znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 485/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. A., Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Ntc 1/2010 z 31. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2010 doručená sťažnosť R. A., Z., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   3 Ntc   1/2010   z   31.   marca   2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:«Sťažovateľ (ďalej aj „vyžiadaná osoba“) je fyzickou osobou, voči ktorej bol vydaný štátnym   zástupcom   Úradu   verejnej   prokuratúry   W.   N.,   Rakúska   republika,   Európsky zatýkací rozkaz (ďalej aj „EZR“) zo dňa 16. decembra 2009 sp. zn. 5 St 388/09s, za účelom jeho vydania do Rakúskej republiky na trestné stíhanie pre trestný čin krádeže vlámaním a vstupom   s   priťažujúcimi   okolnosťami   a   pre   trestný   čin   obchodovania   s odcudzenými vozidlami podľa § 127, § 128 ods. 2, § 129, § 130 Tr. zákona Rakúskej republiky.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 31. marca 2010 sp. zn. 3 Ntc 1/2010 podľa   §   21   ods.   1   zákona   č.   403/2004   Z.   z.   o   Európskom   zatýkacom   rozkaze   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“ alebo „zákon“) na návrh krajského prokurátora v B. zo dňa 1. marca 2010, sp. zn. 2KPt 3/2010, rozhodol, že: Európsky zatýkací rozkaz vydaný štátnym zástupcom W. N. dňa 16. decembra 2009, pod číslom 5 St 388/09 s, sa vykoná za účelom vydania R. A. na trestné stíhanie.

Vo   vzťahu   k   trestnému   činu   obchodovania   s   odcudzenými   motorovými   vozidlami vo formulácii Európskeho zatýkacieho rozkazu sa rozhodovať nebude.

Podľa § 27 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sa jeho realizácia odkladá do právoplatného skončenia trestných vecí, vrátane výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody   v   prípade   jeho   uloženia,   vedených   na   Okresnom   súde   Zvolen   pod   sp.   zn.   5   T 112/09, a na Okresnej prokuratúre vo Z. pod sp. zn. 3 Pv 265/09....

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako orgán podľa § 21 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze oprávnený rozhodnúť o podanej sťažnosti, preskúmal podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   ako   i   konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia (sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010, pozn.) a rozhodol tak, že

Európsky zatýkací rozkaz zo dňa 16. decembra 2009 sp. zn. 5 St 388/09 vydaný (...) na R. A. (...) za účelom vydania na trestné stíhanie sa vykoná pre skutky kvalifikované ako zločin závažnej krádeže spáchanej vlámaním a vstupom s priťažujúcimi okolnosťami podľa § 127, § 128 ods. 2, § 129 ods. 1, § 130 štvrtý prípad rakúskeho trestného zákonníka (...) Podľa § 27 zákona č. 403/2004 Z. z. o Európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   sa   odkladá   realizácia   jeho   výkonu   do   právoplatného skončenia   trestného   stíhania   jeho   osoby   vo   veci   Okresného   súdu   Zvolen,   sp.   zn. 5 T 112/2009, vrátane výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody v prípade uznania jeho viny a uloženia tohto trestu....

Na   základe   vyššie   opísaných   skutočností   máme   zato,   že   Krajský   súd   v   Banskej Bystrici,   a   rovnako   tiež   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   v   priebehu   označeného konania   o   návrhu   na   vykonanie   EZR   dopustili   viacerých   závažných   pochybení,   ktoré predstavujú taký zásah do základných práv a slobôd sťažovateľa, že nápravy sa domáha prostredníctvom ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a nadväzne postupom Najvyššieho súdu SR ( ktorý pochybenia krajského súdu odobril ) bolo porušené jeho   základné   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   garantované   Ústavou   Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ktorého súčasťou je právo na konať pred súdom - čl. 46 ods. 1 ústavy, ďalej právo na verejné prerokovanie veci upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy, rovnako právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, konečne právo na spravodlivý súdny proces, upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   aj „dohovor“),   ako   aj   právo   mať   primeraný   čas   a   možnosti   na prípravu   svojej obhajoby, zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Ako   už   bolo   vyššie   konštatované,   sťažovateľ   si   uplatnil,   aby   sa   o   (ne)vykonaní európskeho   zatýkacieho   rozkazu   rozhodlo   na   verejnom   zasadnutí,   avšak   konajúci   súd predvolal   a   upovedomil   vyžiadanú   osobu   a   jej   právneho   zástupcu   spôsobom, nerešpektujúcim   Trestný   poriadok,   ktorý   im   garantuje   minimálnu   lehotu   na   prípravu obhajoby - t.j. 5 pracovných dní. V uvedenom konaní sťažovateľ vzhľadúva predovšetkým porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa ktorého „ obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu“, rovnako tak aj čl. 6 ods. 3 písm. b) v zmysle ktorého každý, kto je obvinený z trestného činu má „právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby.“ Máme za to, že konanie, v ktorom obvinenému, resp. jeho právnemu zástupcovi nie je poskytnutá   primeraná   doba   na   prípravu   obhajoby,   a   nie   je   ani doručený návrh   na rozhodnutie o vykonaní EZR, nespĺňa atribúty spravodlivého procesu....

