znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 483/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca), zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu   Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. A., zastúpenej advokátom JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., Advokátska kancelária, Štúrova 13, Nitra, vo veci namietaného porušenia jej základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 29 CbR 5/2010 z 9. októbra 2013, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 231/2013 z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 CbR 5/2010 z 9. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 231/2013 z 30. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla: «Sťažovateľka prostredníctvom právneho   zástupcu   týmto [podáva] ústavnú   sťažnosť   pre   porušenie   základných   práv upravených   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   základných   práv,   ktoré   vyplývajú z medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná   (Dohovor   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd) Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 1. 2014, č. k.   15Cob/231/2013-335,   doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   dňa   27. 2. 2014 (ďalej aj ako „UKS“), ktorým Krajský súd v Nitre potvrdil Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 9. 10. 2013, č. k. 29CbR/5/2010-318, doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky dňa 14. 10. 2013 (ďalej aj ako „UOS“), ktorým bola obchodná spoločnosť... (ďalej aj ako „spoločnosť“) zrušená bez likvidácie....

Sťažovateľka namieta, že Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 1. 2014, č. k. 15Cob/231/2013-335 v spojení s Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 9. 10. 2013, č. k. 29CbR/5/2010-318 boli porušené jej nasledovné základné práva: Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru.... Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 10. 1998, sp.   zn. II. ÚS 71/1997: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   je   nezávislosť a nestrannosť   súdu.   Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavodarca   v   základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Z   tohto   právneho   názoru   možno   odvodiť,   že   právo   na   spravodlivý   proces   sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale že je implikované aj v siedmom oddieli Druhej hlavy   Ústavy.   Z   dôvodu,   že   uvedené   články   v   sebe   zachycujú   rozsiahlu   úpravu   práv, dovoľujeme   si   uviesť   následné   porušenie   jednotlivých   práv   sťažovateľky   vyplývajúcich z týchto článkov nasledovne.»

3.   K námietke   nedostatočného   odôvodnenia   rozhodnutí   všeobecných   súdov sťažovateľka uviedla: „Máme za to, že Krajský súd v Nitre arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľky tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil. Odvolací súd   sa   obmedzil   vo   svojich   záveroch   na   konštatovanie   výsledkov   jeho   hodnotenia   bez logického   vysvetlenia   zistených   skutočností   s   použitím   súvisiacich   právnych   ustanovení. Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   tak   nepresvedčivé   a   popiera   základné   princípy spravodlivého   procesu,   ktorého   výsledkom   je   predvídateľné   rozhodnutie   pre   účastníkov konania....

Máme za to, že... ustanovenie OSP však nemožno aplikovať mechanicky. Nemožno z neho vyvodiť, že vo všetkých prípadoch, v ktorých sa odvolací súd stotožní s argumentmi prvostupňového súdu, vôbec nemusí uvádzať vlastné argumenty a dôvody. Ide podľa nášho názoru   o   nesprávnu   prax,   ktorá   nezohľadňuje   základné   práva   vyplývajúce   z   Ústavy a Dohovoru.   Pri   aplikácii   tohto   ustanovenia   je   teda   potrené   zohľadniť   požiadavky vyplývajúce z práva na spravodlivý proces podľa Ústavy a Dohovoru...

Keďže sa Krajský súd v Nitre obmedzil iba na konštatovanie správnosti Uznesenia Okresného súdu Nitra, a to bez ďalšej (odlišnej) právnej argumentácie ako prvostupňový súd,   je   potrebné   považovať   odôvodnenie   UKS   za   nepresvedčivé   a   nezákonné,   resp. odporujúce princípu zachovania ústavnosti súdnych rozhodnutí....“

