znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 481/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť G. P., zastúpeného advokátkou Mgr. Helenou Farkašovou, Advokátska kancelária, Žerotínová bašta 1, Nové Zámky,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   práv   garantovaných   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 1 T 55/07 zo 14. februára 2008, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 To 17/08 zo 7. mája 2008 a vo veci jeho návrhu na vyslovenie nesúladu § 47 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2014   doručená   sťažnosť   G.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   podaním   doručeným ústavnému súdu 15. júla 2014, ktorou namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 55/07 zo 14. februára 2008   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“),   ako   aj   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 17/08 zo 7. mája 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a ktorou navrhuje vysloviť nesúlad § 47 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 ústavy a s čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).

2.   Sťažovateľ   v   úvode   svojej   sťažnosti   uviedol: „Rozsudkom   Okresného   súdu v Nových Zámkoch z 14. 02. 2008 číslo 1T 55/07 som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 47 odsek 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 22. 08. 2006 v čase asi o 02,30 hod. pred barom Rebeca... po tom, ako poškodená K. V. zatvárala bar, v ktorom pracovala ako   barmanka,   túto   som   fyzicky   napadol   tým   spôsobom,   že   rukami   som   do   nej   sotil, následkom čoho spadla na lavičku, potom svojou nohou som jej znemožnil útek tak, že som si ju skrížil cez poškodenú, opakovane som ju fackoval po tvári a ešte jedenkrát som ju päsťou udrel do oblasti nosa a následne som jej z ruky vytrhol dámsku kabelku a igelitovú tašku,   v   ktorej   sa   nachádzali   2   ks   mobilných   telefónov...,   finančná   hotovosť   vo   výške 20 000,-   Sk,   digitálny   fotoaparát...,   2 páry   dámskych   topánok,   žehlička   na   vlasy,   2   ks kreditných kariet k účtom vo VUB ako i ostatné doklady, čím som spôsobil K. V. zranenia, a to zlomeninu nosových kostí a pomliaždenie hlavy v záhlaví, podľa znaleckého posudku z odboru zdravotníctva s dobou liečenia a práceneschopnosti v trvaní asi 28 dní a škodu na odcudzených veciach vo výške najmenej 33.920,- Sk, pričom rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch číslo 2T 30/2000 zo dňa 06. 04. 2000 ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. 05. 2000 som bol odsúdený za trestný čin lúpeže podľa § 234 odsek 1 Trestného zákona   a   iné   k   úhrnnému   trestu   odňatia   slobody   nepodmienečne   v   trvaní   2   roky   a   6 mesiacov so zaradením pre výkon trestu do [n]ápravnovýchovného ústavu pre mladistvých a rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch číslo 1T 170/2002 zo dňa 13. 02. 2003,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 02. 2003 som bol odsúdený za trestný čin lúpeže podľa   §   234   odsek   1   Trestného   zákona   a   iné,   k   úhrnnému   trestu   odňatia   slobody nepodmienečne   v   trvaní   3   roky   a   6   mesiacov   so   zaradením   pre   výkon   trestu   do II. nápravnovýchovnej   skupiny...,   za   čo   mi   bol   podľa   §   188   odsek   1   Trestného   zákona s použitím § 47 odsek 2, § 39 odsek 1 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 25 /dvadsaťpäť/ rokov, ktorý vykonám podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku som povinný uhradiť poškodenej K. V... škodu vo výške 30   000,-   Sk.   Krajský   súd   v   Nitre   uznesením   z 07.   05.   2008   číslo   3To   17/08   rozsudok Okresného súdu v Nových Zámkoch z 14. 02. 2008 číslo 1T 55/07 potvrdil.“

