SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 485/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml.,Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúryKošice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Pv 690/2014, uznesením Okresného súdu Košice Isp. zn. 0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „prokuratúra“) v konaní vedenom podsp. zn. 4 Pv 690/2014, uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd) sp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 28. apríla 2015 bolo vočisťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183ods. 1 a 2 písm. a) a b) s poukazom na § 138 písm. d) a i) na § 140 písm. c) Trestnéhozákona, ako aj za prečin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 268písm. a) s poukazom na § 138 písm. d) a i) Trestného zákona.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 bol sťažovateľna základe návrhu prokuratúry sp. zn. 4 Pv 690/2014 z 30. apríla 2015 vzatý do väzbyz dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Uznesením prokuratúry sp. zn. 4 Pv 690/14 z 28. mája 2015 bola zamietnutá sťažnosťpodaná sťažovateľom proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015 bola zamietnutásťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby.
K porušeniu označených práv podľa sťažovateľa došlo preto, že sa všeobecné súdynijako nevysporiadali s absenciou materiálnych podmienok väzby, z čoho priamo vyplývanesprávne vymedzenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.
Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na celkovú nezákonnosť a účelovosť trestnéhostíhania od jeho počiatku, kedy došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia § 206 ods. 1Trestného poriadku, teda že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo vydané bez meškania.Naopak, k jeho vydaniu došlo viac ako pol roka odo dňa, kedy malo dôjsť k údajnémuskutku (24. októbra 2014), pre ktorý bolo vznesené obvinenie, pričom uznesenie o začatítrestného stíhania bolo vydané ešte 12. novembra 2014. Na podklade takto časovo účelovovzneseného obvinenia podala prokuratúra návrh na vzatie sťažovateľa do väzby s tvrdením,že údajne existovala obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti.
Trestný čin, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je podľa presvedčenia sťažovateľanesprávne právne kvalifikovaný, keďže svojvoľne sa aplikoval aj osobitný kvalifikačnýznak podľa ustanovenia § 138 písm. i) Trestného zákona, teda že skutok bol spáchanýorganizovanou skupinou. Pritom v skutočnosti toto tvrdenie nenašlo oporu v skutkovomstave ustálenom vyšetrovateľom, ale ani vo vykonanom dokazovaní. Prokuratúra v rámcidozoru sa pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia nijakonevysporiadala s uvedenou okolnosťou. Zostalo absolútne nezdôvodnené, z akých dôvodovby malo ísť o organizovanú skupinu, keďže tento záver žiaden zo zabezpečených dôkazovnepreukazoval.
Vzhľadom na uvedené bolo uznesenie o vznesení obvinenia podľa sťažovateľanezákonné, s čím sa mala prokuratúra vysporiadať. Je preto nepochopiteľné, že prokuratúradospela k názoru o danosti materiálneho dôvodu väzby. Rovnako je nepochopiteľné, akomohli všeobecné súdy dospieť k názoru o danosti dôvodu väzby a o nevyhnutnosti stíhaťsťažovateľa väzobne.
V danej súvislosti je podľa názoru sťažovateľa potrebné poukázať na rozpornéstanoviská krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015. Na jednejstrane sa tu konštatuje správnosť rozhodnutia okresného súdu, a teda danosť väzobnéhodôvodu, no zároveň na druhej strane v závere uznesenia krajský súd považuje za potrebnévyjadriť sa k otázke vznesenia obvinenia bez meškania aj s poukazom na relevantnújudikatúru (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tzo V 4/2001).Sťažovateľ vníma tento rozpor ako značne alibistický, lebo krajský súd napriek tomu, žev závere nepriamo skonštatoval pochybenie vyšetrovateľa, prokuratúry a okresného súdu,sám tento nedostatok nezhojil tým, že by sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vyhovela sťažovateľa prepustil z väzby.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že významnú úlohu pri rozhodovaní o jeho vzatí doväzby zohrala aj medializácia jeho zadržania a vzatia do väzby. Bolo prinajmenšom cielenéa účelové, že vyšetrovateľ vopred upovedomil významné televízne a printové médiá o časea mieste zadržania sťažovateľa so zámerom dosiahnuť ovplyvnenie laickej verejnostivykreslením jeho osoby v negatívnom zmysle, ale tiež vytvoriť tlak na súdne orgány.
