SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 480/2014-62
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 12. februára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Miroslavou Mittelmannovou,Advokátska kancelária, Hurbanovo námestie 5, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 19ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd, čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie, ako aj čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právachv konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 9 Sža 9/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.II. ÚS 480/2014-16 z 30. júla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods.1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“), čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj čl. 14 ods. 1 Medzinárodnéhopaktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) v konaní vedenom Najvyššímsúdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 9 Sža 9/2013. Vo zvyšnejčasti sťažnosť odmietol ako podanie niekoho zjavne neoprávneného, pretože sťažovateľ nieje vecne aktívne legitimovaný uplatňovať také práva, ktoré nepatria jemu, ale jeho dieťaťu.Sťažovateľ je teda v tomto rozsahu osobou zjavne neoprávnenou. Zároveň odložilvykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sža 9/2013 z 26. marca 2014.Ústavnému súdu je známe rozhodnutie prezidenta sekcie Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej aj „ESĽP“), že autority Slovenskej republiky nesmú vyhostiť sťažovateľa podľaRule 39 Pravidiel súdu a o rozsudkoch najvyššieho súdu 1 Sža 39/2014 a 1 Sža 50/2014,z ktorých vyplýva, že sťažovateľ nemá byť zaistený na účely vyhostenia.
2. Podstatou veci je posúdenie ústavnosti právnej situácie, v ktorej sťažovateľ –cudzinec – nemôže procesne pred nezávislým súdom oponovať tvrdeniu Slovenskejinformačnej služby (ďalej aj „SIS“) a policajného útvaru, že jeho trvalý pobyt je nebezpečnýpre Slovenskú republiku. Táto procesná nemožnosť podľa sťažovateľa znamená porušeniejeho základných procesných práv a vzhľadom na rodinné väzby na Slovensku aj jehozákladného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinnéhoživota, pretože on nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu.
3. Zo sťažnosti (bod 3 – 20 nálezu) vyplýva, že sťažovateľ je občanom Pakistanskejislamskej republiky (ďalej len „Pakistan“) a na území Slovenskej republiky (ďalej aj„Slovensko“) sa zdržiava už od roku 2004, bol žiadateľom o azyl a následne sa tu zdržiavalna základe tolerovaného pobytu. Počas pobytu na Slovensku sa spoznal so svojoumanželkou, ktorá je slovenskou štátnou občiankou a s ktorou uzavrel manželstvo.S manželkou žije v spoločnej domácnosti, pričom vychovávajú spoločnú maloletú dcéru, ⬛⬛⬛⬛, ktorá je slovenskou štátnou občiankou.
4. Sťažovateľ 21. marca 2012 požiadal na oddelení cudzineckej polície Policajnéhozboru Bratislava (ďalej len „cudzinecká polícia“) o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľaustanovenia § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene adoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobytecudzincov“).
5. Rozhodnutím cudzineckej polície sp. zn. PPZ-HCP-BA6-Ž-1677-40/2012/Cecz 12. júla 2012 bola jeho žiadosť zamietnutá. Následným odvolacím rozhodnutím sp. zn.PPZ-HCP-BA2-2012/009584-006 z 19. októbra 2012 bolo potvrdené rozhodnutiecudzineckej polície. Dôvodom zamietnutia žiadosti o trvalý pobyt je skutočnosť, žez vyjadrenia Slovenskej informačnej služby vyplýva, že neudelenie trvalého pobytu jev bezpečnostnom záujme Slovenska. Toto vyjadrenie podlieha v zmysle zákona č. 215/2004Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o utajovaných skutočnostiach“) utajeniu so stupňom„Vyhradené“.
6. Sťažovateľovi nebolo v konaní pred správnymi orgánmi vyjadrenie Slovenskejinformačnej služby sprístupnené a nebol ani informovaný o podstate dôvodov, na základektorých je neudelenie trvalého pobytu v bezpečnostnom záujme Slovenska.
7. Proti uvedeným rozhodnutiam podal sťažovateľ 14. decembra 2012 žalobuKrajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v ktorej sa domáhal zrušeniarozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.6 S 2323/2012 zo 4. októbra 2013 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 9 Sža 9/2013 z 26. marca 2014 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.