4.   K námietke   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi sťažovateľka   uviedla: «Potvrdenie   UOS   zo   strany   Krajského   súdu   v   Nitre   predstavuje zjavnú   vadu   konania,   keďže   týmto   si   osvojil   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   keď konštatuje preukázanie splnenia podmienky zrušenia spoločnosti podľa § 68 ods. 6 písm. a) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej aj ako „OBZ“): t. j. nekonanie valných zhromaždení. S takýmto právnym záverom sa nemožno stotožniť, keďže valné zhromaždenie nepredstavuje zákonný orgán verejných obchodných spoločností (ďalej aj ako „v.o.s.“) a tak nemožno aplikovať na v.o.s., ako rýdzo osobné obchodné spoločnosti, rovnaké   zákonné   pravidlá   ako   v   prípade   kapitálových   obchodných   spoločností,   ktorým z OBZ vyplýva povinnosť zriadiť valné zhromaždenie. Teda ak aj spoločníci v.o.s. prejavili v spoločenskej zmluve vôľu zriadiť valné zhromaždenie, takéto rozhodnutie podľa nášho názoru nie je pre nich právne záväzné, resp. pravidelné nekonanie valného zhromaždenia nemôže byť sankcionované zrušením spoločnosti, nakoľko na takú sankciu chýba zákonná norma.   Ani   v   prípade   dobrovoľného   zriadenia   valného   zhromaždenia   tak   neexistuje zákonná   povinnosť   konania   valného   zhromaždenia.   Keďže   za   v.o.s.   konajú   výlučne spoločníci,   použitie   takéhoto   extenzívneho   výkladu   zákona   zo   strany   súdov   nemožno akceptovať. V takomto prípade tak nemôže ísť o porušenie ustanovení zákona, lebo zákonný predpoklad pre úpravu vzťahov v tomto prípade vôbec neexistuje. Z tohto dôvodu nemožno v. o. s. zrušiť. Na dôvažok uvádzame, že rovnaký právny názor ako sťažovateľka má aj Okresný súd Nitra, ktorý vo svojom prvom uznesení, ktorým návrh na zrušenie spoločnosti zamietol, konštatuje na str. 4: „Valné zhromaždenie spoločníkov nie je zákonným orgánom v. o. s. Pre nekonanie valných zhromaždení nemožno v.o.s. zrušiť.“

V   tomto   kontexte   uvádzame,   že   aj   právna   teória   zdôrazňuje,   že: „Nevyhnutnou podmienkou racionality právnej argumentácie je, že rozhodnutie vyplýva z argumentov. Práve   dodržanie   zásad   formálnej   logiky   zabezpečuje,   že   rozhodnutie   (záver)   vyplýva z argumentov (premís). Skutočnosť, že záver argumentu vyplýva z premís argumentu podľa zásad formálnej logiky je „kostrou“ právnej argumentácie, ktorá vymedzuje „minimálne požiadavky racionality.“

Povinnosť vysvetliť úvahy súdu ak rozhodnutie nevyplýva priamo zo zákonného textu, zdôrazňuje aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 403/03...

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu....»

5. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci všeobecnými súdmi sťažovateľka uviedla: „Ohľadom stotožnenia sa Krajského súdu v Nitre s UOS v súvislosti so   splnením   podmienky   zrušenia   spoločnosti   podľa   §   68   ods.   6   písm.   g)   OBZ   (t. j. nepreukázanie   sídla   spoločnosti)   namietame,   že   v   tomto   prípade   Okresný   súd   Nitra nedostatočne zistil skutkový stav veci, keďže oba súdy nijakým spôsobom neskúmali, či spoločnosť nemá žiadny vzťah k nehnuteľnosti, teda tvrdenia súdov v týchto intenciách nie sú preukázané žiadnymi skutočnosťami a opierajú sa iba o ničím nepodložené a účelové tvrdenie druhého účastníka konania....

Na základe uvedeného namietame,   že konaním a rozhodovaním Okresného súdu Nitra   ako   aj   Krajského   súdu   v   Nitre   bolo   v   dôsledku   ich   arbitrárneho   postoja k vyjadreniam sťažovateľky zasiahnuté do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že tieto   súdy   bez   racionálnych   dôvodov   a   ničím   nepodložených   tvrdení   o   opaku   odmietli argumentáciu   sťažovateľky   v   celom   rozsahu.   Teda   porušili   právo   sťažovateľky   na presvedčivé súdne rozhodnutie, čím zasiahli do jej ústavného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru....»

6. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru nepripustením dovolania sťažovateľka   uviedla: «Krajský   súd   v   Nitre zaťažil svoje   konanie   a   rozhodovanie   tiež nesprávnym   posúdením   návrhu   sťažovateľky   na   prípustnosť   dovolania   pre   prípad potvrdzujúceho   rozhodnutia,   keď   dovolanie   nepripustil   z   dôvodu,   že: „preskúmavané rozhodnutie nerieši otázky zásadného právneho významu.“

Teda svojím konaním naplnil porušenie základného práva sťažovateľky na účinný opravný prostriedok, ktoré jej priznáva Dohovor v čl. 13, keďže aj možnosť/právo využiť dovolanie je potrebné analogicky pokladať za opravný prostriedok pre sťažovateľku, ktorej práva   priznané   Dohovorom   boli   porušené.   Krajský   súd   v   Nitre   tak   obmedzil   prístup sťažovateľky k výkonu jej práv a oprávnených záujmov, priznaných nie len Ústavou ale aj Dohovorom, čo považujeme za protiústavné a odporujúce právam priznaných účastníkom konania v zmysle ratifikovaných medzinárodných zmlúv Slovenskou republikou.

