SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 485/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml.,Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúryKošice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Pv 690/2014, uznesením Okresného súdu Košice Isp. zn. 0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1a 2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „prokuratúra“) v konaní vedenom podsp. zn. 4 Pv 690/2014, uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd) sp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   z   28.   apríla   2015   bolo   vočisťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183ods. 1 a 2 písm. a) a b) s poukazom na § 138 písm. d) a i) na § 140 písm. c) Trestnéhozákona, ako aj za prečin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 268písm. a) s poukazom na § 138 písm. d) a i) Trestného zákona.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 bol sťažovateľna základe návrhu prokuratúry sp. zn. 4 Pv 690/2014 z 30. apríla 2015 vzatý do väzbyz dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Uznesením prokuratúry sp. zn. 4 Pv 690/14 z 28. mája 2015 bola zamietnutá sťažnosťpodaná sťažovateľom proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015 bola zamietnutásťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby.

K porušeniu označených práv podľa sťažovateľa došlo preto, že sa všeobecné súdynijako nevysporiadali s absenciou materiálnych podmienok väzby, z čoho priamo vyplývanesprávne vymedzenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.

Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na celkovú nezákonnosť a účelovosť trestnéhostíhania od jeho počiatku, kedy došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia § 206 ods. 1Trestného poriadku, teda že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo vydané bez meškania.Naopak, k jeho vydaniu došlo viac ako pol roka odo dňa, kedy malo dôjsť k údajnémuskutku (24. októbra 2014), pre ktorý bolo vznesené obvinenie, pričom uznesenie o začatítrestného stíhania bolo vydané ešte 12. novembra 2014. Na podklade takto časovo účelovovzneseného obvinenia podala prokuratúra návrh na vzatie sťažovateľa do väzby s tvrdením,že údajne existovala obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti.

Trestný čin, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je podľa presvedčenia sťažovateľanesprávne právne kvalifikovaný, keďže svojvoľne sa aplikoval aj osobitný kvalifikačnýznak podľa ustanovenia § 138 písm. i) Trestného zákona, teda že skutok bol spáchanýorganizovanou skupinou. Pritom v skutočnosti toto tvrdenie nenašlo oporu v skutkovomstave ustálenom vyšetrovateľom, ale ani vo vykonanom dokazovaní. Prokuratúra v rámcidozoru   sa   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   nijakonevysporiadala s uvedenou okolnosťou. Zostalo absolútne nezdôvodnené, z akých dôvodovby malo ísť o organizovanú skupinu, keďže tento záver žiaden zo zabezpečených dôkazovnepreukazoval.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   podľa   sťažovateľanezákonné, s čím sa mala prokuratúra vysporiadať. Je preto nepochopiteľné, že prokuratúradospela k názoru o danosti materiálneho dôvodu väzby. Rovnako je nepochopiteľné, akomohli všeobecné súdy dospieť k názoru o danosti dôvodu väzby a o nevyhnutnosti stíhaťsťažovateľa väzobne.

V   danej   súvislosti   je   podľa   názoru   sťažovateľa   potrebné   poukázať   na   rozpornéstanoviská krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015. Na jednejstrane sa tu konštatuje správnosť rozhodnutia okresného súdu, a teda danosť väzobnéhodôvodu, no zároveň na druhej strane v závere uznesenia krajský súd považuje za potrebnévyjadriť   sa   k   otázke   vznesenia   obvinenia   bez   meškania   aj   s   poukazom   na   relevantnújudikatúru   (uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tzo   V   4/2001).Sťažovateľ vníma tento rozpor ako značne alibistický, lebo krajský súd napriek tomu, žev závere nepriamo skonštatoval pochybenie vyšetrovateľa, prokuratúry a okresného súdu,sám tento nedostatok nezhojil tým, že by sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vyhovela sťažovateľa prepustil z väzby.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že významnú úlohu pri rozhodovaní o jeho vzatí doväzby zohrala aj medializácia jeho zadržania a vzatia do väzby. Bolo prinajmenšom cielenéa účelové, že vyšetrovateľ vopred upovedomil významné televízne a printové médiá o časea   mieste   zadržania   sťažovateľa   so   zámerom   dosiahnuť   ovplyvnenie   laickej   verejnostivykreslením jeho osoby v negatívnom zmysle, ale tiež vytvoriť tlak na súdne orgány.

