znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 482/2011

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. N., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 28. januára 2010 sp. zn. 1 Obdo V 95/2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2011 sp. zn. 5 Obo/20/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. N., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní z 28. januára 2010 sp. zn. 1 Obdo V 95/2007 a rozsudkom najvyššieho súdu v odvolacom konaní z 30. mája 2011 sp. zn. 5 Obo/20/2010.

2. Sťažovateľ uviedol: „Sťažovateľ sa žalobou zo dňa 26. 07. 2006 domáhal ako žalobca proti žalovanému JUDr. V. H., advokát, správca konkurznej podstaty I., L. M., uloženia povinnosti vylúčiť veci z konkurznej podstaty s alternatívnym petitom zaplatenia sumy 4 089 183 Sk istiny s 19 % DPH a 13,5 % úrokom z omeškania ročne od 30. 06. 2006 do zaplatenia.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   ako   prvostupňový   súd   rozsudkom č. k. 54 Cbi/18/2006, zo dňa 19. 10. 2006 návrh sťažovateľa zamietol. …

Na   základe   podaného   odvolania   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom č. k. 6 Obo   303/2006,   zo   dňa   06.   09.   2007   zmenil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici z 19. 10. 2006 a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 4 089 183.- Sk istinu s 19 % DPH a 13,5 % úrokom z omeškania od 30. 06. 2006 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 133 045,50 Sk …“

Proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   sp.   zn.   6   Obdo   303/2006 zo 6. septembra   2007   podal   žalovaný   dovolanie.   Na   základe   podaného   dovolania „Uznesením č. 1 Obdo V 95/2007 Najvyšší súd SR zo dňa 28. 01. 2010 napadnutý rozsudok odvolacieho   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Na   základe   zrušujúceho uznesenia zo dňa 28. 01. 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky (v odvolacom konaní, pozn.)   rozsudkom   č.   k.   5   Obo/20/2010,   zo   dňa   30.   05.   2011,   ktorý   bol   sťažovateľovi doručený dňa 27. 06. 2011, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. 10. 2006 č. k. 54 Cbi/18/06, v napadnutej časti rozsudok potvrdil.“.

3. Podľa   názoru   sťažovateľa   mu „bola   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   odňatá možnosť konať pred súdom, a to minimálne v dvoch prípadoch.

a/ Krajský súd v Banskej Bystrici v zamietavom rozsudku č. k.: 54 Cbi 18/2006 - Pr z 19. 10. 2006 kvalifikoval nárok žalobcu voči odporcovi ako nárok na náhradu škody, ktorý v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu bol známy a navrhovateľ ho mal uplatniť na súde formou prihlášky.

Najvyšší   súd   SR   ako   dovolací   súd   v   rozsudku   z   30.   05.   2011   odôvodnil   nárok sťažovateľa ako nárok podľa   § 458 ods.   2 Obchodného zákonníka,   ktorý sťažovateľovi (navrhovateľovi)   vznikol   odstúpením   od   zmluvy,   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   táto pohľadávka už existovala, preto mala byť uplatnená konkurznou prihláškou podľa § 20 ZKV a uspokojená mohla byť z konkurznej podstaty, len ak bola prihlásená a ak bola podaná úspešná incidenčná žaloba.

Ide   o   arbitrárne   rozhodnutie,   pretože   vylučuje   aplikáciu   §   19   ZKV.   Správca konkurznej podstaty totiž zaradil do konkurznej podstaty majetok patriaci sťažovateľovi a tento bol v jeho vlastníctve po celú dobu plynutia lehoty určenej na podanie prihlášok pohľadávok.

Sťažovateľ nemal dôvod prihlásiť do konkurzu pohľadávku titulom náhrady škody (rozsudok   KS   v Banskej   Bystrici   č.   k.   Cbi/18/2006-Pr-96 z 19.   10.   2006),   pretože   mal zhotovené dielo vo svojom vlastníctve, takže žiadna škoda mu nevznikla.

Obdobne tak sťažovateľ nemal dôvod prihlasovať svoju pohľadávku do konkurzného konania ani z dôvodov uvedených v dovolacom uznesení NS SR č. 1 Obdo V 95/2007-131 z 28. januára 2010 (§ 548 ods. 2 ObZ), keďže zhotovené dielo bolo v jeho vlastníctve. Z   uvedeného   nepochybne   vyplýva,   že   dovolací   senát   NS   SR   zmenil   právnu kvalifikáciu nároku sťažovateľa oproti právnej kvalifikácii použitej v rozsudku KS v Banskej Bystrici. K tejto zmene bol Najvyšší súd SR povinný umožniť sťažovateľovi vyjadriť sa a to o to   viac,   že   ním   vyslovený   právny   názor   sa   stal   zrušením   rozsudku   NS   SR spis. zn. 60bo 303/2006   zo   6.   septembra   2007   pre   odvolací   senát   záväzným   (§   243d v spojení s § 226 O. s. p.).

Ak tak neurobil, nepochybne sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom. b/ Odporca ako dovolací súd v uznesení 1 Obdo V 95/2007 z 28. januára 2010 ako dôvod zrušenia odvolacieho rozsudku uviedol nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom... Podľa názoru sťažovateľa (s odkazom na ustanovenie § 243b ods. 2 OSP a § 243b ods.   4   OSP),   ak   je   tomu   tak,   ako   dovolací   súd   uvádza   vo   svojom   uznesení,   nemohol rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušiť,   ale mal dovolací súd rozhodovať vo veci rozsudkom a rozsudok NS SR č. 6 Obo 303/2006 zo 6. septembra 2007 zmeniť.

