SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 482/2014-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bašistom, Advokátskakancelária, Štefánikova 8, Poprad, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitreč. k. 2 Tpo 16/2014-98 z 24. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 2 Tpo 16/2014 z 24. apríla 2014 p o r u š i lprávo ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   2 Tpo 16/2014-98 z 24. apríla   2014z r u š u j e.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia advokátomv sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov), ktorú j e   Krajský súdv Nitre p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bašistu, Advokátska kancelária,Štefánikova 8, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 482/2014-18 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   Tpo   16/2014-98z 24. apríla 2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľa podanímz 12. decembra 2014 a krajský súd vo vyjadrení zo 4. novembra 2014 vyslovili súhlas, abysa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal preto z listinných dôkazova vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 3 Tp 25/2014 z 9. apríla 2014 bol sťažovateľ prepustený na slobodu, pričom podľa§ 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol prijatý jeho písomný sľub a jeho väzba bolanahradená   prijatím   písomného   sľubu   a   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.Na základe   sťažnosti   prokurátora   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   16/2014z 26. apríla 2014 bolo uznesenie okresného súdu zrušené, žiadosť sťažovateľa o prepusteniez   väzby   bola   zamietnutá   a   jeho   väzba   nebola   nahradená   prijatím   písomného   sľubua dohľadom probačného a mediačného úradníka. Zároveň bola predĺžená lehota trvania jehoväzby do 10. októbra 2014. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. mája2014.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, a tonajmä   tým,   že   krajský   súd   rozhodol   bez   toho,   aby   odôvodnenie   sťažnosti   podanejprokurátorom pred rozhodnutím doručil jemu, resp. jeho obhajcovi. Sťažovateľovi bola týmodňatá možnosť oboznámiť sa s dôvodmi podanej sťažnosti a nemal ani možnosť predložiťargumenty   či   stanoviská   k   tvrdeniam   druhej   strany,   čím   bolo   porušené   jeho   právona spravodlivé súdne konanie a nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania. V tejtosúvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 18/2013.

Sťažovateľ poukázal tiež na to, že tak zo spisového materiálu, ako aj z uzneseniakrajského súdu je zrejmé, že sťažnosť podaná prokurátorom bola písomne odôvodnená,pričom písomné odôvodnenie sťažnosti nebolo doručené.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.2 Tpo 16/2014 s tým, aby bol rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) krajského súduz 24. apríla 2014 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trovkonania a právneho zastúpenia.

Osobitným podaním z 23. júna 2014 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2014označeným ako „ústavná sťažnosť“ sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2a 5 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konanívedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Tpo 16/2014. Toto podanie bolo odovzdané napoštovú prepravu 24. júna 2014.

Z   podania   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Tp   98/2013zo 6. decembra 2013 bola na návrh prokurátora predĺžená väzba sťažovateľa do 10. mája2014,   a   to   podľa   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.2 Tpo 54/2013 z 12. decembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a zároveňpodľa ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku bola lehota väzby sťažovateľa predĺženádo 10. mája 2014 s tým, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a b)Trestného poriadku naďalej trvajú. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 25/14 z 9. apríla2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby, pričom zároveň bol prijatý jeho písomný sľub,ktorým bola väzba nahradená. Väzba bola zároveň nahradená aj dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka. Okrem toho sa nevyhovelo návrhu prokurátora na predĺženie väzbydo 10. decembra 2014. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2014 z 24. apríla 2014bolo uznesenie okresného súdu zrušené a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bolazamietnutá, pričom nebol prijatý jeho písomný sľub a väzba nebola nahradená ani dohľadomprobačného a mediačného úradníka. Zároveň sa lehota väzby predĺžila do 10. októbra 2014s tým, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadkunaďalej trvajú.

Podľa   názoru   sťažovateľa   neboli   splnené   všetky   vecné   podmienky   na   predĺženielehoty trvania jeho väzby.

Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že obsah uznesenia krajského súdu sp. zn.2 Tpo 54/2013 z 12. decembra 2013 nie je v zhode s uznesením krajského súdu sp. zn.2 Tpo 16/2014 z 24. apríla 2014, keďže podľa skoršieho uznesenia lehota trvania väzby do10.   mája   2014   musí   byť   dostačujúca   na   vykonanie   potrebných   vyšetrovacích   úkonov.Napriek   tomuto   jasnému   stanovisku   neskorším   uznesením   bola   väzba   predĺžená   až   do10. októbra 2014, pričom sa neuviedli žiadne skutočnosti týkajúce sa potreby vykonanianejakých   konkrétnych   vyšetrovacích   úkonov.   Pritom   vyšetrovacie   úkony,   na   potrebuvykonania ktorých poukázal prokurátor v návrhu na predĺženie väzby, boli známe už priskoršom   predĺžení   väzby.   Takýto   postup   je   podľa   sťažovateľa   v   rozpore   s označenýmičlánkami ústavy a dohovoru.

Za   ďalšie   pochybenie   považuje   sťažovateľ   to,   že   neskoršie   uznesenie   sa   vôbecnezaoberá otázkou, či došlo, alebo nedošlo k prehĺbeniu podozrenia voči jeho osobe, hociuvedená okolnosť je jednou z materiálnych podmienok väzby. Zdôrazňuje tiež, že ak ideo potrebu   vykonať   v   prevažnej   miere   výsluchy   svedkov,   potom   by   väzbu   bolo   možnéodôvodňovať hrozbou pôsobenia na svedkov, hoci sťažovateľ nebol vzatý do kolúznej väzby[§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku]. Neskorším uznesením krajského súdu bolaporušená aj zásada právnej istoty, a to vzhľadom na negovanie záverov vyplývajúcich z jehoskoršieho uznesenia.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označenýchčlánkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Tpo 16/2014s tým, aby bolo uznesenie z 24. apríla 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 1281/14 zo 4. novembra 2014doručeného   ústavnému   súdu   10.   novembra   2014   vyplýva,   že   žiada,   aby   ústavný   súdsťažnosti nevyhovel. Senát krajského súdu v rámci rozhodovania o sťažnosti prokurátorapostupoval štandardným spôsobom v zmysle ustanovení VIII. hlavy Trestného poriadku.Okresný súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa 9. apríla 2014 v jeho prítomnosti a prokurátorihneď po vyhlásení uznesenia zahlásil sťažnosť v neprospech sťažovateľa. Písomné dôvodysťažnosti boli okresnému súdu doručené faxom 11. apríla 2014 a poštou 14. apríla 2014.Spis bol predložený krajskému súdu 15. apríla 2014 bez toho, že by dôvody sťažnosti bolidoručené   aj   sťažovateľovi.   Krajský   súd   rozhodol   o   sťažnosti   24.   apríla   2014.   O   väzbesťažovateľa   sa   rozhodovalo   opakovane.   Sťažovateľ   teda   poznal   stanoviská   prokurátorak jeho žiadostiam o prepustenie z väzby, ako aj rozhodnutia súdov. Navyše bol prítomný prirozhodovaní okresného súdu 9. apríla 2014. V rámci vlastného výsluchu bol sťažovateľovipodrobne oboznámený dovtedajší stav konania vrátane obsahu všetkých rozhodných spisov,podaní a žiadostí sťažovateľa. Bolo mu tiež umožnené sa ku všetkému vyjadriť, a to ajprostredníctvom obhajcu, a súčasne si vypočuť stanoviská prokurátora a reagovať na ne.Po vyhlásení uznesenia bol sťažovateľ spolu s obhajcom poučený aj o tom, že spis bude15. apríla 2014 predložený krajskému súdu. Vzal na vedomie aj poučenie pre prokurátoratýkajúce sa písomného zdôvodnenia sťažnosti. Znamená to, že sťažovateľovi bol dostatočneznámy ďalší procesný postup okresného súdu pri predkladaní sťažnosti nadriadenému súduna   rozhodnutie,   a   to   aj   s   prihliadnutím   na   zásadu   urýchleného   rozhodovania   o   väzbe.Zo spisu nevyplýva, že by prejavoval záujem vyjadriť sa k písomným dôvodom sťažnosti,a to či už sám, alebo prostredníctvom obhajcu, napr. pri výsluchu, žiadosti o nazretie dospisu a pod. Na tieto okolnosti však teraz sťažovateľ nepoukazuje a konkrétne neuvádza,v čom bola porušená zásada kontradiktórnosti. Písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátoraz 11. apríla 2014 neobsahuje žiadnu takú argumentáciu, ktorá by bola pre sťažovateľa nová.Prokurátor v podstate zotrval na argumentácii, ktorú použil aj predtým a s ktorou bolsťažovateľ dostatočne oboznámený. Preto nedoručenie sťažnosti prokurátora sťažovateľovinemalo žiaden zásadný význam z hľadiska porušenia práv sťažovateľa, pretože tento bolv dostatočnom rozsahu oboznámený so stanoviskom prokurátora. Sťažovateľ bol 17. júla2014 z väzby prepustený.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 12. decembra 2014 doručenej ústavnémusúdu   29.   decembra   2014,   ktorou   reaguje   na   vyjadrenie   krajského   súdu,   vyplýva,   žeso stanoviskom krajského súdu nesúhlasí a je toho názoru, že tvrdenia krajského súdu súnedôvodné,   tendenčné a   účelové. Trvá na tom,   že   krajský   súd   porušil   označené   právasťažovateľa najmä tým, že rozhodol bez toho, aby dôvody sťažnosti prokurátora doručilsťažovateľovi,   resp.   jeho   obhajcovi,   čo   viedlo   k   nedodržaniu   zásady   kontradiktórnostikonania. Argumentácia krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľovi bol známy postup pripredkladaní sťažnosti nadriadenému súdu, pričom zo spisu nevyplýva jeho záujem vyjadriťsa   k   dôvodom   sťažnosti   a   dôvody   sťažnosti   neobsahujú   žiadnu   novú   argumentáciu,je bezpredmetná, lebo nemôže odôvodniť, ale ani ospravedlniť to, že sťažovateľovi dôvodysťažnosti neboli doručené, hoci na to mal právo.  

