znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 484/2011-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa, zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   a sudcu   Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť G. F., K., M. S., K., M. S., K., K. F., K., zastúpených advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 3/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   3/99   p o r u š i l základné právo G. F., M. S., M. S. a K. F., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 3/99, v súčasnosti vedenej pod sp. zn. 15 C 1/2012,   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. G. F., M. S., M. S. a K. F. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každej   v sume   po   2   000 €   (slovom   dvetisíc   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. G. F., M. S., M. S. a K. F. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 995,88 € (slovom deväťstodeväťdesiatpäť eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Okresný súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokátky JUDr.   I.   R.,   K.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

5. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 484/2011-16   z 26. októbra   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť G.   F.,   M.   S.,   M.   S.   a K.   F. (ďalej   aj „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 3/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Návrh na začatie konania bol podaný na Okresný súd Košice I dňa 30. 12. 1998 a za celý čas trvania tohto konania, teda za viac ako 12 a pol roka, nevydal súd v predmetnom spore jediné meritórne rozhodnutie. (...) Sporná   vec   je   súčasťou   štandardnej   agendy   všeobecných   súdov.   Podľa   názoru sťažovateliek(...)   v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I   pod sp.   zn.   17C 3/99, ktorého účastníčkami sú aj sťažovateľky, dochádza k prieťahom. (...)

Za   významnú   považujú   sťažovateľky   skutočnosť,   že   sa   prvé   pojednávanie v predmetnej veci uskutočnilo takmer 2 roky po podaní návrhu na začatie konania. Ďalšie dve pojednávania sa uskutočnili v roku 2001, pričom pojednávanie zo dňa 21. 11. 2001 bolo   odročené   na   neurčito.   Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   v   roku   2002   a   bolo odročené   na   neurčito   a   následne   ďalšie   pojednávanie   konané   dňa   8.   10.   2003   bolo odročené na neurčito. Dňa 02. 02. 2004 vydal súd uznesenie o prerušení konania. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až v roku 2011, teda až po 7 rokoch. Doposiaľ toto konanie nie je právoplatne skončené.

Predmetom   konania   je   náhrada   za   dočasné   užívanie   nehnuteľnosti   a   zmluvné majetkoprávne   vyrovnanie   zabratej   časti   nehnuteľnosti.   Súd   mal   postupovať   v   súdnom konaní tak, aby ochrana práv sťažovateliek bola rýchla a účinná, čomu však nezodpovedá dĺžka tohto konania, ktoré trvá už viac ako 12 a pol roka.

Sťažovateľky   vidia   nesprávnosť   postupu   okresného   súdu   predovšetkým   v   tom,   že nepostupoval dostatočne dôrazne, nevyužíval opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť.

Sťažovateľky sú presvedčené o tom, že konanie Okresného súdu Košice I nesmeruje k odstráneniu ich právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu, ale súd svojim postupom   a   rozhodnutiami   naopak   konanie   nedôvodne   predlžuje   a   odďaľuje   tým poskytnutie   právnej   istoty   rozhodnutej   veci   sťažovateľkám.   Neprimeraná   dĺžka   konania pritom   nie   je   odôvodnená   právnou,   resp.   faktickou   zložitosťou   veci   alebo,   správaním sťažovateliek. (...)

Sťažovateľky sú toho názoru, že súd v konaní sp. zn. 17C 3/99 nevyužíval prostriedky dané mu zákonom, ktoré súdu slúžia v rámci vedenia konania na to, aby využitím týchto nástrojov mohol viesť konanie tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú, preto sa sťažovateľky domnievajú, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu, teda viac ako 12 a pol roka, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. (...)

Sťažovateľky považujú za primerané,   aby im bolo v tejto veci priznané finančné zadosťučinenie. (...)

Predmetom   konania   je   náhrada   za   dočasné   užívanie   nehnuteľnosti   a   zmluvné majetkoprávne vyrovnanie zabratej časti nehnuteľnosti.

S prihliadnutím na to, že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli, neospravedlniteľný.

