znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 484/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu   Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. A., zastúpenej advokátom JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., Advokátska kancelária, Štúrova 13, Nitra, vo veci namietaného porušenia jej základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k. VI/2 Pz 119/14/1000-5 a upovedomením Krajskej prokuratúry v Nitre č. k. Kc 32/14/4400-5 zo 7. mája 2014 o spôsobe vybavenia podnetu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len   „generálna   prokuratúra“)   č.   k.   VI/2   Pz   119/14/1000-5   (ďalej   aj   „napadnutý   postup

generálnej prokuratúry“) a upovedomením Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 32/14/4400-5 zo 7. mája 2014 o spôsobe vybavenia podnetu (ďalej aj „napadnuté upovedomenie krajskej prokuratúry“).

2. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla: «Sťažovateľka podáva ústavnú sťažnosť   pre   porušenie   základných   práv,   ktoré   vyplývajú   z   čl.   46   ods.   1   predpisu č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej ako „Ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „Dohovor“) a z čl. 13 Dohovoru a to postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky(ďalej ako „GP“), sp. zn. VI/2 Pz 119/14/1000-5, ktorým GP postúpila vybavenie Podnetu sťažovateľky na podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   dňa   7.   3.   2014   (ďalej   ako   „podnet“)   Krajskej prokuratúre Nitra (ďalej ako „KP“), ktorá svojim Upovedomením o spôsobe vybavenia podnetu zo dňa 7. 5. 2014, sp. zn. Kc 32/14/4400-5 tento podnet odložila, keďže podľa jej názoru nebol zistený dôvod na podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľka namieta, že postupom GP a rozhodnutím KP boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy - Právo na súdnu a inú právnu ochranu... čl. 6 ods. 1 Dohovoru - Právo na spravodlivé súdne konanie... čl. 13 Dohovoru - Právo na účinný opravný prostriedok...»

3.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   sťažovateľka   uviedla: «KP konštatuje preukázanie splnenia podmienky zrušenia spoločnosti podľa § 68 ods. 6 písm. a) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej aj ako „OBZ“): t. j. nekonanie valných zhromaždení. S takýmto právnym záverom sa nemožno stotožniť, keďže valné zhromaždenie nepredstavuje zákonný orgán verejných obchodných spoločností (ďalej aj ako „v.o.s.“) a tak nemožno aplikovať na v.o.s., ako rýdzo osobné obchodné spoločnosti, rovnaké   zákonné   pravidlá   ako   v   prípade   kapitálových   obchodných   spoločností,   ktorým z OBZ vyplýva povinnosť zriadiť valné zhromaždenie. Teda ak aj spoločníci v.o.s. prejavili v spoločenskej zmluve vôľu zriadiť valné zhromaždenie, takéto rozhodnutie podľa nášho názoru nie je pre nich právne záväzné, resp. pravidelné nekonanie valného zhromaždenia nemôže byť sankcionované zrušením spoločnosti, nakoľko na takú sankciu chýba zákonná

norma.   Ani   v   prípade   dobrovoľného   zriadenia   valného   zhromaždenia   tak   neexistuje zákonná   povinnosť   konania   valného   zhromaždenia.   Keďže   za   v.o.s.   konajú   výlučne spoločníci,   použitie   takéhoto   extenzívneho   výkladu   zákona   zo   strany   súdov   nemožno akceptovať. V takomto prípade tak nemôže ísť o porušenie ustanovení zákona, lebo zákonný predpoklad pre úpravu vzťahov v tomto prípade vôbec neexistuje. Z tohto dôvodu nemožno v.o.s. zrušiť....

KP   prisvedčuje   argumentom   Krajského   súdu   v   Nitre   tiež   ohľadne   splnenia podmienky zrušenia spoločnosti podľa § 68 ods. 6 písm. g) OBZ (t. j. nepreukázanie sídla spoločnosti). Tu namietame, že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, keďže oba súdy nijakým   spôsobom   neskúmali,   či   spoločnosť   nemá   žiadny   vzťah   k   nehnuteľnosti,   teda tvrdenia súdov v týchto intenciách nie sú preukázané žiadnymi skutočnosťami a opierajú sa iba o ničím nepodložené a účelové tvrdenie druhého účastníka konania....