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tpo 16/2014-98 z 24. apríla 2014 vyplýva, že nímbolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 25/2014 z 9. apríla 2014, žiadosťsťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá, nebol prijatý písomný sľub sťažovateľana   nahradenie   väzby,   väzba   nebola   nahradená   dohľadom   probačného   a   mediačnéhoúradníka a lehota trvania väzby bola predĺžená do 10. októbra 2014, pretože dôvody väzbypodľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Proti uzneseniu okresnéhosúdu   ihneď   po   jeho   vyhlásení   podal   sťažnosť   prokurátor,   ktorú   dodatočne   aj   písomneodôvodnil. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzbyneuviedol   žiadne   nové   skutočnosti   oproti   predchádzajúcim   žiadostiam   a   podaniam.   Kdôvodu väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku treba uviesť, žesťažovateľ opustil územie štátu po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku za obdobnú trestnúčinnosť. Vysvetlenie dôvodu, pre ktorý odišiel do zahraničia, možno považovať za účelové(zamestnanie v zahraničí), a to vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľa neumožňujúci muvykonávať   fyzickú   prácu.   V   súvislosti   s   dôvodom   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)Trestného   poriadku   krajský   súd   už   v   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   ževzhľadom na rozsah trestnej činnosti a rozširovanie trestného stíhania o ďalšie čiastkovéskutky je daná dôvodná obava, že sťažovateľ by i naďalej pokračoval v páchaní trestnejčinnosti. Tomuto nasvedčuje aj jeho právoplatné odsúdenie z roku 2012 pre rovnakú trestnúčinnosť páchanú od decembra 1997 do decembra 1999 pozostávajúcu z 38 čiastkovýchskutkov. Návrh prokurátora na predĺženie väzby do 10. decembra 2014 nebol dôvodný.Doterajšie   výsledky   vyšetrovania   svedčia   o   tom,   že   orgány   činné   v   trestnom   konanípostupujú   vo   veci   priebežne   a   bez   prieťahov.   Práve   obťažnosť   veci,   ako   aj   zisťovanieskutočností pre rozšírenie trestného stíhania sú okolnosťami, pre ktoré nebolo možné trestnéstíhanie skončiť. Prepustením sťažovateľa na slobodu hrozí, že by bolo podstatne sťaženédosiahnutie účelu trestného konania, a preto sú splnené zákonné podmienky na predĺženieväzby. Prokurátor žiadal o predĺženie väzby do 10. decembra 2014. Krajský súd už razlehotu väzby predlžoval do 10. mája 2014 a práve rozsah trestnej činnosti, obťažnosť veci,ako aj zisťovanie ďalších čiastkových skutkov bolo dôvodom na predĺženie väzby do 10.mája 2014. Predĺženie väzby do 10. decembra 2014 by bolo nedôvodné, šlo by o predĺženieo 7 mesiacov, čo vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania je neprimerané. Úkony,ktoré je potrebné podľa návrhu prokurátora vykonať, sú síce pomerne rozsiahle, avšak zaprimeranú lehotu trvania väzby považuje krajský súd jej predĺženie do 10. októbra 2014.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Tp 63/2014 zo 17. júla 2014 vyplýva, žesťažovateľ bol prepustený z väzby, pričom väzba bola nahradená peňažnou zárukou 5 000 €,prijatím   písomného   sľubu   sťažovateľa   a   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka.Súčasne boli sťažovateľovi uložené niektoré obmedzenia a povinnosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobodyinak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Jadrom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   nedoručením   dôvodovsťažnosti prokurátora došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania, a tým aj právana spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe.

