znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 483/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Cdo   99/2010   z 28.   septembra   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 10 Co 302/2008   zo   17.   septembra   2009   a rozsudkom   Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn. 7 C 98/2007 z 1. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2011 doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 99/2010 z 28. septembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 302/2008 zo 17. septembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 98/2007 z 1. júla 2008.

Ústavný súd v úvode sťažnosti poukazuje na svoje uznesenie sp. zn. I. ÚS 48/2010 z 10. februára   2010,   ktorým   v rovnakej   veci   odmietol   sťažnosť   proti   rozhodnutiam okresného súdu   a krajského   súdu   pre   jej   predčasnosť   z dôvodu   sťažovateľom   podaného dovolania.

2. Z opakovane podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. júla 2007 na Okresnom súde Bratislava III (odkiaľ bola postúpená okresnému súdu) žalobu o ochranu osobnosti proti žalovanej S. Domáhal sa v nej bližšie uvedeného ospravedlnenia od žalovanej a zaplatenia 200 000 Sk finančnej satisfakcie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 98/2007 z 1. júla 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a na odvolanie sťažovateľa krajský súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   Co   302/2008   zo 17. septembra   2009   prvostupňový   rozsudok potvrdil.   Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   podal   dovolanie,   o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6 Cdo 99/2010   z 28.   septembra   2010   tak,   že dovolanie odmietol.

Podstata   sťažovateľových   námietok   spočíva   v   nesprávnom   postupe   okresného (a potom aj krajského) súdu v súvislosti so sťažovateľom navrhnutou zmenou žalobného návrhu (petit) na pojednávaní 1. júla 2008. Okresný súd nerozhodol v zmysle § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o navrhnutej zmene petitu, ale v rozpore s týmto ustanovením vyhlásil na pojednávaní uznesenie, ktorým zastavil konanie v časti, aby žalovaná bolo povinná uverejniť päťkrát po sebe idúcich vydaniach týždenníka P. text: „S. sa ospravedlňuje Ing. P. M. za to, že ho donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje zamestnanie   pracovníka   S.“. Následne   na   tom   istom   pojednávaní   okresný   súd   vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   namietal,   že   tento   neodstránil chybný postup súdu prvého stupňa, a namiesto toho rozhodol o predmete žaloby, ktorý nezodpovedá   predmetu   žaloby,   ktorý   ostal   po   čiastočnom   zastavení   konania.   Zároveň krajský súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu petitu, ktorý predniesol v odvolacom konaní, hoci takýto postup krajského súdu bol nedôvodný, pretože sťažovateľ ako žalobca disponuje žalobou do doby, kým súd o nej rozhodne.

Týmto postupom okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o zmene návrhu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu práva disponovať s návrhom, čo považuje za „odňatie uplatnenia práva konať pred súdmi“.

Sťažovateľ sa zároveň vyjadril aj k ďalším vadám majúcim za následok nesprávne právne posúdenie veci pred okresným a krajským súdom, ktoré spočívali najmä v tom, že „prvostupňový ani odvolací súd nepovažovali za podstatné pre ich rozhodnutie vykonať dokazovanie   a   vysloviť   skutkové   zistenie   k   tým   skutočnostiam,   ktoré   boli   podstatou žalobného   návrhu“.   Uvedené   skutočnosti   spôsobujú   arbitrárnosť   rozhodnutí,   a   tým   aj porušenie „ústavné právo na spravodlivé súdne konanie a na rovnosť účastníkov“.

K napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že   najvyšší (dovolací) súd sa nevyjadril k oprávnenosti či neoprávnenosti zásahu do jeho práva, k tomu, ako žalobný návrh v tejto otázke posúdili prvostupňový a druhostupňový súd, ako pritom procesne postupovali ani k ich právnemu posúdeniu veci. Je však toho názoru, že ak ide o žalobný návrh, ktorý sa týka ústavných práv, a ak sa námietka týka porušenia ústavných práv,   či   už   v   otázke   nedotknuteľnosti   osoby   alebo   riadneho   súdneho   procesu   pri posudzovaní tejto otázky, dovolanie by malo byť procesným prostriedkom, ktorý má na túto otázku odpovedať.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol:„Okresný súd v Čadci rozsudkom sp. zn. 7C/98/2007 zo dňa 1. 7. 2008, Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 10Co/302/2008 zo dňa 17. 9. 2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Cdo 99/2010 zo dňa 28. 9. 2010 porušili základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 302/2008 zo dňa 17. 9. 2009 a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.

Najvyšší súd... a Krajský súd v Žiline sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

4. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 99/2010 z 28. septembra 2010 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 302/2008 zo 17. septembra 2009 z dôvodu jeho neprípustnosti a nezistenia dôvodov dovolania podľa § 237 OSP.