Vzhľadom na tie skutočnosti, že v predmetnej veci okresný súd neurobil dostatok úkonov   smerujúcich   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ako   aj   na   celkovú   dĺžku   konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17C 3/99, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, význam uplatňovaných práv a nárokov sťažovateliek, ako aj skutočnosť, že toto konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené, sťažovateľky G. F., M. S., M. S. a K. F. považujú za primerané, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie, a to sťažovateľke G. F. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur a sťažovateľke K. F. vo výške 10 000,- Eur. (...)»

2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateliek   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 17C 3/99 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17C 3/99 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateliek.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľkám finančné zadosťučinenie, a to sťažovateľke G. F. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur a sťažovateľke K. F. vo výške 10 000,- Eur. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   1SprV/483/2011 z 28. novembra   2011   a právna   zástupkyňa   sťažovateliek   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 21. decembra 2011.

3.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«(...)   Po   právnej   stránke   vec   nie   je   náročná.   Dĺžku   konania   v   danom   prípade nemožno pripísať len na ťarchu súdu. Žalobný návrh spočiatku nespĺňal všetky podstatné náležitosti,   upresnený   a   rozšírený   bol   až   dňa   23.   1.   2001.   Neskôr   účastníci   konania opakovane žiadali súd o poskytnutie primeranej lehoty na mimosúdne vyriešenie sporu. K predĺženiu konania prispelo rozširovanie počtu účastníkov konania (z pôvodných 7 na 24)   a   zisťovanie   právnych   nástupcov   zomrelých   účastníkov   konania.   Konanie   bolo prerušené po dobu 5 rokov, čo mohlo u sťažovateliek vyvolať mylný dojem, že súd po dobu prerušenia konania ignoroval ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. K predĺženiu konania prispela čiastočne aj zmena v osobe zákonného sudcu. Žiadame   upustiť   od   ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...)»

3.2 Právna zástupkyňa sťažovateliek vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedla, že:

«(...) Sťažovateľky týmto(...) oznamujú, že súhlasia s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

K   vyjadreniu   Okresného   súdu   Košice   I,   zo   dňa   28.   11.   2011   zaujímam   v   mene sťažovateliek toto stanovisko:

Predseda Okresného súdu Košice I vo svojom vyjadrení zo dňa 28. 11. 2011 uvádza chronológiu konania. Uvádza tiež, že žalobný návrh spočiatku nespĺňal všetky podstatné náležitosti, a dĺžku konania v danom prípade nemožno pripísať len na ťarchu súdu. Ako ďalej uvádza „Konanie bolo prerušené po dobu 5 rokov, čo mohlo u sťažovateliek vyvolať mylný   dojem,   že   súd   po   dobu   prerušenia   konania   ignoroval   ich   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

So závermi predsedu Okresného súdu Košice I sa nemôžu sťažovateľky stotožniť, keďže aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Preto dĺžku predmetného konania, t. j. v rozmedzí takmer 13 rokov, ktoré   začalo   podaním   návrhu   dňa   30.   12.   1998,   a   ktoré   nie   je   doposiaľ   právoplatne skončené, nemožno považovať za primeranú, ani za predpokladu, že Ústavný súd bude prihliadať na prerušenie konania po spomínanú dobu 5 rokov. (...)

Predmetom   namietaného   konania   vedeného   okresným   súdom   je   žalobný   návrh o vyplatenie   náhrady   za   neoprávnené   užívanie   nehnuteľnosti   žalovaným   a   o   povinnosti žalovaného zmluvne sa vyporiadať ohľadom časti ním užívanej nehnuteľnosti. To znamená, že sporná vec je súčasťou štandardnej agendy súdov a jedná sa o nároky, ktoré nie sú právne zložité a ku ktorým existuje aj stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Vyplýva to aj z vyjadrenia Okresného súdu k sťažnosti „Po právnej stránke vec nie je náročná.“ Vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   Okresný   súd   namietal,   že k predĺženiu   konania prispelo   aj   rozširovanie   počtu   účastníkov   konania   a   zisťovanie   právnych   nástupcov zomrelých účastníkov konania.

