znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 481/2012-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   spojení   s čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva podľa čl. 1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   M.   K.   a J.   N.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   58/2012   z 28. augusta   2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28.   augusta   2012   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. Ing. M. K. a J. N. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 476,08 € (slovom štyristosedemdesiatšesť eur a osem centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť   advokátke   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   K.,   B.,   a J.   N.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012   (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutie“).   Sťažovatelia   žiadali   vydať   nález, ktorým ústavný súd takto rozhodne:

„1. Základné práva Ing. M. K. a J. N., garantované čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 ústavy samostatne aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR z 28. 8. 2012, sp. zn. 3 Cdo 58/2012, porušené boli.

2. Zrušuje uznesenie najvyššieho súdu z 28. 8. 2012, sp. zn. 3 Cdo 58/2012.

3.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   právneho   zastúpenia v sume 494,40 EUR, a to na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., č. ú... B., v lehote do 2 mesiacov.“

Zároveň sťažovatelia navrhli ústavnému súdu odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedli:«... Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Co 2/2010, zmenil rozsudok okresného súdu tak, že určil, že sťažovatelia sú v podieloch po 1/2 podielovými spoluvlastníkmi parc. č. 221/1 - zast. plocha a nádvoria o výmere 580 m2, kat. úz. S., zapísanej na liste vlastníctva č. 9598 a rozhodol o náhrade trov konania.

... Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, v ktorom zároveň navrhla, aby dovolací súd odložil jeho vykonateľnosť.

... Najvyšší súd uznesením z 28. 8. 2012, sp. zn. 3 Cdo 58/2012, odložil vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

a/ bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že určil, že sťažovatelia sú v podieloch po 1/2 podielovými spoluvlastníkmi parcely č. 221/1 - zast. plocha a nádvoria vo výmere 580 m2 a bolo rozhodnuté o trovách konania,

b/ s odôvodnením, že podľa jeho názoru ust. § 243 OSP možno odložiť vykonateľnosť aj určovacích rozsudkov, teda vykonateľných momentom právoplatnosti, čo sa už vyskytlo aj v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu a že keď doterajší priebeh dovolacieho konania ničím predbežne nevylučuje, že dovolateľka môže byť v konaní úspešná, bez dočasného odloženia   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku,   by   mohlo   dôjsť   k   ujme   žalovanej, prevyšujúcej ujmu na opačnej strane....

...   Judikatúra   ústavného   súdu   pravidlo   neprípustnosti   sťažnosti   proti   uzneseniam procesnej   povahy   neabsolutizuje   a   pripúšťa   z   nej   výnimky   za   podmienky,   že   tieto sú spôsobilé bezprostredne a citeľne zasiahnuť do základných práv sťažovateľa a ktoré tvorí určitú   „samostatne“   uzavretú   súčasť   konania,   hoci   konanie   vo   veci   samej   doteraz neskončilo /porov. II. ÚS 105/09, I. ÚS 327/2010 ap./.

... Medzi tieto prípady je potrebné podľa nás zahrnúť aj uznesenie najvyššieho súdu o odložení vykonateľnosti právoplatného rozsudku podľa ust. § 243 OSP; ak totiž takéto rozhodnutie   dovolacieho   súdu   bude vecne   nesprávne,   vždy ním budú porušené   ústavou garantované práva na spravodlivý proces, či na zákonného sudcu, právnu istotu a pod. /porov. I. ÚS 327/2010 ap./.

... Preto môžeme konštatovať, že v tejto veci je ústavná sťažnosť prípustná, takže v ďalšom   kroku   by   mal   byť   ústavný   súd   oprávnený   skúmať   porušenie   namietaných základných práv sťažovateľov, na ktoré poukazujeme v ďalšej časti....