K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa závažnej procesnej vady [v zmysle § 237 písm.   f)   OSP] spočívajúcej   v tom, že krajský   (odvolací)   súd   nerozhodol   o   navrhovanej zmene petitu návrhu a nepripustil zmeny petitu návrhu v odvolacom konaní odvolacím súdom, najvyšší súd uviedol:

«Podľa dovolacieho súdu je nesprávny právny názor, že zúženie navrhuje zmenou návrhu, v zmysle § 95 O. s. p. „Zúženie návrhu“ je totiž procesným úkonom, ktorý sa riadi podľa svojej povahy režimom čiastočného späťvzatia návrhu podľa § 96 O. s. p. O zmenu žaloby ide vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného než v pôvodnej žalobe, alebo ak požaduje na základe rovnakého skutkového základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe, alebo ak požaduje žalobca síce rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu (skutkového základu veci), než aký uviedol v pôvodnej žalobe.

Za nedôvodnú preto treba považovať námietku dovolateľa, podľa ktorej mu mala byť odňatá   možnosť   konať   pred   odvolacím   súdom   tým,   že   tento   súd   neodstránil   nesprávny postup súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na úpravu petitu žaloby (tvrdiac, že prvostupňový súd nesprávne čiastočne zastavil konanie, hoci zúženie žaloby nebolo jej čiastočným späťvzatím, ale zmenou žaloby). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku v súvislosti s postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o návrhu žalobcu   na   úpravu   petitu   žaloby   správne   poukázal   na   to,   že   uznesenie   o   čiastočnom zastavení konania nadobudlo právoplatnosť. Aj keď takéto vysporiadanie sa s uvedenou námietkou   je   postačujúce,   dovolací   súd   dodáva,   že   prvostupňový   súd   správne   posúdil dispozičný procesný úkon žalobcu na úpravu petitu žaloby ako jej čiastočné späťvzatie v časti o uloženie povinnosti ospravedlnenia za to, že ho žalovaná donútila pod psychickým nátlakom   opustiť   svoje   zamestnanie   pracovníka   žalovanej.   Žalobca   sa   totiž   pôvodne domáhal   ospravedlnenia   jednak   za   to,   že   žalovaná   o   ňom   rozširovala   nepravdivé informácie   a   jednak   za   to,   že   ho   donútila   pod   psychickým   nátlakom   opustiť   svoje zamestnanie. Zúženie žaloby, pokiaľ žalobca zotrval len na ospravedlnení za rozširovanie nepravdivých informácií, bolo za tejto situácie nepochybne jej čiastočným späťvzatím. K odňatiu možnosti žalobcu konať pred odvolacím súdom nedošlo ani tým, že odvolací súd nepripustil ním navrhnutú zmenu žaloby v odvolacom konaní v časti nároku na morálne zadosťučinenie (ktorá mala spočívať vo vypustení spôsobu realizácie ospravedlnenia, t. j. vo vypustení slov, že žalovaná je povinná uverejniť v päťkrát po sebe idúcich vydaniach týždenníka   P.   tento   text   na   svoj   náklad“),   a   že   toto   rozhodnutie   bližšie   neodôvodnil. Uvedené procesné rozhodnutie totiž nemohlo mať a ani nemalo žiaden vplyv na posúdenie opodstatnenosti základu uplatneného nároku, t. j. oprávnenosti či neoprávnenosti tvrdeného zásahu.

Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že úvaha súdu v zmysle § 95 ods. 2 O. s. p., či výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenej   žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia súdu a jeho myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy z hľadiska výskytu vady v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. dovolací súd nemôže prehodnocovať.»

K sťažovateľom   namietanému   odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   založenom v nesprávnom   právnom   posúdení   veci   odvolacím   súdom   v   dôsledku   nevykonania dokazovania v potrebnom rozsahu najvyšší súd ustálil: «Nedostatočnosť skutkových zistení a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov môžu mať (v prípade ich opodstatnenosti) dopad   na   vecnú   správnosť   rozhodnutia,   avšak   ani   skutočnosť,   že   by   súdy   z takýchto skutkových zistení (prípadne) vychádzali, nezakladá prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 237   O.   s.   p.   Pokiaľ   dovolateľ   zastáva   názor   o   odňatí   možnosti   pred   súdmi   konať nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f) O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislostí s faktickou činnosťou súdu, a   nie   s   jeho   právnym   hodnotením   veci   zaujatým   v   napadnutom   rozhodnutí.   Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu... považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zhodne je ale zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   samo   osebe   nezakladá   zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. písm. f) O. s. p., lebo (ani   prípadným)   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   súd   účastníkovi   konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.»

