znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 482/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Stanislavom   Rešutíkom,Advokátska kancelária, M. R. Štefánika č. 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 29. januára2015,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.18 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   5088/2015   a sp.   zn.Rvp 5089/2015 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 5088/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. apríla 2015doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2015, ako ajpostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 NcC 16/2014 a jeho uznesenímz 29. januára 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2.   Sťažovateľ   vo   svojich   sťažnostiach   zhrnul   skutkový   stav   a formuloval   svojenámietky   takto: „Som   navrhovateľom   vo   veci   ochrany   osobnosti   na   Okresnom   súde v Kežmarku   sp.   zn.   3C   232/2011   a sp.   zn.   3C   106/2010   kde   je   odporcom   Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR. Nakoľko som v minulosti pôsobil v Kežmarku ako advokát, jeden zo sudcov je so mnou v príbuzenskom vzťahu a naviac za dobu od roku 2004 došlo v množstve vecí k ich prikázaniu na iné súdy, podal som aj v označenej veci námietku zaujatosti voči sudkyni ⬛⬛⬛⬛. Zákonná sudkyňa sa vyjadrila, že sa vo veci vzhľadom na stav v akom sa nachádzajú vzťahy medzi nami cíti zaujatá a žiadala, aby   jej   vec   bola   odňatá.   Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   sp.   zn.   2   NcC   16/2014 z 29.1.2015 však samosudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010 nevylúčil. Podľa názoru odvolacieho súdu aj keď sa subjektívne sudkyňa cíti zaujatá, nie sú dané dôvody na jej vylúčenie z konania.

Postup porušovateľa práva nielenže odporuje ústave aj Dohovoru, ale je v zrejmom rozpore s tým ako konajú v obdobných veciach iné senáty Krajského súdu v Prešove, ktoré rovnaké dôvody ako som uviedol v konaní sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010 považovali v minulosti a považujú aj dnes za relevantné a postačujúce k vylúčeniu sudkyne ⬛⬛⬛⬛ z konaní v mojich veciach.

Od roku 2006 bola ⬛⬛⬛⬛ vylúčená opakovane z viac ako piatich vecí týkajúcich sa mňa a mojej manželky, z konaní v ktorých je odporcom SR- Ministerstvo vnútra SR, SR- Ministerstvo spravodlivosti SR, ale aj iné fyzické alebo právnické osoby. ⬛⬛⬛⬛ bola naviac vylúčená aj z dvoch mojich trestných vecí, ktoré boli neskôr prikázané NS SR na OS Brezno. Je neprijateľné, aby v jednom časovom období posudzovali dva senáty toho istého odvolacieho súdu, tie isté dôvody tak rozporuplne ako to urobil   porušovateľ   práva   v   konaní   sp.   zn.   2   NcC   16/2914.   Jeho   postup   je   evidentne svojvoľný a nespravodlivý.

Dôvodenie   porušovateľa   práva,   že   od   preverovania   trestnej   činnosti   sudkyne ⬛⬛⬛⬛ po mojom oznámení uplynuli viac ako tri roky a teda táto skutočnosť nie je právne významná je znakom odňatia spravodlivosti. Poukazujem na neprípustný postup   samosudkyne ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   vo   veci   sp.   zn.   3C   232/2011   a   sp.   zn. 3C 106/2010 absolútne nekonala žiadne úkony skoro štyri roky a je možné konštatovať, že prieťahy vlastne urobila zámerne. Pripájam listiny dokazujúce, že po mojom oznámení na ⬛⬛⬛⬛ preveruje predsedníčka KS Prešov jej postup v ôsmych mojich veciach a všetky majú jasné znaky vedomých prieťahov v trvaní viac ako tri roky! To, že v súčasnosti už   dlhšie   prebieha   voči   sudkyni   iné   disciplinárne   konanie   pre   prieťahy   /v   39   veciach/ v štádiu odvolacieho konania, zatiaľ neviedlo k podaniu nového návrhu na jej disciplinárne stíhanie pre prieťahy v mojich veciach/ okrem iného aj vo veci sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010. Pripájam moje podanie k Verejnej ochrankyni práv z 26.3.2015, ktorým sa domáham disciplinárneho potrestania sudkyne ⬛⬛⬛⬛. Poukazujem na fakt, že po náleze ÚS III. 167/2009 bola ⬛⬛⬛⬛ pre zavinené prieťahy v mojej veci potrestaná zrážkami z platu. Dnes má už tretie disciplinárne konanie za päť rokov a v takej situácii   by   malo   nasledovať   najprísnejšie   potrestanie.   Závislosť   sudkyne