... Ústavný súd by mal zasiahnuť do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vždy, ak   boli   právoplatným   rozhodnutím   tohto   súdu   porušené   základné   práva   a   slobody sťažovateľa, chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože základné práva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych noriem, ale   tiež   aj   rámec   ich   ústavne   konformnej   interpretácie   a   aplikácie;   o   túto   situáciu ide aj v našej veci, keď;

a/ ústavný súd zistí v postupe všeobecného súdu prvok ľubovôle, či arbitrárnosti alebo interpretácia predpisov všeobecným súdom je natoľko extrémna, že vybočuje z medzí ústavnosti. Tak je aj v prípade, ak všeobecný súd interpretuje určité zákonné ustanovenie natoľko extenzívne, že tým založí povinnosť jednotlivcovi konať nad rozsah zákona, čím dochádza k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie má dve dimenzie, pričom tá prvá spresňuje dopad ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy na individuálne osoby, a tá druhá predstavuje štrukturálny princíp demokratického a právneho štátu, podľa ktorého možno štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý zákon ustanoví. Rovnako tak ustanovovanie povinností súdom je limitované zákonom pri   súčasnom   zachovávaní   základných   práv   a   slobôd.   O   ľubovôľu   ide   aj   v   prípade, keď všeobecný   súd   si   nesplní   povinnosť   svoje   rozhodnutie   v   príslušnom   ohľade   riadne, t. j. adekvátne, racionálne a logicky odôvodniť, ďalej v prípade, že rozhodnutie vykazuje extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a vykonanými dôkazmi a z nich vyvodenými skutkovými závermi a ďalej potom v prípade, ak je výklad a použitie „jednoduchého“ práva v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti /napr. v dôsledku prepiateho formalizmu ap./. b/ Rozhodnutia všeobecných súdov vo veciach osobného stavu [§ 80 písm. a/ OSP] alebo o určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/ OSP sú vykonateľné dňom nadobudnutia ich právoplatnosti.   Preto   osoby   a   orgány,   na   ktoré   sa   vzťahujú   subjektívne   medze právoplatnosti, sú povinné tieto rozhodnutia rešpektovať a spravovať sa nimi. Štátna moc teda garantuje, že obsah týchto rozhodnutí bude realizovaný; predstavujú podklad pre zápis do verejnoprávnych evidencií /matričných kníh, katastra nehnuteľností ap./.

Tento   nesporný   záver,   že   odklad   vykonateľnosti   neprichádza   do   úvahy pri deklaratórnych   rozhodnutiach,   znejúcich   na   určenie   práva   alebo   právneho   vzťahu, vyplýva zo všetkých relevantných doktrinárnych stanovísk - viď napr.   J.   Mazák a kol.: Základy obč. procesného práva, tretie, podstatne prepracované a doplnené vydanie, 2007, str. 371, či A. Winterová a kol.: Civilní právo procesní, 6. aktualizované a doplněné vydaní, Linde   Praha,   2011,   str.   297,   alebo F.   Štajgr a   kol.:   Učebnice   obč.   procesného práva, Osveta Bratislava, 1959, s. 333 ap. - ktoré bez akýchkoľvek problémov akceptovala aj súdna prax tým, že do r. 2012 - neexistovalo žiadne publikované rozhodnutie podobného charakteru, než predmetné uznesenie, aj keď dovolací súd nevydával uznesenie o zamietnutí návrhu   na   odloženie   vykonateľnosti   rozhodnutia   -   opäť   porov.   Bureš-Drápal-Mazanec; OSŘ, komentář, 1997, str. 707, alebo David-Ištvánek-Javůrková-Kasíková-Lavický a kol.: Občanský soudní řád, komentář, I. díl, Wolters Kluwer, 2009, str. 747, či R 55/1996, alebo rozhodnutie NS SR uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 24/1997 ap.

Záver dovolacieho súdu, ktorý najprv vychádzal z vyššie uvedených stanovísk - viď str. 3, prvý a druhý odsek napadnutého uznesenia - toto zrazu cez ust. § 243 OSP zmenil tak,   že   mu   umožňuje   odložiť   vykonateľnosť   všetkých   rozhodnutí,   teda   aj   určovacích /statusových/,   naviac,   ak sa podobné   rozhodnutia už   v praxi   najvyššieho súdu vyskytli, ale bez   toho,   že   by   túto   aplikáciu   vybudoval   na   serióznom,   racionálnom,   logickom a presvedčivom odôvodnení, ktorým by bol reagoval na podstatu rozdielu medzi ust. § 161 ods. 1 a 2 OSP, na ktorý poukázali vo vyjadrení aj sťažovatelia.

