SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 482/2014-39
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bašistom, Advokátskakancelária, Štefánikova 8, Poprad, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitreč. k. 2 Tpo 16/2014-98 z 24. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 2 Tpo 16/2014 z 24. apríla 2014 p o r u š i lprávo ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 2 Tpo 16/2014-98 z 24. apríla 2014z r u š u j e.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia advokátomv sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov), ktorú j e Krajský súdv Nitre p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bašistu, Advokátska kancelária,Štefánikova 8, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 482/2014-18 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tpo 16/2014-98z 24. apríla 2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľa podanímz 12. decembra 2014 a krajský súd vo vyjadrení zo 4. novembra 2014 vyslovili súhlas, abysa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal preto z listinných dôkazova vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 3 Tp 25/2014 z 9. apríla 2014 bol sťažovateľ prepustený na slobodu, pričom podľa§ 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol prijatý jeho písomný sľub a jeho väzba bolanahradená prijatím písomného sľubu a dohľadom probačného a mediačného úradníka.Na základe sťažnosti prokurátora uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2014z 26. apríla 2014 bolo uznesenie okresného súdu zrušené, žiadosť sťažovateľa o prepusteniez väzby bola zamietnutá a jeho väzba nebola nahradená prijatím písomného sľubua dohľadom probačného a mediačného úradníka. Zároveň bola predĺžená lehota trvania jehoväzby do 10. októbra 2014. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. mája2014.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, a tonajmä tým, že krajský súd rozhodol bez toho, aby odôvodnenie sťažnosti podanejprokurátorom pred rozhodnutím doručil jemu, resp. jeho obhajcovi. Sťažovateľovi bola týmodňatá možnosť oboznámiť sa s dôvodmi podanej sťažnosti a nemal ani možnosť predložiťargumenty či stanoviská k tvrdeniam druhej strany, čím bolo porušené jeho právona spravodlivé súdne konanie a nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania. V tejtosúvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 18/2013.
Sťažovateľ poukázal tiež na to, že tak zo spisového materiálu, ako aj z uzneseniakrajského súdu je zrejmé, že sťažnosť podaná prokurátorom bola písomne odôvodnená,pričom písomné odôvodnenie sťažnosti nebolo doručené.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.2 Tpo 16/2014 s tým, aby bol rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) krajského súduz 24. apríla 2014 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trovkonania a právneho zastúpenia.
Osobitným podaním z 23. júna 2014 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2014označeným ako „ústavná sťažnosť“ sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2a 5 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konanívedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Tpo 16/2014. Toto podanie bolo odovzdané napoštovú prepravu 24. júna 2014.
Z podania vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 98/2013zo 6. decembra 2013 bola na návrh prokurátora predĺžená väzba sťažovateľa do 10. mája2014, a to podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku. Uznesením krajského súdu sp. zn.2 Tpo 54/2013 z 12. decembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a zároveňpodľa ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku bola lehota väzby sťažovateľa predĺženádo 10. mája 2014 s tým, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a b)Trestného poriadku naďalej trvajú. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 25/14 z 9. apríla2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby, pričom zároveň bol prijatý jeho písomný sľub,ktorým bola väzba nahradená. Väzba bola zároveň nahradená aj dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka. Okrem toho sa nevyhovelo návrhu prokurátora na predĺženie väzbydo 10. decembra 2014. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2014 z 24. apríla 2014bolo uznesenie okresného súdu zrušené a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bolazamietnutá, pričom nebol prijatý jeho písomný sľub a väzba nebola nahradená ani dohľadomprobačného a mediačného úradníka. Zároveň sa lehota väzby predĺžila do 10. októbra 2014s tým, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadkunaďalej trvajú.
Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené všetky vecné podmienky na predĺženielehoty trvania jeho väzby.
Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že obsah uznesenia krajského súdu sp. zn.2 Tpo 54/2013 z 12. decembra 2013 nie je v zhode s uznesením krajského súdu sp. zn.2 Tpo 16/2014 z 24. apríla 2014, keďže podľa skoršieho uznesenia lehota trvania väzby do10. mája 2014 musí byť dostačujúca na vykonanie potrebných vyšetrovacích úkonov.Napriek tomuto jasnému stanovisku neskorším uznesením bola väzba predĺžená až do10. októbra 2014, pričom sa neuviedli žiadne skutočnosti týkajúce sa potreby vykonanianejakých konkrétnych vyšetrovacích úkonov. Pritom vyšetrovacie úkony, na potrebuvykonania ktorých poukázal prokurátor v návrhu na predĺženie väzby, boli známe už priskoršom predĺžení väzby. Takýto postup je podľa sťažovateľa v rozpore s označenýmičlánkami ústavy a dohovoru.