Hoci   nemožno   vylúčiť   faktickú   zložitosť   a   časovú   náročnosť   dokazovania,   keďže k mimosúdnemu   riešeniu   sporu,   alebo   inej   dohode   medzi   účastníkmi   konania   nedošlo, napriek tomu by však pri sústredenom postupe okresného súdu nemalo dochádzať k takým prieťahom, ktoré by mali znaky zbytočných prieťahov v konaní. (...)

Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní poukazujú sťažovateľky hlavne na to, že v jeho priebehu sa vyskytli väčšie obdobia nečinnosti. Okrem nečinnosti na začiatku konania, takmer 2 roky, zistenej v období od 30. 12. 1998, keď bola podaná žaloba, až do 13. 12. 2001, keď okresný súd prvýkrát v predmetnej veci pojednával (v tomto období okresný súd urobil len jednoduché úkony, a to keď vyzval navrhovateľov na odstránenie vád žaloby, vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a zaslal návrh na vyjadrenie žalovanému), bola zistená aj nečinnosť v trvaní viac ako 8 mesiacov - od 1. 2. 2001, keď Okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil vstup ďalších účastníkov do konania až do obdobia,   kedy   dňa   10.   10.   2001   nariadil   druhé   pojednávanie.   Následné   pojednávania konané dňa 13. 11. 2002, 8. 10. 2003, 02. 02. 2004, ktoré prebiehali v ročných intervaloch boli sústavne odročované na dobu neurčitú. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až v roku 2011, teda až po 7 rokoch od uznesenia o prerušení konania.

Zbytočné prieťahy v konaní priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, hoci nepriamo: „Dĺžku konania v danom prípade nemožno pripísať len na ťarchu súdu“. Okrem toho okresný súd konal aj neefektívne. O neefektívnom postupe okresného súdu   svedčí   to,   že   aj   keď   mal   už   vyjadrenie   žalobkýň   k   žalobnému   návrhu,   výzvu   či žalobkyne trvajú na podanej žalobe zopakoval viacnásobne, raz 28. 1. 2002 a následne 25. 3. 2002. Neefektívnosť konania sa však predovšetkým prejavila v tom, že dosiaľ v merite veci ešte nerozhodol.

Obrana súdu spočívajúca takisto v tvrdení že k predĺženiu konania prispela čiastočne aj zmena zákonného sudcu, je vzhľadom na dlhoročné konanie neadekvátna. Sťažovateľky sú si vedomé, že v niekoľkých prípadoch došlo k odročeniu pojednávania na základe ich žiadosti   o   mimosúdne   vyriešenie   sporu,   takáto   potreba   však   vyvstávala   na   základe objektívnych skutočností. V porovnaní s dlhodobou nečinnosťou súdu je potrebné považovať tieto   odročenia   za   zanedbateľné   a   také,   ktoré   nemôžu   odôvodniť   neprimeranú   dĺžku konania, ktorou takmer 13 rokov trvajúce konanie nepochybne je.

Sťažnosť   sťažovateliek   na   prieťahy   v   konaní   okresného   súdu   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky je sťažnosťou z dôvodu ich presvedčenia, že postup okresného súdu v uvedenom konaní nesmeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateliek.

Sťažovateľky   považujú   za   dôležitú   skutočnosť,   že   prvé   pojednávanie   bolo   súdom nariadené až takmer po 2 rokoch od podania návrhu. Sťažovateľky vo svojej sťažnosti poukázali taktiež na okolnosť, že aj ďalšie pojednávania boli nariaďované po viac ako roku. Nemožno teda nijako ospravedlniť čas, v priebehu ktorého odporca vo veci právoplatne nerozhodol. Podľa ich názoru je teda doba 12 rokov a 11 mesiacov neprimeraná a ničím nezdôvodniteľná.