Preto   tento   záver   dovolacieho   súdu,   že   mohol   odložiť   aj   deklaratórny   rozsudok odvolacieho súdu, treba považovať sa objektívne neakceptovateľný, a teda zjavne svojvoľný a tým aj z ústavného pohľadu neudržateľný....

...   najvyšší   súd   prihliadal   iba   na   záujmy   dovolateľa,   keď   zároveň   absolútne opomenul   reštitučné   záujmy   sťažovateľov   nesprávnou   aplikáciou   konkurencie   noriem jednoduchého práva, čím porušil aj princíp rovnosti účastníkov podľa § 18 OSP, čo má z ústavnoprávneho hľadiska dosah na porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy....

... Zároveň navrhujeme odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 28. 8. 2012, sp. zn. 3 Cdo 58/2012, pretože môže mať pre sťažovateľov nezvratné dôsledky, vylučujúce aj reparačné či satisfakčné funkcie právnej zodpovednosti dovolateľa, voči ktorému stratilo účinnosť predbežné opatrenie právoplatným skončením sporu, ktoré mu zakazovalo scudziť majetok, o ktorý sa vedie spor od r. 1991 a potom od r. 2002 a v osobách sťažovateľov ide o osoby staršieho veku /nad 80 rokov/, ktoré sa po 40 ročnom šikanovaní bývalým režimom, len veľmi komplikovane a ťažko dostávajú k svojmu majetku, o ktorý neoprávnene prišli pred r. 1990.»

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   481/2012-12   z   8.   novembra   2012   sťažnosť sťažovateľov prijal na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012 až do rozhodnutia vo veci samej.

Najvyšší   súd   sa   k   sťažnosti   sťažovateľov   vyjadril   podaním   č.   k.   KP   4/2012-73 z 11. januára 2013. Navrhol sťažnosti nevyhovieť, poukázal na znenie ustanovenia § 243 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a   zdôraznil,   že   toto   ustanovenie nešpecifikuje   podmienky,   za   ktorých   môže   byť   odložená   vykonateľnosť   rozhodnutia odvolacieho   súdu,   a   teda   ponecháva   takéto   rozhodnutie   na   úvahe   súdu.   Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 243 OSP, najvyšší súd pri vydaní tohto rozhodnutia „vychádzal aj zo svojej súdnej praxe, na ktorú aj v odôvodnení poukázal (str. 3). Je treba pripomenúť, že rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je rozhodnutím, ktoré iba dočasne upravuje   pomery   účastníkov,   a   to   tak,   aby   sa   v   prípade   zrušenia   právoplatného a vykonateľného rozsudku predišlo komplikáciám pri následnej reparácii vzťahov, na ktoré odkazuje najvyšší súd v odôvodnení na strane 4 – 5. Vzhľadom na povahu a účel uznesenia o odklade vykonateľnosti – ide o rozhodnutie dočasnej a predbežnej povahy – obsahuje uznesenie   najvyššieho   súdu   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti   a   nemôže   byť považované za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel   práva   na súdnu   ochranu.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   iba konštatoval, že nie je možné s istotou vylúčiť úspech dovolateľa v konaní (rovnako ako nie je   možné   vylúčiť   úspech   protistrany).   V   skutočnosti   ani   neexistuje   iný   dôvod   odkladu vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 243 O. s. p., aký bol uvedený v napadnutom uznesení najvyššieho   súdu.“. Najvyšší   súd   súčasne   uviedol,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania.