Za ďalšie pochybenie považuje sťažovateľ to, že neskoršie uznesenie sa vôbecnezaoberá otázkou, či došlo, alebo nedošlo k prehĺbeniu podozrenia voči jeho osobe, hociuvedená okolnosť je jednou z materiálnych podmienok väzby. Zdôrazňuje tiež, že ak ideo potrebu vykonať v prevažnej miere výsluchy svedkov, potom by väzbu bolo možnéodôvodňovať hrozbou pôsobenia na svedkov, hoci sťažovateľ nebol vzatý do kolúznej väzby[§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku]. Neskorším uznesením krajského súdu bolaporušená aj zásada právnej istoty, a to vzhľadom na negovanie záverov vyplývajúcich z jehoskoršieho uznesenia.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označenýchčlánkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Tpo 16/2014s tým, aby bolo uznesenie z 24. apríla 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 1281/14 zo 4. novembra 2014doručeného ústavnému súdu 10. novembra 2014 vyplýva, že žiada, aby ústavný súdsťažnosti nevyhovel. Senát krajského súdu v rámci rozhodovania o sťažnosti prokurátorapostupoval štandardným spôsobom v zmysle ustanovení VIII. hlavy Trestného poriadku.Okresný súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa 9. apríla 2014 v jeho prítomnosti a prokurátorihneď po vyhlásení uznesenia zahlásil sťažnosť v neprospech sťažovateľa. Písomné dôvodysťažnosti boli okresnému súdu doručené faxom 11. apríla 2014 a poštou 14. apríla 2014.Spis bol predložený krajskému súdu 15. apríla 2014 bez toho, že by dôvody sťažnosti bolidoručené aj sťažovateľovi. Krajský súd rozhodol o sťažnosti 24. apríla 2014. O väzbesťažovateľa sa rozhodovalo opakovane. Sťažovateľ teda poznal stanoviská prokurátorak jeho žiadostiam o prepustenie z väzby, ako aj rozhodnutia súdov. Navyše bol prítomný prirozhodovaní okresného súdu 9. apríla 2014. V rámci vlastného výsluchu bol sťažovateľovipodrobne oboznámený dovtedajší stav konania vrátane obsahu všetkých rozhodných spisov,podaní a žiadostí sťažovateľa. Bolo mu tiež umožnené sa ku všetkému vyjadriť, a to ajprostredníctvom obhajcu, a súčasne si vypočuť stanoviská prokurátora a reagovať na ne.Po vyhlásení uznesenia bol sťažovateľ spolu s obhajcom poučený aj o tom, že spis bude15. apríla 2014 predložený krajskému súdu. Vzal na vedomie aj poučenie pre prokurátoratýkajúce sa písomného zdôvodnenia sťažnosti. Znamená to, že sťažovateľovi bol dostatočneznámy ďalší procesný postup okresného súdu pri predkladaní sťažnosti nadriadenému súduna rozhodnutie, a to aj s prihliadnutím na zásadu urýchleného rozhodovania o väzbe.Zo spisu nevyplýva, že by prejavoval záujem vyjadriť sa k písomným dôvodom sťažnosti,a to či už sám, alebo prostredníctvom obhajcu, napr. pri výsluchu, žiadosti o nazretie dospisu a pod. Na tieto okolnosti však teraz sťažovateľ nepoukazuje a konkrétne neuvádza,v čom bola porušená zásada kontradiktórnosti. Písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátoraz 11. apríla 2014 neobsahuje žiadnu takú argumentáciu, ktorá by bola pre sťažovateľa nová.Prokurátor v podstate zotrval na argumentácii, ktorú použil aj predtým a s ktorou bolsťažovateľ dostatočne oboznámený. Preto nedoručenie sťažnosti prokurátora sťažovateľovinemalo žiaden zásadný význam z hľadiska porušenia práv sťažovateľa, pretože tento bolv dostatočnom rozsahu oboznámený so stanoviskom prokurátora. Sťažovateľ bol 17. júla2014 z väzby prepustený.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 12. decembra 2014 doručenej ústavnémusúdu 29. decembra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie krajského súdu, vyplýva, žeso stanoviskom krajského súdu nesúhlasí a je toho názoru, že tvrdenia krajského súdu súnedôvodné, tendenčné a účelové. Trvá na tom, že krajský súd porušil označené právasťažovateľa najmä tým, že rozhodol bez toho, aby dôvody sťažnosti prokurátora doručilsťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi, čo viedlo k nedodržaniu zásady kontradiktórnostikonania. Argumentácia krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľovi bol známy postup pripredkladaní sťažnosti nadriadenému súdu, pričom zo spisu nevyplýva jeho záujem vyjadriťsa k dôvodom sťažnosti a dôvody sťažnosti neobsahujú žiadnu novú argumentáciu,je bezpredmetná, lebo nemôže odôvodniť, ale ani ospravedlniť to, že sťažovateľovi dôvodysťažnosti neboli doručené, hoci na to mal právo.