8. Sťažovateľ preukázateľne dlhodobo vedie na Slovensku v súčasnosti už rodinnýživot s manželkou a dcérou, ktoré sú slovenskými štátnymi občiankami. Pred podanímžiadosti o trvalý pobyt mal od 17. októbra 2011 udelený tolerovaný pobyt z dôvodurešpektovania rodinného a súkromného života podľa § 43 ods. 1 písm. f) zákona (č. 48/2002Z. z.) o pobyte cudzincov.
9. Ako to sťažovateľ neskôr zistil, cudzinecká polícia získala vyjadrenie Slovenskejinformačnej služby sp. zn. 63/830-V-31-47/2012-S z 19. apríla 2012 so stupňom utajenia„Vyhradené“, doplnené v odvolacom správnom konaní ďalším vyjadrením sp. zn. 65/10-D-197-47/2012-S z 19. septembra 2012 podliehajúcim stupňu utajenia „Dôverné“. Tietovyjadrenia boli podkladom zamietnutia trvalého pobytu sťažovateľovi s poukazomna bezpečnostný záujem Slovenska. Následná žaloba bola právoplatne zamietnutá, čímpodľa sťažovateľa došlo k neoprávnenému zásahu do jeho rodinného, resp. súkromnéhoživota, a tým aj k porušeniu čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 8 dohovoru, čl. 3ods. 1, čl. 7 a čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, ale aj čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskejúnie.
10. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že zásah do uvedených práv nenapĺňa podmienkulegálnosti, legitímnosti a primeranosti. Neexistuje totiž zákonný dôvod na takýto zásah,pričom nedošlo k poskytnutiu primeranej ochrany sťažovateľovmu rodinnému životu.Sťažovateľ už v konaní o tolerovaný pobyt predložil výpisy z registra trestov z Pakistanua Slovenska, z ktorých vyplýva jeho bezúhonnosť. Žije usporiadaným rodinným životom,stretáva sa len s úzkym okruhom priateľov a rodinou manželky. Vedome neudržiava žiadnekontakty s osobami, ktoré by páchali trestnú činnosť či konali v rozpore s bezpečnostnýmizáujmami Slovenska. Vedome nepodporuje žiadne skupiny, organizácie, združenia alebopolitické strany, ktoré by konali alebo pôsobili proti bezpečnostným záujmom Slovenska.Jeho jediným záujmom je žiť pokojným rodinným životom v bezpečí na Slovensku. Nikdynevyvíjal ani nevyvíja činnosť, ktorá by bola v rozpore s týmto jeho záujmom.
11. Štátna moc od roku 2012 tvrdí, že v jeho prípade existuje dôvodné podozrenie, žeohrozí bezpečnosť štátu. Ak by takéto dôvodné podozrenie skutočne existovalo, boli by uždávno prijaté opatrenia, ktoré by zabránili jeho fyzickému pobytu, resp. voľnému pohybuna Slovensku. Mal by byť aj trestne stíhaný. Nič také sa však dosiaľ nestalo. Bezprostrednepred podaním žiadosti o trvalý pobyt mu bol niekoľkonásobne povoľovaný tolerovanýpobyt. Počas tohto obdobia nikdy nebol označený za nebezpečného pre štát, hoci podľa § 43ods. 1 písm. f) zákona (č. 48/2002 Z. z.) o pobyte cudzincov v takomto prípade nemohol byťtolerovaný pobyt udelený.
12. V konaní vedenom krajským súdom sa dozvedel, že spisový materiál obsahuje ajzáznam vyhotovený Interpolom Londýn na meno sťažovateľa. O tomto zázname nebolsťažovateľ v správnom konaní informovaný a záznam mu nebol daný na nahliadnutie. Nikdynebol vo Veľkej Británii (teda ani v Londýne) a Interpol Londýn neposkytol žiadne bližšieinformácie, ktoré by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť, že ide o osobu zhodnú so sťažovateľom.Tento záznam preto nemôže odôvodňovať hrozbu pre národnú bezpečnosť.