Okresný   súd   Košice   I   vo   veci   podľa   názoru   sťažovateliek   nekoná   plynulo a predovšetkým neorganizuje svoju činnosť tak, aby prispel k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Po takmer 13 rokoch sú sťažovateľky v rovnakej právnej neistote ako na začiatku konania. V súvislosti s predmetom sporu, ako aj s vyššie uvedenými argumentami, z ktorých vyplýva zodpovednosť okresného súdu za neprimeranú dĺžku konania a zbytočné prieťahy v ňom, považujú sťažovateľky svoju sťažnosť za odôvodnenú.

Sťažovateľky považujú za potrebné uviesť, že aj keby bol ústavný súd toho názoru, že odporca v predmetnej veci v súčasnosti koná, skutočnosť, že konanie trvá ku dňu podania sťažnosti viac ako 12 rokov a 11 mesiacov, to nijakým spôsobom nemení ani neovplyvňuje. Sťažovateľky   si   vyčísľujú   trovy   zastupovania   v   konaní   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky, za 3 úkony právnej služby podľa ustanovenia § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení(...), spolu vo výške 995,88 EUR.»

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Dňa 30. decembra 1998 bol okresnému súdu   doručený návrh na začatie konania sťažovateliek   G.   F.,   M.   S.,   M.   S.   a K.   F.   (jej   predchodca   J.   F.,   zomr.  ...)   proti   J.   S., majiteľovi C., a. s. (ďalej len „žalovaný“), o vyplatenie náhrady za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti žalovaným a o určenie povinnosti žalovaného zmluvne sa vysporiadať, čo sa týka časti ním užívanej predmetnej nehnuteľnosti, eventuálne odstrániť stavby a zabezpečiť nerušený prístup na nehnuteľnosť.

Dňa 2. februára 1999 okresný súd vyzval sťažovateľky na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania. Uložil im, aby spresnili, či žalujú žalovaného ako fyzickú osobu alebo ako právnickú osobu, a aby uviedli, akú konkrétnu sumu z celej žalovanej sumy si uplatňuje každý zo žalobcov.

Dňa 1. marca 1999 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania.

Dňa 24. júna 1999 okresný súd odoslal žalobcom tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch s tým, aby ho riadne vyplnené a potvrdené predložili okresnému súdu, aby mohol rozhodnúť o ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 15. júna 1999 okresný súd zaslal žalovanému žalobu na vyjadrenie.Dňa 2. novembra 2000 okresný súd stanovil termín pojednávania na 13. december 2000.Dňa 13. decembra 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito na písomnú žiadosť právnej zástupkyne žalobcov, ktorá zároveň požiadala súd o poskytnutie 20-dňovej lehoty na spresnenie žaloby.

Dňa 15. decembra 2000 okresný súd písomne vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na spresnenie žalobného petitu.

Okresný súd uznesením č. k. 17 C 3/99-51 z 1. februára 2001 pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalobcov a pripustil zmenu žalobného návrhu. Toho istého dňa okresný súd vyzval každého z „pristúpených“ žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania.

Dňa 11. septembra 2001 okresný súd stanovil termín pojednávania na 10. október 2001.Dňa 10. októbra 2001 okresný súd odročil pojednávanie na 21. november 2001 s tým, že účastníci sa pokúsia vyriešiť spor mimosúdne.

Dňa 21.   novembra 2001 okresný   súd   odročil   pojednávanie na neurčito   z dôvodu neustanovenia zástupcov účastníkov konania s tým, že okresný súd upovedomí účastníkov konania o ďalšom postupe.

Dňa   28.   januára   2002   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcov,   aby oznámila, či trvá na podanej žalobe, resp. či prebiehajú mimosúdne rokovania účastníkov konania.

Dňa 18. septembra 2002 okresný súd stanovil termín pojednávania na 13. november 2002.Dňa   13.   novembra   2002   okresný   súd   po   prerokovaní   veci   odročil   pojednávanie na neurčito pre účely zadováženia listinných dôkazov.

Dňa 28. januára 2003 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na oznámenie, či trvá na žalobnom návrhu. V ten istý deň súd požiadal Správu Katastra K. o zaslanie výpisu z listu vlastníctva.

