znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 486/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej doc. JUDr. B. F., PhD., F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 203/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2012 doručená sťažnosť spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 Er 203/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka   v označenej   veci   písomným   podaním   z 13.   decembra   2010   navrhla zvolenému   súdnemu   exekútorovi   vykonať   exekúciu   pre   pohľadávku,   ktorá   jej   vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 9041719 uzatvorenej s dlžníkom L. T.   Súdny   exekútor   postupujúc   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   následne   požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd túto žiadosť prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej lehote.

Sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že vec nevykazuje prvky nadmernej   právnej   zložitosti   a nevyžaduje takú   spoluprácu   okresného   súdu   s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v označenej veci.

Vzhľadom   na   neodôvodnenú   nečinnosť   a neefektívny   postup   okresného   súdu sťažovateľka   opakovane   urgovala   rozhodnutie   o udelení   poverenia,   okresnému   súdu adresovala   viaceré   žiadosti   o informáciu   o stave   namietaného   konania   a 25.   mája   2011 podala   v zmysle   §   62   ods.   1   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovanom exekučnom konaní. Sťažovateľka sa z dôvodu pretrvávajúceho stavu porušovania jej označených práv obrátila na ústavný súd. Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 203/2011 boli porušené   ňou   označené   práva,   aby   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných prieťahov   a aby   sťažovateľke   priznal   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka   argumentuje   skutočnosťou,   že   do   času   podania   ústavnej   sťažnosti nebolo okresným súdom v namietanom konaní rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie   poverenia   (o   udelení   poverenia,   resp.   o   zamietnutí   žiadosti)   na   vykonanie exekúcie.   Podľa   sťažovateľky „V   tomto   prípade   vec   stagnuje,   resp.   vo   veci   je   súd neefektívny a nesústredený vo svojej činnosti po dobu 15 mesiacov.“. Dôsledkom tohto postupu okresného súdu v namietanom konaní je/má byť porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej   záležitosti   v   primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru,   pričom   od porušenia týchto práv odvodzuje porušenie ďalších ňou označených práv.  

V rozpore s argumentáciou sťažovateľky je však zistenie ústavného súdu, z ktorého vyplýva,   že   v namietanom   konaní   bolo   ku   dňu   podania   ústavnej   sťažnosti   rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. V súčinnosti s okresným súdom ústavný súd zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 20 Er 203/2011 bolo týmto súdom vydané poverenie súdnemu exekútorovi 4. augusta 2011. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou doručenou 24. augusta 2012, t. j. v čase, keď   porušenie   označeného   základného   práva   na   všeobecnom   súde,   ktorý   označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka sa v predmetnej veci domáhala ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1 dohovoru   v čase,   keď   v označenom   exekučnom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde namietané porušenie jej práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie jej sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti. Keďže porušenie svojich ďalších označených práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie zákazu diskriminácie sťažovateľka stavia do príčinnej súvislosti s porušením jej základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie   zistené   nebolo, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto ďalších sťažovateľkou označených práv.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti sťažovateľky ako celku podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť, rozhodovaním o ďalších ňou uplatnených procesných návrhoch sa už ústavný súd nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012