Neúplnosť a nejasnosť formuláru EZR, rovnako absencia zákonného ustanovenia, skutkovej   podstaty   a   právnej   kvalifikácie   trestného   činu   krádeže,   chýbajúce   vysvetlenie ustanovení § 127, § 128 ods. 2, § 129 ods. 1, § 130 štvrtý prípad rakúskeho trestného zákonníka (či sa tieto týkajú trestného činu krádeže alebo obchodovania s odcudzenými vozidlami),   tiež   absenciu   vymedzenia   miery   údajnej   účasti   sťažovateľa   na   uvedených skutkoch, či absenciu kategórie stíhaného trestného činu štátom pôvodu v právnej úprave EZR, pokladáme za porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Máme taktiež za to, že EZR a všetky rozhodnutia naň nadväzujúce musia okrem iného obsahovať, resp. presne vymedzovať skutky (trestné činy ), ktorých sa týkajú tak, aby obvinený (vyžiadaná osoba) vedel, aké skutočnosti sa mu kladú za vinu. Dôkladné a úplné splnenie a dodržanie všetkých obsahových náležitostí a podmienok EZR zo strany štátu pôvodu (Rakúskej republiky) je o to dôležitejšie, že k tomuto dokumentu štát pôvodu v rámci vykonávacieho konania nepripája vyšetrovací spis a sťažovateľ tak nemá   možnosť   poznať   a   zistiť   dôvody,   zákonnosť   a   opodstatnenosť   trestného   stíhania a svojho obvinenia štátom pôvodu.

Vychádzajúc   z   hierarchie   právnych   noriem,   je   zrejmé,   že   Ústava   Slovenskej republiky a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd sú normami vyššej právnej sily vo vzťahu k zákonu o európskom zatýkacom rozkaze (tento navyše nijakým spôsobom   nevylučuje   aplikáciu   jednotlivých   ustanovení   dohovoru).   Nemožno   sa   preto stotožniť s postupom najvyššieho súdu ani krajského súdu, keď vo vzťahu k sťažovateľovi nerešpektovali jeho základné práva a slobody garantované tak ústavou, ako aj dohovorom. Z opísaného postupu a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR totiž vyplýva, že tento priznal sťažovateľovi v konaní o vykonanie EZR menej práv než mu priznávajú a garantujú ústava dohovor (teda predpisy vyššej právnej sily), pričom takéto zúženie práv považujeme za neprípustné a protiústavné.

Zastávame názor, že aj v konaní o vykonanie EZR vrátane konania o sťažnosti voči rozhodnutiu   o   vykonaní   takéhoto   rozkazu   súdy   aj   v   rámci   skúmania   dôvodov   pre odmietnutie vykonania rozkazu musia skúmať a prihliadať na dodržanie základných práv vyžiadanej osoby, v opačnom prípade by sa jednalo o arbitrárny postup bez rešpektovania ľudských   slobôd   a   základných   práv.   Tento   názor   opierame   aj   skutočnosť,   že   európsky zatýkací rozkaz má na území Slovenskej republiky rovnaké účinky ako príkaz na zatknutie podľa   Trestného poriadku (§ 4 ods.   1 veta druhá zák.   č.   403/2004 Z.   z. o európskom zatýkacom   rozkaze   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov).   Akceptácia   postupu a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v danej veci by znamenala, že sa v rámci právneho poriadku   Slovenskej   republiky   zavádzajú   prinajmenšom   dve   kategórie   obvinených   s   nie rovnakým statusom a rozsahom práv, a to na strane jednej obvinený, na ktorého bol vydaný príkaz na zatknutie podľa § 69 Trestného poriadku a na strane druhej obvinený, v prípade ktorého bol vydaný európsky zatýkací rozkaz podľa zák. č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V tejto súvislosti je na mieste pripomenúť, že v zmysle ust. § 1 ods. 2 veta prvá zákona o európskom zatýkacom „na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Trestného poriadku, ak nie je ďalej ustanovené inak.“»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Právo sťažovateľa R. A. na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je právo konať pred súdom podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, tiež právo sťažovateľa na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli konaním a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn.   6 Tost   13/2010 porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. marca 2010, spis. zn.. 3 Ntc 1/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. júna 2010, spis. zn. 6 Tost 13/2010 a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol.