13. Krajský súd a najvyšší súd sa zhodli v tom, že získané informácie podliehajúceutajeniu dostatočne odôvodňujú zamietnutie žiadosti o trvalý pobyt s tým, že sťažovateľnemá nárok oboznámiť sa s týmito informáciami. Poukázali na skutočnosť, že podľa § 120ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov možno rozhodnutie v obdobných prípadochodôvodniť iba citáciou zákonnej úpravy, pričom zo zákona o utajovaných skutočnostiachnevyplýva sťažovateľovi právo oboznámiť sa s utajovanými informáciami, ktoré bolijediným podkladom pre rozhodnutie. Takýto postup je arbitrárny a prieči sa zásadámprávneho štátu v demokratickej spoločnosti. Citované zákonné ustanovenie nezbavujesprávne orgány povinnosti poskytnúť účastníkovi konania účinnú možnosť obhajovať svojepráva a záujmy.
14. Podľa názoru sťažovateľa z rozhodnutí, ale ani zo spisu sa nedá zistiť, akýmspôsobom vyhodnotil správny orgán zadovážené dôkazy, ale najmä to, prečo prevažujev danom prípade verejný záujem nad súkromným záujmom. Pritom pre verdikt bolarozhodujúca utajovaná informácia.
15. Sťažovateľ poukázal aj na to, že z rozsudku najvyššieho súdu nemožno zistiť,akým spôsobom vyhodnotil pravdivosť a legitímnosť informácií Slovenskej informačnejslužby a legitimitu a proporcionalitu zásahu do rodinného života. Sťažovateľ nemal možnosťspochybniť prevahu verejného záujmu nad súkromným. V súvislosti s utajenou správouSlovenskej informačnej služby sťažovateľ pripomína zásadu, podľa ktorej ak je zákonnáúprava v rozpore so základným právom, platí ústavne konformný výklad zákonnej úpravy.V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorejak bol jednotlivec vyhostený z dôvodu ohrozenia národnej bezpečnosti bez toho, aby boloboznámený s utajovanými informáciami, ktoré boli podkladom na rozhodnutieo vyhostení, potom išlo o arbitrárny postup, pretože nebola poskytnutá možnosť oboznámiťsa aspoň s podstatou utajovaných dôvodov. V takomto prípade totiž sťažovateľ nemalk dispozícii ani len minimálnu ochranu proti arbitrárnosti zo strany konajúcich orgánov(C. G. a ostatní proti Bulharsku, sťažnosť č. 1365/07, rozsudok z 24. 4. 2008).
16. Uvedené skutočnosti znamenajú podľa sťažovateľa aj porušenie práva na účinnýopravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajčl. 47 charty. Zákonná možnosť podať odvolanie sa javí ako formálna v spojeníso skutočnosťou, že sťažovateľ doteraz nevie, akým svojím konaním ohrozuje bezpečnosťSlovenska.
17. Sťažovateľ odmieta argumentáciu, podľa ktorej jeho právny zástupca moholpožiadať Slovenskú informačnú službu o jednorazové oboznámenie s utajovanýmmateriálom. V skutočnosti Slovenská informačná služba môže, ale nemusí právnemuzástupcovi umožniť oboznámenie sa s utajovaným materiálom (§ 35 ods. 3 zákonao utajovaných skutočnostiach). Nejde teda o právne nárokovateľný inštitút. Okrem tohozákon nijako nerieši oprávnenie sťažovateľa ako osoby, o ktorú konkrétne ide, oboznámiť saaspoň s podstatou dôvodov použitých v konaní proti nemu. Jednotlivec totiž musí byťschopný napadnúť tvrdenie, že národná bezpečnosť je v ohrození. Obdobne aj ústavný súdv náleze č. k. PL. ÚS 15/03-39 z 11. februára 2004 uznal nevyhnutnosť ochranybezpečnostných záujmov štátu avšak skonštatoval, že tento cieľ nesmie byť dosiahnutýpopretím princípu právneho štátu alebo na úkor základných práv jednotlivca.
18. Najvyšší súd svojím postupom a rozsudkom porušil aj základné právo sťažovateľana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, jeho právo na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47ods. 3 ústavy a čl. 14 ods. 1 paktu.
19. Sťažovateľ mal v konaní pred všeobecnými súdmi nepochybne horšie procesnépostavenie ako žalovaný správny orgán, keďže bol úplne obmedzený na svojich právachtým, že nevie nič o tom, ako mal ohrozovať bezpečnosť štátu. V rozpore s tým však správnyorgán mal k dispozícii plnú vedomosť o tom, prečo by mal byť sťažovateľ bezpečnostnouhrozbou. Je teda jednoznačné, že procesné postavenie oboch účastníkov nebolo rovné.
