znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 482/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.,   B.,   právne   zastúpenej   advokátom   Mgr.   V.   Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sži 6/2012 z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2013 doručená sťažnosť A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 26 ods. 1, 2, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   5   Sži   6/2012   z   28.   februára   2013   (nie je   nateraz   dostupné   na   www.nsud.sk). Sťažovateľovi bolo odmietnuté poskytnutie informácií s tým, že sú predmetom kontroly, čo bolo dôvodom ich neposkytnutia.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „NKÚ“   alebo   „najvyšší   kontrolný   úrad“)   žiadosťou z 28. januára   2009   podľa   §   14   zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe k informáciám   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií) v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o slobode   informácií“)   o   sprístupnenie informácií   týkajúcich   sa   verejného   obstarávania   vyhláseného   Ministerstvom   výstavby a regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ministerstvo   výstavby“),   ktoré ministerstvo v danom čase nemalo k dispozícii, keďže materiály obsahujúce požadované informácie sa nachádzali na NKÚ a boli predmetom jeho kontroly.

3.   Dňa   6.   februára   2009   NKÚ   rozhodnutím   č.   944/2009   nevyhovel   žiadosti sťažovateľa s odôvodnením, že ide o informácie týkajúce sa výkonu kontroly, ktoré sú v zmysle § 11 ods. 1 písm. g) zákona o slobode informácií zo sprístupňovania vylúčené. Rozkladom   z   24.   februára   2009   sťažovateľ   napadol   prvostupňové   rozhodnutie   NKÚ. Rozhodnutím   č.   1312/2009   z   9.   marca   2009   NKÚ   rozklad   sťažovateľa   zamietol a prvostupňové   rozhodnutie   v   plnom   rozsahu   potvrdil.   Rozhodnutie   NKÚ   sťažovateľ napadol   žalobou   podanou   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“). Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 93/2009 z 10. marca 2011 bolo žalobe sťažovateľa vyhovené a rozhodnutie NKÚ bolo zrušené. Proti rozsudku krajského súdu podal NKÚ odvolanie,   ktorému   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Sži   4/2011   vyhovel,   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   vrátil   na   nové   konanie.   Následne   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 1 S 93/2009 zo 16. februára 2012 žalobu sťažovateľa zamietol. Rozsudok krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním,   pričom   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Sži 6/2012 z 28. februára 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

4. Podľa sťažovateľa tak najvyšší súd, ako aj NKÚ vykladali § 11 ods. 1 písm. g) zákona   o slobode   informácií   tak,   ako   by   sa   informácie   podliehajúce   povinnosti sprístupňovania   stali   vylúčenými   zo   sprístupnenia   iba   následkom   toho,   že   začali   byť predmetom kontroly. Takýto výklad je podľa sťažovateľa v príkrom rozpore s účelom práva na informácie a aj so   zmyslom obmedzenia prístupu   k informáciám. Podľa   sťažovateľa najvyšší súd a NKÚ tiež ignorovali ústavnoprávny aspekt práva na informácie, ktoré je garantované   čl.   26   ústavy,   nerešpektovali   najmä   dikciu   čl.   26   ods.   4   ústavy.   Podľa sťažovateľa zákon o slobode informácií v časti obmedzujúcej základné právo na informácie je   potrebné   vykladať   reštriktívne.   Podľa   názoru   sťažovateľa   v danom   prípade   nebola splnená podmienka obmedzenia práva na informácie zákonom o slobode informácií, keďže nepožadoval informácie o výkone kontroly, ale požadoval informácie a dokumenty, ktoré existujú nezávisle od kontrolnej činnosti NKÚ.

5.   Sťažovateľ   poukazuje   na   viaceré   rozhodnutia   ústavného   súdu   k   materiálnym podmienkam obmedzenia práva na informácie. Rovnako uvádza závery právnej doktríny k obmedzeniu práva na informácie. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nerešpektoval závery sťažovateľom uvádzaných rozhodnutí ústavného súdu a materiálne podmienky obmedzenia práva na informácie vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, čím bez potreby chrániť niektorý z ústavou taxatívne určených záujmov obmedzil právo sťažovateľa na informácie.