Pokiaľ   ide   o trovy   právneho   zastúpenia,   zdvorilo   žiadame   Ústavný   súd,   aby navrhovateľovi   v prípade   úspechu   v   konaní   priznal   právo   na   náhradu   trov   právneho zastupovania ním zvoleným právnym zástupcom, JUDr. J. K., advokátom... za 2 (dva) úkony právnej pomoci vo výške 303,30 eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntc 1/2010. Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 3 Ntc 1/2010 v zmysle namietaného porušenia označeného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   na   použitie   ktorého   bol   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Takýmto opravným prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorému predchádzalo namietané konanie. Sťažovateľ napokon   tak   aj   postupoval   a   o   tomto   postupe   a   rozhodnutí   rozhodoval   najvyšší   súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   napadnutým rozhodnutím a postupom krajského súdu, po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktorého ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z hľadiska ústavného   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva: „Z obsahu sťažnosti vyplýva, že vyžiadaná osoba R. A. v prvom rade brojí proti vadám   konania,   ktorých   sa   dopustil   súd   prvého   stupňa   a   následne   uplatnil   aj   dôvody uvedené   vo   vyššie   citovanom   ustanovení   §   14   ods.   1   zák.   č.   403/2004   Z.   z.   v znení neskorších   predpisov.   Možno   súhlasiť   s výhradami sťažovateľa   proti   postupu krajského súdu, ktorý nedoručil sťažovateľovi spolu s predvolaním na verejné zasadnutie aj návrh krajského   prokurátora   na   rozhodnutie   o   vykonaní   Európskeho   zatýkacieho   rozkazu a obhajcovi ho doručil až na verejnom zasadnutí. V tejto súvislosti však považuje najvyšší súd za potrebné uviesť, že dôvody sťažnosti týkajúce sa procesného postupu súdu stoja mimo prípustných dôvodov odmietnutia vykonania Európskeho zatýkacieho rozkazu, pre ktoré možno podať sťažnosť. V prípade, že by sťažovateľ obmedzil svoju sťažnosť iba na procesný postup krajského súdu, musel by najvyšší súd postupovať v zmysle § 193 ods. 1 písm. a/ Tr. por. a takúto sťažnosť zamietnuť ako neprípustnú.

V posudzovanej veci však R. A. oprel svoju sťažnosť aj o dôvody uvedené v § 14 ods. 1 písm. e/, písm. h/ vyššie citovaného zákona č. 403/2004 Z. z. v znení neskorších zmien, a tak   sa   musel   najvyšší   súd   zaoberať   vecou   aj   z   meritórneho   hľadiska.   Ako   dôvod   na odmietnutie vykonania Európskeho zatýkacieho rozkazu R. A. uvádzal, že je pre ten istý skutok stíhaný v Slovenskej republike, resp. sa týka skutkov, ktoré sa považujú čiastočne alebo v celom rozsahu za spáchané na území Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   z   obsahu   predloženého   spisu   zistil,   že   vyšetrovateľ   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   vo   Z.   vydal 23. decembra   2009,   pod   ČVS   :   ORP-355/OEK-ZV-2009,   podľa   §   206   ods.   1   Tr.   por., uznesenie,   ktorým   začal   trestné   stíhanie   R.   A.   pre   zločin   legalizácie   príjmu   z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a/, písm. b/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák....

Neobstojí ani ďalšia námietka vyžiadanej osoby, že Európsky zatýkací rozkaz sa týka skutkov, ktoré mali byť čiastočne alebo v celom rozsahu spáchané na území Slovenskej republiky (§ 14 ods. 1 písm. h/ zák. č. 403/2004 Z. z.).