3.   Sťažovateľ   ďalej   svoju   sťažnosť   odôvodnil   takto: „Mám   za   to,   že   rozsudok Okresného súdu v Nových Zámkoch z 14. 02. 2008 číslo 1T 55/07 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 07. 05. 2008 číslo 3To 17/08 je založený ma dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným postupom. Takýmto konaním súdu boli porušené moje základné   práva   a   to   predovšetkým   článok   46   odsek   1   Ústavy   a   článok...   6   odsek   1 Dohovoru,   ktorým   sa   zaručuje   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   a   to   v   tom,   že dokazovanie   v   trestnom   konaní   je   v   rozpore   so   zásadou   vyšetrovacieho   postupu   pri dokazovaní a uplatnení exaktných usvedčovacích dôkazov, čo v plnom rozsahu absentovalo aj na hlavnom pojednávaní a súd sa touto skutočnosťou nesprávne vysporiadal a učinil vágne rozhodnutie hmotné a procesné hrubo porušujúce zákonné normy. Dôkazy smerujúce k   jednoznačnej   vine   páchateľa   musia   tvoriť   ucelený   reťazec   poznatkov,   ktorý   svojou podstatou tvorí empiricky preukázanú vinu podľa teórie trestného práva procesného ako aj odborn[ej] literatúr[y] Jaroslava Ivora a kol. V mojom prípade existuje jediná svedecká výpoveď, ktorá javí známky dubiozity a irelevantnosti a preto môže byť právne správne kvalifikovaná   maximálne   ako   podozrenie   a   nie   ako   ustálené   dokázané   kvalifikované usvedčenie zo spáchania trestného činu. Napriek tejto dôkaznej skutočnosti súd rozhodol o treste   odňatia   slobody   v   trvaní   25   rokov,   čo   je   trestom   nepochybne   existenčne likvidačným.“

4. Sťažovateľ odôvodnil svoje stanovisko o nesúlade ustanovení Trestného zákona s ústavou a chartou: «Dávam do pozornosti, že väčšina pléna Ústavného súdu SR má aj v súčasnosti   teoretickú   možnosť   napraviť   svoje   predchádzajúce   rozhodnutie   o   ústavnej konformite tzv. „zásady trikrát a dosť“, a to v prípade, ak by bol oprávneným subjektom podaný návrh na posúdenie súladu ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona s článkom 1 odsek 1 Ústavy resp. s článkom 13 ods. 4, článkom 17 odsek 1 Ústavy a článkom 49 ods. 3 „Charty“   základných   práv   Európskej   únie,   keďže   v   pôvodnom   konaní   Ústavný   súd posudzoval súlad ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona len s článkom 16 odsek 2 Ústavy a s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie však súlad s článkom 1 odsek 1, článkom 13 odsek 4 a článkom 17 odsek 1 Ústavy ani súlad článku   49   odsek   3   „Charty“   základných   práv   Európskej   únie,   pretože   ako   vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia pléna Ústavného súdu SR č. 106/2011 - [ide o] nerešpektovanie požiadavky primeranosti tým, že právna úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu súdom. Už v súčasnosti aj väčšina pléna považuje za nesúladné minimálne v článkom 1 odsek 1 Ústavy. K uvedenému treba dodať, že článok 16 odsek 2 Ústavy a článok 3 Dohovoru svojou podstatou sa zaoberá a zaručuje ochranu pred mučením a podrobením sa krutému,   neľudskému   a   ponižujúcemu   zaobchádzaniu,   čo   je   v   hrubom   a   závažnom nepomere s podstatou posudzovanej meritórnej veci, akou je tzv. „zásada trikrát a dosť“. Vychádzajúc z uvedeného dá sa vyvodiť bezpochyby záver o kontradiktórnosti rozhodnutia pléna Ústavného súdu SR vo veci samej.»

5.   Sťažovateľ   následne   uviedol: «V   tejto   právnej   rovine   je   dôvodnosť a opodstatnenosť   adekvátne   namietaná.   Nedá   sa   opomenúť   závažná   skutočnosť,   že   pri vyšetrovaní   boli   vyšetrovateľom   PZ   použité   kapciózne   a   sugestívne   otázky   ako   napr. zavádzajúce   skutočnosti   dátumu   a   dni   v   týždni.   Taktiež   veľmi   dôležitý   dôkaz,   dá   sa bezpochyby   konštatovať   ako   dôkaz   „CORPUS   DELIKTI“,   a   to   kamerový   záznam inkriminovanej situácie, ktorý bol orgánmi činnými v trestnom konaní negovaný, čo sa dá považovať   za   fatálne   zlyhanie   vyšetrovateľa   a   dozorujúceho   prokurátora   v   prípravnom konaní. O objektivite prípravného konania sa teda nedá ani uvažovať, pretože v podstate mi

bolo   znemožnené   preukázanie   korunného   oslobodzujúceho   dôkazu.   Všetky   konkrétne poznatky   dokazovania   predmetného   trestného   konania   sú   obsiahnuté   v   trestnom   spise Okresného súdu v Nových Zámkoch číslo 1T 55/07.»

