutkového stavu vo vzťahu medzi tými istými sporovými stranami bolo právoplatne rozhodnuté o zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi z dopravnej nehody zo dňa 06.12.2012 tak, že táto nie je daná u žalovaných v 1. a 3. rade. Túto právnu otázku už súd nemôže preskúmavať, čomu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znovu. (Ne)existencia zodpovednosti za škodu u žalovaných v 1. a 3. rade, tak ako bola právoplatne ustálená v konaní sp. zn. 17C/316/2003 je záväzná pre súd aj v tomto konaní:“

Sťažovateľ   v   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   18   C   62/2006-413z 20. marca   2013   vo   vzťahu   k   výroku   o   jeho   povinnosti   nahradiť   žalovanému   1a žalovanému 3 trovy konania uviedol, že pri uplatnení nároku nemohol predpokladať, akýmspôsobom súd posúdi mieru zodpovednosti jednotlivých žalovaných za vzniknutú škodu, ato   vzhľadom   na   existenciu   ich   objektívnej   zodpovednosti.   Poukázal   tiež   na   to,   že   prináhrade   trov   v   súvislosti   so   žalovaným   1   a   žalovaným   3   sa   malo   postupovať   podľaustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku a na základe tohto ustanovenia náhradutrov nepriznať. Tvrdil tiež, že v žiadnom prípade nie je možné považovať konanie vedenéokresným súdom pod sp. zn. 17 C 316/2003 za konanie, v ktorom by bol ustálený základnároku sťažovateľa aj pre konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 62/2006.Za vec rovnakú treba totiž považovať uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktoromuž bolo právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetukonania. Z toho vyplýva, že rozsudok v konaní sp. zn. 17 C 316/2003 v žiadnom prípadenemôže vytvárať prekážku už právoplatne rozhodnutej veci, keďže nejde o totožný predmetkonania. Kým totiž je teraz predmetom konania nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia,zatiaľ v skoršom spore išlo o nárok na bolestné.

V   rámci   odvolacieho   konania   sťažovateľ   vzal   žalobu   voči   žalovanému   1a žalovanému   3   späť,   pričom   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   Co   283/2013-506z 19. novembra 2014 späťvzatie žaloby pripustil a konanie zastavil.