Už samotné zadržanie sťažovateľa predstavovalo významné porušenie jeho právapodľa   ústavy   a   dohovoru.   Pri   zadržaní   totiž   príslušník   Policajného   zboru   na   otázkusťažovateľa, z akého dôvodu bol zadržaný, odpovedal, že pravým dôvodom je skutočnosť, ženechodí na hlavné pojednávania. Je samozrejmé, že túto skutočnosť žiadny vyšetrovateľnepotvrdí, avšak korešponduje to s reálnou situáciou pri zadržaní a pri vznesení obvinenia.

Pre úplnosť podľa sťažovateľa treba poukázať aj na prekvapivú zhodu, že vo veci ječinný   ten   istý   vyšetrovateľ   ako   vo   veci,   v   ktorej   je   sťažovateľ   toho   času   stíhaný   naŠpecializovanom trestnom súde v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“).

Pokiaľ okresný súd vo svojom uznesení prijal záver o dôvodnosti väzobného stíhaniasťažovateľa pre obavu z pokračovania v trestnej činnosti, došlo tým k pochybeniu. Okresnýsúd iba stručne dôvodil, že sťažovateľ sa dopustil pokračovania v trestnej činnosti, hocisprávne   pokračovaním   v   trestnej   činnosti   treba   rozumieť   blízky   časový   sled   medzispáchaním skutku v inej trestnej veci a spáchaním skutku vo väzobnej veci, nie teda krátkyčasový sled medzi právoplatným rozhodnutím v inej trestnej veci a následným spáchanímskutku, pre ktorý je páchateľ väzobne stíhaný. V tejto súvislosti je podstatné, že skutku,za ktorý bol sťažovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 7 T 271/2002z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 49/2013 z 19.septembra 2014, sa dopustil pred 13 rokmi, čo v žiadnom prípade nemôže zakladať hrozbupokračovania   v   trestnej   činnosti.   Rovnako   skutky,   za   ktoré   je   sťažovateľ   stíhanýšpecializovaným trestným súdom, sa stali pred 10 rokmi.

Sťažovateľ je toho názoru, že jediným podkladom, na základe ktorého došlo k jehovzatiu do väzby, bolo presvedčenie, že sťažovateľ spácha podobný trestný čin. Takýto závernikdy nemožno s istotou potvrdiť, lebo ani súd nemôže vedieť, kedy a či vôbec niektospácha   ďalšiu   trestnú   činnosť.   Takto   prezentovaný   záver   za   využitia   nepodmienečnéhospôsobu a minulého času je jednoznačne v rozpore so zásadou prezumpcie neviny.Krajský súd podľa sťažovateľa v rozpore s ustanovením § 192 ods. 1 Trestnéhoporiadku   nepostupoval   s dostatočnou   starostlivosťou,   pretože   sa   nijako   relevantnenevysporiadal so všetkými sťažnostnými námietkami. Bolo pritom úlohou krajského súduvysporiadať sa s námietkou absencie materiálnej stránky väzby.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresnej prokuratúry Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4Pv/690/2014, uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 0Tp/30/2015 z 01.05.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, ako aj uznesením Krajského súdu   Košice   sp.   zn.   5Tpo/12/2015   z   19.05.2015   a   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   Košice   sp.   zn   5Tpo/12/2015   z   19.05.2015   zrušuje a prikazuje mu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € (slovom:   desaťtisíc   Eur),   ktoré   sú   Okresná   prokuratúra   Košice,   Okresný   súd   Košice a Krajský   súd   Košice   povinní   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