6.   V súvislosti   s tým   sa   najvyšší   súd   podľa   sťažovateľa   ani   len   v   náznakoch nevysporiadal s jeho argumentáciou, pričom podľa sťažovateľa účastník konania má právo, aby súd reagoval na všetky jeho podstatné námietky a argumenty. Pokiaľ tak súd neurobil, dopustil sa podľa názoru sťažovateľa porušenia základného práva na súdnu ochranu.

7. Sťažovateľ následne uvádza, že najvyšší súd ďalej vo svojom rozhodnutí aplikoval zákonom   neustanovenú   podmienku   preukázania   právneho   záujmu   na   sprístupnení požadovanej informácie a najvyšší súd bez opory v zákone posudzoval vzťah sťažovateľa k ním požadovaným informáciám. Najvyšší súd tiež poukázal na povinnosť zamestnancov NKÚ   zachovávať   mlčanlivosť,   čím   podľa   sťažovateľa   ignoruje   výslovné   znenie   §   13 zákona o slobode informácií.

8.   Najvyšší   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   aplikoval   príslušné   právne   predpisy v rozpore   s   ich   právnym   znením   a   svojím   rozsudkom   obmedzil   právo   na   informácie sťažovateľa.   Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom   vysloví,   že najvyšší súd už citovaným rozsudkom porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 26 ods. 1, 2, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

III.

9. Podstata sťažnosti spočíva v odpovedi na otázku, či bol najvyšší kontrolný úrad povinný poskytnúť informácie, ktoré od neho žiadal sťažovateľ, pričom tieto informácie mal NKÚ   zapožičané   na   účel   kontroly   od   ministerstva   výstavby.   Najvyšší   kontrolný   úrad nevydal   uvedené   informácie,   dôvodiac,   že   sú   predmetom   kontroly.   Najvyšší   súd vo výsledku správnu žalobu zamietol, a tým mal podľa sťažovateľa porušiť základné právo na   poskytovanie   informácií   a na   súdnu   ochranu.   Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku vychádzal zo svojho v tejto veci predchádzajúceho uznesenia sp. zn. 5 Sži 4/2011 (dostupné na   www.nsud.sk),   ďalej   z   argumentu,   že   v priebehu   kontroly   podliehajú   kontrolované informácie   výluke   podľa   §   11   ods.   1   písm.   h)   zákona   o slobode   informácií,   pretože informácia   týkajúca   sa   výkonu   kontroly   je   totožná   s   informáciou,   ktorá   je   predmetom kontroly, a z toho, že NKÚ ani nebol osobou povinnou sprístupniť tieto informácie, pretože ide o informácie patriace do rozhodovacej činnosti tretieho subjektu, ktorým je ministerstvo (§ 2 ods. 1 in fine – „a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti“). Najvyšší súd súhlasil   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   pokiaľ   by   predmetné   informácie   malo   ministerstvo v rozhodnom čase k dispozícii, muselo by ich zverejniť.

10. Ústavný súd začne svoje úvahy predovšetkým tým, že moderný štát je veľmi komplexným   telesom   a subjekty   moci   sa   prejavujú   mnohorakým   spôsobom.   Z tohto pohľadu   je   často   náročné   posúdiť   rozmanité   situácie   pri   žiadostiach   o poskytnutie informácií,   pretože   zákon   o   slobode   informácií   je   z tohto   pohľadu   relatívne   lakonický. To však nič nemení na citlivosti ústavného súdu k prípadnej netransparentnosti moci (porov. tiež PL. ÚS 1/09).

11. Zákonodarca je natoľko dôrazný pri realizácii práva na poskytovanie informácií o činnosti orgánov verejnej moci, že zodpovedný pracovník je priestupkovo zodpovedný za zavinené nezákonné neposkytnutie informácií.

12. Ústavný súd vychádza z toho, že zákon je konkretizáciou čl. 26 ods. 5 ústavy, je zákonodarcovým vyvážením medzi právom na informácie na jednej strane a funkčnosťou mechanizmu štátu, ktorá jednoducho vyžaduje diskrétnosť niektorých informácií.

13. Ústavný súd konštatuje, že žiadosť o poskytnutie informácie v danej veci spadá pod   ochranu   čl.   26   ods.   5   ústavy.   Z pohľadu   sťažovateľa,   ktorý   nedostal   požadovanú informáciu   a vníma štátnu moc v jej jednote,   sa   môže zdať,   že došlo   k zásahu do   jeho základného práva. Odlišná je však otázka, či došlo k zásahu zo strany NKÚ, teda zo strany orgánu verejnej moci, ktorý bol o informáciu požiadaný.