Podľa   názoru   krajského   súdu   hoci   dôvody   sťažnosti   naozaj   neboli   sťažovateľovidoručené, nedošlo tým k porušeniu jeho práv, pretože o stanoviskách prokurátora k jehožiadostiam o prepustenie z väzby mal dostatočnú vedomosť, a okrem toho dôvody sťažnostiprokurátora neobsahovali žiadnu novú argumentáciu, ktorá by nebola uplatnená už predtým.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   poukázať   na   svoju   doterajšiujudikatúru (napr. sp. zn. II. ÚS 18/2013), v ktorej už uviedol, že súdne konanie v súvislostis rozhodovaním   o   zákonnosti   väzby   musí   poskytovať   určité   garancie   procesnej   povahyvyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahujena konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v odseku 1 nemožno bezďalšieho uplatniť aj v prípade v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z doterajšej judikatúry vyplýva, žeurčité   základné   procesné   záruky   sa   musia   poskytovať   aj   v   konaní   podľa   čl.   5   ods.   4dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké, ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovorupri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosťpredložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Vždy musí byť zaručenákontradiktórnosť   konania   a   rovnosť   zbraní   (de   Wilde   c.   Belgicko,   Trzaska   c.   Poľskoa ďalšie).

Osoba   vo   väzbe   musí   mať   možnosť   predložiť   súdu   argumenty   a   dôvody   protiponechaniu   vo   väzbe.   Musí   jej byť   daná   možnosť   vyjadriť   sa   k   tvrdeniam   prokurátorao odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právooboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súduo väzbe   (kontradiktórnosť   konania).   Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bolaobvinenému,   resp.   obžalovanému   v   týchto   smeroch   poskytnutá   rozumná   príležitosťobhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšejpozície   v   porovnaní   s   druhou   stranou   (princíp   rovnosti   zbraní).   Zabezpečeniekontradiktórnej   povahy   konania   a   rešpektovanie   princípu   rovnosti   zbraní   predstavujúzákladné   procesné   garancie   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia   osobnejslobody väzbou (III. ÚS 198/05, II. ÚS 18/2013).

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkovtreba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľanázoru prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významnéalebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Tenrozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (I. ÚS 230/03, IV. ÚS 186/09, II. ÚS 18/2013).Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces,ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavaniadôvodnosti väzby (II. ÚS 18/2013).