Sťažovatelia   podaním   zo   17.   decembra   2012   rovnako   uviedli,   že   súhlasia   s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b) medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 58/2012 z 28. augusta 2012 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre vyhovenie návrhu žalovanej na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

Podanie   dovolania   samo   o   sebe   nemá   vplyv   na   vykonateľnosť   napadnutého rozhodnutia. Aby však nebol zmarený účel a cieľ dovolania skôr, než bude o dovolaní rozhodnuté,   umožňuje   zákon   dovolaciemu   súdu   rozhodnúť   o   odklade   vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa § 243 O. s. p. pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý má o ňom rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 161 ods. 1 O. s. p. je rozsudok vykonateľný, len čo uplynie lehota na plnenie. V   zmysle   §   161   ods.   2   O.   s.   p.   ak   nie   je   v   rozsudku   uložená   povinnosť   na   plnenie, je rozsudok vykonateľný, len čo nadobudol právoplatnosť.

Vykonateľnosť   je   vlastnosť   rozsudku,   v   ktorom   je   uložená   povinnosť   niečo   plniť (§ 161   ods.   1   O.   s.   p.),   ako   aj   rozsudku,   v   ktorom   táto   povinnosť   uložená   nie   je (§ 161 ods. 2 O. s. p.). Táto ich vlastnosť sa však prejavuje odlišne. V prípade rozsudku vykonateľného uplynutím (tzv. paričnej) lehoty uloženej na uskutočnenie určitého plnenia sa vykonateľnosť   prejavuje   v   možnosti   nositeľa   práva   (oprávneného)   navrhnúť   výkon rozhodnutia alebo exekúciu a na základe donucovacej moci štátu dosiahnuť nútené splnenie rozsudkom   uloženej   povinnosti   aj   proti   vôli   nositeľa   povinnosti   (povinného),   ktorý   túto povinnosť dobrovoľne nesplnil. V prípade iných rozsudkov (§ 161 ods. 2 O. s. p.), než sú rozsudky ukladajúce povinnosť niečo plniť (ide napríklad o rozsudky určujúce existenciu práva alebo právneho vzťahu, resp. rozsudky o osobnom stave – tzv. statusové rozsudky) sa táto ich vlastnosť (vykonateľnosť) nemôže prejavovať v možnosti dosiahnuť nútený výkon alebo exekúciu; vykonateľnosť týchto rozsudkov sa prejavuje v tom, že ich obsah sa stáva záväzný a   musí   byť plne   rešpektovaný   tými,   na   ktorých sa vzťahujú subjektívne účinky právoplatnosti.

V   súlade   s   vyššie   uvedeným   aj   odborná   právnická   literatúra   zastáva   názor, že o vykonateľnosti   v   pravom   slova   zmysle   hovoríme   iba   pri   rozsudkoch   na   plnenie. V prípade   statusových   a   určovacích   rozsudkov,   teda   v   prípadoch,   keď   nehovoríme o vykonateľnosti   v pravom   slova   zmysle,   moment   vykonateľnosti   splýva   s   momentom právoplatnosti   (viď   tiež   Števček/Ficová   a   kol.   Občiansky   súdny   poriadok,   komentár, C. H. Beck, 2009, str. 430). Vykonateľnosť rozsudku, ktorý neukladá povinnosť na plnenie sa prejavuje v tom, že účastníci konania sú týmto výrokom viazaní. Ak rozsudok obsahuje skutočnosti, ktoré sa zapisujú v príslušnej evidencii (napr. evidencii katastra nehnuteľností), sú   príslušné   orgány   povinné   rešpektovať   výrok   rozsudku   a   na   jeho   základe   vykonať potrebnú zmenu v tejto evidencii (viď Jaroslav Krajčo a kol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, Eurounion, 2010, str. 637).