Teda rozhodnutím KP bolo zasiahnuté do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru....»

4. K namietanému vybaveniu podnetu na podanie mimoriadneho dovolania krajskou prokuratúrou sťažovateľka uviedla: „Proti postupu GP a upovedomeniu KP namietame, že toto upovedomenie vydala KP a nie GP, pričom zákon výslovne uvádza, že o podnetoch na podanie   mimoriadneho   dovolania   rozhoduje   výlučne   Generálny   prokurátor.  ...   V   tomto smere je dôležité uviesť, že Ústavný súd SR v tomto náleze uvádza, že ide o voľnú úvahu generálneho   prokurátora,   teda   nie   prokurátorov   prokuratúr   nižšej   inštancie.   Teda   aj s podporou tohto názoru máme za to, že takéto opatrenie o vybavení podnetu nie je v súlade s právnymi predpismi, keďže ho vydala KP a nie GP.“

5. Sťažovateľka v závere navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   právo   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,   č.   k.   VI/2   Pz 119/14/1000-5 a Upovedomením o spôsobe vybavenia podnetu

zo dňa 7. 5. 2014, č. k. Kc 32/14/4400-5 Krajskej prokuratúry Nitra, porušené boli“, ďalej aby ústavný súd vyslovil, že „Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa nariaďuje znova   konať   vo   veci   podnetu   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 1. 2014, č. k. 15Cob/231/2013-335“. Nakoniec sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   uložil   generálnej   prokuratúre   povinnosť   uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 284,08 €.

II.

6. Z priložených príloh k sťažnosti vyplýva, že krajská prokuratúra vybavila podnet sťažovateľky   zo   7.   marca   2014   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 231/2013 z 30. januára 2014 (ďalej aj „podnet“) upovedomením o spôsobe   vybavenia   podnetu   č.   k.   Kc   32/14/4400-5   zo   7.   mája   2014. Krajský prokurátor v napadnutom upovedomení krajskej prokuratúry uviedol: «Na základe podnetu Vášho klienta obchodnej spoločnosti..., konkrétne spoločníčky M. A. (ďalej len „navrhovateľa“)   zo   dňa   7.   marca   2014   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/231/2013-335 z 30. januára 2014 v spojení s uznesením   Okresného   súdu   Nitra   č.   k.   29CbR/5/2010-318   z   9.októbra   2013   som z poverenia a v mene generálneho prokurátora Slovenskej republiky preskúmal na vec sa vzťahujúci   spisový   materiál   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   29CbR/5/2010.   Ako   vyplýva z obsahu podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, tento bol podaný podľa § 243f písmeno c) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o zrušení verejnej obchodnej spoločnosti... bez likvidácie, spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Po preskúmaní konania a rozhodovania súdov som dospel k záveru, že podmienky na postup podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku nie sú splnené. Nie je totiž daný ani jeden z predpokladov upravených   v   §   243f   odsek   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorým   by   bolo   možné podanie mimoriadneho dovolania úspešne odôvodniť, pričom v danom prípade nemožno spochybniť nielen skutkové, ale ani právne závery súdov oboch stupňov....

