SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 483/2015-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Dávidom   Štefankom, Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tp 38/2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tp 38/2015   p o r u š i l právo ⬛⬛⬛⬛ na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 € (slovom   tristopäťdesiatpäť   eur   a   sedemdesiatdva   centov),   ktorú j e   Okresný   súd   Nitra p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   Mgr.   Dávida   Štefanku,   Advokátska   kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   483/2015-23   z   12.   augusta   2015   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť (ďalej   len   „sťažovateľka“)   pre   namietané   porušenie   čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tp 38/2015.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľka   priamo   v   sťažnosti z 18. mája 2015 a okresný súd vo vyjadrení z 23. septembra 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od   ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa zo 14. mája 2014 bola sťažovateľka obvinená z obzvlášť závažného zločinu poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1 a 3 písm. c)   a   ods.   5   písm.   a)   v   spojení   s   ustanovením   §   138   písm.   b)   a i)   Trestného   zákona. Uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp 38/2014 zo 16. mája 2014 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Následne   boli   podané   viaceré   žiadosti   o   prepustenie   sťažovateľky   z väzby,   resp.   bolo rozhodované o predlžení jej väzby. Vec sa v súčasnosti nachádza v štádiu prípravného konania.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp 38/2015 z 30. marca 2015 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby. Následným uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015 bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľkou ústne do zápisnice 7. apríla 2015.

Podľa názoru sťažovateľky jej základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a jej právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľka sa nachádza vo väzbe už viac než 1 rok, pričom konanie a rozhodovanie o väzbe trvalo príliš dlho, a to až 74 dní do rozhodnutia krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky nebolo o jej žiadosti o prepustenie z väzby z 2. marca 2015 rozhodované v lehotách   predpokladaných   Trestným   poriadkom,   a   tým   bolo   prieskumné   konanie o zákonnosti   (dôvodnosti)   ďalšieho   trvania   väzby   znemožnené.   Nečinnosť   v   konaní o prepustenie na slobodu predstavuje podľa sťažovateľky podstatné porušenie označených článkov ústavy a dohovoru, ktoré zásadným spôsobom vplýva aj na zákonnosť ďalšieho trvania väzby.

Sťažovateľka je presvedčená, že okresný súd a krajský súd nerozhodli o jej žiadosti urýchlene. Lehoty, v ktorých sa rozhodovalo, nemožno považovať za urýchlené konanie s poukazom na absolútnu prioritu rýchlosti takéhoto konania. Došlo tým aj k znemožneniu periodickej   kontroly   dôvodnosti   pozbavenia   slobody   sťažovateľky.   Porušenie   práva v prípade sťažovateľky je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné a netolerovateľné, a preto nie je možné toto porušenie práva zhojiť dodatočným rozhodnutím. Prostriedkom zabezpečenia osobnej slobody mohlo byť preto iba ukončenie väzobného obmedzenia.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd rozhodol o jej žiadosti 30. marca 2015. Aj napriek   okamžitému   podaniu   sťažnosti   a   rýchlemu   písomnému   odôvodneniu   zo   strany obhajcu nedošlo k urýchlenému vyhotoveniu a doručeniu uznesenia a jeho následnému postúpeniu krajskému súdu. Už samotné takéto zistenie postačuje pre záver o zdĺhavosti postupu okresného súdu. Bez pochýb možno konštatovať, že najmä predkladaním spisu krajskému   súdu   po   podaní   sťažnosti   došlo   k   prekročeniu   požiadaviek   na   prednostné a urýchlené   rozhodovanie   o   väzbe.   Ani   postup   krajského   súdu   po   predložení   veci   na rozhodnutie nebol rýchly a nedošlo urýchlene k prijatiu rozhodnutia.

Podľa   názoru   sťažovateľky   porušenie   požiadaviek   vyplývajúcich   z   čl.   17   ods.   2 ústavy   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v   súvislosti   s   urýchlenosťou   rozhodovania   o   žiadosti o prepustenie   z   väzby   zakladá   v   tomto   prípade   nezákonnosť   a   neústavnosť   rozhodnutí všeobecných súdov o väzbe, a preto je nevyhnutné prijať záver o neústavnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľky.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľky na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 33Tp/38/2015 bolo porušené.