5. Z napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 302/2008 zo 17. septembra 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 98/2007 z 1. júla 2008. K námietkam, ktoré sťažovateľ uviedol v podanom odvolaní (zhodných v podanom dovolaní, ako aj v ústavnej sťažnosti), krajský súd uviedol:

«Uznesením Okresného súdu v Čadci č. k. 7C/98/2007-166 zo dňa 1. 7. 2008 okresný súd konanie v časti, aby odporca bol povinný uverejniť v 5-krát po sebe idúcich vydaniach Týždenníka P. tento text na svoj náklad: S. sa ospravedlňuje Ing. P. M. za to, že ho donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje zamestnanie pracovníka S., zastavil. Rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k. 7C/98/2007-167 zo dňa 1.   7.   2008 žalobu navrhovateľa o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.   Proti uzneseniu okresného súdu o čiastočnom zastavení konania (uznesenie 7C/98/2007-166 zo dňa 1. 7. 2008) žiaden z účastníkov konania nepodal odvolanie, takže rozhodnutie okresného súdu o čiastočnom zastavení konania je právoplatné.»

6. Z vyžiadanej zápisnice o pojednávaní pred krajským (odvolacím) súdom konaným 17. septembra 2009 vyplýva, že krajský súd uznesením vyhláseným priamo na pojednávaní nepripustil   návrh   sťažovateľa   na   zmenu   petitu   tak,   ako   ju   žiadal   priznať   v doplnení odvolania zo 16. septembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (A) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 99/2010 z 28. septembra 2010 a (B) rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 302/2008 zo 17. septembra 2009.

Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

A.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, a porušenie svojich práv vidí v podľa neho nesprávnom závere najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, teda z dôvodu, že v konaní došlo k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená v jeho sťažnosti nie je   spôsobilá   spochybniť   správnosť   záverov   najvyššieho   súdu,   ktoré   najvyšší   súd vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

B.   Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, čo ústavný súd vyjadril v prípade sťažovateľa uznesením sp. zn. I. ÚS 48/2010 z 10. februára 2010.

V súlade s uvedenou aktuálnou judikatúrou bola zachovaná v tomto prípade lehota na podanie sťažnosti proti tomuto rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   označených   základných   a   iných   práv   postupom a rozsudkom   krajského   súdu   v   obdobnom   tvrdení,   ktorým   dôvodil   aj   prípustnosť a dôvodnosť dovolania proti tomuto rozsudku, a to, že mu bola odňatá možnosť konať pred krajským súdom tým, že krajský súd vo veci rozhodol a vyhlásil svoj rozsudok o predmete žaloby, ktorý nezodpovedá predmetu žaloby, ktorý ostal po čiastočnom zastavení konania, a zároveň   krajský   súd nevyhovel   návrhu sťažovateľa   na zmenu   petitu,   ktorý   predniesol v odvolacom konaní, „hoci takýto postup krajského súdu bol nedôvodný, pretože sťažovateľ ako žalobca disponuje žalobou do doby, kým súd o nej rozhodne“.

Sťažovateľ ďalej vytýkal krajskému súdu nedostatočné odôvodnenie jeho rozsudku, ktoré videl aj v tom, že krajský súd sa relevantne nevysporiadal so všetkými ním uvedenými dôvodmi v jeho odvolaní jednak vo vzťahu k namietaným skutkovým a právnym záverom okresného súdu, ako aj vo vzťahu k namietaným procesným pochybeniam okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   preskúmavania vtedy,   ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   zreteľne   uviedol,   že   okresný   súd uznesením   č.   k.   7   C   98/2007-166   z 1.   septembra   2008   konanie   v časti   zastavil.   Proti uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   žiaden   z účastníkov,   t.   j.   ani sťažovateľ   nepodal odvolanie, takže rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2008.

Z pohľadu   ústavného   súdu   nebola   relevantnou   ani   ďalšia   námietka   sťažovateľa spočívajúca   v postupe   krajského   súdu,   ktorý   nepripustil   zmenu   návrhu   sťažovateľa. Zo zápisnice o pojednávaní pred krajským súdom konanom 17. septembra 2009 vyplýva, že krajský   súd   uznesením   vyhláseným   priamo   na   tomto   pojednávaní   nepripustil   návrh sťažovateľa   na   zmenu   petitu. Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   krajským   súdom nekorešponduje   s   posúdením   sťažovateľa,   sama   osebe   porušenie   označených   práv nezakladá.

Po preskúmaní napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu vo vzťahu k iným vadám ústavný súd nezistil, že by skutkové a právne závery krajského súdu mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Naopak,   ide   o   závery,   ktoré   sa nevyznačujú arbitrárnosťou a sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 98/2007 z 1. júla 2008

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a jeho rozsudok boli preskúmané na   základe   dostupného   riadneho   opravného   prostriedku   (prípustného   odvolania),   ktorý sťažovateľ   aj   využil,   a   preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011