na odporcovi SR- MS SR aj vo veci jej disciplinárneho stíhania je tak evidentná, že nie je možné v súčasnosti hovoriť o tom, že postupom porušovateľa práva mám zaručené spravodlivé a nestranné konanie na OS Kežmarok!

Je neprijateľné aby vec kde sa zásahu do mojich osobnostných práv dopustil iný sudca OS Kežmarok prejednávala sudkyňa, ktorá ma v konaní na ochranu osobnosti na OS Brezno pod spisovou značkou 2C 109/2010 /vec je dnes na odvolacom súde v Banskej Bystrici/ ako svedkyňa na pojednávaní znevažovala. Jej výpoveď na OS Brezno bola jasne motivovaná snahou vypovedať v prospech odporcu SR - MS SR. Ak sa taká sudkyňa dokáže v postavení svedka vyjadriť o mojej osobe v podstate tak, že konám ako duševne chorý, tak je absolútne neprípustné aby konala ako zákonná sudkyňa v mojej veci kde je odporcom SR- MS SR pre zásah iného sudcu OS Kežmarok do mojich osobnostných práv. Neteší ma množstvo súdnych konaní, ktoré mám aj s SR- MS SR, resp. SR - MV SR, ale tieto súdy vyplývajú z toho, že som bol nezákonne dňa 15.7.2015 OS Kežmarok vzatý do väzby, dnes som už jedenásty rok obvinený a v súčasnosti OS Brezno túto moju trestnú vec pod sp. zn. 3T   25/2014   pre   závažné   porušenie   mojich   práv   obhajoby   a   nedostatočné   zistenie skutkového   stavu   odmietol   a   vrátil   prokuratúre   na   došetrenie   uznesením   zo   4.2.2015! Tvrdím, že každý musí mať právo na právnu ochranu a nik /predovšetkým sudca/ ho nesmie z dôvodu, že sa domáha zákonným postupom svojich práv na súde znevažovať.

Pripojené uznesenia iných senátov KS Prešov explicitne a v súlade s judikatúrou ESĽP   vyhodnotili   vzťah ⬛⬛⬛⬛ k   mojej   osobe   ako   nezlučiteľný   s   jej postavením zákonnej sudkyne v mojich veciach obdobného charakteru ako je vec sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010. Tento svoj záver opieram okrem iného predovšetkým o uznesenie KS Prešov sp. zn. 19 NcC 79/2012 z 20.12.2012 kde sa okrem iného na strane 3 konštatuje, že nestranným sudcom sa rozumie osoba, ktorá je nezávislá na prejednávanej veci, stranách sporu, ich právnych zástupcoch, v tom zmysle, že je voči nim neutrálna, nemá predsudky, sympatie ani antipatie, strany sú v jej očiach úplne rovné, žiadna z nich nemá apriórne žiadnu výhodu ani nevýhodu, prednosť či nedostatok. Z pohľadu na skutočný vzťah sudkyne ⬛⬛⬛⬛ k mojej osobe, k odporcovi a predmetu sporu, je nemožné aby bola nestranným sudcom!!!...