2. Základné právo sťažovateľky na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/38/2015 bolo porušené.

3.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   4Tpo/38/2015   zo   dňa   14.05.2015 a uznesenie Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33Tp/38/2015 zo dňa 30.03.2015 sa zrušujú.

4. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje ihneď prepustiť sťažovateľku na slobodu.

5. Ústavný súd SR sťažovateľke priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre povinní spoločne a nerozdielne uhradiť vo výške 355,72 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Dávida Štefanku(...)“

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 776/15 z 23. septembra 2015 doručeného ústavnému súdu 30. septembra 2015 vyplýva, že prokurátor predložil 9. marca 2015 okresnému súdu žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby. Sudca ešte toho istého dňa nariadil termín výsluchu sťažovateľky na 30. marec 2015, k čomu tohto dňa aj došlo a bolo vyhlásené uznesenie. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo vypracované 9. apríla 2015. Sťažovateľka mala vo veci piatich obhajcov, pričom nevyužila možnosť určiť obhajcu, ktorému   by   ako   jedinému   mal   súd   doručovať   písomnosti.   Obhajca   dr. prevzal uznesenie až 30. apríla 2015, pričom nebolo možné sa s ním spojiť a podľa vlastného vyjadrenia nezabezpečil preberanie poštových zásielok v sídle advokátskej kancelárie a uložením zásielky na pošte došlo k odkladu termínu jej prevzatia. Skutočnosť prevzatia uznesenia potvrdil okresnému súdu elektronicky 30. apríla 2015 o 18.39 h. Následne 4. mája 2015 (v pondelok ako najbližší pracovný deň) bol spis predložený krajskému súdu, ktorý ho toho istého dňa vrátil okresnému súdu s tým, že sa v ňom nenachádza doklad o prevzatí uznesenia od obhajcu dr.. Spis bol opätovne predložený krajskému súdu 6. mája 2015 po odstránení vytknutého nedostatku. K tvrdenej nečinnosti okresného súdu sa vyjadril   krajský   súd   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   4   Tpo   38/2015   zo   14.   mája   2015   a skonštatoval   objektívnu   prekážku   brániacu   skoršiemu   rozhodnutiu   zavinenú   jedným   z obhajcov sťažovateľky. O prepustení z väzby sa predtým rozhodovalo už 12-krát, pričom ide o mimoriadne zložitú a náročnú vec. K písomnému vyhotoveniu uznesenia došlo v zákonnej lehote   a   aj   doručovanie   uznesenia   sa   vykonalo   spôsobom   zodpovedajúcim   zákonu. Výnimočnosť prípadu nespočíva len v jeho náročnosti, zložitosti a rozsiahlosti, ale tiež počtom neustále sa meniacich obhajcov. Zo strany okresného súdu nedošlo k prieťahom v konaní a rozhodovaní.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 13. októbra 2015 doručenej ústavnému súdu 14. októbra 2015, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedu okresného súdu, vyplýva, že okresný súd nekonal v súlade s § 44 ods. 8 druhou vetou Trestného poriadku, keď doručoval písomnosti všetkým obhajcom. Tvrdenie, že okresný súd nemal možnosť doručovať prvému z nich, je nepravdivé, lebo zo spisu jasne vyplýva, ktorý obhajca a kedy prevzal obhajobu. To znamená, že okresný súd mal možnosť doručovať len jednému (prvému) obhajcovi. Keďže tak neurobil, zbytočne na úkor sťažovateľky doručoval uznesenie všetkým obhajcom a   čakal,   kým   ich   všetci   prevezmú.   Tým   zapríčinil   prieťahy   znamenajúce   porušenie označených práv sťažovateľky. Okresný súd nevyužil ani možnosť zistiť u sťažovateľky pri rozhodovaní o väzbe 30. marca 2015 osobu obhajcu, ktorého si na doručovanie zvolila.

II.

Zo spisov okresného súdu sp. zn. 33 Tp 38/2015, ako aj krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 38/2015, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:Zo žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby z 28. februára 2015 adresovanej prokurátorovi   vyplýva,   že   táto   bola   doručená   Krajskej   prokuratúre   v   Nitre   (ďalej   len „prokuratúra“) 2. marca 2015.

Z   prípisu   prokuratúry   č.   k.   Kv   66/2013/440-466   z   9.   marca   2015   adresovaného okresnému súdu vyplýva, že prokuratúra návrhu sťažovateľky na jej prepustenie z väzby nevyhovela a žiadosť predložila na rozhodnutie okresnému súdu. Prípis spolu s prílohami bol okresnému súdu doručený 9. marca 2015.