20. Sťažovateľ žiada nálezom rozhodnúť„1. O tom, že základné právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, ako je zaručené v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v tejto súvislosti aj porušenie práv podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zaručené aj v článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, článku 7 a článku 9 Dohovoru o právach dieťaťa a v tejto súvislosti aj porušenie práva podľa článku 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 9Sža/9/2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014, porušené bolo,
2. O tom, že základné právo na účinný opravný prostriedok, ktorý je garantovaný článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorý je zaručený aj v čl. 46 ods. 1 a 2, a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie sťažovateľa, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 9Sža/9/2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014, porušené bolo,
3. O tom, že právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 9Sža/9/2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014, porušené bolo,
4. O tom, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie, a
5. O tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi na účet jeho právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. O tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 5000 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu a to k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.“.
II.
21. Z vyjadrenia predsedníčky senátu najvyššieho súdu pripojeného k prípisupredsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2014-32 zo 17. septembra2014 vyplýva, že senát sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov svojho rozhodnutiaa rozhodnutia krajského súdu, na ktorých správnosť poukázal v súlade s § 219 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku, považuje ich za logické vzhľadom na zistený skutkovýa právny stav danej veci a stotožňuje sa taktiež s právnou argumentáciou v danej veci.Námietka sťažovateľa, podľa ktorej správne orgány vo veci rozhodli bez toho, aby malmožnosť oboznámiť sa s podstatou rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o udelenietrvalého pobytu, nie je dôvodná. Z administratívnych spisov vyplýva, že sťažovateľprostredníctvom jeho advokáta nepožiadal podľa § 35 ods. 3 zákona o utajovanýchskutočnostiach o umožnenie oboznámiť sa s namietanou utajovanou skutočnosťou, aninetvrdil, že by tak urobil. V takom prípade nemôže dôvodne namietať, že mu neboloumožnené v priebehu, či už správneho, alebo súdneho konania, oboznámiť sa s podkladomrozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje sťažnosťodmietnuť.
22. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 3. októbra 2014 doručenej ústavnémusúdu 9. októbra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie najvyššieho súdu, predovšetkýmvyplýva, že sťažovateľ trvá na ústnom pojednávaní, ktorého sa chce osobne zúčastniť. Ďalejoznamuje, že na základe predbežného opatrenia Európskeho súdu pre ľudské práva bolsťažovateľ 18. septembra 2014 prepustený z policajného zaistenia, keďže v súčasnosti nie jemožné vykonať jeho vyhostenie, čím účel zaistenia zanikol. Vo veci administratívnehovyhostenia bolo podané odvolanie na príslušný správny orgán, o ktorom ešte nebolorozhodnuté. Toto odvolanie nemá odkladný účinok na prípadné vyhostenie sťažovateľa,ktorého teraz chráni len predbežné opatrenie ESĽP. V súvislosti s vyjadrením predsedníčkysenátu najvyššieho súdu uvádza, že sťažovateľ nebol v správnom konaní zastúpenýadvokátom. Zákon o pobyte cudzincov, ale ani zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní(správny poriadok) v znení neskorších predpisov nevyžadujú povinné zastúpenie advokátomv správnom konaní a okrem toho, sťažovateľ by na zastúpenie advokátom nemal žiadnefinančné prostriedky. Potom, ako mu bola doručená výzva správneho orgánu vyjadriť sak tomu, že boli získané bližšie nešpecifikované utajované informácie, požiadal o pomocobčianske združenie Liga za ľudské práva, ktoré mu pomohlo pri príprave ďalších podaní,keďže sám by tieto v slovenčine pripraviť nevedel. Správny orgán sťažovateľa