Už samotné zadržanie sťažovateľa predstavovalo významné porušenie jeho právapodľa ústavy a dohovoru. Pri zadržaní totiž príslušník Policajného zboru na otázkusťažovateľa, z akého dôvodu bol zadržaný, odpovedal, že pravým dôvodom je skutočnosť, ženechodí na hlavné pojednávania. Je samozrejmé, že túto skutočnosť žiadny vyšetrovateľnepotvrdí, avšak korešponduje to s reálnou situáciou pri zadržaní a pri vznesení obvinenia.
Pre úplnosť podľa sťažovateľa treba poukázať aj na prekvapivú zhodu, že vo veci ječinný ten istý vyšetrovateľ ako vo veci, v ktorej je sťažovateľ toho času stíhaný naŠpecializovanom trestnom súde v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“).
Pokiaľ okresný súd vo svojom uznesení prijal záver o dôvodnosti väzobného stíhaniasťažovateľa pre obavu z pokračovania v trestnej činnosti, došlo tým k pochybeniu. Okresnýsúd iba stručne dôvodil, že sťažovateľ sa dopustil pokračovania v trestnej činnosti, hocisprávne pokračovaním v trestnej činnosti treba rozumieť blízky časový sled medzispáchaním skutku v inej trestnej veci a spáchaním skutku vo väzobnej veci, nie teda krátkyčasový sled medzi právoplatným rozhodnutím v inej trestnej veci a následným spáchanímskutku, pre ktorý je páchateľ väzobne stíhaný. V tejto súvislosti je podstatné, že skutku,za ktorý bol sťažovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 7 T 271/2002z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 49/2013 z 19.septembra 2014, sa dopustil pred 13 rokmi, čo v žiadnom prípade nemôže zakladať hrozbupokračovania v trestnej činnosti. Rovnako skutky, za ktoré je sťažovateľ stíhanýšpecializovaným trestným súdom, sa stali pred 10 rokmi.
Sťažovateľ je toho názoru, že jediným podkladom, na základe ktorého došlo k jehovzatiu do väzby, bolo presvedčenie, že sťažovateľ spácha podobný trestný čin. Takýto závernikdy nemožno s istotou potvrdiť, lebo ani súd nemôže vedieť, kedy a či vôbec niektospácha ďalšiu trestnú činnosť. Takto prezentovaný záver za využitia nepodmienečnéhospôsobu a minulého času je jednoznačne v rozpore so zásadou prezumpcie neviny.Krajský súd podľa sťažovateľa v rozpore s ustanovením § 192 ods. 1 Trestnéhoporiadku nepostupoval s dostatočnou starostlivosťou, pretože sa nijako relevantnenevysporiadal so všetkými sťažnostnými námietkami. Bolo pritom úlohou krajského súduvysporiadať sa s námietkou absencie materiálnej stránky väzby.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresnej prokuratúry Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4Pv/690/2014, uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 0Tp/30/2015 z 01.05.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, ako aj uznesením Krajského súdu Košice sp. zn. 5Tpo/12/2015 z 19.05.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn 5Tpo/12/2015 z 19.05.2015 zrušuje a prikazuje mu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € (slovom: desaťtisíc Eur), ktoré sú Okresná prokuratúra Košice, Okresný súd Košice a Krajský súd Košice povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.