Z rukou písaného referátu pravdepodobne sudkyne Záleskej vyplýva, že 9. marca 2015 určila termín výsluchu sťažovateľky na 30. marec 2015.

Z   podania   obhajcu   sťažovateľky   z   13.   marca   2015   doručeného   okresnému   súdu 17. marca 2015 vyplýva, že sťažovateľka navrhla vylúčenie sudkyne Záleskej z vykonávania úkonov trestného konania vzhľadom na jej zaujatosť.

Zo   zápisnice   okresného   súdu   o   výsluchu   obvinenej   č.   k.   33   Tp   38/2015-30 z 30. marca 2015 vyplýva, že najprv bolo vyhlásené uznesenie, podľa ktorého sudkyňa Záleská nie je vylúčená z prerokúvania trestnej veci vedenej proti sťažovateľke, a následne bolo rozhodnuté o zamietnutí jej žiadosti o prepustenie z väzby.

Z   písomného   vyhotovenia   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   33 Tp 38/2015 z 30. marca   2015   vyplýva   referát   sudkyne   Záleskej   z   9.   apríla   2015,   ktorým   prikázala súdnej kancelárii doručiť uznesenie označeným subjektom. Referát sudkyne Záleskej súdna kancelária prevzala 10. apríla 2015 a doručenie uznesenia realizovala 14. apríla 2015.Z   podania   obhajcu   sťažovateľky   zo   7.   apríla   2015   obsahujúceho   odôvodnenie sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   vyplýva,   že   podanie   bolo   okresnému   súdu doručené takisto 7. apríla 2015.

Z emailového prípisu ⬛⬛⬛⬛ z 27. apríla 2015 adresovaného obhajcovi sťažovateľky vyplýva, že písomné vyhotovenie uznesenia z 30. marca 2015, ktoré bolo obhajcovi expedované 14. apríla 2015, nie je vykázané ako doručené, keďže nebola vrátená doručenka o prevzatí uznesenia. Preto žiadala obhajcu o oznámenie, či uznesenie prevzal, keďže predchádzajúce viaceré pokusy spojiť sa s ním telefonicky boli neúspešné.

Z emailovej odpovede obhajcu sťažovateľky z 30. apríla 2015 vyplýva, že zásielka bola na pošte a splnomocnená zástupkyňa ju 30. apríla 2015 prevzala.

Z predkladacej správy okresného súdu sp. zn. 33 Tp 38/15 vyplýva, že táto spolu so spisom   bola   krajskému   súdu   predložená   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   podanej sťažovateľkou 4. mája 2015.

Z prípisu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 33/2015 zo 4. mája 2015 adresovaného okresnému súdu a doručeného okresnému súdu takisto 4. mája 2015 vyplýva, že krajský súd vracia spis ako predčasne predložený, keďže sa v ňom nenachádza žiadny relevantný doklad o doručení rovnopisu uznesenia obhajcovi sťažovateľky, s tým, že je nevyhnutné prevzatie zásielky obhajcom doložiť pripojením návratky o doručení uznesenia. Po odstránení tohto nedostatku treba spis opätovne predložiť s novou predkladacou správou na rozhodnutie krajskému súdu.

Z predkladacej správy okresného súdu č. k. 33 Tp 38/2015-106 z 5. mája 2015 vyplýva, že táto bola spolu so spisom predložená krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti podanej sťažovateľkou, a to 6. mája 2015.

Zo   zápisnice   o   neverejnom   zasadnutí   krajského   súdu   č.   k.   4   Tpo   38/2015-136 zo 14. mája 2015 vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 33 Tp 38/2015 z 30. marca 2015 bola zamietnutá.