4.   Okresná   prokuratúra   Trnava (správne   má   byť   Okresná   prokuratúra   Košice   I,pozn.), Okresný súd Košice a Krajský súd Košice sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tpo 12/2015-10 z 19. mája 2015 vyplýva, že nímbola   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.0 Tp 30/2015   z   1.   mája   2015.   Sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   na   základe   uzneseniavyšetrovateľa z 28. apríla 2015 za zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1a ods. 2 písm. a) a b) s poukazom na § 138 písm. d) a i) a na § 140 písm. c), ako aj za prečinmachinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 268 písm. a) s poukazom na§ 138 písm. d) a i) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že spolu s ďalšími štyrmiobvinenými, za účasti dosiaľ nestotožnených osôb, ako členovia organizovanej skupinyzmarili verejnú dražbu, ktorá sa mala konať 24. októbra 2014 od 10.00 h v Košiciach naKmeťovej 13. Verejnú dražbu vyhlásila Liptovská dražobná a realitná s. r. o., Ružomberok,na účely dražby nehnuteľností s trhovou hodnotou asi 6 miliónov eur nachádzajúcich sav Košiciach na Starej prešovskej ceste a patriacich spoločnosti Opal – Fytos a. s., Petrovany.Na pokyn sťažovateľa ďalší obvinení F. G., P. K., J. M. a L. I. zabránili účasti na dražbeR. M.   ako   zástupcovi   spoločnosti   BELINEA   TRADE,   s.   r.   o.,   Prešov   (záujemcovio dražbu),   tak,   že   asi   okolo   9.30   h   sa   postavili   pred   vstupné   dvere   do   budovy   naKmeťovej 13   v   Košiciach,   v   ktorej   sa   dražba   mala   konať,   a   aktívnym   pohybom,odstrkávaním   a vyhrážkami   bránili   viacnásobným   pokusom   R.   M.   o   vstup   do   budovyhlavným aj zadným vchodom, a tým aj jeho účasti na dražbe, ktorá sa mala konať o 10.00 h.Od   takéhoto   konania   neupustili   ani   po   príchode   polície   a   urobili   tak   až   na   pokynsťažovateľa, ktorý sa na miesto dostavil v čase okolo 10.02 h, keď však už dražobník dražbuukončil pre jej nevykonateľnosť.

Podľa zistenia krajského súdu doteraz zadovážené a vykonané dôkazy svedčia prezáver o   dôvodnom   podozrení,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestného   stíhanie,   bolspáchaný,   má   znaky   trestného   činu   a   sú   dôvody   na   podozrenie,   že   skutok   spáchalsťažovateľ. Z výpovede obvineného P. K. vyplýva,   že krátko po príchode príslušníkovpolície došiel na miesto sťažovateľ, vystúpil z auta a pýtal sa obvinených, že čo tam robia,a prečo   bránia   pánovi   z   Prešova   pri   vstupe   na   dražbu.   Obvinených   poslal   preč.   Podľavýpovede obvineného J. M. obvinený F. O. často niekomu telefonoval, vysvetľoval, čo sa naKmeťovej deje, a keď prišiel na miesto sťažovateľ, začal na nich kričať, že prečo tam stoja aže   majú   odtiaľ   vypadnúť.   Na   tieto   výpovede   nadväzuje   výpoveď   svedka   R.   M.,   podľaktorého potom, čo mu bol skupinou asi 10 chlapcov znemožnený tretí pokus dostať sa dobudovy na Kmeťovej 13 v Košiciach a zaregistrovať sa na dražbu, jeden zo skupiny muoznámil, že má počkať na otca a druhý povedal, že má počkať na Roba, že príde, už muvolali. Po 10.00 h došiel na miesto sťažovateľ, predstúpil pred skupinku osôb a dal impokyn, aby odišli preč. Svedok L. J. potvrdil, že v čase okolo 10.00 h vstúpil do miestnostisťažovateľ s otázkou, ako skončila dražba.