V   uvedenom   prípade   prisvedčujem   argumentom obidvoch súdov,   ktoré vychádzajú zo záveru, že v uvedenom konaní bolo preukázané splnenie podmienok zrušenia obchodnej spoločnosti podľa § 68 odsek 6 písmeno a) Obchodného zákonníka – nekonanie   valných zhromaždení a § 68 odsek 6 písmeno g) Obchodného zákonníka, nesplnenie podmienok podľa § 2 odsek 3 Obchodného zákonníka, keďže spoločnosť nevie preukázať, že ku dňu rozhodnutia by mala k nehnuteľnosti zapísanej ako sídlo v obchodnom registri vlastnícke, užívacie právo resp. súhlas vlastníka nehnuteľnosti. Spoločníci v spoločenskej zmluve prejavili vôľu zriadiť si ako najvyšší orgán valné zhromaždenie, pričom sa tiež zaviazali rešpektovať ustanovenia spoločenskej zmluvy a plniť ňou uložené povinnosti[.] Z uvedeného dôvodu je teda pre nich toto rozhodnutie záväzné, nakoľko spoločenská zmluva upravuje okrem iných skutočností tiež fungovanie spoločnosti ako celku, pričom sa stotožňujem s právnym záverom, že pokiaľ právna úprava verejných obchodných   spoločností   neobsahuje   žiadne   ustanovenia,   ktoré   by   upravovali   vznik a pôsobenie   valného   zhromaždenia   vo   verejnej   obchodnej   spoločnosti,   tak   treba   v uvedenom prípade postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré organizáciu a fungovanie   valného   zhromaždenia   upravujú   (§   128   Obchodného   zákonníka).   Zákon vyžaduje, aby bolo valné zhromaždenie v prípade, ak zákon, spoločenská zmluva, resp. stanovy neustanovujú kratšiu lehotu, zvolané konateľmi najmenej raz za rok.

Zákon teda jednoznačne uvádza, že je potrebné zvolať valné zhromaždenie aspoň raz ročne.   Pokiaľ   si   teda   verejná   obchodná   spoločnosť   vymienila   založenie   valného zhromaždenia,   pričom   neupravila   lehoty   na   jeho   zvolávanie   v   zmysle   §   128   odsek   1 Obchodného zákonníka znamená to, že valné zhromaždenie musí byť zvolané aspoň raz ročne. V opačnom prípade súd na návrh štátneho orgánu, na návrh osoby, ktorá osvedčí právny   záujem,   alebo   aj   z   vlastného   podnetu   rozhodne   o   zrušení   spoločnosti,   ak   sa v príslušnom kalendárnom roku nekonalo valné zhromaždenie; neuvádza sa tam nič o tom, že je zvolávané iba konateľmi, čo je upravené pri spoločnostiach s ručením obmedzeným, ale všeobecne o následkoch - zrušení spoločnosti, ak sa v kalendárnom roku nekonalo valné zhromaždenie. Splnenie tejto povinnosti zo strany obchodnej spoločnosti preukázané nebolo.