Ustanovenie § 243 O.   s. p. nerozlišuje odklad vykonateľnosti podľa toho,   či ide o rozsudok vykonateľný uplynutím paričnej lehoty (§ 161 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok vykonateľný   momentom   právoplatnosti   (§   161   ods.   2   O.   s.   p.).   Z   tohto   ustanovenia nevyplýva,   že   by   bol   prípustný   len   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   ukladajúceho povinnosť   niečo   plniť,   resp.   že   by   bol   neprípustný   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia, ktoré neukladá povinnosť na plnenie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   vyššie   uvedených   dôvodov   zastáva   názor, že ustanovenie § 243 O. s. p. umožňuje dovolaciemu súdu odložiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku tak v prípade rozsudkov vykonateľných v zmysle § 161 ods. 1 O. s. p. ako aj v prípade rozsudkov vykonateľných v zmysle § 161 ods. 2 O. s. p. V rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa už rozhodnutia o odložení vykonateľnosti rozsudkov vykonateľných momentom právoplatnosti (§ 161 ods. 2 O. s. p.) vyskytli. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   napríklad   odložil   vykonateľnosť   rozsudku o určení   vlastníctva nehnuteľnosti   vo   veciach   sp.   zn.   5   Cdo   99/2011   a   sp.   zn.   5   Cdo   41/2009,   odložil tiež vykonateľnosť   rozsudku   o   určení   neplatnosti   zmlúv   (viď   sp.   zn.   5   Cdo   208/2010 Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky),   rozsudku   o   neúčinnosti   právneho   úkonu (viď sp. zn. 5 Cdo 181/2010 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) a rozsudku o určení neplatnosti nájomnej   zmluvy (viď   sp.   zn.   3 Cdo   162/2004 Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky).

Odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku má mimoriadny charakter, pretože dovolací   súd   odložením   vykonateľnosti   pred   rozhodnutím   o   dovolaní   prelamuje   právne účinky dovolaním napadnutého (právoplatného) rozsudku; zároveň však má aj charakter dočasný   a najmä   predbežný.   Z   účelu,   ktorému   má   slúžiť   odklad vykonateľnosti,   možno vyvodiť,   že   predpokladom   pre   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   o   odložení   vykonateľnosti napadnutého rozsudku je, že dovolanie: 1. Má všetky predpísané náležitosti, bolo podané včas   oprávneným   účastníkom   konania,   je   procesne   prípustné   a   zároveň   2.   môže   byť úspešné. Dôvodný je odklad vykonateľnosti napríklad vtedy, keď z pohľadu predbežných úvah   dovolacieho   súdu   existujúcich   v   čase   jeho   posudzovania   návrhu   na   odklad vykonateľnosti doterajší priebeh dovolacieho konania nevylučuje, že dovolateľ môže byť v konaní úspešný. Vyhovenie (rovnako ako aj nevyhovenie) návrhu na odklad vykonateľnosti dovolaním   napadnutého rozsudku   neprejudikuje konečný   výsledok dovolacieho konania. Pokiaľ teda dovolací súd v určitej veci odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, neznamená to, že dovolanie musí byť v konečnom dôsledku (pri rozhodovaní o veci samej) považované za opodstatnené.

Pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti dovolací súd berie na zreteľ tak ujmu, ktorá môže nastať v prípade, že nebude odložená vykonateľnosť napadnutého rozsudku, ako aj prípadnú ujmu protistrany, spočívajúcu v tom, že táto strana sporu sa v dôsledku odkladu vykonateľnosti rozsudku dočasne musí zdržať realizácie práv (oprávnení), ktoré jej z tohto rozsudku vyplývajú. Dovolací súd odloží vykonateľnosť napadnutého rozsudku vtedy,   keď   možná   ujma   hroziaca   v   prípade   neodloženia   vykonateľnosti   napadnutého rozsudku   na   strane   toho,   kto   o   odklad   žiada,   prevyšuje   do   úvahy   prichádzajúcu   ujmu opačnej procesnej strany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade prihliadol na obsah spisu ako celok, osobitne vzal na zreteľ dovolanie žalovanej a vyjadrenie žalobcov k nemu (vrátane ich vyjadrenia k návrhu žalovanej na odklad vykonateľnosti) a tiež upozornenie žalovanej, že žalobcovia 1/ a 2/ urobili právny úkon obsahujúci prejav ich vôle previesť vlastníctvo parcely   č.   221/1   na   tretiu   osobu   (čo   osvedčuje   výpis   z   listu   vlastníctva   č.   9598, na ktorom je táto parcela aktuálne zapísaná, a na ktorom je vyznačená plomba na základe V – 16768/2012).