Dňa 10. marca 2003 okresný súd písomne vyzval právneho zástupcu žalovaného na oznámenie významnej skutočnosti. Keďže na túto výzvu vôbec nereagoval, okresný súd ho 14. apríla 2003 opätovne vyzval na oznámenie požadovanej skutočnosti.

Dňa 16. mája 2003 okresný súd požiadal Správu Katastra K. o zaslanie ďalšieho výpisu z listu vlastníctva.

Dňa 2. júla 2003 okresný súd stanovil termín pojednávania na 8. október 2003.Dňa 8. októbra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením nepripustil zmenu žalobného návrhu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely oznámenia právneho zástupcu žalobcov v 1. až 4. rade o dispozícii so žalobným návrhom.Dňa   5.   novembra   2003   okresný   súd   odoslal   účastníkom   konania   písomné vyhotovenie uznesenia č. k. 17 C 3/99-151 z 8. októbra 2003 o nepripustení zmeny návrhu. V ten istý deň okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov v 1. až 4. rade na oznámenie, či   mienia   podať   samostatnú   určovaciu   žalobu,   a   ak   tak   urobili,   nech   oznámia   spisovú značku, ktorá jej bola pridelená. Okresný súd zároveň vyzval Správu katastra K. na zaslanie výpisu z listu vlastníctva.

Dňa 23. decembra 2003 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu žalobcov v 1. až 4. rade na oznámenie, či mienia podať samostatnú určovaciu žalobu, a ak tak urobili, nech oznámia spisovú značku, ktorá jej bola pridelená.

Dňa 2. februára 2004 okresný súd uznesením č. k. 17 C 3/99-166 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 27/2004.Dňa 5. júna 2007 bola vec náhodným výberom pridelená inému zákonnému sudcovi z dôvodu postupu zákonného sudcu na súd vyššieho stupňa.

Dňa   4.   decembra   2009   okresný   súd   zistil,   že   vo   veci   sp.   zn.   9   C   27/2004 (do právoplatného skončenia ktorej bolo prerušené konanie vedené pod sp. zn. 17 C 3/99) bol 9. októbra 2009 vyhlásený rozsudok.

Dňa 21. decembra 2010 okresný súd vyzval žalobcov oznámiť, či trvajú na podanej žalobe.

Dňa 26. januára 2011 okresný súd stanovil termín pojednávania na 12. apríl 2011.Dňa   12.   apríla   2011   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   prítomní žalobcovia zobrali žalobu späť a žiadali konanie zastaviť. Pojednávanie okresný súd odročil na neurčito pre účely zistenia, či žalobcovia v 1. až vo 4. rade trvajú na podanom žalobnom návrhu.

Dňa   14.   apríla   2011   okresný   súd   písomne   vyzval   žalobcov   v   1.   až   vo   4.   rade na oznámenie, či trvajú na podanej žalobe.

Dňa 21. novembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 17 C 3/99-243 zastavil konanie vo vzťahu medzi žalobcami v 5. až v 23. rade a žalovaným. Nárok žalobkýň v 1. až 4. rade vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 15 C 1/2012.

Dňa 13.   decembra   2011   bol   spísaný úradný   záznam, podľa   ktorého   okresný   súd z pripojeného   spisu   sp.   zn.   9   C   27/2004   zistil,   že   tento   rozhodol   o zamietnutí   žaloby rozsudkom z 9. októbra 2009. Na odvolanie vo veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením č. k. 5 Co 249/2011-320 z 29. novembra 2011 odvolanie odmietol. Dňa 20. novembra 2011 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. december 2011.Dňa 15. decembra 2011 okresný súd na pojednávaní stanovil termín pojednávania na 12. január 2012.

Dňa   12.   januára   2012   okresný   súd   po   prerokovaní   veci   odročil   pojednávanie na 24. január 2012.

