SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 486/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Advokátskakancelária, Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 283/2013 zo 4. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 1 Co 283/2013 zo 4. marca 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom spore vedenom sťažovateľom ako žalobcom protižalovaným ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný 1“), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„žalovaný 2“), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný 3“) a za účasti Allianz –Slovenskej poisťovne, a. s. (ďalej len „vedľajšia účastníčka“), o náhradu škody z ublíženiana zdraví rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 62/06-413 z 20. marca 2013 bol žalovaný 2 zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 11 810,40 €, pričomžaloba proti žalovanému 1 a žalovanému 3, ako aj v prevyšujúcej časti proti žalovanému 2bola zamietnutá. Žalovaný 2 bol zaviazaný nahradiť sťažovateľovi trovy právnehozastúpenia vo výške 1 568,01 €. Sťažovateľ bol zaviazaný nahradiť trovy právnehozastúpenia žalovanému 1 a žalovanému 3, a to každému z nich po 1 288,15 €. Zároveňpripustil späťvzatie žaloby sťažovateľa voči žalovanému 1 a voči žalovanému 3, zrušilrozsudok okresného súdu v zamietavom výroku voči žalovanému 1 a voči žalovanému 3a v tejto časti konanie zastavil.
Na základe odvolania sťažovateľa a vedľajšej účastníčky rozsudkom krajského súduč. k. 1 Co 283/2013-506 z 19. novembra 2014 bol rozsudok okresného súdu č. k.18 C 62/2006-413 z 20. marca 2013 potvrdený vo vyhovujúcom výroku. Zároveň bolzmenený v zamietavom výroku voči žalovanému 2 tak, že tento je povinný zaplatiťsťažovateľovi z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 11 153,04 €. O náhradetrov konania nerozhodol, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že vzhľadom nazložitosť prípadu a značnú dĺžku konania bolo rozhodnutie o trovách konania odložené naosobitné uznesenie, o ktorom sa rozhodne po právoplatnosti vo veci samej.
Uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013-517 zo 4. marca 2015 bol žalovaný 2zaviazaný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 5 414,04 €. Sťažovateľ bol zaviazanýnahradiť trovy konania žalovanému 1 v sume 873,21 € a žalovanému 3 v sume 6 330,29 €.
Sťažnosť smeruje proti tým výrokom uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013-517 zo 4. marca 2015, ktorými bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť trovy konania žalovanému1 v sume 873,21 € a žalovanému 3 v sume 6 330,29 €.
Predmetom konania vo veci samej bol sťažovateľom uplatnený nárok na náhraduškody za ublíženie na zdraví, ktorú utrpel v dôsledku ťažkého úrazu následkom dopravnejnehody vzniknutej pri strete dvoch motorových vozidiel. Totiž žalovaný 1 po zrážkeso žalovaným 2 narazil do sťažovateľa a spôsobil mu ťažké zranenia s komplikovanýmpriebehom liečenia a dlhodobou práceneschopnosťou. Sťažovateľ preto žaloval o náhraduškody jednak žalovaného 1, ktorý riadil motorové vozidlo, ktorým bola priamo spôsobenáujma sťažovateľovi a bol zároveň bezpodielovým spoluvlastníkom vozidla spoluso žalovaným 3, ktorý bol prevádzkovateľom motorového vozidla a zároveň jehobezpodielovým spoluvlastníkom, ako aj žalovaného 2, ktorý na základe záverov trestnéhokonania predmetnú dopravnú nehodu zavinil a bol aj uznaný vinným.
Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby voči žalovanému 1a žalovanému 3 odôvodnil tým, že v skoršom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.17 C 316/2003, kde účastníci konania boli totožní s účastníkmi tohto konania, rozsudkomč. k. 17 C 316/2003-248 z 30. marca 2010 bola žaloba voči žalovanému 1 a žalovanému 3zamietnutá. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. júna 2012. V uvedenom konanísťažovateľ požadoval náhradu škody z ublíženia na zdraví, ktorá vznikla z totožnej škodovejudalosti, ktorá je aj základom nároku v neskoršom konaní vedenom pod sp. zn. 18 C62/2006. Okresný súd v rozsudku č. k. 18 C 62/2006-413 z 20. marca 2013 na s. 6 doslovneuviedol: „Za zhodného skutkového stavu vo vzťahu medzi tými istými sporovými stranami bolo právoplatne rozhodnuté o zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi z dopravnej nehody zo dňa 06.12.2012 tak, že táto nie je daná u žalovaných v 1. a 3. rade. Túto právnu otázku už súd nemôže preskúmavať, čomu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znovu. (Ne)existencia zodpovednosti za škodu u žalovaných v 1. a 3. rade, tak ako bola právoplatne ustálená v konaní sp. zn. 17C/316/2003 je záväzná pre súd aj v tomto konaní:“
Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 62/2006-413z 20. marca 2013 vo vzťahu k výroku o jeho povinnosti nahradiť žalovanému 1a žalovanému 3 trovy konania uviedol, že pri uplatnení nároku nemohol predpokladať, akýmspôsobom súd posúdi mieru zodpovednosti jednotlivých žalovaných za vzniknutú škodu, ato vzhľadom na existenciu ich objektívnej zodpovednosti. Poukázal tiež na to, že prináhrade trov v súvislosti so žalovaným 1 a žalovaným 3 sa malo postupovať podľaustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku a na základe tohto ustanovenia náhradutrov nepriznať. Tvrdil tiež, že v žiadnom prípade nie je možné považovať konanie vedenéokresným súdom pod sp. zn. 17 C 316/2003 za konanie, v ktorom by bol ustálený základnároku sťažovateľa aj pre konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 62/2006.Za vec rovnakú treba totiž považovať uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktoromuž bolo právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetukonania. Z toho vyplýva, že rozsudok v konaní sp. zn. 17 C 316/2003 v žiadnom prípadenemôže vytvárať prekážku už právoplatne rozhodnutej veci, keďže nejde o totožný predmetkonania. Kým totiž je teraz predmetom konania nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia,zatiaľ v skoršom spore išlo o nárok na bolestné.