4. Okresná prokuratúra Trnava (správne má byť Okresná prokuratúra Košice I,pozn.), Okresný súd Košice a Krajský súd Košice sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tpo 12/2015-10 z 19. mája 2015 vyplýva, že nímbola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015. Sťažovateľ je trestne stíhaný na základe uzneseniavyšetrovateľa z 28. apríla 2015 za zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1a ods. 2 písm. a) a b) s poukazom na § 138 písm. d) a i) a na § 140 písm. c), ako aj za prečinmachinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 268 písm. a) s poukazom na§ 138 písm. d) a i) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že spolu s ďalšími štyrmiobvinenými, za účasti dosiaľ nestotožnených osôb, ako členovia organizovanej skupinyzmarili verejnú dražbu, ktorá sa mala konať 24. októbra 2014 od 10.00 h v Košiciach naKmeťovej 13. Verejnú dražbu vyhlásila Liptovská dražobná a realitná s. r. o., Ružomberok,na účely dražby nehnuteľností s trhovou hodnotou asi 6 miliónov eur nachádzajúcich sav Košiciach na Starej prešovskej ceste a patriacich spoločnosti Opal – Fytos a. s., Petrovany.Na pokyn sťažovateľa ďalší obvinení F. G., P. K., J. M. a L. I. zabránili účasti na dražbeR. M. ako zástupcovi spoločnosti BELINEA TRADE, s. r. o., Prešov (záujemcovio dražbu), tak, že asi okolo 9.30 h sa postavili pred vstupné dvere do budovy naKmeťovej 13 v Košiciach, v ktorej sa dražba mala konať, a aktívnym pohybom,odstrkávaním a vyhrážkami bránili viacnásobným pokusom R. M. o vstup do budovyhlavným aj zadným vchodom, a tým aj jeho účasti na dražbe, ktorá sa mala konať o 10.00 h.Od takéhoto konania neupustili ani po príchode polície a urobili tak až na pokynsťažovateľa, ktorý sa na miesto dostavil v čase okolo 10.02 h, keď však už dražobník dražbuukončil pre jej nevykonateľnosť.
Podľa zistenia krajského súdu doteraz zadovážené a vykonané dôkazy svedčia prezáver o dôvodnom podozrení, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestného stíhanie, bolspáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že skutok spáchalsťažovateľ. Z výpovede obvineného P. K. vyplýva, že krátko po príchode príslušníkovpolície došiel na miesto sťažovateľ, vystúpil z auta a pýtal sa obvinených, že čo tam robia,a prečo bránia pánovi z Prešova pri vstupe na dražbu. Obvinených poslal preč. Podľavýpovede obvineného J. M. obvinený F. O. často niekomu telefonoval, vysvetľoval, čo sa naKmeťovej deje, a keď prišiel na miesto sťažovateľ, začal na nich kričať, že prečo tam stoja aže majú odtiaľ vypadnúť. Na tieto výpovede nadväzuje výpoveď svedka R. M., podľaktorého potom, čo mu bol skupinou asi 10 chlapcov znemožnený tretí pokus dostať sa dobudovy na Kmeťovej 13 v Košiciach a zaregistrovať sa na dražbu, jeden zo skupiny muoznámil, že má počkať na otca a druhý povedal, že má počkať na Roba, že príde, už muvolali. Po 10.00 h došiel na miesto sťažovateľ, predstúpil pred skupinku osôb a dal impokyn, aby odišli preč. Svedok L. J. potvrdil, že v čase okolo 10.00 h vstúpil do miestnostisťažovateľ s otázkou, ako skončila dražba.