Podľa názoru krajského súdu treba zdôrazniť tú podstatnú skutočnosť, že opis skutkuje   rámcom   určujúcim   hranice   trestného   stíhania   a   v   priebehu   konania   môže   byť   eštespresnený, resp. upravený. Pritom treba mať na zreteli, že dôvodné podozrenie zo spáchaniatrestného činu predpokladá existenciu takých faktov alebo informácií, ktoré by umožnilisúdu logický a rozumný úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin. Užuvedené dôkazy v danom štádiu pri rozhodovaní o väzbe umožňujú prijať takýto záver.Bolo potrebné dospieť k záveru, že u sťažovateľa existuje v tomto štádiu trestnéhokonania reálna obava z pokračovania v trestnej činnosti zakladajúca dôvod väzby v zmysle§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to vzhľadom na odsúdenie vo veci Okresnéhosúdu Košice II sp. zn. 2 T 271/2002 z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 5 To 49/2013 z 9. septembra 2014 týkajúce sa trestného činu vydierania podľa §235 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za ktorý bolsťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladomjeho výkonu na skúšobnú dobu 4 rokov.

S   prihliadnutím   na   uvedené   existuje   dôvodné   podozrenie,   že   sťažovateľ   sa   malv skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia dopustiť trestného činu rovnakého druhu, a topokiaľ ide o zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. a) a b)Trestného   zákona.   Práve   uvedené   zistenie   je   tou   konkrétnou   skutočnosťou,   ktoráodôvodňuje obavu uvedenú v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zakladátento dôvod väzby sťažovateľa.

Pre úplnosť vzhľadom na sťažnostné námietky uvedené sťažovateľom je potrebnéupriamiť pozornosť aj na otázku vznesenia obvinenia bez meškania (Tzo V 4/2001) napriektomu, že súd nie je oprávnený v štádiu prípravného konania zrevidovať uznesenia o vzneseníobvinenia z hľadiska posúdenia, či bolo vydané bez meškania, a v tejto súvislosti vydávaťzáväzný pokyn pre ďalší postup v prípravnom konaní, pretože by tým neprípustne zasahovaldo právomoci a pôsobnosti vyšetrovateľa a prokurátora. Na druhej strane je nevyhnutnéuviesť, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je možné preskúmavať len po vyhodnotenípovahy stíhaného skutku, ako aj osoby obvineného, ale tiež aj priebehu vyšetrovania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú pre porušenie čl. 17 ods. 1, 2a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru proti konaniuvedenému prokuratúrou pod sp. zn. 4 Pv 690/2014 a proti konaniu vedenému okresnýmsúdom pod sp. zn. 0 Tp 30/2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.

O návrhu prokuratúry na vzatie sťažovateľa do väzby, a teda aj o ochrane jeho právv tejto súvislosti bol príslušný rozhodovať okresný súd. Rovnako proti uzneseniu okresnéhosúdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, čo znamená, že právomocposkytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu okresného súdumal krajský súd v rámci opravného konania. Uvedenými skutočnosťami je tak vo vzťahuku konaniu vedenému prokuratúrou, ako aj vo vzťahu ku konaniu vedenému okresnýmsúdom vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ využiljednak možnosť vyjadriť sa pri výsluchu na okresnom súde k návrhu prokuratúry na jehovzatie do väzby, ale rovnako aj možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť akoriadny opravný prostriedok.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať v prevažnej miere (okrem ďalej uvedenýchvýnimiek) za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu považovaťza   dostatočnú   a   presvedčivú.   Žiadne   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenostinevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená samaosebe porušenie jeho označených práv.

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   došlo   k   zásadnému   porušeniu   ustanovenia§ 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého uznesenie o vznesení obvinenia má byťvydané bez meškania. Pritom v danom prípade sa tak stalo viac ako pol roka po údajnomspáchaní skutku. Skutok sa mal totiž stať 24. októbra 2014, trestné stíhanie bolo začaté12. novembra 2014, avšak uznesenie o vznesení obvinenia je až z 28. apríla 2015. Pritomv predmetnej trestnej veci nebolo potrebné rozsiahle a obťažné dokazovanie, keďže išloo konkrétne trestné oznámenie spoľahlivo popisujúce skutok. Preto neobstojí ani argumento potrebe   vykonania   rozsiahleho   dokazovania   pred   vznesením   obvinenia.   Sťažovateľpoukazuje v tejto súvislosti aj na rozporné stanoviská krajského súdu, ktorý v uznesenísp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015 konštatuje správnosť rozhodnutia okresného súdu(teda aj danosť väzobného dôvodu), ale zároveň považuje za potrebné vyjadriť sa k otázkevznesenia obvinenia bez meškania s poukazom na relevantnú judikatúru. Krajský súd tedanepriamo   skonštatoval   pochybenie   orgánov   činných   v   prípravnom   konaní,   ale   sámnedostatok nezhojil tým, že by sťažovateľa prepustil z väzby.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno uvedenú námietku sťažovateľa akceptovať.