Dňa   17.   januára   2012   okresný   súd   oznámil   účastníkom   konania   odročenie pojednávania na 6. marec 2012.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 3/99 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom   konaní môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s viacerými účastníkmi   konania,   avšak   doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   ústavný   súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Po právnej stránke pritom vec nemožno považovať za zložitú, čo napokon potvrdil aj sám predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil také významné okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, aj keď neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľky sa obrátili na okresný súd nie celkom kvalifikovaným návrhom na začatie konania,   ktorý   museli   opakovane   doplňovať   a upresňovať,   pričom   kvôli   odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol okresný súd vždy plynulo postupovať. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48   ods.   2   ústavy   môže   mať svoju   plnú   relevanciu   len   pri   takom   návrhu   na   začatie konania, ktorý   spĺňa všetky   zákonom   predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci aj vzhľadom na to, že sťažovateľky boli v danej veci v podstate v každom štádiu napadnutého konania kvalifikovane právne zastúpené. Okrem uvedeného sťažovateľky nereagovali vždy riadne   a včas na výzvy   súdu   (napr.   na výzvu   z 28.   januára 2002).   Napriek uvedenému v danom prípade podiel sťažovateliek na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu   neospravedlňuje   neúmerne   dlhé   konanie   okresného   súdu.   Na   uvedené   negatívne správanie   sťažovateliek   však   ústavný   súd   nemohol   neprihliadnuť   pri   úvahe   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie tohto konania už viac ako 13 rokov (začaté bolo 30. decembra 1998) je neprimerané, aj keď napadnuté konanie bolo od 2. februára 2004 do 29. novembra 2011 prerušené. Za obdobie viac ako sedem rokov prerušenia konania však okresný súd objektívne nemohol postupovať vo veci, pretože v prerušovanom konaní nemohol   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov, a tým nemohlo dôjsť k naplneniu účelu označeného základného práva tak, ako to už bolo uvedené. Sťažovateľky netvrdili ani neuviedli žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, pričom proti uzneseniu   o prerušení   konania   č.   k.   17   C   3/99-166   z 2.   februára   2004   odvolanie   ani nepodali. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie prekážky jeho postupu na základe právoplatného rozhodnutia, tak ako to bolo v danom prípade,   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (mutatis   mutandis III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Oproti uvedenému ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v danej veci nečinný aj okrem   obdobia,   kedy   bolo   napadnuté   konanie   prerušené,   a   to   od   15.   júna   1999   do 2. novembra 2000 (šestnásť mesiacov), od 1. februára 2001 do 11. septembra 2001 (sedem mesiacov) a od 28. januára 2002 do 18. septembra 2002 (osem mesiacov). Uvedený postup okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľný,   pretože   počas   najmenej   dvoch   rokov a siedmich mesiacov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľky   v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu   súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateliek na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že okresný súd vo vzťahu k sťažovateľkám uznesením č. k. 17 C 3/99-243 vec vylúčil na konanie vedené pod sp. zn. 15 C 1/2012, príkaz sa, prirodzene, vzťahuje už na toto konanie.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky   navrhli   priznať   im   primerané   finančné   zadosťučinenie   každej   po 10 000 € s prihliadnutím najmä na celkovú dĺžku konania a „na to, že to bol práve okresný súd,   orgán,   ktorého   úlohou   je   ochrana   zákonnosti   a   zmyslom   činnosti,   ktorého   je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli, neospravedlniteľný“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateliek, najmä   vzhľadom   na   celkovo   dlhé   trvanie   napadnutého   konania   považuje   za   primerané každej zo sťažovateliek v sume po 2 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľkám do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľkám   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou za tri   účelne   vykonané   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   spísanie sťažnosti a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Za tri úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume trikrát po 123,50 €, teda 370,50 €, a trikrát režijný paušál v sume po 7,41 €, teda 22,23 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jednu sťažovateľku predstavujú sumu   392,73 €.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   znížená   o 20   %,   pretože   išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 314,19 € v prípade jednej sťažovateľky. V prípade 4 sťažovateliek tvorí náhrada trov právnej služby advokátkou celkovú sumu 1 256,76 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 251,35 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateliek predstavujú celkovú sumu 1 508,11 € v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľky   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslili celkove v sume 995,88 €, ústavný súd – keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi – im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateliek rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012