Podľa názoru krajského súdu treba zdôrazniť tú podstatnú skutočnosť, že opis skutkuje rámcom určujúcim hranice trestného stíhania a v priebehu konania môže byť eštespresnený, resp. upravený. Pritom treba mať na zreteli, že dôvodné podozrenie zo spáchaniatrestného činu predpokladá existenciu takých faktov alebo informácií, ktoré by umožnilisúdu logický a rozumný úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin. Užuvedené dôkazy v danom štádiu pri rozhodovaní o väzbe umožňujú prijať takýto záver.Bolo potrebné dospieť k záveru, že u sťažovateľa existuje v tomto štádiu trestnéhokonania reálna obava z pokračovania v trestnej činnosti zakladajúca dôvod väzby v zmysle§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to vzhľadom na odsúdenie vo veci Okresnéhosúdu Košice II sp. zn. 2 T 271/2002 z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 5 To 49/2013 z 9. septembra 2014 týkajúce sa trestného činu vydierania podľa §235 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za ktorý bolsťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladomjeho výkonu na skúšobnú dobu 4 rokov.
S prihliadnutím na uvedené existuje dôvodné podozrenie, že sťažovateľ sa malv skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia dopustiť trestného činu rovnakého druhu, a topokiaľ ide o zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. a) a b)Trestného zákona. Práve uvedené zistenie je tou konkrétnou skutočnosťou, ktoráodôvodňuje obavu uvedenú v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zakladátento dôvod väzby sťažovateľa.
Pre úplnosť vzhľadom na sťažnostné námietky uvedené sťažovateľom je potrebnéupriamiť pozornosť aj na otázku vznesenia obvinenia bez meškania (Tzo V 4/2001) napriektomu, že súd nie je oprávnený v štádiu prípravného konania zrevidovať uznesenia o vzneseníobvinenia z hľadiska posúdenia, či bolo vydané bez meškania, a v tejto súvislosti vydávaťzáväzný pokyn pre ďalší postup v prípravnom konaní, pretože by tým neprípustne zasahovaldo právomoci a pôsobnosti vyšetrovateľa a prokurátora. Na druhej strane je nevyhnutnéuviesť, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je možné preskúmavať len po vyhodnotenípovahy stíhaného skutku, ako aj osoby obvineného, ale tiež aj priebehu vyšetrovania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú pre porušenie čl. 17 ods. 1, 2a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru proti konaniuvedenému prokuratúrou pod sp. zn. 4 Pv 690/2014 a proti konaniu vedenému okresnýmsúdom pod sp. zn. 0 Tp 30/2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.
O návrhu prokuratúry na vzatie sťažovateľa do väzby, a teda aj o ochrane jeho právv tejto súvislosti bol príslušný rozhodovať okresný súd. Rovnako proti uzneseniu okresnéhosúdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, čo znamená, že právomocposkytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu okresného súdumal krajský súd v rámci opravného konania. Uvedenými skutočnosťami je tak vo vzťahuku konaniu vedenému prokuratúrou, ako aj vo vzťahu ku konaniu vedenému okresnýmsúdom vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ využiljednak možnosť vyjadriť sa pri výsluchu na okresnom súde k návrhu prokuratúry na jehovzatie do väzby, ale rovnako aj možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť akoriadny opravný prostriedok.
Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať v prevažnej miere (okrem ďalej uvedenýchvýnimiek) za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu považovaťza dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenostinevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená samaosebe porušenie jeho označených práv.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia§ 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého uznesenie o vznesení obvinenia má byťvydané bez meškania. Pritom v danom prípade sa tak stalo viac ako pol roka po údajnomspáchaní skutku. Skutok sa mal totiž stať 24. októbra 2014, trestné stíhanie bolo začaté12. novembra 2014, avšak uznesenie o vznesení obvinenia je až z 28. apríla 2015. Pritomv predmetnej trestnej veci nebolo potrebné rozsiahle a obťažné dokazovanie, keďže išloo konkrétne trestné oznámenie spoľahlivo popisujúce skutok. Preto neobstojí ani argumento potrebe vykonania rozsiahleho dokazovania pred vznesením obvinenia. Sťažovateľpoukazuje v tejto súvislosti aj na rozporné stanoviská krajského súdu, ktorý v uznesenísp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015 konštatuje správnosť rozhodnutia okresného súdu(teda aj danosť väzobného dôvodu), ale zároveň považuje za potrebné vyjadriť sa k otázkevznesenia obvinenia bez meškania s poukazom na relevantnú judikatúru. Krajský súd tedanepriamo skonštatoval pochybenie orgánov činných v prípravnom konaní, ale sámnedostatok nezhojil tým, že by sťažovateľa prepustil z väzby.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno uvedenú námietku sťažovateľa akceptovať.