V rámci odvolacieho konania sťažovateľ vzal žalobu voči žalovanému 1a žalovanému 3 späť, pričom krajský súd rozsudkom č. k. 1 Co 283/2013-506z 19. novembra 2014 späťvzatie žaloby pripustil a konanie zastavil.
O trovách konania vo vzťahu medzi sťažovateľom na jednej strane a žalovaným 1a žalovaným 3 na druhej strane rozhodol uznesením č. k. 1 Co 283/2013-517 zo 4. marca2015 tak, že vec posúdil podľa ustanovenia § 146 ods. 2 v spojení s ustanovením § 150Občianskeho súdneho poriadku. Za dôvod aplikácie ustanovenia § 150 Občianskehosúdneho poriadku považoval okolnosti spočívajúce v tom, že vzhľadom na charakter nárokusťažovateľa a do úvahy pripadajúcu zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ako aj jehoprevádzkovateľa podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka nebolo možné v čase podaniažaloby vylúčiť zodpovednosť všetkých troch žalovaných za škodu na zdraví spôsobenúsťažovateľovi. Podľa názoru krajského súdu zodpovednosť sťažovateľa za trovy konaniavzniknuté žalovanému 1 a žalovanému 3 je daná až od 4. júna 2012, teda odo dňaprávoplatnosti rozsudku vydaného okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn.17 C 316/2003, ktorým bola žaloba voči žalovanému 1 a žalovanému 3 zamietnutá.
Podľa presvedčenia sťažovateľa v žiadnom prípade nemožno považovať konanievedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 316/2003 za konanie, v ktorom by bol ustálenýzáklad nároku sťažovateľa aj pre konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 62/2006.Okresný súd, ako aj krajský súd odňali sťažovateľovi reálnu možnosť konať pred súdom,lebo napriek jeho opakovaným požiadavkám neboli vypočutí žalovaný 1 a žalovaný 3, i keďich výsluch bol pre objektívne zistenie skutkového stavu potrebný. Bez týchto výsluchovnebolo možné presne určiť mieru účasti na dopravnej nehode, pričom táto nebolavyhodnotená ani znaleckým posudkom. Preto žalovaný 1 a žalovaný 3 nemali vôbec právona náhradu trov konania, tieto si sami spôsobili a tu sa malo prihliadnuť na ustanovenie §150 Občianskeho súdneho poriadku. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť vzmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je odrazom práva účastníka nadostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkoviodníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámcivyužitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„1. Základné práva sťažovateľa, ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1Co/283/2013-517, IČS:7205215527 zo dňa 04.03.2015 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1Co/283/2013-517, IČS: 7205215527 zo dňa 04.03.2015 zrušuje a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania právneho zastúpenia vo výške 948,32 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. Ivana Jurčišina(...) do jedného mesiaca od vydania tohto nálezu.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013-517 zo 4. marca 2015 vyplýva, žením inter alia bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť trovy žalovaného 1 v sume 873,21 € a trovyžalovaného 3 v sume 6 330,29 €. Rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu medzisťažovateľom na jednej strane a žalovaným 1 a žalovaným 3 na druhej strane sa zakladá naustanovení § 146 ods. 2 v spojení s ustanovením § 150 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku. Vychádzalo sa teda jednak z toho, že ak niektorý z účastníkov zavinil, že konaniesa muselo zastaviť, je povinný nahradiť jeho trovy, ale aj z toho, že ak sú tu dôvodyosobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčastipriznať. Za dôvod aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bolopotrebné považovať to, že vzhľadom na charakter nároku sťažovateľa a do úvahypripadajúcu zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ako aj prevádzateľa motorovéhovozidla podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj s prihliadnutím na okolnostidopravnej nehody, ku ktorej došlo stretom prevádzok dvoch motorových vozidiel, nebolomožné v čase podania žaloby vylúčiť zodpovednosť všetkých troch žalovaných za škodu nazdraví spôsobenú sťažovateľovi. Na takomto závere nič nezmenili ani výsledky trestnéhokonania, v ktorom bol za vinného uznaný žalovaný 2 ako vodič jedného z motorovýchvozidiel. Samotná táto skutočnosť totiž ešte nevylučovala možnosť občianskoprávnejzodpovednosti vodiča a prevádzkovateľa druhého motorového vozidla, teda žalovaného 1a žalovaného 3. S poukazom na tieto okolnosti nebolo možné považovať postup sťažovateľa,ktorý žalobu podal aj