Takisto   sa   stotožňujem   s   argumentom,   že   v   čase   rozhodovania   súdu   obchodná spoločnosť   nevedela   preukázať   právny   vzťah   k   nehnuteľnosti,   ktorá   má   podľa   údajov z obchodného registra predstavovať jej sídlo, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 2 odsek 3 Obchodného zákonníka. Pokiaľ   sa   jedná   o   Vaše   námietky   uvádzané   v   spojitosti   s   „motiváciou   konania JUDr. M.   B.“,   ktorý   sa   podľa   Vášho   názoru   snaží   za   každú   cenu   dosiahnuť   zrušenie verejnej obchodnej spoločnosti, čo bude mať za následok zmarenie možnosti dosiahnuť prípadný úspech v uvedenom súdnom spore 9C/250/2008 je potrebné uviesť, že hodnotenie „motivácie“,   resp.   dôvodov,   pre   ktoré   sa   jeden   zo   spoločníkov   domáha   zrušenia spoločnosti,   nemôže   byť   dôvodom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   nakoľko rozhodujúce   v   tomto   smere   je   výlučne   posudzovanie   splnenia   podmienok   pre   zrušenie spoločnosti v čase rozhodovania súdu. Ďalej argumentujete tým, že súd porušil dvojinštančnosť konania, lebo odvolací súd sa v prípade vydaného uznesenia 15Cob/120/2013-298 z 24. júla 2013 v súlade s ustanovením § 221 odsek 1 písmeno h) Občianskeho súdneho poriadku nevysporiadal pri zrušovaní prvostupňového   uznesenia   s   druhou   podmienkou   potrebnou   na   zrušenie   uznesenia   a   to nielen s tým, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, ale aj nedostatočne zistil skutkový stav. S uvedeným sa nemožno stotožniť, nakoľko v uznesení Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/120/2013-298   (str.   10)   sa   uvádza,   že   súd   pri   rozhodovaní   o zrušení   spoločnosti neprihliadal na skutočnosť, či spoločnosť spĺňa podmienky podľa § 2 odsek 3 Obchodného zákonníka,   t.   j.   či   spoločnosť preukázala,   že   má k nehnuteľnosti alebo jej   časti,   ktorej adresa je ako jej sídlo spoločnosti zapísaná v obchodnom registri, vlastnícke právo alebo užívacie právo, alebo súhlas vlastníka nehnuteľnosti. Uvedené možno považovať za výhradu smerujúcu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu. V   prípade   námietok,   ktoré   vo   Vašom   podnete   smerujú   do   hodnotenia   dôkazov vykonaných súdmi je potrebné uviesť, že mimoriadne dovolanie nie je možné odôvodniť nesprávnym   hodnotením   vykonaných   dôkazov,   čo   vyplýva   z   charakteru   dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú. Z uvedeného dôvodu prokurátor pri skúmaní

podmienok na podanie mimoriadneho dovolania, nie je oprávnený prehodnocovať dôkazy vykonané súdom v základnom konaní.»

7.   S   poukazom   na   uvedené   skutočnosti,   keďže   v   danej   veci   krajská   prokuratúra konajúca z poverenia a v mene generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny   prokurátor“)   nezistila   dôvod   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   bol sťažovateľkin podnet krajskou prokuratúrou odložený.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m. m. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   postupom generálnej prokuratúry

10.   Sťažovateľka   v súvislosti   s podnetom   adresovaným   generálnej   prokuratúre namietla, že zákon výslovne uvádza, že o podnetoch na podanie mimoriadneho dovolania rozhoduje výlučne generálny prokurátor, pričom o jej podnete rozhodla krajská prokuratúra.

11. Podľa § 243e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“) ak   generálny   prokurátor   na   základe   podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu   zistí,   že   právoplatným   rozhodnutím   súdu   bol   porušený   zákon   (§   243f),   a   ak   to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 49 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) na vybavenie podnetu je príslušný ten prokurátor, ktorý je príslušný na vykonanie opatrení vyplývajúcich z podaného podnetu.

Podľa § 51 zákona o prokuratúre na zabezpečenie plnenia úloh prokuratúry môže výnimočne a len v jednotlivej veci generálny prokurátor a v rozsahu svojej pôsobnosti aj krajský prokurátor určiť výnimky z ustanovení § 46 až § 50. Vo veciach, ktoré nepatria do

právomoci Špecializovaného trestného súdu, môže generálny prokurátor takto postupovať a určiť, že na konanie je príslušný špeciálny prokurátor len s prechádzajúcim písomným súhlasom   špeciálneho   prokurátora;   súhlas možno   vziať   späť   písomným   vyhlásením,   ak pominú dôvody určenia výnimky z ustanovení § 46 až § 50.

Podľa § 16 zákona o prokuratúre generálny prokurátor vykonáva osobne pôsobnosť uvedenú v § 11 a 12 a § 13 ods. 1; týmto nie je dotknuté ustanovenie § 9 ods. 1. V ostatných prípadoch môže poveriť prokurátora, aby konal v jeho mene.

12. Pokiaľ krajský prokurátor krajskej prokuratúry z poverenia a v mene generálneho prokurátora preskúmal sťažovateľkin podnet a podnet vybavil, generálny prokurátor, ako aj krajská prokuratúra postupovali zákonným spôsobom v zmysle už uvedených ustanovení zákona o prokuratúre. Takémuto postupu nie je z pohľadu práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru možné nič vytknúť.