Vo   všeobecnej   rovine   treba   konštatovať,   že   porušenie   ustanovenia   §   206   ods.   1Trestného poriadku neznamená neprípustnosť trestného stíhania konkrétnej osoby, ale aniprekážku pre jej vzatie do väzby. Oneskorené vznesenie obvinenia môže mať prípadnevplyv na zákonnosť dôkazov získaných v prípravnom konaní v čase medzi začatím trestnéhostíhania   a   vznesením   obvinenia,   pretože   oneskorené   vznesenie   obvinenia   môže   v praxiznamenať obmedzenie obhajobných práv obvineného, ktorý do vznesenia obvinenia nemážiadnu možnosť do priebehu začatého a prebiehajúceho vyšetrovania zasahovať.

Z uznesenia   krajského   súdu   vôbec   nevyplýva   (a   to   ani nepriamo)   konštatovaniepochybenia orgánov činných v prípravnom konaní. Krajský súd sa dôvodnosťou tvrdeniao oneskorenom vznesení obvinenia meritórne vôbec nezaoberá. Práve naopak, poukazujena to, že nie je oprávnený uznesenie o vznesení obvinenia posudzovať, keďže v prípravnomkonaní prináleží toto právo prokurátorovi.

Za   daného   stavu   možno   ešte   dodať,   že   pokiaľ   bol   sťažovateľ   presvedčenýo oneskorenom   vznesení   obvinenia,   mal   možnosť   požiadať   generálneho   prokurátoraSlovenskej republiky o zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia postupompodľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, teda v rámci mimoriadneho opravného prostriedku.Ústavnému súdu nie je známe, či sťažovateľ takto postupoval, resp. s akým prípadnýmvýsledkom.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   v   jeho   trestnej   veci   bol   svojvoľne,   bez   akéhokoľvekprávneho základu aplikovaný osobitný kvalifikačný znak podľa ustanovenia § 138 písm. i)Trestného zákona, teda že skutok mal byť spáchaný organizovanou skupinou. Pritom všaktoto   tvrdenie   nenašlo   oporu   v   skutkovom   stave   ustálenom   vyšetrovateľom   a   anivo vykonanom dokazovaní. Neexistuje totiž žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval existenciunejakého plánu, hierarchie, koordinovaného postupu či stratégie, čo spôsobuje nedôvodnosťtejto právnej kvalifikácie a nezákonnosť uznesení týkajúcich sa vznesenia obvinenia.

Podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní o vzatí do väzby hneď po vzneseníobvinenia, teda v počiatočnom štádiu trestného konania, nie je pre splnenie materiálnychpodmienok   väzby   nevyhnutné   mať   v   namietanej   otázke   úplne   jednoznačné   zistenia.Potrebná je totiž iba existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, tedaexistencia   takých   faktov   alebo   informácií,   ktoré   by   umožnili   súdu   logický   a   rozumnýúsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin. Nie je teda nevyhnutné, aby sauvedený záver vzťahoval aj na závažnejšie spôsoby konania podľa § 138 Trestného zákona.Materiálne podmienky pre vzatie do väzby môžu byť totiž naplnené aj bez toho, aby došlok závažnejšiemu spôsobu konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   záver   všeobecných   súdov   o   existencii   dôvodnéhopodozrenia   z   toho,   že   bude   pokračovať   v   trestnej   činnosti,   je   neakceptovateľný.O pokračovaní v trestnej činnosti možno totiž uvažovať iba vtedy, ak existuje blízky časovýsled medzi spáchaním skutku v inej trestnej veci a spáchaním skutku vo väzobnej veci.Všeobecné súdy však považovali za pokračovanie v trestnej veci takú situáciu, v ktorej bolkrátky   časový   sled   medzi   právoplatným   odsúdením   v   inej   trestnej   veci   a   následnýmspáchaním skutku stíhaného väzobne, pričom skutok, za ktorý bol sťažovateľ právoplatneodsúdený,   sa   stal   pred   13   rokmi.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   nie   je   možné   považovať   zapokračovanie v trestnej činnosti taký stav, keď medzi dotknutými skutkami existuje časovámedzera v trvaní 13 rokov.