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru, že žalovaná   osvedčila   existenciu   predpokladov   na   zabezpečenie   toho,   aby   sa   prípadný výsledok   konania   pred   dovolacím   súdom   nezmaril   v   dôsledku   vlastníckej   dispozície s parcelou   č.   221/1;   zároveň   doterajší   priebeh   dovolacieho   konania   ničím   predbežne nevylučuje, že dovolateľka môže byť v konaní úspešná. Bez tohto (dočasného) odloženia vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   by   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   mohlo   dôjsť k ujme žalovanej, prevyšujúcej ujmu na opačnej procesnej strane.

Dovolací súd z tohto dôvodu považoval návrh žalovanej na odloženie vykonateľnosti napadnutého   rozsudku   v   časti   týkajúcej   sa   parcely   č.   221/1   za   dôvodný;   vzhľadom na to jej návrhu v tejto časti vyhovel.“

Podstata sťažnosti sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, podľa ktorého došlo týmto rozhodnutím   najvyššieho   súdu   k   porušeniu   ich   označených   základných   práv   z   dôvodu, že najvyšší súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 243 OSP napriek tomu, že ústavne konformný   výklad   tohto   ustanovenia   nepripúšťa   odklad   vykonateľnosti   určovacieho rozsudku, čo podľa názoru sťažovateľov vyplýva priamo z jeho povahy. Naopak, najvyšší súd zastáva názor o ústavnej konformnosti svojho postupu, pretože hoci v prípadoch týchto rozsudkov nemožno hovoriť o vykonateľnosti v pravom slova zmysle a táto sa prejavuje iba tým,   že   účastníci   konania   a   príslušné   orgány   sú   povinné   výrok   rozsudku   rešpektovať, ustanovenie § 243 OSP nerozlišuje odklad vykonateľnosti podľa toho, či ide o rozsudok vykonateľný uplynutím paričnej lehoty alebo doručením, a navyše, najvyšší súd v zhode s týmto   názorom   už   v   niekoľkých   veciach   v   dovolacom   konaní   povolil   odklad vykonateľnosti   určovacieho   rozsudku.   Sťažovatelia   i   najvyšší   súd   sa   zhodujú v názore, podľa ktorého odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku v dovolacom má mimoriadny charakter.   Najvyšší   súd   s   ohľadom   na   toto   východisko   však   zdôrazňuje   dočasnosť rozhodnutia o odklade vykonateľnosti.

Podľa   §   243   OSP   pred   rozhodnutím   o   dovolaní   môže   súd,   ktorý   má   o   ňom rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného procesného   rozhodnutia   je   predovšetkým   vecou   všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy). Preto sa   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do predbežných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd posudzuje   problematiku   predbežných   procesných   rozhodnutí   zásadne   iba   v   ojedinelých prípadoch a k ich zrušeniu pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí predbežnej povahy všeobecných súdov iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Avšak aj v konaní o predbežnom rozhodnutí musia byť rešpektované minimálne požiadavky   zodpovedajúce   princípom   spravodlivého procesu,   resp.   základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   A   teda   aj   procesné   rozhodnutie o odklade   vykonateľnosti   mimoriadnym   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   musí   mať rovnako, ako aj iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť odôvodnené (II. ÚS 531/2011).

Vo všeobecnosti platí, že odloženie vykonateľnosti rozhodnutia v rámci dovolacieho konania predstavuje vážne narušenie vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými sú nezmeniteľnosť,   záväznosť   a   nimi   založené   právne   istoty,   zároveň   však   platí, že ide o rozhodnutie dočasné a predbežné a odloženie vykonateľnosti bude dôvodné v tých prípadoch, keď priebeh dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať úspech a odložením vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej exekúcie (m.   m.   R   90/2000).   Cieľom   odkladu   vykonateľnosti   rozhodnutia   je   zabrániť   výkonu exekúcie počas dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by na strane účastníka konania, ktorý   dovolanie   inicioval,   v   prípade   jeho   úspechu   v   tomto   konaní   vznikla   škoda (I. ÚS 357/2012).