Z prípisu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 38/2015 z 18. mája 2015, ako aj z pripojených doručeniek je zrejmé, že uznesenie krajského súdu bolo písomne vyhotovené 18. mája 2015 a bolo priamo krajským súdom doručované.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tpo 38/2015-141 zo 14. mája 2015 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 33 Tp 38/2015 z 30. marca 2015. Pokiaľ sťažovateľka namietala nečinnosť okresného súdu pri prerokúvaní jej žiadosti o prepustenie z väzby, treba konštatovať, že s týmto tvrdením podľa krajského súdu nemožno súhlasiť. Skutočnosť, že trestný spis bol krajskému súdu predložený po 30. marci 2015 (teda po dni rozhodnutia okresného súdu) až po dlhšom čase, bola   výsledkom   objektívnej   prekážky   spôsobenej   jedným   z   obhajcov   sťažovateľky   dr.,   ktorý   si   nevyzdvihol   súdnu   zásielku   s   napadnutým   uznesením   a   túto   sa   mu podarilo doručiť z iniciatívy okresného súdu až po e-mailových komunikáciách so súdnou tajomníčkou,   ktorým   predchádzali   dve   neúspešné   telefonické   volania   zo   strany   súdnej tajomníčky. Uznesenie prevzal dr. napokon až 30. apríla 2015, pričom okresný súd na pokyn krajského súdu musel vyčkať na návratku preukazujúcu doručenie uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

„O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai, „speedily“). Lehota začína podaním   návrhu   alebo   žiadosti   o   končí   vydaním   konečného   rozhodnutia   súdu,   príp. doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká pevne   ustanovená   lehota,   v   ktorej by   súd   musel   rozhodnúť.   Či   sa   rozhodlo   urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru“ (Bezicheri c. Taliansko,   Sanchez   -   Reisse   c.   Švajčiarsko,   II.   ÚS   432/2013,   II.   ÚS   193/2014, II. ÚS 80/2015).

Z   listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k   dispozícii,   ako   aj   zo   vzájomne nesporných   (nespochybňovaných)   tvrdení   účastníkov   konania,   je   možné   zo   skutkového hľadiska ustáliť tieto rozhodujúce skutočnosti:

Žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby bola okresnému súdu doručená 9. marca 2015. Tohto dňa došlo aj k určeniu termínu výsluchu sťažovateľky na 30. marec 2015. Hneď po   výsluchu   bolo   o   žiadosti   rozhodnuté   tak,   že   táto   bola   zamietnutá.   Uznesenie   bolo písomne   vyhotovené   9.   apríla   2015   a   k   jeho   expedovaniu   stranám   a   obhajcom   došlo 14. apríla 2015. Keďže jeden z obhajcov sťažovateľky dr. uznesenie neprevzal, po emailovej korešpondencii s ním došlo k prevzatiu uznesenia 30. apríla 2015, a to na pošte, kde bola zásielka uložená. Spis bol predložený krajskému súdu 4. mája 2015, avšak toho istého dňa bol krajským súdom vrátený s tým, že sa v ňom nenachádza doklad o doručení zásielky obhajcovi dr.. Spolu s dokladom o doručení bol spis 5. mája 2015 znova predložený krajskému súdu, doručený mu bol 6. mája 2015.

Možno konštatovať, že od momentu doručenia žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby okresnému súdu 9. marca 2015 do momentu úplného vybavenia veci okresným súdom,   teda   do   momentu   (druhého)   predloženia   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o sťažnosti 6. mája 2015, uplynulo celkom 58 dní, teda takmer 2 mesiace.

Je zrejmé, že z hľadiska namietaného porušenia označených práv treba považovať obdobie od 14. apríla 2015, teda od momentu, keď sa expedovalo uznesenie okresného súdu stranám a obhajcom, do 6. mája 2015, keď bol spis opakovane predložený krajskému súdu (celkom 22 dní), za kritické.

Podľa   názoru   krajského   súdu   prieťahy   vzniknuté   v   súvislosti   s   doručovaním uznesenia   okresného   súdu   obhajcom sťažovateľky   (najmä   obhajcovi   dr. )   treba pripísať na ťarchu sťažovateľky, ktorá jednak svojich obhajcov   často menila, ale najmä neoznačila žiadneho z nich ako oprávneného na doručovanie písomností. Tým vyvolala stav, v ktorom uznesenie muselo byť doručené všetkým obhajcom bez výnimky, pričom len čo bol proces doručovania ukončený, bol spis okamžite predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   prieťahy   súvisiace   s   doručovaním   uznesenia zapríčinil okresný súd, ktorý nepostupoval v zmysle § 44 ods. 8 Trestného poriadku, resp. nevyužil možnosť vyzvať sťažovateľku v rámci jej výsluchu 30. marca 2015, aby označila obhajcu, ktorému sa majú doručovať písomnosti.