v priebehukonania ani len nepoučil o možnosti obrátiť sa prostredníctvom advokáta na pôvodcuutajovanej informácie a žiadať o sprístupnenie tejto informácie. Sťažovateľ v súvislostis výzvou cudzineckej polície bezodkladne sa vyjadriť k tomu, že v konaní boli získanéutajené informácie o jeho osobe odôvodňujúce zamietnutie žiadosti o udelenie trvaléhopobytu, poukazuje na svoju odpoveď z 21. júna 2012, v ktorej uviedol, že informáciinerozumie, avšak ubezpečuje, že si nie je vedomý žiadnej skutočnosti, ktorá by mohla byťprekážkou na udelenie trvalého pobytu. V odvolaní z 8. augusta 2012 podanom protiprvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o trvalý pobyt poukazoval na to, ženebol oboznámený s konkrétnymi dôvodmi, pre ktoré by mal byť nebezpečný preSlovensko, nebol k nim ani vypočutý a možnosť vyjadrenia, ktorú v konaní dostal, bola lenformálna, pretože vôbec nevedel, k čomu sa má vyjadriť. Nevedel konkrétne ani to,od ktorého orgánu boli utajované informácie získané, a kde sa má teda obrátiť so svojoužiadosťou. Ako to vyplýva zo záznamu z nahliadnutia do spisu zo 6. júla 2012, toto trvalood 9.30 h do 9.38 h, teda 8 minút, a bola mu daná len kópia zápisnice o podaní vyjadrenia.Z tohto záznamu je tiež zrejmé, že mu nebol daný na nahliadnutie dokument „komunikácia s Interpolom“, ale ani predbežné vyhodnotenie žiadosti o pobyt, z ktorého by sa moholdozvedieť, ktoré konkrétne informácie sú podkladom pre zamietnutie žiadosti o trvalýpobyt. Sťažovateľ spolu s manželkou 7. novembra 2012 navštívil sídlo Slovenskejinformačnej služby a domáhal sa informácie o tom, prečo ho považujú za nebezpečného preSlovensko, ale nebolo mu vyhovené. V súdnom konaní opakovane poukazoval na to, ženemá prístup k utajovaným informáciám ani k podstate „obvinení“ proti nemu. Poukazovalna to, že keďže sa nevie k utajovaným informáciám vyjadriť, nemôže aktívne uplatňovaťsvoje práva v prebiehajúcom konaní, nemôže brániť svoj rodinný život, ale ani vyvrátiťtvrdenia výkonnej a súdnej moci, že jeho rodinný a súkromný život musí ustúpiť verejnémuzáujmu. Ak by aj bolo umožnené jeho advokátovi oboznámiť sa s predmetnými tajnýmiinformáciami, nijako by to neriešilo postavenie samotného sťažovateľa. Advokát by totižmusel podpísať vyhlásenie o mlčanlivosti, takže sťažovateľ by sa ani takýmto spôsobomnedozvedel, o čo vo veci ide, a nemohol by uviesť skutočnosti na svoju obranu. Ide predsao to, že práve a jedine sťažovateľ musí mať možnosť a je schopný vyvrátiť operatívneinformácie, ktoré má Slovenská informačná služba k dispozícii, môže sa k nim relevantnevyjadriť a uviesť skutočnosti na svoju obranu. Takéto skutočnosti predsa za neho nemôžeuviesť advokát. Je absurdné použiť v konaní ako určujúci dôkaz utajovanú skutočnosť,ku ktorej sťažovateľ nemá prístup a odkázať ho na úplne iný orgán, ktorý s ním vôbecnekoná. Ako to už judikoval ESĽP, ale aj Súdny dvor Európskej únie, dôvody národnejbezpečnosti v žiadnom prípade nemôžu ospravedlniť nesprístupnenie ani len podstaty veciúčastníkovi konania. Bolo chybou konajúcich všeobecných súdov, že sa uspokojilis tvrdením výkonnej moci o ohrození verejného záujmu sťažovateľom, ktoré je založenéna spravodajských informáciách. Tieto informácie neboli nikým a ničím preverené a anipotvrdené, no najmä, neboli konfrontované samotným sťažovateľom. V skutočnosti takdošlo k úplnému popretiu spravodlivosti (denial of justice) a rezignovaniu na akýkoľvekpokus účinne ochrániť práva sťažovateľa. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP výklad čl. 8ods. 2 dohovoru, teda to, akým spôsobom má byť posudzovaná otázka prednosti verejnéhozáujmu pred súkromným a rodinným životom, predpokladá, že akýkoľvek zásah dorodinného života musí byť v súlade so zákonom, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutný vdemokratickej spoločnosti. V priebehu správneho a súdneho konania však nebol poskytnutýžiaden dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že vôbec došlo k posúdeniu relevantných kritérií prirozhodovaní o tom, či zásah do rodinného života sťažovateľa (neudelenie povolenia napobyt) je skutočne v rovnováhe so sledovaným legitímnym cieľom a je nevyhnutný vdemokratickej spoločnosti.
23. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj cudzineckej polícii s tým, aby sa aj onamohla vyjadriť vo veci samej ako účastníčka konania vedeného všeobecnými súdmi.
24. Z vyjadrenia cudzineckej polície zo 4. novembra 2014 doručeného ústavnémusúdu 16. novembra 2014 vyplýva, že postup cudzineckej polície bol v plnom súlades právnymi predpismi. Po podrobnom opísaní priebehu správneho konania cudzineckápolícia osobitne zdôrazňuje, že sťažovateľovi na základe jeho písomnej žiadosti bolo 6. júla2012 umožnené nahliadnuť do administratívneho spisu, pričom zo záznamu o nahliadnutí dospisu jasne vyplýva existencia úradných záznamov zo 4. júna 2012 a z 13. júna 2012,ktorých obsahom je konštatovanie existencie došlej odpovede Slovenskej informačnejslužby, ako aj skutočnosti, že táto písomnosť nie je súčasťou zberného spisu, s tým, ževyjadrenie spadajúce do kategórie utajovaných skutočností nebolo dané sťažovateľovi nanahliadnutie. Cudzinecká polícia sťažovateľovi poskytla súčinnosť a umožnila mu získaťvšetky dostupné informácie, s ktorými sa mohol oboznámiť. V spojitosti s osobousťažovateľa boli získané informácie utajovaného charakteru. Ide o spravodajské informácie,ktorých pôvodcom je Slovenská informačná služba. Preto nie je v právomoci cudzineckejpolície dávať súhlas na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami v zmysle § 35 ods. 3zákona o utajovaných skutočnostiach. V zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákonao pobyte cudzincov sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že ideo bezpečnostný záujem štátu. Napokon cudzinecká polícia uvádza, že proti sťažovateľovi savedú aj ďalšie konania, v ktorých boli získané nové informácie od Slovenskej informačnejslužby, pričom tieto sú pozitívneho charakteru.
III.
25. Na ústnom pojednávaní konanom 18. decembra 2014 sa zúčastnil sťažovateľa jeho právna zástupkyňa. Najvyšší súd sa pojednávania nezúčastnil. Právna zástupkyňasťažovateľa v zásade zopakovala stav veci a argumentáciu, tak ako vyplývajú z písomnýchpodaní. Okrem toho však uviedla, že najvyšší súd v podstate len citoval tú zákonnú úpravu,ktorá je uvedená v zákone o ochrane utajovaných skutočností, avšak sa vôbec nezaoberalstretu záujmu verejného a záujmu súkromného, a teda neposúdil to, o aký bezpečnostnýzáujem štátu ide, čím sťažovateľ porušil bezpečnostný záujem Slovenska, ktorý je uvedený v§ 2 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, o ktorý konkrétny dôvod ide, či napríkladohrozuje územnú celistvosť krajiny alebo verejný poriadok, čiže nikdy nebol o tomtoinformovaný. Takisto sa najvyšší súd podľa vyjadrenia právnej zástupkyne nezaoberalposúdením toho, že či v prípade zásahu do rodinného a súkromného života sťažovateľa, takako to vyplýva aj z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, bol urobenýtest legálnosti, legitimity a primeranosti. To znamená, že či zásah do práva na súkromnýa rodinný život bol v súlade so zákonom, či tento zásah sledoval nejaký legitímny cieľ a čiten zásah bol primeraný sledovanému cieľu. Najvyšší súd totiž vo svojom rozsudkuneuviedol, či sa týmto testom legálnosti, legitimity a primeranosti zaoberal, a takisto nedalsťažovateľovi možnosti uviesť svoje argumenty, keďže vlastne sťažovateľ nepoznal podstatudôvodov, ktoré boli použité proti nemu. Rozhodnutia súdov Slovenskej republiky majú byťpresvedčivé a majú byť zákonné. Z tohto dôvodu rozhodnutie, ktoré sa odvoláva na nejakýbližšie nešpecifikovaný utajovaný dokument bez toho, aby dával účastníkovi konaniamožnosť zistiť, o čo vo veci ide, a teda oboznámiť sa minimálne s podstatou dôvodov protinemu, má znaky arbitrárnosti a porušuje ústavný poriadok Slovenskej republiky. Najvyššísúd mohol a mal dať účastníkovi možnosť účinne sa brániť vo veci porušenia jeho práva nasúkromný a rodinný život, mal reálne posúdiť zásah do tohto práva a navyše malo byť z jehorozhodnutia zrejmé, o aký bezpečnostný dôvod ide, minimálne o akú podstatu, aby sa moholúčastník konania účinne brániť, a takisto mal posúdiť, prečo vlastne verejný záujem dostalprednosť pred záujmom individuálnym.