Ako   vyplýva   z   citovaného   ustanovenia   §   243   OSP,   zákon   vyslovene   neuvádza podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia napadnutého   odvolaním.   Rozhodnutie   o   odklade   vykonateľnosti   rozhodnutia   tak   závisí od úvahy súdu. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a môže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože podľa názoru   ústavného   súdu   aj   na   vydanie   rozhodnutia   o   odklade   vykonateľnosti   v   rámci dovolacieho konania sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Základným   účelom   odkladu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje (čl. 12 ods. 2 ústavy). Odklad právoplatného rozhodnutia má mimoriadny charakter, pretože súd v takomto prípade pred rozhodnutím o dovolaní prelamuje právne účinky takéhoto právoplatného rozhodnutia (I. ÚS 327/2010).

Najvyšší súd svoje rozhodnutie založil na východisku, podľa ktorého ustanovenie § 243 OSP „nerozlišuje odklad vykonateľnosti podľa toho, či ide o rozsudok vykonateľný uplynutím paričnej lehoty (§ 161 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok vykonateľný momentom právoplatnosti (§ 161 ods. 2 O. s. p.)“, v prípade statusových a určovacích   rozsudkov nehovoríme o vykonateľnosti pričom tento záver má vyplývať zo skutočnosti, že „síce v pravom slova zmysle a moment vykonateľnosti splýva s momentom právoplatnosti“, avšak ich vykonateľnosť „sa prejavuje v tom, že účastníci konania sú týmto výrokom viazaní“ a „ak   rozsudok   obsahuje   skutočnosti,   ktoré   sa   zapisujú   v   príslušnej   evidencii (napr. evidencii   katastra   nehnuteľností),   sú   príslušné   orgány   povinné   rešpektovať   výrok rozsudku a na jeho základe vykonať potrebnú zmenu v tejto evidencii“.

Ústavný   súd   nepovažuje   takéto   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   za   udržateľné a dostatočne   presvedčivé   obzvlášť   v   prípade,   ak   samotný   najvyšší   súd   vníma   citlivosť prelomenia   právnych   účinkov   dovolaním   napadnutého   právoplatného   určovacieho rozsudku. Hľadať skutočný účel a zmysel ustanovenia § 243 OSP nemožno bez skúmania zákonného kontextu tohto ustanovenia v právnom poriadku, pričom sa nemožno obmedziť iba na ustanovenie § 161 OSP. Takýto postup by totiž viedol iba k formálnemu skúmaniu vykonateľnosti rozhodnutia ako právnej kategórie.

Podľa názoru ústavného súdu účelom inštitútu odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia   dovolacím   súdom   (§   243   OSP)   je   iba   ochrana   dovolateľa   pred   exekúciou vedenou   (alebo   hroziacou)   na   podklade   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu. Iba vykonanie exekúcie voči dovolateľovi totiž môže spôsobiť nezvratnú stratu vlastníckeho práva dovolateľa, pretože exekučné predpisy nepripúšťajú navrátenie do pôvodného stavu (§   61   Exekučného   poriadku).   Zápis   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   v   príslušnej evidencii   v   prospech   žalobcu   v   konaní   o   určenie   vlastníckeho   práva   a   ani   následná dispozícia   s   predmetom   konania   žalobcom   jeho   (ďalším)   prevodom   takéto   následky vo vzťahu k dovolateľovi nespôsobuje a nikdy už zo svojej povahy nevylučuje možnosť prípadne úspešného dovolateľa domáhať sa navrátenia do pôvodného stavu.

Ústavný súd preto zastáva názor, podľa ktorého prichádza do úvahy, aby dovolací súd podľa § 243 OSP povolil odklad vykonateľnosti iba takého rozhodnutia odvolacieho súdu, na podklade ktorého možno nariadiť exekúciu.