Podľa § 44 ods. 8 Trestného poriadku ak má obvinený viacerých obhajcov, doručí sa písomnosť tomu z nich, koho si určili na doručovanie písomností. Ak nebol určený žiaden z obhajcov, doručí sa písomnosť tomu, ktorý bol zvolený za obhajcu ako prvý. Ak bolo naraz zvolených viac obhajcov, doručí sa písomnosť tomu, ktorého určí obvinený.

Z citovaného ustanovenia je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že v zásade by nemala v prípadoch, keď má obvinený súčasne viacero zvolených obhajcov, nastať situácia, v ktorej by bolo potrebné písomnosti doručovať všetkým obhajcom. Prioritné je právo voľby obvineného. Ak toto právo nevyužije, potom sa písomnosti doručujú obhajcovi zvolenému ako   prvému   v   poradí.   Napokon,   ak   obhajcovia   boli   zvolení   naraz,   určí   obhajcu   na doručovanie písomností obvinený.

Z   dosiaľ   uvedeného   možno   vyvodiť,   že   postup,   ktorý   zvolil   okresný   súd,   by prichádzal   do   úvahy   iba   v   prípade,   že   všetci   obhajcovia   boli   zvolení   naraz,   pričom sťažovateľka neurčila toho obhajcu, ktorému sa má písomnosť doručiť.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že ani z tvrdení účastníkov konania, ale ani   z   listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k   dispozícii,   nevyplýva,   že   by   išlo o obhajcov   zvolených   naraz,   teda   o   takú   situáciu,   keď   osobu   obhajcu   pre doručovanie nebolo možné ustáliť na základe časového poradia vyplývajúceho z dátumu zvolenia   toho-ktorého   obhajcu.   Ak   by   však   aj   išlo   o   takýto   prípad,   treba   prisvedčiť sťažovateľke, že mala byť okresným súdom v rámci výsluchu 30. marca 2015 upozornená na potrebu určiť obhajcu pre doručenie uznesenia okresného súdu, čo sa však nestalo.

Za relevantnú nepovažuje ústavný súd ani námietku, že sťažovateľka často menila svojich   obhajcov.   Využívala   tým   ako   obvinená   iba   svoje   zákonné   právo,   čo   spravidla nemôže byť obvinenému pripisované na ťarchu.

Za   daného   skutkového   stavu   ústavný   súd   nemôže   prisvedčiť   právnemu   názoru okresného súdu, podľa ktorého prieťahy pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby súvisiace s doručovaním   uznesenia   okresného   súdu   všetkým   obhajcom   sťažovateľky   majú   ísť   na ťarchu sťažovateľky.

Treba urobiť záver, že proces rozhodovania o žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby trvajúci na okresnom súde 58 dní sa javí ako neprimeraný, a preto obstojí záver, že došlo k porušeniu práva sťažovateľky na urýchlené rozhodnutie o ďalšom trvaní jej väzby podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ďalším požiadavkám sťažovateľky nebolo možné vyhovieť (bod 3 výroku nálezu).Sťažovateľka požadovala, aby boli uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tp 38/2015 z 30. marca 2015 a krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015 zrušené a aby ústavný súd prikázal okresnému súdu ihneď prepustiť sťažovateľku z väzby.

Uvedené   požiadavky   sformulovala   sťažovateľka   v   súvislosti   so   svojím   právnym názorom,   podľa   ktorého   pomalé   rozhodovanie   o   väzbe,   resp.   o   jej   ďalšom   trvaní,   je dôvodom na prepustenie obvineného z väzby.

Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 483/2015-23 z 12. augusta 2015 bola tá časť sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáhala   zrušenia   uznesení   všeobecných   súdov a prepustenia z väzby, odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vychádzajúc z uvedeného, nebolo možné tejto ďalšej časti sťažnosti vyhovieť.

Sťažovateľka   požadovala   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   vo   výške 355,72 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú náhradu trov v plnej výške, a to za 2 úkony   právnych   služieb   v   roku   2015   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   sťažnosť)   po 139,83 € a za režijný paušál dvakrát po 8,39 €. Napokon priznal aj daň z pridanej hodnoty v sume 59,28 € (bod 2 výroku nálezu).

V zásade prichádzala do úvahy aj odmena za repliku na vyjadrenie okresného súdu spolu s režijným paušálom a daňou z pridanej hodnoty, čo by však už prevyšovalo sumu, priznania ktorej sa sťažovateľka domáhala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015