6. V závere sťažovateľ uviedol: «Vychádzajúc z uvedeného preto navrhujem, aby sa Ústavný súd SR prednostne zaoberal mojou sťažnosťou, pretože ak pretrváva obmedzovanie osobnej   slobody   výkonom   väzby   alebo   trestu   a   je   opodstatnené   a   dôvodné   porušenie základných ľudských práv a slobôd, súd má konať, čo je indikované hlavným predmetom záujmu a teda podľa článku 5 odsek 4 Dohovoru v zmysle použitia anglického výrazu „speedily“ a francúzskeho „bref délai“ /v slovenskom preklade „urýchlene“./»

7. Sťažovateľ na základe prezentovaných záverov navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil,   že   jeho práva   garantované   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   boli postupom   a napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   ako   aj   postupom   a napadnutým uznesením krajského súdu porušené, a to v nadväznosti na nesúlad § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 ústavy a s čl. 49 ods. 3 charty. Zároveň navrhol,   aby ústavný súd zrušil napadnutý   rozsudok   okresného súdu,   ako aj napadnuté uznesenie   krajského   súdu, vec   vrátil   okresnému   súdu   na   nové   konanie   a rozhodnutie a prikázal okresnému súdu rozhodnúť v prospech sťažovateľa o prerušení výkonu trestu odňatia slobody a súčasne rozhodnúť o väzbe.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   a   napadnutým rozsudkom okresného súdu

9.   Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

10. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

11.   Sťažovateľ   brojí   proti   postupu   a napadnutému   rozsudku   okresného   súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti postupu a napadnutému rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť v zmysle Trestného poriadku krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

12.   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde k   sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

13.   Sťažovateľ,   hoc   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nepripojil   ku svojej sťažnosti kópiu napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd zároveň zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. mája 2008 (resp. jeho právnemu zástupcovi 19. mája 2008). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nepodal proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažnosť   ústavnému   súdu   v zákonnej dvojmesačnej lehote tak, ako to predpokladá § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

14.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietol v zmysle § 25 ods. 2 v spojitosti s § 50 ods. 2 a § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, resp. ako podanú oneskorene.

K namietanému nesúladu § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 ústavy a s čl. 49 ods. 3 charty

15. Podľa čl. 130 ods. 1 ústavy (znenie účinné do 31. augusta 2014) ústavný súd začne konanie, ak podá návrh a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, b) prezident Slovenskej republiky, c) vláda Slovenskej republiky, d) súd, e) generálny prokurátor, f) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie   uplatňovanie   môže   ohroziť   základné   práva   alebo   slobody   alebo   ľudské   práva a základné   slobody   vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2, h) každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a, i)   každý,   kto   namieta   kontrolnú   pôsobnosť   Najvyššieho   kontrolného   úradu   Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2.

16. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľ domáhal v rámci petitu sťažnosti (i keď sám sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza, že na začatie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom je potrebný návrh podaný oprávneným subjektom, petit sťažnosti je formulovaný na vyslovenie nesúladu konkrétneho ustanovenia Trestného zákona s ústavu a chartou) podanej v súlade s čl. 127 ústavy (pre namietané porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom) aj vyslovenia nesúladu § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 ústavy a s čl. 49 ods. 3 charty, nejde o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, pretože sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí do okruhu osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1

ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až g) zákona o ústavnom súde (rovnaké závery porov. aj v I. ÚS 414/2010, IV. ÚS 11/04, IV. ÚS 199/07). Rovnako ústavný súd nie je oprávnený v rámci konania o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   rozhodovať o súlade právnych predpisov [porov. čl. 127 ústavy a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde, resp. čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde].

17.   Na   základe   predložených   konklúzií   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v časti smerujúcej k vysloveniu nesúladu § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 ústavy a s čl. 49 ods. 3 charty ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014