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že naplnenie dôvodu väzby podľa § 71ods. 1 písm. c) Trestného poriadku videl krajský súd výslovne v tom, že sťažovateľ sa malv skúšobnej   dobe   podmienečného   odsúdenia   dopustiť   trestného   činu   rovnakého   druhu.Nemožno nesúhlasiť s krajským súdom, že dôvodné podozrenie zo spáchania obdobnéhotrestného činu v skúšobnej dobe odsúdenia za nepochybne spáchaný trestný čin zakladádôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti, a to bez ohľadu na to, či existuje časováblízkosť dotknutých skutkov. Rozhodujúci je totiž fakt dôvodného podozrenia zo spáchaniaobdobného trestného činu v skúšobnej dobe, ktorej účelom je inter alia odradiť páchateľa odpáchania ďalšej trestnej činnosti.

Podľa názoru sťažovateľa došlo v jeho prípade aj k porušeniu prezumpcie neviny.Jediným podkladom, na základe ktorého bol vzatý do väzby, bolo presvedčenie, že spáchaznova podobný trestný čin. Tento záver nemožno nikdy s istotou potvrdiť, lebo ani súdnemôže vedieť, kedy a či vôbec sa niekto dopustí ďalšej trestnej činnosti. Podľa sťažovateľatakto   prezentovaný   záver,   za   využitia   nepodmienečného   spôsobu   a   minulého   času   jejednoznačne v rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Tým, že ho súd označil ako osobu,ktorá sa dopustila trestného činu, porušil jeho ústavné právo na prezumpciu neviny.

Na margo tejto námietky poukazuje ústavný súd na to, že konštatovaním obavy, žeby   sťažovateľ   mohol   pokračovať   v   obdobnej   trestnej   činnosti,   nemožno   porušiť   zásaduprezumpcie neviny. Túto prezumpciu možno porušiť iba vo vzťahu k takému skutku, ktorýsa   už   stal   a v súvislosti   s   ktorým   sťažovateľ   ešte   nebol   uznaný   právoplatne   vinnýmrozhodnutím príslušného súdu.

Ďalšie tri námietky sťažovateľa treba považovať za neprípustné.

Ide jednak o tvrdenie, že na vzatie sťažovateľa do väzby mala vplyv medializáciajeho zadržania a rozhodovania o väzbe, ďalej o to, že pri zadržaní mu policajt uviedol, žepravým dôvodom zadržania je skutočnosť, že nechodí na hlavné pojednávania, a napokonto, že v trestnej veci, v ktorej bol vzatý do väzby, je činným vyšetrovateľom tá istá osoba,ktorá bola činným vyšetrovateľom vo veci, v ktorej je sťažovateľ stíhaný špecializovanýmtrestným súdom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd považuje za dôležité, že okolnosti tvoriace podstatu uvedených trochnámietok   sa   mali   stať,   resp.   museli   byť   sťažovateľovi   známe,   ešte   pred   rozhodovanímokresného súdu o vzatí do väzby. Sťažovateľ napriek tomu v dôvodoch sťažnosti z 12. mája2015 smerujúcich proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 tietookolnosti nenamietal. Sťažovateľ síce z formálneho hľadiska využil možnosť podať protiuzneseniu okresného súdu riadny opravný prostriedok, avšak z materiálneho pohľadu jepodstatné, že uvedené námietky neuplatnil. V konečnom dôsledku preto možnosť ochranyuvedených   svojich   práv   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nevyužil.   To   zakladáneprípustnosť týchto častí sťažnosti.

Napokon treba ešte dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), žeuvedené   námietky   v   riadnom   opravnom   prostriedku   neuplatnil   z   dôvodov   hodnýchosobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdupodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015