13.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému   postupu   generálnej   prokuratúry   odmietol   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   upovedomením krajskej prokuratúry

14. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne   názory   príslušného   orgánu   verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (porov.   I. ÚS 17/01,   II.   ÚS   137/08,   III.   ÚS   328/08, IV. ÚS 11/2010).   Ústavný   súd   teda   nie   je   prieskumným   súdom   a jeho   úlohou   nie   je

suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom   upravenej   pôsobnosti   a právomoci.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu vyplýva,   že   môže   preskúmavať   len také   rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k   porušeniu   základného práva   alebo slobody   došlo   v konaní,   ktoré   vydaniu   samotného rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne   závery   príslušného   orgánu   verejnej   moci môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

15. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podanie mimoriadneho dovolania je podmienené splnením zákonných predpokladov, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 243e a   nasl.   OSP.   Z   týchto   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný prostriedok,   ktorého   využitie   ako   procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy alebo pod čl. 6 ods. 1 či čl. 13 dohovoru.

16. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (porov. napr. I. ÚS 19/01, I. ÚS 67/02, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, II. ÚS 144/05, II. ÚS 23/2010, III. ÚS 301/2014, IV. ÚS 344/04).

17. Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry, ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre

sp. zn.   15   Cob   231/2013   z 30.   januára   2014 mimoriadne   dovolanie,   nemohlo   dôjsť k porušeniu   označených   práv   sťažovateľky,   keďže   platná   zákonná   úprava   nezakladá sťažovateľke právo (právny nárok) na vyhovenie jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

18.   Ústavný   súd   sa   síce   stotožňuje   so   záverom,   že   ani   závery,   resp.   dôvody generálneho   prokurátora   o   nevyhovení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania (v tomto prípade dôvody uvádzané krajskou prokuratúrou, ktorá bola poverená generálnym prokurátorom na preskúmanie podnetu a jeho vybavenie v mene generálneho prokurátora) sa   nemôžu   zakladať   na   svojvôli,   avšak   v   prípade   sťažovateľky   preskúmaním   záverov krajskej prokuratúry prijatých v mene generálneho prokurátora ústavný súd nezistil, že by tieto boli neodôvodnené alebo v zjavnom rozpore so znením zákona. Krajská prokuratúra v mene generálneho prokurátora výstižne a zrozumiteľne sťažovateľke odôvodnila svoje závery týkajúce sa preukázania splnenia podmienok zrušenia obchodnej spoločnosti podľa § 68 ods. 6 písm. a) a § 68 ods. 6 písm. g) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov v konaní pred všeobecnými súdmi. Rovnako akceptovateľne krajská   prokuratúra   v mene   generálneho   prokurátora   odôvodnila   závery   o tom,   že podmienky   na   postup   podľa   §   243e   OSP   neboli   splnené,   keďže   nebol   daný   ani   jeden z predpokladov   upravených   v   §   243f   ods.   1   OSP,   ktorým   by   bolo   možné   podanie mimoriadneho   dovolania   úspešne   odôvodniť,   pričom   v   danom   prípade   nebolo   možné spochybniť   nielen   skutkové,   ale   ani právne   závery súdov   oboch   stupňov. Ústavný   súd konštatuje, že napadnuté upovedomenie krajskej prokuratúry vydané z poverenia a v mene generálneho   prokurátora   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne a postup   krajskej   prokuratúry   z poverenia   a v mene   generálneho   prokurátora   a právne závery ňou v mene generálneho prokurátora vyslovené v napadnutom upovedomení krajskej prokuratúry   je   nutné   považovať   za   výraz   autonómneho   prokurátorského   rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

19. Z už uvedených dôvodov   ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti napadnutému upovedomeniu krajskej prokuratúry odmietol v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014