Je   nesporné,   že   rozsudok   odvolacieho   súdu   napadnutý   dovolaním   vo   veci sťažovateľov takýmto rozhodnutím nie je a na jeho podklade exekúciu viesť nemožno.Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani najvyšším súdom zdôrazňovaná dočasná povaha   napadnutého   rozhodnutia   o   odklade   vykonateľnosti   (ktoré   bolo   v   prípade sťažovateľov   vydané   ešte   28.   augusta   2012)   a   ani   odkaz   na   iné   obdobné   vlastné nepublikované   rozhodnutia,   ktoré   (tak   ako   na   to   poukazujú   sťažovatelia)   sa   odchýlili od v minulosti prevládajúcich názorov vyslovených v právnej teórii.

Pokiaľ   najvyšší   súd   v   závere   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   poukázal   na   to, že sťažovatelia predmet sporu prevádzajú, táto skutočnosť nie je spôsobilá odôvodniť jeho rozhodnutie   o   odklade   vykonateľnosti.   Treba   prisvedčiť   sťažovateľom,   že   žalovaný sa v takom   prípade   môže   brániť   účinkom   právoplatného   rozhodnutia   (dispozícii s nehnuteľnosťou sťažovateľmi). S návrhom na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom patrí   rozhodnúť   okresnému   súdu.   Tento   prostriedok   je   spôsobilý   právam   žalovaného poskytnúť dostatočne účinnú ochranu.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   došlo k procesnému   excesu,   ktorý   zakladá   zjavný   rozpor   s   princípmi   spravodlivého   procesu, keď jeho   rozhodnutie   nemá   zákonný   podklad   (ustanovenie   §   243   OSP   nebolo   na   vec sťažovateľov aplikovateľné) a je tak prejavom svojvôle.

Keďže právne závery najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd konštatuje jeho porušenie v nadväznosti na zistenie o porušení základných procesných práv sťažovateľov, ktoré viedlo k zásahu do ich práva na vlastníctvo (práva s vecou disponovať) bez zákonnej opory.

Vo   vzťahu   k   ostatným   sťažovateľmi   označeným   základným   právam   a   prípadne ďalším ustanoveniam ústavy, ktoré mali byť rozhodnutím najvyššieho súdu porušené (čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2), ústavný súd uvádza, že s ohľadom na záver o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   nebolo   nevyhnutné   zaoberať   sa   ďalej   osobitne   aj   ich   možným   porušením v spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy. Pokiaľ ide o tvrdené porušenie čl. 47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nezistil   v   postupe   najvyššieho   súdu porušenie základného práva sťažovateľov na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) a ani ich základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 2 ústavy). K porušeniu   týchto   základných   práv   sťažovateľov   nemohlo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd na ich   vec   aplikoval   ustanovenie   právneho   poriadku,   ktoré   sa   na   ňu   nevzťahovalo, a ani tým,   že najvyšší   súd   povolil   odklad vykonateľnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu, hoci   pre žalovaného   v   konaní   bol   k dispozícii   iný   prostriedok   nápravy,   ktorý   nevyužil. Z týchto dôvodov ústavný súd v prevyšujúcej časti sťažnosti nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ktoré   boli   u   sťažovateľov   porušené uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn. 3 Cdo   58/2012 z 28. augusta 2012,   bolo potrebné toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva   boli   porušené,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Keďže   sťažovatelia si neuplatňovali žiadny   nárok,   ústavný   súd im   preto   primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním   advokátom   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovatelia   uplatnili   nárok na náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   494,40   €.   S   poukazom   na   ustanovenie § 11 ods. 3   a   §   13   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   priznal   ústavný   súd   sťažovateľom   nárok   na   náhradu   trov konania pred ústavným súdom vo výške 476,08 € za dva úkony právnej služby (prevzatie veci a podanie sťažnosti) pri zastupovaní dvoch sťažovateľov, 2 x režijný paušál a DPH.

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013