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tpo 16/2014-98 z 24. apríla 2014 vyplýva, že nímbolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 25/2014 z 9. apríla 2014, žiadosťsťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá, nebol prijatý písomný sľub sťažovateľana nahradenie väzby, väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačnéhoúradníka a lehota trvania väzby bola predĺžená do 10. októbra 2014, pretože dôvody väzbypodľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Proti uzneseniu okresnéhosúdu ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť prokurátor, ktorú dodatočne aj písomneodôvodnil. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzbyneuviedol žiadne nové skutočnosti oproti predchádzajúcim žiadostiam a podaniam. Kdôvodu väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku treba uviesť, žesťažovateľ opustil územie štátu po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku za obdobnú trestnúčinnosť. Vysvetlenie dôvodu, pre ktorý odišiel do zahraničia, možno považovať za účelové(zamestnanie v zahraničí), a to vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľa neumožňujúci muvykonávať fyzickú prácu. V súvislosti s dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku krajský súd už v predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, ževzhľadom na rozsah trestnej činnosti a rozširovanie trestného stíhania o ďalšie čiastkovéskutky je daná dôvodná obava, že sťažovateľ by i naďalej pokračoval v páchaní trestnejčinnosti. Tomuto nasvedčuje aj jeho právoplatné odsúdenie z roku 2012 pre rovnakú trestnúčinnosť páchanú od decembra 1997 do decembra 1999 pozostávajúcu z 38 čiastkovýchskutkov. Návrh prokurátora na predĺženie väzby do 10. decembra 2014 nebol dôvodný.Doterajšie výsledky vyšetrovania svedčia o tom, že orgány činné v trestnom konanípostupujú vo veci priebežne a bez prieťahov. Práve obťažnosť veci, ako aj zisťovanieskutočností pre rozšírenie trestného stíhania sú okolnosťami, pre ktoré nebolo možné trestnéstíhanie skončiť. Prepustením sťažovateľa na slobodu hrozí, že by bolo podstatne sťaženédosiahnutie účelu trestného konania, a preto sú splnené zákonné podmienky na predĺženieväzby. Prokurátor žiadal o predĺženie väzby do 10. decembra 2014. Krajský súd už razlehotu väzby predlžoval do 10. mája 2014 a práve rozsah trestnej činnosti, obťažnosť veci,ako aj zisťovanie ďalších čiastkových skutkov bolo dôvodom na predĺženie väzby do 10.mája 2014. Predĺženie väzby do 10. decembra 2014 by bolo nedôvodné, šlo by o predĺženieo 7 mesiacov, čo vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania je neprimerané. Úkony,ktoré je potrebné podľa návrhu prokurátora vykonať, sú síce pomerne rozsiahle, avšak zaprimeranú lehotu trvania väzby považuje krajský súd jej predĺženie do 10. októbra 2014.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Tp 63/2014 zo 17. júla 2014 vyplýva, žesťažovateľ bol prepustený z väzby, pričom väzba bola nahradená peňažnou zárukou 5 000 €,prijatím písomného sľubu sťažovateľa a dohľadom probačného a mediačného úradníka.Súčasne boli sťažovateľovi uložené niektoré obmedzenia a povinnosti.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobodyinak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého nedoručením dôvodovsťažnosti prokurátora došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania, a tým aj právana spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe.
Podľa názoru krajského súdu hoci dôvody sťažnosti naozaj neboli sťažovateľovidoručené, nedošlo tým k porušeniu jeho práv, pretože o stanoviskách prokurátora k jehožiadostiam o prepustenie z väzby mal dostatočnú vedomosť, a okrem toho dôvody sťažnostiprokurátora neobsahovali žiadnu novú argumentáciu, ktorá by nebola uplatnená už predtým.
Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým poukázať na svoju doterajšiujudikatúru (napr. sp. zn. II. ÚS 18/2013), v ktorej už uviedol, že súdne konanie v súvislostis rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahyvyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahujena konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v odseku 1 nemožno bezďalšieho uplatniť aj v prípade v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z doterajšej judikatúry vyplýva, žeurčité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké, ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovorupri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosťpredložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Vždy musí byť zaručenákontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (de Wilde c. Belgicko, Trzaska c. Poľskoa ďalšie).
Osoba vo väzbe musí mať možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody protiponechaniu vo väzbe. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam prokurátorao odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právooboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súduo väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bolaobvinenému, resp. obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosťobhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšejpozície v porovnaní s druhou stranou (princíp rovnosti zbraní). Zabezpečeniekontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu rovnosti zbraní predstavujúzákladné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnejslobody väzbou (III. ÚS 198/05, II. ÚS 18/2013).
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkovtreba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľanázoru prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významnéalebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Tenrozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (I. ÚS 230/03, IV. ÚS 186/09, II. ÚS 18/2013).Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces,ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavaniadôvodnosti väzby (II. ÚS 18/2013).
Pri skúmaní daného prípadu je potrebné z pohľadu ústavného súdu najprvkonštatovať, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že dôvody sťažnosti prokurátoraneboli sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi doručené, a preto sa sťažovateľ nemohol k týmtodôvodom vyjadriť.
Kým sťažovateľ považuje uvedenú situáciu za porušenie označených práv, podľakrajského súdu boli práva sťažovateľa rešpektované, pretože o všetkých rozhodujúcichskutočnostiach a tvrdeniach mal dostatočnú vedomosť a okrem toho dôvody sťažnostiprokurátora žiadnu novú argumentáciu neobsahovali.
Podľa presvedčenia ústavného súdu nemožno stanovisko krajského súdu akceptovať.
Posúdenie otázky, či dôvody sťažnosti prokurátora obsahujú nové okolnosti a či jepreto z pohľadu sťažovateľa potrebné sa k nim vyjadrovať, je výlučne vecou sťažovateľa,lebo iba on môže posúdiť otázku potreby reagovať na argumentáciu protistrany.
Z podrobného prehľadu o priebehu konania, ktorý uvádza krajský súd, jenepochybné, že písomné dôvody sťažnosti doručil prokurátor okresnému súdu včas (faxom11. apríla 2014 a v origináli 14. apríla 2014), teda tak, aby do odoslania spisu krajskémusúdu (15. apríla 2014) už boli k dispozícii. Existoval teda dostatočný časový priestor na to,aby boli dôvody sťažnosti doručené okresným súdom sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi.Keďže okresný súd tak neurobil, mal doručenie dôvodov sťažnosti zariadiť krajský súd,ktorý to tiež mohol z časového hľadiska včas urobiť, keďže o sťažnosti rozhodol 24. apríla2014.
Ako celkom neakceptovateľná sa javí argumentácia krajského súdu, ktorý poukazujena to, že sťažovateľ neprejavil záujem vyjadriť sa k dôvodom sťažnosti a neurobil na ten účelžiadne kroky, napr. nepožiadal o nahliadnutie do spisu. Z pohľadu ústavného súdu je už naprvý pohľad zrejmé, že o potrebe reagovať na dôvody sťažnosti sa sťažovateľ moholrozhodnúť len potom, čo by mu boli dôvody sťažnosti dané k dispozícii, k čomu všaknedošlo.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného právasťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva naslobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietanýmporušením čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 5 a čl. 6 ods. 1dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Tpo 16/2014 v súvislostis vecnou opodstatnenosťou ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Berúc do úvahy citované ustanovenie, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súduč. k. 2 Tpo 16/2014-98 z 24. apríla 2014 (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátomv sume 426,12 €, a to za tri úkony v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosťa replika na vyjadrenie krajského súdu) po 134 €. Ďalej priznal aj tri režijné paušály po8,04 € (bod 3 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vecvrátil na ďalšie konanie. Takýto postup však v danom prípade neprichádzal do úvahy, a tovzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol medzičasom (17. júla 2014) už z väzbyprepustený. Dôvodnosť väzby možno totiž posudzovať iba pro futuro a jej skúmanie za dobuminulú neprichádza do úvahy. Preto nebolo možné požiadavke sťažovateľa na vrátenie vecina ďalšie konanie vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).
Znamená to vo svojich dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa krajský súdobjektívne dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľa na súdnepreskúmanie dôvodnosti trvania jeho väzby. Došlo teda vlastne k denegationis iustitiae.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015