Sťažovateľka   v   odvolaní   proti   UOS   konkrétne   poukázala   na   dve   právne   otázky zásadného právneho významu,   relevantné pre rozhodovanie o predmetnom spore, ktoré neboli   doposiaľ   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   riešené.   Máme   za   to,   že   pre dostatočnú možnosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov obdobných právnych vzťahov je žiaduce aby o tejto veci mohol rozhodnúť súd vyššej inštancie, pričom opätovne podotýkame, že za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu možno považovať rozhodnutie,   ktoré   rieši   doposiaľ   nenastolenú   otázku   alebo   v   iných   súvislostiach prezentovanú a právne riešenú takú otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo ktorej výklad v judikatúre týchto súdov nie je ustálený.

Za   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu   možno   označiť   také rozhodnutie,   vo   vzťahu   ku   ktorému   nenastal   všeobecný   „právny   konsenzus“   pri rozhodovaní všeobecných súdov a v záujme zásady predvídateľnosti práva je potrebné, aby dovolací   súd   svojim   rozhodnutím   nastolil   právnu   istotu   pre   účastníkov   a   budúce rozhodovanie   nižších   súdov.   Podľa   nášho   názoru,   otázky,   ktoré   uviedla   sťažovateľka   v odvolaní spĺňajú uvedené podmienky....

V   záujme   ústavnej   požiadavky   presvedčivosti   súdnych   rozhodnutí   a   odstraňovaní svojvôle v nich je § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 OSP zákonným podkladom pre náležité odôvodnenie pripustenia dovolania odvolacím súdom rovnako tak, ako pre náležité odôvodnenie nepripustenia dovolania. A to najmä v prípade, že sám účastník navrhuje odvolaciemu   súdu   pre   prípad   potvrdzujúceho   rozhodnutia   pripustiť   dovolanie,   pričom uvádza k tomu náležitú argumentáciu a navrhuje aj formuláciu otázok zásadného právneho významu tak, ako to urobila v prejednávanom prípade sťažovateľka.

Vzhľadom na to, že Krajský súd v Nitre sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s návrhom   sťažovateľky na pripustenie dovolania   a   jej   argumentmi,   odňal   sťažovateľke právo na presvedčivé súdne rozhodnutie ako jedno z procesných práv, ktoré účastníkovi garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru....»

7. Sťažovateľka „navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti odložil vykonateľnosť Uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa   30.   1.   2014,   č.   k.   15Cob/231/2013-335,   ktorým   Krajský   súd   v   Nitre   potvrdil Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 9. 10. 2013, č. k. 29CbR/5/2010-318, ktorým bola obchodná spoločnosť... zrušená bez likvidácie.

Odklad vykonateľnosti UKS odôvodňujeme tým, že v prípade výmazu spoločnosti z Obchodného registra SR by mohla sťažovateľke vzniknúť majetková ako aj nemajetková škoda.“.

8. V závere sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 1. 2014, č. k. 15Cob/231/2013-335 v spojení s Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 9. 10. 2013, č. k. 29CbR/5/2010-318 porušené boli“. Ďalej navrhla, aby ústavný súd napadnuté uznesenie okresného súdu, ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 284,08 €.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   uznesením okresného súdu

10. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

11. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

12.   Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   uznesenie   okresného   súdu. Zo   sťažnosti vyplýva,   že   sťažovateľka   využila   svoje   právo   podať   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť   v tejto časti   odmietol   podľa   § 25 ods. 2   zákona o ústavnom   súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   uznesením krajského súdu

13. V úvode ústavný súd uvádza, že zo sťažnosti a z priložených príloh zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 27. februára 2014.

14. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

15.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vysporiadať   s relevantnou   otázkou,   či sťažnosť smerujúca voči napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je podaná oneskorene.

16.   Sťažovateľka   odvíja   zachovanie   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v zmysle §   53   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   od   doručenia upovedomenia   o   odložení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   pre   jeho bezdôvodnosť   zo   strany   Krajskej   prokuratúry   v   Nitre.   Predmetné   upovedomenie   bolo sťažovateľke doručené 12. mája 2014.

17. Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (porov.   napr. I.   ÚS   67/02, II. ÚS 605/2013, II. ÚS 1/2014) mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný účastník konania priamo k dispozícii (môže ho sám podať), na podanie mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky.   Samotný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   povinný   vyčerpať   na   ochranu   svojich   základných   práv   alebo slobôd pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

18.   Na   plynutie lehoty   podľa   §   53 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   nemá vplyv doručenie   upovedomenia   o   odložení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ale rozhodujúci je deň právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, resp. deň, kedy sa sťažovateľka mohla o tomto napadnutom uznesení krajského súdu dozvedieť. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 27. februára 2014. Sťažovateľka bola oprávnená podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu najneskôr 28. apríla 2014 (pondelok). Sťažovateľka podala sťažnosť (podaná na poštovú prepravu) ústavnému súdu 27. júna 2014, z čoho nepochybne vyplýva, že sťažnosť nepodala v zákonnej dvojmesačnej lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

19.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014