Podľa   zistenia   najvyššieho   súdu   všetky   skutky   uvedené   v   Európskom   zatýkacom rozkaze boli spáchané výlučne na území Rakúska, pričom R. A. je v rozkaze označený ako jeden z páchateľov. Z jeho strany ide o ničím nepodložené námietky, cieľom ktorých je zmariť   jeho   vydanie   do   cudziny   za   účelom   jeho   trestného   stíhania.   Súd   prvého   stupňa v prejednávanej veci vykonal všetky nevyhnutné procesné úkony potrebné pre vyslovenie záveru o tom, či možno rozhodnúť o vykonaní Európskeho zatýkacieho rozkazu a správne konštatoval, že v posudzovanom prípade nie je daná žiadna z okolností predpokladaných vo vyššie citovanom ustanovení § 14, ktorá by bránila rozhodnutiu, že sa Európsky zatýkací rozkaz vykoná.

R. A. bol totiž vyžiadaný za účelom realizácie trestného stíhania pre trestný čin, ktorý je aj podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu (Slovenskej republiky) trestným činom. Podľa názoru najvyššieho súdu Európsky zatýkací rozkaz aj po obsahovej stránke obsahuje všetky   náležitosti   uvedené   v   zákone   č.   403/2004   Z. z.   o   Európskom   zatýkacom   rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon vychádza z Rámcového rozhodnutia Rady Európy z 13. júna 2002.

Na druhej strane treba súhlasiť s námietkou vyžiadanej osoby, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vzhľadom na znenie druhej vety napadnutého uznesenia, zmätočné. Súd prvého stupňa opomenul, že ide o špeciálnu právnu úpravu, ktorá má zjednodušiť postup orgánov činných v trestnom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie pri vydávaní odsúdených osôb alebo osôb podozrivých z trestnej činnosti. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Európsky zatýkací rozkaz sa vydáva pre skutok, ktorý je podľa právneho poriadku štátu pôvodu trestným činom, a horná hranica trestu odňatia slobody, ktorý sa môže uložiť pre tento trestný čin, je podľa právneho poriadku štátu pôvodu najmenej jeden rok (§ 4 ods. 2).

Pritom z ustanovenia § 21 vyššie citovaného zákona vyplýva, že súd má iba dve možnosti,   ako   rozhodnúť   o   návrhu   prokurátora   o   vykonaní   Európskeho   zatýkacieho rozkazu,   buď   rozhodne,   že   sa   Európsky   zatýkací   rozkaz   vykoná   alebo   rozhodne,   že   sa Európsky zatýkací rozkaz nevykoná. V každom prípade však súd musí o návrhu rozhodnúť. Nie je možné, ako to urobil súd prvého stupňa, vyhlásiť, že vo vzťahu k trestnému činu obchodovania s odcudzenými motorovými vozidlami sa rozhodovať nebude.

Podľa   §   27   vyššie   citovaného   zákona   súd   alebo   prokuratúra,   ktoré   rozhodovali o vykonaní Európskeho zatýkacieho rozkazu, môžu rozhodnúť o odklade jeho realizácie, ak sa voči osobe vedie na území Slovenskej republiky trestné stíhanie alebo osoba vykonáva alebo má vykonať trest odňatia slobody pre iný trestný čin ako ten, ktorý bol uvedený v Európskom   zatýkacom   rozkaze.   V   prípadoch   uvedených   v   §   26   rozhodne   o   odklade minister spravodlivosti. Vo svojom rozhodnutí uvedie, dokedy sa realizácia odkladá. Ako už bolo vyššie uvedené proti R. A. sa vedie na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 5 T 112/2009, trestné stíhanie pre iný jeho úmyselný trestný čin. Trestná vec nie je ani do konania   neverejného   zasadnutia   najvyššieho   súdu   skončená,   hoci   bol   vo   veci   viackrát stanovený   termín   hlavného   pojednávania.   Podľa   zistenia   najvyššieho   súdu   v tejto   veci Okresný súd Zvolen určil nový termín hlavného pojednávania až na 21. septembra 2010. Trestné   stíhanie   R.   A.   vedené   v Slovenskej   republike   má   prednosť   pred   výkonom Európskeho zatýkacieho rozkazu, pretože je v záujme Slovenskej republiky, aby sa jeho trestné   konanie   ukončilo   čo   najskôr   bez   akýchkoľvek   objektívnych   alebo   subjektívnych prieťahov.   Za   danej   situácie   v   prípade   R.   A.   existuje   dôvod   pre   odloženie   realizácie vykonania Európskeho zatýkacieho rozkazu, a preto i najvyšší súd podľa § 27 odložil výkon Európskeho zatýkacieho rozkazu do právoplatného skončenia trestnej veci vedenej proti menovanému na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 5 T 112/2009.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,   že sa sťažovateľ so skutkovými a hodnotením a následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia súdu do takejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú v tomto smere odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010