Opísaným   postupom   porušovateľa   práva   došlo   k   zásahu   do   môjho   práva   na nestranný a spravodlivý súd a rozhodnutie odvolacieho súdu je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné   a   neudržateľné.   Rozhodnutie   má   všetky   znaky   svojvoľnosti,   arbitrárnosti a nespravodlivosti.“

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné práva ⬛⬛⬛⬛ na nestranný a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 2 NcC 16/2014 a sp. zn. 18 NcC 16/2014 porušené boli.

Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. sp. 2 NcC 16/2014 zo dňa 29.1.2015 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 NcC 16/2014 zo dňa 29.1.2015 a prikazuje tomuto súdu aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2x 9 000 €... Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania

na účet advokáta...“

II.

4. Krajský súd napadnutými uzneseniami nevylúčil sudkyňu z prerokúvania   a rozhodovania   vecí   Okresného   súdu   Kežmarok   sp.   zn.   3   C   232/2011a sp. zn. 3 C 106/2010.

5. V odôvodneniach napadnutých uznesení krajský súd uviedol, že v predmetnej vecikonajúca sudkyňa oznámila dôvody, pre ktoré by mala byť z prerokúvania a rozhodovaniapredmetnej veci vylúčená, pričom tieto sa týkajú jej vzťahu k účastníkovi konania, tedak sťažovateľovi. Podľa krajského súdu však nemožno konštatovať, že by tieto konajúcousudkyňou uvádzané dôvody mohli byť akceptovateľné z pohľadu konštatovania nedostatkusubjektívnej alebo objektívnej nestrannosti tejto sudkyne. Podľa krajského súdu navyšepokiaľ   ide   o   dôvod   týkajúci   sa   toho,   že   sťažovateľ   je   navrhovateľom   vo   veci   ochranyosobnosti, kde ako účastníčku na strane odporcov označil aj konajúcu sudkyňu, nejde podľakrajského súdu o okolnosť novú, keďže tento dôvod pre vylúčenie z konania uvádzalakonajúca sudkyňa už v predchádzajúcich štádiách tohto konania, pričom krajský súd sav uznesení č. k. 15 NcC 24/2010-50 z 1. decembra 2010 s týmito dôvodmi vysporiadala nevylúčil konajúcu sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci. V súčasnostisa krajský súd stotožňuje s týmto názorom toho istého súdu vysloveným v už uvedenomuznesení a je ním podľa krajského súdu aj viazaný.

6. Ako novú okolnosť uviedla konajúca sudkyňa to, že 4. októbra 2011 bola vypočutána Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Brezno, na odbore kriminálnej polície, oddelenívšeobecnej   kriminality,   a   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-433/OVK-BR-2011   bolataktiež vypočutá ako svedkyňa v dôsledku trestného oznámenia sťažovateľa týkajúceho saúdajnej krivej výpovede a krivej prísahy, ohovárania a zneužívania právomoci verejnéhočiniteľa.   Konajúca   sudkyňa   poukázala   aj   na   to,   že   nevie,   v   akom   štádiu   sa   tieto   vecivybavované   orgánmi   polície   nachádzajú.   Rovnako   poukázala   aj   na   konanie   o   ochranuosobnosti   a   uviedla,   že   nemá   vedomosť,   v   akom   štádiu   sa   toto   konanie   nachádza.Z uvedeného   podľa   krajského   súdu   vyplýva,   že   podnet   na   orgány   polície   zo   stranysťažovateľa vo vzťahu ku konajúcej sudkyni bol uskutočnený v dávnejšej minulosti (predviac ako tromi rokmi), z čoho podľa krajského súdu vyplýva, že nie je možné túto okolnosťpovažovať   za   relevantný   dôvod   na   vylúčenie   konajúcej   sudkyne   z   predmetnej   veciv súčasnosti. Podľa krajského súdu navyše oznámenie podozrenia o trestnom čine je právomkaždého občana, pričom nie je zrejmé, aký má táto okolnosť súvis s výkonom funkcie sudcua s konkrétnym konaním a rozhodovaním konajúcej sudkyne v predmetnej veci. Krajskýsúd konštatoval, že z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pri riešeníotázky nestrannosti sudcu v skutočnosti neboli zistené žiadne dôvody na konštatovanienedostatku objektívnej alebo subjektívnej nestrannosti u konajúcej sudkyne. Krajský súdpreto   ako   súd   nadriadený   konajúcu   sudkyňu ⬛⬛⬛⬛ z   prerokúvaniaa rozhodovania predmetnej veci nevylúčil.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

IV.