Tým,   že   tak   neurobil,   porušil   zákon   a   sťažovateľovi   odňal   možnosť   konať   pred súdom, pretože, sťažovateľ má nárok, aby rozhodnutia súdov upravujúce jeho postavenie, práva   a   povinnosti   boli   zákonné   a   boli   vydané   zákonným   spôsobom   a   aby   tak   bolo zachované jeho právo na súdnu ochranu.

Navyše   týmito   rozhodnutiami   bolo   závažným   spôsobom   porušené   ústavné   právo vlastniť majetok.

Uvedené dve rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uznesenie 1 Obdo V 95/2007-131 z 28. januára 2010 a rozsudok 5 Obo /20/2010 z 30. mája 2011) navodili pre sťažovateľa situáciu, že jeho žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že si prihláškou do konkurzu neuplatnil svoju pohľadávku z titulu náhrady škody (rozsudok KS v Banskej Bystrici), hoci obidve tieto rozhodnutia uvádzajú, že dôvodom neúspechu sťažovateľa je skutočnosť, že si v konkurznom konaní neuplatnil svoju pohľadávku z titulu § 548 ods. 2 Obz.

Rozsudok NS SR č. k. 6 Obo 303/2006 zo 6. septembra 2007 bol v celom rozsahu zrealizovaný, z toho v nie nepodstatnej časti v rámci exekučného konania.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   28.   januára   2010   č.   k.:   1   Obdo V 95/2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 30. 05. 2011, č. k. 5 Obo/20/2010 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa T., P., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2.   Uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 95/2007 z 28.   januára 2010 sa zrušuje.

3.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   30.   05.   2011,   č.   k.   5   Obo/20/20l0   sa zrušuje.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi T., P., trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. N., do 15 dní od doručenia tohto nálezu v sume 261,82 € plus 20 % DPH (za 2 úkony právnej pomoci, príprava a prevzatie podania sťažnosti, 1 úkon á 123,50 € plus 2x paušál á 7,41 €).

5.   Vykonateľnosť   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   30.   05.   2011, č. k. 5 Obo/20/2010 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 10. 2006, č. k. 54 Cbi/18/2006, sa odkladá do vynesenia nálezu Ústavného súdu SR v tejto veci.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

3. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

4. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

5. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

1. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že rozsudkom najvyššieho súdu v konaní o odvolaní z 30. mája 2011 sp. zn. 5 Obo/20/2010 a predchádzajúcim uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní z 28. januára 2010 sp. zn. 1 Obdo V 95/2007 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ tvrdí, že

a) dovolací senát zmenil právnu kvalifikáciu jeho nároku oproti právnej kvalifikácii použitej v rozsudku prvostupňového súdu, pričom bol dovolací súd povinný umožniť mu vyjadriť sa k tejto zmene, čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom;

b) podľa jeho názoru, keďže nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spočívala len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, mal dovolací súd podľa   §   243b   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   zmeniť   napadnuté   rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom dovolací súd rozhodol uznesením, ktorým napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci najvyšším súdom v dovolacom ako   aj   odvolacom   konaní,   keďže   podľa   jeho   názoru   si   nemohol   uplatniť   pohľadávku prihláškou v konkurznom konaní, keďže mal predmetné dielo v danom čase vo svojom vlastníctve. Sťažovateľ tvrdí, že žaloba bola zamietnutá v konaní na prvom stupni z dôvodu, že   si   prihláškou   do   konkurzu   neuplatnil   svoju   pohľadávku   z   titulu   náhrady   škody, avšak podľa odôvodnenia napadnutých rozhodnutí v dovolacom a odvolacom konaní bola dôvodom neúspechu sťažovateľa skutočnosť, že si v konkurznom konaní neuplatnil svoju pohľadávku   z   titulu   nároku   vzniknutého odstúpením   od   zmluvy   podľa   §   548   ods.   2 Obchodného zákonníka.

K namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní z 28. januára 2010 sp. zn. 1 Obdo V 95/2007

2.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní z 28. januára 2010 sp. zn. 1 Obdo V 95/2007 uvádza, že podľa zistení ústavného súdu toto uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   22.   februára   2010.   Sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou namietal porušenie svojich základných práv označeným uznesením najvyššieho súdu, bola ústavnému súdu doručená 31. augusta 2011.

3. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

K namietanému   porušeniu   základných   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu v konaní o odvolaní z 30. mája 2011 sp. zn. 5 Obo/20/2010

4. Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému rozsudku odvolacieho súdu z 30. mája 2011 sp.   zn.   5   Obo/20/2010   vyjadruje   nesúhlas   s právnym   názorom   odvolacieho   súdu (vysloveným   na   základe   viazanosti   právnym   názorom   dovolacieho   súdu   vyjadreným v uznesení z 28. januára 2010 sp. zn. 1 Obdo V 95/2007).

5. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 29. júla 2011 proti rozsudku odvolacieho súdu z 30. mája 2011 sp. zn. 5 Obo/20/2010 dovolanie.

6. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Všeobecné súdy,   ktoré v   občianskom   súdnom   konaní sú   povinné vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

7.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vytvoril   stav,   keď   by   o   jeho   veci   mali súbežne rozhodovať dva súdne orgány (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne akceptovateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné. Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

9. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   I.   ÚS   239/09,   IV.   ÚS   49/2010),   že lehota   na prípadné   podanie   sťažnosti po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

10. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   o ďalších   nárokoch   sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. októbra 2011