Pri   skúmaní   daného   prípadu   je   potrebné   z   pohľadu   ústavného   súdu   najprvkonštatovať, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že dôvody sťažnosti prokurátoraneboli sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi doručené, a preto sa sťažovateľ nemohol k týmtodôvodom vyjadriť.

Kým sťažovateľ považuje uvedenú situáciu za porušenie označených práv, podľakrajského   súdu   boli   práva   sťažovateľa   rešpektované,   pretože   o   všetkých   rozhodujúcichskutočnostiach   a   tvrdeniach   mal   dostatočnú   vedomosť   a   okrem   toho   dôvody   sťažnostiprokurátora žiadnu novú argumentáciu neobsahovali.

Podľa presvedčenia ústavného súdu nemožno stanovisko krajského súdu akceptovať.

Posúdenie otázky, či dôvody sťažnosti prokurátora obsahujú nové okolnosti a či jepreto z pohľadu sťažovateľa potrebné sa k nim vyjadrovať, je výlučne vecou sťažovateľa,lebo iba on môže posúdiť otázku potreby reagovať na argumentáciu protistrany.

Z   podrobného   prehľadu   o   priebehu   konania,   ktorý   uvádza   krajský   súd,   jenepochybné, že písomné dôvody sťažnosti doručil prokurátor okresnému súdu včas (faxom11. apríla 2014 a v origináli 14. apríla 2014), teda tak, aby do odoslania spisu krajskémusúdu (15. apríla 2014) už boli k dispozícii. Existoval teda dostatočný časový priestor na to,aby boli dôvody sťažnosti doručené okresným súdom sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi.Keďže okresný súd tak neurobil, mal doručenie dôvodov sťažnosti zariadiť krajský súd,ktorý to tiež mohol z časového hľadiska včas urobiť, keďže o sťažnosti rozhodol 24. apríla2014.

Ako celkom neakceptovateľná sa javí argumentácia krajského súdu, ktorý poukazujena to, že sťažovateľ neprejavil záujem vyjadriť sa k dôvodom sťažnosti a neurobil na ten účelžiadne kroky, napr. nepožiadal o nahliadnutie do spisu. Z pohľadu ústavného súdu je už naprvý   pohľad   zrejmé,   že   o   potrebe   reagovať   na   dôvody   sťažnosti   sa   sťažovateľ   moholrozhodnúť len potom, čo by mu boli dôvody sťažnosti dané k dispozícii, k čomu všaknedošlo.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   došlo   k   porušeniu   základného   právasťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva naslobodu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň   to   znamená,   že   už   nie   je   potrebné   osobitne   sa   zaoberať   namietanýmporušením čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 5 a čl. 6 ods. 1dohovoru v   konaní   vedenom krajským   súdom   pod sp.   zn.   2 Tpo 16/2014   v súvislostis vecnou opodstatnenosťou ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súduč. k. 2 Tpo 16/2014-98 z 24. apríla 2014 (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátomv sume 426,12 €, a to za tri úkony v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosťa replika na vyjadrenie krajského súdu) po 134 €. Ďalej priznal aj tri režijné paušály po8,04 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vecvrátil na ďalšie konanie. Takýto postup však v danom prípade neprichádzal do úvahy, a tovzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   medzičasom   (17.   júla   2014)   už   z   väzbyprepustený. Dôvodnosť väzby možno totiž posudzovať iba pro futuro a jej skúmanie za dobuminulú neprichádza do úvahy. Preto nebolo možné požiadavke sťažovateľa na vrátenie vecina ďalšie konanie vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Znamená   to   vo   svojich   dôsledkoch,   že   pochybením,   ktorého   sa   krajský   súdobjektívne   dopustil,   bolo   s   konečnou   platnosťou   zmarené   právo   sťažovateľa   na   súdnepreskúmanie dôvodnosti trvania jeho väzby. Došlo teda vlastne k denegationis iustitiae.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015