1. K spojeniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

9. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsahsťažností   uvedených   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia   a z tohto   obsahu   vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľa a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

11. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

12. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálejjudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako ajpráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi,   dodržiavanie   ktorých   je   garanciou   práva   na   súdnu   ochranu,   vo   veci   konaťa rozhodnúť   (porov. II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovýma právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladanéa umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavneakceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.v tomto   zmysle   IV. ÚS 252/04, IV.   ÚS 329/04, IV.   ÚS 340/04, III.   ÚS 32/07),   najmäs ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

13.   Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Tútoochranu   poskytuje   aj   základným   právam   účastníkov   v   konaní   o   ich   veci   pred   súdmi(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovenýchzákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenýmiorgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho vecitým sudcom, ktorého určuje zákon.

14. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľačl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvomvylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16OSP).

15. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nieje povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšiehoprerokúvania   a   rozhodovania   vecí   pre   zaujatosť.   Jeho   obsahom   je   len   povinnosť   súduprerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.

16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorýchvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoréústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje,   preto   jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojichzákladných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinnýchprostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťainé možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľaObčianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní predústavným súdom.

17. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčenýmsudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutiakrajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným malbyť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania,alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).

18.   Na   tomto   mieste   ústavný   súd   odkazuje   (a   plne   sa   stotožňuje)   na   uznesenieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009z 29.   októbra   2009,   podľa   ktorého „je   rozhodovanie   vylúčeným   sudcom   takou   vadou konania,   ku   ktorej   odvolací   i   dovolací   súd,   v   rámci   preskúmavania   zákonnosti   celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím   sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej   prekážky,   aby   v   odvolacom   alebo   v   dovolacom   konaní   nemohla   byť   otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

19.   Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   predvšeobecnými   súdmi   a   judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   ich   závažné   procesnépochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom napodanie   odvolania   (§ 201   a   nasl.   OSP),   príp.   (za   splnenia   zákonom   ustanovenýchpodmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013,IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].

20. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodolzjavne   neodôvodnene   a vo veci   samej   rozhoduje   sudkyňa,   ktorá   mala   byť   podľaobjektívneho   posúdenia   jej   pomeru   k   veci   alebo   k   účastníkom   konania,   alebo   k   ichzástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jehosťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite vecipred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať saochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu,prípadne   dovolania   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   tomto   prípade   tedav predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolanýna poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavnýsúd   na   identické   závery,   ktoré   vyslovil   v obdobnej   veci   už   v uznesení   sp.   zn.II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014.

21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,v ktorých   sa inter   alia uvádza: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti   dovolania   v   zmysle   ustanovenia   §   237   písm.   g)   OSP   posúdiť   túto   otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor,že   v   posudzovaných   veciach   sťažovateľa   sú   sťažnosti   podané   predčasne,   a   preto   súneprípustné.

22.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   účastník   konaniadomáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhaťv konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavyzjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpaťvšetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mudostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

23. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri ichpredbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   preneprípustnosť.

3. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, žekonanie o námietke zaujatosti, nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, satýka   predovšetkým   procesných   práv   účastníka   konania   a   sa   netýka   civilných   práva záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže maťvplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, abymohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takétokonanie   neaplikovateľný   (pozri   Schreiber   and   Boetsch   v.   Francúzsko,   č.   58751/00,rozhodnutie   ESĽP   o prijateľnosti   z 11.   12.   2003; Mianowicz   v.   Nemecko,   č. 37111/04,55440/07, 55443/07, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).

25. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).

26. Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti priich predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015