O trovách konania vo vzťahu medzi sťažovateľom na jednej strane a žalovaným 1a žalovaným 3 na druhej strane rozhodol uznesením č. k. 1 Co 283/2013-517 zo 4. marca2015 tak, že vec posúdil podľa ustanovenia § 146 ods. 2 v spojení s ustanovením § 150Občianskeho   súdneho   poriadku.   Za   dôvod   aplikácie   ustanovenia   §   150   Občianskehosúdneho poriadku považoval okolnosti spočívajúce v tom, že vzhľadom na charakter nárokusťažovateľa a do úvahy pripadajúcu zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ako aj jehoprevádzkovateľa podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka nebolo možné v čase podaniažaloby vylúčiť zodpovednosť všetkých troch žalovaných za škodu na zdraví spôsobenúsťažovateľovi. Podľa názoru krajského súdu zodpovednosť sťažovateľa za trovy konaniavzniknuté   žalovanému   1   a   žalovanému   3   je   daná   až   od   4.   júna   2012,   teda   odo   dňaprávoplatnosti   rozsudku   vydaného   okresným   súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.17 C 316/2003, ktorým bola žaloba voči žalovanému 1 a žalovanému 3 zamietnutá.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   konanievedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 316/2003 za konanie, v ktorom by bol ustálenýzáklad nároku sťažovateľa aj pre konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 62/2006.Okresný súd, ako aj krajský súd odňali sťažovateľovi reálnu možnosť konať pred súdom,lebo napriek jeho opakovaným požiadavkám neboli vypočutí žalovaný 1 a žalovaný 3, i keďich výsluch bol pre objektívne zistenie skutkového stavu potrebný. Bez týchto výsluchovnebolo   možné   presne   určiť   mieru   účasti   na   dopravnej   nehode,   pričom   táto   nebolavyhodnotená ani znaleckým posudkom. Preto žalovaný 1 a žalovaný 3 nemali vôbec právona náhradu trov konania, tieto si sami spôsobili a tu sa malo prihliadnuť na ustanovenie §150   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Povinnosť   súdu   rozhodnutie   náležite   odôvodniť   vzmysle   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   odrazom   práva   účastníka   nadostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkoviodníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámcivyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„1. Základné práva sťažovateľa, ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach, sp. zn. 1Co/283/2013-517, IČS:7205215527 zo dňa 04.03.2015 porušené boli.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.   1Co/283/2013-517,   IČS: 7205215527 zo dňa 04.03.2015 zrušuje a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania právneho zastúpenia vo výške 948,32 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. Ivana Jurčišina(...) do jedného mesiaca od vydania tohto nálezu.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013-517 zo 4. marca 2015 vyplýva, žením inter alia bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť trovy žalovaného 1 v sume 873,21 € a trovyžalovaného   3   v   sume   6   330,29   €.   Rozhodnutie   o   trovách   konania   vo   vzťahu   medzisťažovateľom na jednej strane a žalovaným 1 a žalovaným 3 na druhej strane sa zakladá naustanovení   §   146   ods.   2   v   spojení   s   ustanovením   §   150   ods.   1   Občianskeho   súdnehoporiadku. Vychádzalo sa teda jednak z toho, že ak niektorý z účastníkov zavinil, že konaniesa   muselo   zastaviť,   je   povinný   nahradiť   jeho   trovy,   ale   aj   z toho,   že   ak   sú   tu   dôvodyosobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčastipriznať. Za dôvod aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bolopotrebné   považovať   to,   že   vzhľadom   na   charakter   nároku   sťažovateľa   a   do   úvahypripadajúcu   zodpovednosť vodiča   motorového vozidla, ako aj   prevádzateľa   motorovéhovozidla podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj s prihliadnutím na okolnostidopravnej nehody, ku ktorej došlo stretom prevádzok dvoch motorových vozidiel, nebolomožné v čase podania žaloby vylúčiť zodpovednosť všetkých troch žalovaných za škodu nazdraví spôsobenú sťažovateľovi. Na takomto závere nič nezmenili ani výsledky trestnéhokonania, v ktorom bol za vinného uznaný žalovaný 2 ako vodič jedného z motorovýchvozidiel.   Samotná   táto   skutočnosť   totiž   ešte   nevylučovala   možnosť   občianskoprávnejzodpovednosti vodiča a prevádzkovateľa druhého motorového vozidla, teda žalovaného 1a žalovaného 3. S poukazom na tieto okolnosti nebolo možné považovať postup sťažovateľa,ktorý   žalobu podal aj proti   žalovanému 1 a žalovanému 3, za vylúčenú z hľadiska jejmožnej   úspešnosti.   Táto   situácia   sa   zmenila   až   potom,   čo   došlo   k právoplatnémurozhodnutiu okresného súdu vo veci sp. zn. 17 C 316/2003, predmetom ktorého bol nárokna náhradu škody sťažovateľa z titulu   bolestného voči tým istým žalovaným. V tomtokonaní bol základ nároku sťažovateľa ustanovený tak, že za škodu zodpovedá iba žalovaný2, pričom nároky voči žalovanému 1 a žalovanému 3 boli zamietnuté. Rozsudok v uvedenejveci sa stal právoplatným 4. júna 2012. Týmto bolo rozhodnuté o základe nároku, teda oustálení   zodpovednosti   jednotlivých   žalovaných.   Z tohto   vychádzal   aj   krajský   súd.   Odprávoplatnosti   rozhodnutia   musel   byť   sťažovateľovi   zrejmý   rozsah   zodpovednostijednotlivých žalovaných, na ktorom už ďalšie dokazovanie nemohlo nič zmeniť. Krajskýsúd dospel preto k záveru, že zodpovednosť sťažovateľa za trovy konania žalovaného 1 ažalovaného 3 je daná až po tomto dátume.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu   alebo   rozhodnutím   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.17 C 316/2003 nemožno považovať za také, v ktorom by bol ustálený základ nároku aj prekonanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 62/2006. Okrem toho okresný súda krajský   súd   odňali   sťažovateľovi   reálnu   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   napriekopakovaným   požiadavkám   nevypočuli   žalovaného   1   a   žalovaného   3,   hoci   bez   týchtovýsluchov   nebolo   možné   presne   určiť   mieru   účasti   na   dopravnej   nehode.   Nedošlo   anik náležitému odôvodneniu rozhodnutia.

Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť so sťažovateľom v tom, že vzájomný vzťahvecí vedených okresným súdom pod sp. zn. 17 C 316/2003 a sp. zn. 18 C 62/2006 nie jetaký, aby právoplatné rozhodnutie v prvej z nich zakladalo prekážku veci rozsúdenej prirozhodovaní v neskoršej veci, ako to tvrdil okresný súd. Bráni tomu, ako na to sťažovateľsprávne   poukazuje,   odlišný   predmet   oboch   konaní.   Naproti   tomu   však   treba   súhlasiťs krajským súdom, podľa ktorého právoplatnosťou rozsudku okresného súdu vo veci sp. zn.17 C 316/2003 došlo k vyriešeniu základu nárokov sťažovateľa tak, že za škody, ktoré muvznikli, zodpovedá iba žalovaný 2. Nároky na náhradu škody, ktoré boli v uvedených dvochkonaniach uplatňované, sú totiž nárokmi z tej istej škodovej udalosti. Preto ak za bolestnézodpovedá žalovaný 2, nutne to isté sa musí vzťahovať aj na nárok sťažovateľa na sťaženiespoločenského uplatnenia.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a krajský súd mu odňali reálnu možnosť konaťpred   súdom   tým,   že   napriek   opakovaným   požiadavkám   nevypočuli   žalovaného   1a žalovaného 3, i keď ich výsluch bol pre objektívne zistenie skutkového stavu potrebnýa bez týchto výsluchov nebolo možné presne určiť mieru účasti na dopravnej nehode, trebapoznamenať, že konkrétne procesné úkony sťažovateľa vo veci sú, ako sa zdá, v priamomprotiklade s uvedenou námietkou.

Sťažovateľ   vlastne   namieta,   že   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   18   C   62/06-413z 20. marca   2013   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1   Co   283/2013-506z 19. novembra   2014   posúdil   zodpovednosť   jednotlivých   žalovaných   nesprávne,   pretožekeby vypočul žalovaného 1 a žalovaného 3, mohol by dospieť k inému záveru o mierezodpovednosti toho-ktorého zo žalovaných.

V priamom rozpore s touto sťažnostnou námietkou je však skutočnosť, že sťažovateľ vpriebehu odvolacieho konania sám vzal žalobu voči žalovanému 1 a žalovanému 3 späť,v dôsledku čoho bolo konanie v tomto rozsahu zastavené. Tým akoby akceptoval, že jehožaloba voči žalovanému 1 a žalovanému 3 nemá šancu na úspech. Pritom by z hľadiskauplatnenej námietky bolo logické, aby sťažovateľ na žalobe v plnom rozsahu trval a poprípadnom   neúspechu   v   odvolacom   konaní   podnikal   ďalšie   kroky   na   zvrátenienepriaznivého výsledku [napríklad sťažnosťou ústavnému súdu alebo podaním dovolania,ktorého   tvrdená   prípustnosť   by   sa   opierala   o   ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskehosúdneho poriadku, teda že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom]. Sťažovateľvšak takto nekonal.

Napokon treba uviesť, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu o trovách konania jeveľmi   podrobné,   vecné   a   presvedčivé.   Žiadne   známky   arbitrárnosti   či   zjavnejneodôvodnenosti nejaví. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže samaosebe bez ďalšieho znamenať porušenie označených práv.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti,   ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplývaz výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015