proti žalovanému 1 a žalovanému 3, za vylúčenú z hľadiska jejmožnej úspešnosti. Táto situácia sa zmenila až potom, čo došlo k právoplatnémurozhodnutiu okresného súdu vo veci sp. zn. 17 C 316/2003, predmetom ktorého bol nárokna náhradu škody sťažovateľa z titulu bolestného voči tým istým žalovaným. V tomtokonaní bol základ nároku sťažovateľa ustanovený tak, že za škodu zodpovedá iba žalovaný2, pričom nároky voči žalovanému 1 a žalovanému 3 boli zamietnuté. Rozsudok v uvedenejveci sa stal právoplatným 4. júna 2012. Týmto bolo rozhodnuté o základe nároku, teda oustálení zodpovednosti jednotlivých žalovaných. Z tohto vychádzal aj krajský súd. Odprávoplatnosti rozhodnutia musel byť sťažovateľovi zrejmý rozsah zodpovednostijednotlivých žalovaných, na ktorom už ďalšie dokazovanie nemohlo nič zmeniť. Krajskýsúd dospel preto k záveru, že zodpovednosť sťažovateľa za trovy konania žalovaného 1 ažalovaného 3 je daná až po tomto dátume.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu alebo rozhodnutím štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ je presvedčený, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.17 C 316/2003 nemožno považovať za také, v ktorom by bol ustálený základ nároku aj prekonanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 62/2006. Okrem toho okresný súda krajský súd odňali sťažovateľovi reálnu možnosť konať pred súdom, keď napriekopakovaným požiadavkám nevypočuli žalovaného 1 a žalovaného 3, hoci bez týchtovýsluchov nebolo možné presne určiť mieru účasti na dopravnej nehode. Nedošlo anik náležitému odôvodneniu rozhodnutia.
Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť so sťažovateľom v tom, že vzájomný vzťahvecí vedených okresným súdom pod sp. zn. 17 C 316/2003 a sp. zn. 18 C 62/2006 nie jetaký, aby právoplatné rozhodnutie v prvej z nich zakladalo prekážku veci rozsúdenej prirozhodovaní v neskoršej veci, ako to tvrdil okresný súd. Bráni tomu, ako na to sťažovateľsprávne poukazuje, odlišný predmet oboch konaní. Naproti tomu však treba súhlasiťs krajským súdom, podľa ktorého právoplatnosťou rozsudku okresného súdu vo veci sp. zn.17 C 316/2003 došlo k vyriešeniu základu nárokov sťažovateľa tak, že za škody, ktoré muvznikli, zodpovedá iba žalovaný 2. Nároky na náhradu škody, ktoré boli v uvedených dvochkonaniach uplatňované, sú totiž nárokmi z tej istej škodovej udalosti. Preto ak za bolestnézodpovedá žalovaný 2, nutne to isté sa musí vzťahovať aj na nárok sťažovateľa na sťaženiespoločenského uplatnenia.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a krajský súd mu odňali reálnu možnosť konaťpred súdom tým, že napriek opakovaným požiadavkám nevypočuli žalovaného 1a žalovaného 3, i keď ich výsluch bol pre objektívne zistenie skutkového stavu potrebnýa bez týchto výsluchov nebolo možné presne určiť mieru účasti na dopravnej nehode, trebapoznamenať, že konkrétne procesné úkony sťažovateľa vo veci sú, ako sa zdá, v priamomprotiklade s uvedenou námietkou.
Sťažovateľ vlastne namieta, že okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 62/06-413z 20. marca 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013-506z 19. novembra 2014 posúdil zodpovednosť jednotlivých žalovaných nesprávne, pretožekeby vypočul žalovaného 1 a žalovaného 3, mohol by dospieť k inému záveru o mierezodpovednosti toho-ktorého zo žalovaných.
V priamom rozpore s touto sťažnostnou námietkou je však skutočnosť, že sťažovateľ vpriebehu odvolacieho konania sám vzal žalobu voči žalovanému 1 a žalovanému 3 späť,v dôsledku čoho bolo konanie v tomto rozsahu zastavené. Tým akoby akceptoval, že jehožaloba voči žalovanému 1 a žalovanému 3 nemá šancu na úspech. Pritom by z hľadiskauplatnenej námietky bolo logické, aby sťažovateľ na žalobe v plnom rozsahu trval a poprípadnom neúspechu v odvolacom konaní podnikal ďalšie kroky na zvrátenienepriaznivého výsledku [napríklad sťažnosťou ústavnému súdu alebo podaním dovolania,ktorého tvrdená prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskehosúdneho poriadku, teda že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom]. Sťažovateľvšak takto nekonal.
Napokon treba uviesť, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu o trovách konania jeveľmi podrobné, vecné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnejneodôvodnenosti nejaví. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže samaosebe bez ďalšieho znamenať porušenie označených práv.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplývaz výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015