14. Už na tomto mieste však dochádza k nezrovnalostiam, ktoré reflektujú právnu záťaž   v tejto   veci.   Štát   je   v istej   perspektíve   jedno   mocenské   teleso,   ale   ako   už   bolo naznačené, z veľmi rozumných dôvodov vykonáva moc prostredníctvom množstva orgánov štátu, vykonávateľov moci, ktorí majú presne vymedzené právomoci.

15.   Zákon   o   slobode   informácií   (pochopiteľne)   zložitým   spôsobom   rozlišuje informácie,   ktoré   nemôžu   byť   poskytnuté   (porov.   §   8   až   §   11,   tiež   uznesenie II. ÚS 589/2012). Uvedené posúdenie je oprávnený vykonať len ten štátny orgán, v ktorého „pôsobnosti“   sú   dané   informácie.   Možno   to   odvodiť   z   §   3   ods.   1   zákona   o slobode informácií. Súvisí to s právomocou daného štátneho orgánu, čo je zvýraznené priestupkovou zodpovednosťou   zodpovednej   osoby   (porov.   §   42a   zákona   o priestupkoch,   porov.   tiež uznesenie pléna č. k. PLz. ÚS 1/2012-11). Požadovaná informácia „patrila“ ministerstvu výstavby a NKÚ ju mal zapožičanú na účel kontroly. NKÚ nemal právny titul uvedenú informáciu poskytnúť. NKÚ nemôže posúdiť, či je požadovaná informácia úplná, riadna, či ju vôbec možno poskytnúť. Žiadateľ musí žiadať informáciu „domovský“ štátny orgán, ktorý jediný môže riadne posúdiť, či možno danú informáciu poskytnúť. Na uvedenom nič nemení   ani   §   3   ods. 1   zákona   o slobode   informácií,   podľa   ktorého   každý   má   právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pretože dispozíciou je tu potrebné   vnímať   informácie,   ktoré   „patria“   danému   štátnemu   orgánu,   a nie,   ktoré   má zapožičané.

16. NKÚ teda nemal právny titul požadovanú informáciu poskytnúť, a teda nemohol zasiahnuť do práva na informácie. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd jeho rozhodnutie potvrdil. Je potrebné však poznamenať, že argumentácia výlukou podľa § 11 ods.   1   písm.   h)   zákona   o slobode   informácií (Povinná   osoba   obmedzí   sprístupnenie informácie   alebo   informáciu   nesprístupní,   ak   sa   týka   výkonu   kontroly,   dohľadu   alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné   predpisu) najvyšším   súdom,   podľa   ktorého v priebehu   kontroly   podliehajú kontrolované informácie výluke (bod 4 a 9), sa ústavnému súdu zdá nepresvedčivá, ale pretože   sa   nevzťahuje na   predmetnú   vec   (ako   ju uchopil   ústavný   súd),   nebude   sa   ňou ústavný súd širšie zaoberať. Podobné platí pre argumentáciu časťou § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, ktorá sa podľa ústavného súdu vzťahuje len na tam uvedené fyzické a právnické osoby (zhodne rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži 4/2011).

17. Samozrejme, základné právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 5 ústavy má sťažovateľ možnosť si uplatniť na ministerstve výstavby. Jeho úlohou je zabezpečiť zapožičané informácie, napríklad kópiu.

18.   Pre   úplnosť   veci,   v záujme   zamedzenia   dezinterpretácie,   je   nutné   dodať,   že spôsob,   akým   bola   právne   uchopená   predmetná   vec,   môže   byť   v zásade   uplatnený   pri jednoznačných   prípadoch,   kde   je zrejmé,   že ide   o informáciu   z jedného úradu,   ktorá   je súčasťou   zapožičanej   spisovej   dokumentácie,   ktorá   musí   byť   vrátená   a nestáva   sa takpovediac informačnou akvizíciou úradu, ktorému bola zapožičaná.

19.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, pretože nedošlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 26 a sprostredkovane ani do práva podľa čl. 46 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013