Vo všeobecnej rovine treba konštatovať, že porušenie ustanovenia § 206 ods. 1Trestného poriadku neznamená neprípustnosť trestného stíhania konkrétnej osoby, ale aniprekážku pre jej vzatie do väzby. Oneskorené vznesenie obvinenia môže mať prípadnevplyv na zákonnosť dôkazov získaných v prípravnom konaní v čase medzi začatím trestnéhostíhania a vznesením obvinenia, pretože oneskorené vznesenie obvinenia môže v praxiznamenať obmedzenie obhajobných práv obvineného, ktorý do vznesenia obvinenia nemážiadnu možnosť do priebehu začatého a prebiehajúceho vyšetrovania zasahovať.
Z uznesenia krajského súdu vôbec nevyplýva (a to ani nepriamo) konštatovaniepochybenia orgánov činných v prípravnom konaní. Krajský súd sa dôvodnosťou tvrdeniao oneskorenom vznesení obvinenia meritórne vôbec nezaoberá. Práve naopak, poukazujena to, že nie je oprávnený uznesenie o vznesení obvinenia posudzovať, keďže v prípravnomkonaní prináleží toto právo prokurátorovi.
Za daného stavu možno ešte dodať, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčenýo oneskorenom vznesení obvinenia, mal možnosť požiadať generálneho prokurátoraSlovenskej republiky o zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia postupompodľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, teda v rámci mimoriadneho opravného prostriedku.Ústavnému súdu nie je známe, či sťažovateľ takto postupoval, resp. s akým prípadnýmvýsledkom.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v jeho trestnej veci bol svojvoľne, bez akéhokoľvekprávneho základu aplikovaný osobitný kvalifikačný znak podľa ustanovenia § 138 písm. i)Trestného zákona, teda že skutok mal byť spáchaný organizovanou skupinou. Pritom všaktoto tvrdenie nenašlo oporu v skutkovom stave ustálenom vyšetrovateľom a anivo vykonanom dokazovaní. Neexistuje totiž žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval existenciunejakého plánu, hierarchie, koordinovaného postupu či stratégie, čo spôsobuje nedôvodnosťtejto právnej kvalifikácie a nezákonnosť uznesení týkajúcich sa vznesenia obvinenia.
Podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní o vzatí do väzby hneď po vzneseníobvinenia, teda v počiatočnom štádiu trestného konania, nie je pre splnenie materiálnychpodmienok väzby nevyhnutné mať v namietanej otázke úplne jednoznačné zistenia.Potrebná je totiž iba existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, tedaexistencia takých faktov alebo informácií, ktoré by umožnili súdu logický a rozumnýúsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin. Nie je teda nevyhnutné, aby sauvedený záver vzťahoval aj na závažnejšie spôsoby konania podľa § 138 Trestného zákona.Materiálne podmienky pre vzatie do väzby môžu byť totiž naplnené aj bez toho, aby došlok závažnejšiemu spôsobu konania.
Podľa názoru sťažovateľa záver všeobecných súdov o existencii dôvodnéhopodozrenia z toho, že bude pokračovať v trestnej činnosti, je neakceptovateľný.O pokračovaní v trestnej činnosti možno totiž uvažovať iba vtedy, ak existuje blízky časovýsled medzi spáchaním skutku v inej trestnej veci a spáchaním skutku vo väzobnej veci.Všeobecné súdy však považovali za pokračovanie v trestnej veci takú situáciu, v ktorej bolkrátky časový sled medzi právoplatným odsúdením v inej trestnej veci a následnýmspáchaním skutku stíhaného väzobne, pričom skutok, za ktorý bol sťažovateľ právoplatneodsúdený, sa stal pred 13 rokmi. Sťažovateľ tvrdí, že nie je možné považovať zapokračovanie v trestnej činnosti taký stav, keď medzi dotknutými skutkami existuje časovámedzera v trvaní 13 rokov.
Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že naplnenie dôvodu väzby podľa § 71ods. 1 písm. c) Trestného poriadku videl krajský súd výslovne v tom, že sťažovateľ sa malv skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia dopustiť trestného činu rovnakého druhu.Nemožno nesúhlasiť s krajským súdom, že dôvodné podozrenie zo spáchania obdobnéhotrestného činu v skúšobnej dobe odsúdenia za nepochybne spáchaný trestný čin zakladádôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti, a to bez ohľadu na to, či existuje časováblízkosť dotknutých skutkov. Rozhodujúci je totiž fakt dôvodného podozrenia zo spáchaniaobdobného trestného činu v skúšobnej dobe, ktorej účelom je inter alia odradiť páchateľa odpáchania ďalšej trestnej činnosti.
Podľa názoru sťažovateľa došlo v jeho prípade aj k porušeniu prezumpcie neviny.Jediným podkladom, na základe ktorého bol vzatý do väzby, bolo presvedčenie, že spáchaznova podobný trestný čin. Tento záver nemožno nikdy s istotou potvrdiť, lebo ani súdnemôže vedieť, kedy a či vôbec sa niekto dopustí ďalšej trestnej činnosti. Podľa sťažovateľatakto prezentovaný záver, za využitia nepodmienečného spôsobu a minulého času jejednoznačne v rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Tým, že ho súd označil ako osobu,ktorá sa dopustila trestného činu, porušil jeho ústavné právo na prezumpciu neviny.
Na margo tejto námietky poukazuje ústavný súd na to, že konštatovaním obavy, žeby sťažovateľ mohol pokračovať v obdobnej trestnej činnosti, nemožno porušiť zásaduprezumpcie neviny. Túto prezumpciu možno porušiť iba vo vzťahu k takému skutku, ktorýsa už stal a v súvislosti s ktorým sťažovateľ ešte nebol uznaný právoplatne vinnýmrozhodnutím príslušného súdu.
Ďalšie tri námietky sťažovateľa treba považovať za neprípustné.
Ide jednak o tvrdenie, že na vzatie sťažovateľa do väzby mala vplyv medializáciajeho zadržania a rozhodovania o väzbe, ďalej o to, že pri zadržaní mu policajt uviedol, žepravým dôvodom zadržania je skutočnosť, že nechodí na hlavné pojednávania, a napokonto, že v trestnej veci, v ktorej bol vzatý do väzby, je činným vyšetrovateľom tá istá osoba,ktorá bola činným vyšetrovateľom vo veci, v ktorej je sťažovateľ stíhaný špecializovanýmtrestným súdom.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Ústavný súd považuje za dôležité, že okolnosti tvoriace podstatu uvedených trochnámietok sa mali stať, resp. museli byť sťažovateľovi známe, ešte pred rozhodovanímokresného súdu o vzatí do väzby. Sťažovateľ napriek tomu v dôvodoch sťažnosti z 12. mája2015 smerujúcich proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 tietookolnosti nenamietal. Sťažovateľ síce z formálneho hľadiska využil možnosť podať protiuzneseniu okresného súdu riadny opravný prostriedok, avšak z materiálneho pohľadu jepodstatné, že uvedené námietky neuplatnil. V konečnom dôsledku preto možnosť ochranyuvedených svojich práv v konaní pred všeobecnými súdmi nevyužil. To zakladáneprípustnosť týchto častí sťažnosti.
Napokon treba ešte dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), žeuvedené námietky v riadnom opravnom prostriedku neuplatnil z dôvodov hodnýchosobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdupodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015