znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 483/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, rovnosť v konaní a na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 8 C 119/2005 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 23 Co 356/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 2. novembra   2010   a poštou   4.   novembra   2010   doručená   sťažnosť   M.   B.,   Š.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, rovnosť v konaní a na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaniach   vedených Okresným   súdom   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   8 C 119/2005 a Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 Co 356/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. novembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žalobou podanou 15. novembra 2000 uplatnil svoje nároky na náhradu škody z dopravnej nehody, ku ktorej došlo 21. júna 1999. Vec bola okresným súdom vedená najprv pod sp. zn. 6 C 148/00 a neskôr pod sp. zn. 7 C 145/02. Potom, ako okresný súd dlhý čas nekonal a sťažovateľ z tohto dôvodu podal sťažnosť na prieťahy   v konaní,   jeden   z uplatnených   nárokov,   a to   strata   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti, bol vyčlenený na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 8 C 119/2005. V rámci   samostatného   konania   rozhodol   okresný   súd   prvýkrát   rozsudkom   sp.   zn. 8 C 119/2005   z 11.   februára   2008,   teda   osem   rokov   po   podaní   žaloby,   pričom   žalobe v celom   rozsahu   vyhovel.   Uznesením   krajského   súdu   zo   6.   októbra   2008   bol   rozsudok zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom   okresného súdu č.   k. 8 119/2005-388 zo 17. júla 2009 bola už žaloba v celom rozsahu zamietnutá, pričom je zrejmé, že okresný súd sa spravoval pokynmi krajského súdu uvedenými v jeho zrušujúcom uznesení. Následne rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 356/2009-435 z 30. júna 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedenými   rozsudkami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy najmä preto, že hoci sťažovateľ požadoval náhradu   za   stratu   na   zárobku   podľa   svojho   výpočtu,   bola   mu   priznaná   v nižšej   sume, pretože podľa právneho názoru všeobecných súdov valorizovať je potrebné vždy pôvodný zárobok pred vznikom škody, a nie zárobok valorizovaný. Tento právny názor je v rozpore s inými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   v obdobných   prípadoch,   a preto   porušuje   aj princíp právnej istoty. Sťažovateľ nesúhlasí ani so záverom, podľa ktorého nepreukázal hrubé porušenie predpisov zo strany škodcu v súvislosti s úhradou straty na zárobku v plnej výške podľa § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Napokon nie je spokojný ani s tým, že v rozpore   s ustanovením   §   447   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   v spojení   s ustanovením § 195 Zákonníka práce všeobecné súdy prihliadli na zvýšenie jeho dôchodku, a tým vlastne štátom priznanú valorizáciu znehodnotili.

Ďalej je sťažovateľ tej mienky, že došlo aj k odňatiu možnosti konať pred súdom z viacerých dôvodov.

Napokon namieta prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže vec začatá v roku 2000 sa ukončila až 30. júna 2010.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 119/2005 a krajským súdom   pod sp. zn. 23 Co 356/2009 s tým, aby sťažovateľovi bolo priznané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5   000   €   spoločne   a nerozdielne   od   okresného   súdu a krajského súdu. Napokon požaduje náhradu trov konania vo výške 303,31 €.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 119/2005-388 zo 17. júla 2009 vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Z odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   je   datované 3. augusta 2009, pričom rozsudok okresného súdu, proti ktorému odvolanie smeruje, právna zástupkyňa sťažovateľa prevzala 17. júla 2009.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 23 Co 356/2009-435 z 30. júna 2010 vyplýva, že ním bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 23 Co 356/2009-435 z 30. júna 2010 dovolanie, v dôsledku čoho sa spis okresného súdu t. č. nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   o tej   časti   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp.   zn.   8   C   119/2005   a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   23   Co   356/2009,   nie   je   v jeho právomoci konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 8 C 119/2005 treba uviesť,   že proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená subsidiárna právomoc ústavného súdu. Treba navyše poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanie využil a krajský súd o jeho odvolaní meritórne konal a rozhodol.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 356/2009 treba konštatovať, že podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany práv. Preto aj v tomto   prípade   má   primárnu   právomoc   poskytnúť   sťažovateľovi   ochranu   najvyšší   súd v dovolacom   konaní,   čo   zároveň   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Pokiaľ   by   nebol sťažovateľ v dovolacom konaní úspešný, bude sa môcť obrátiť na ústavný súd, a to tak vo vzťahu voči dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj vo vzťahu voči rozsudku krajského súdu.

Odlišná   je   situácia   v súvislosti   s tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 8 C 119/2005 a krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 356/2009.

Uvedenú   časť   sťažnosti   týkajúcu   sa   konania   vedeného   okresným   súdom   treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Konanie   vedené   okresným   súdom   bolo   ukončené   rozsudkom   zo   17.   júla   2009 doručeným toho istého dňa, pričom sťažovateľ podal proti nemu odvolanie 3. augusta 2009.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná 2. novembra 2010, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty počítanej odvtedy, ako sa namietané prieťahy v konaní a s tým súvisiaci stav právnej neistoty vydaním a doručením rozsudku okresného súdu skončili.

Sťažnosť pre porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 356/2009 považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Sťažnosť   bola   podaná   v čase,   keď   konanie   vedené   krajským   súdom   bolo   už právoplatne   ukončené   rozsudkom   z 30.   júna   2010,   preto   stav   neistoty   týkajúcej   sa uplatňovaných práv už u sťažovateľa nepretrvával.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15.. novembra 2010