26. Ústavný súd odročil ústne pojednávanie na 12. február 2015 na vyhlásenienálezu, kedy bol nález riadne vyhlásený.
IV.
27. Zo spisu cudzineckej polície sp. zn. PPZ-HCP-BA6-Ž-1677/2012, ktorý siústavný súd zadovážil, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:
Z prípisu cudzineckej polície z 25. marca 2012 adresovaného Slovenskej informačnejslužbe vyplýva, že žiada o vyjadrenie k osobe sťažovateľa podľa § 125 ods. 6 zákonao pobyte cudzincov. Z predbežného vyhodnotenia z 5. júna 2012 vyplýva inter alia, žeodpoveď Slovenskej informačnej služby sp. zn. 63/830-V-31-47/2012-S z 19. apríla 2012bola cudzineckej polícii doručená toho istého dňa. Spracovateľ navrhol žiadosť zamietnuťpodľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a to pre dôvodné podozreniez ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia. Z úradnéhozáznamu z 13. júna 2012 vyplýva, že spracovateľ bol 13. júna 2012 oboznámenýs odpoveďou Slovenskej informačnej služby sp. zn. 63/830-V-31-47/2012-S z 19. apríla2012, ktorá spadá pod stupeň utajenia „Vyhradené“. Na základe uvedenej skutočnostipredmetná odpoveď nie je súčasťou zberného spisu. Z prípisu cudzineckej polície z 13. júna2012 adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že počas konania boli získané informácie, ktoréodôvodňujú žiadosť o udelenie trvalého pobytu zamietnuť. Vzhľadom na to, že získanéinformácie sú utajovaného charakteru, nie je možné ich zverejniť. Vychádzajúczo skutočnosti, že účastník konania má možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutiaa spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie, sťažovateľ má možnosť vyjadriť sak zabezpečeným podkladom odôvodňujúcim zamietnutie jeho žiadosti. Vyjadrenie má byťpodané v lehote 5 dní. Z vyjadrenia sťažovateľa z 21. júna 2012 vyplýva, že poskytnutejinformácii nerozumie, avšak si dovoľuje ubezpečiť, že si nie je vedomý žiadnej skutočnosti,ktorá by mohla byť prekážkou udelenia trvalého pobytu. Keďže si nie je vedomý toho, že byvo svojom voľnom čase udržiaval kontakty s akýmikoľvek nebezpečnými osobami aleboniekedy porušil právne predpisy, či iným spôsobom predstavoval ohrozenie verejnéhoporiadku a bezpečnosti Slovenskej republiky a jej obyvateľov, nevie sa bližšie vyjadriťk žiadosti cudzineckej polície. Z prípisu sťažovateľa z 27. júna 2012 adresovanéhocudzineckej polícii vyplýva, že žiada o umožnenie nazrieť do spisu a dostať jeho kópiuv najkratšom možnom termíne. Zo záznamu z nahliadnutia do spisu na správnom orgánezo 6. júla 2012 vyplýva, že nahliadnutie do spisu trvalo od 9.30 h do 9.38 h. Bolakopírovaná zápisnica o podaní vyjadrenia. Na nahliadnutie nebolo dané „predbežné vyhodnotenie, lustrácie z IS polície, dožiad. a odpoveď na Interpol, odpis z RTSN, prílohy k žiadosti, úradný záznam č. p.: PPZ-HCP-BH6-Ž-1677-20/2012, úrad. záznam č. p.: PPZ- HCP-BH6-Ź-1677-22/2012/POL, úrad. záznam č. p.: PPZ-HCP-BH6-Ž-1677- 23/2012/POL“. Zároveň bol sťažovateľ informovaný, že „odpoveď SIS nie je súčasťou spisov. materiálu, nakoľko spadá pod stupeň utajenia vyhradené a je zaevidovaná pod č. p.: PPZ-HCP-V-5/2012-BH6 a v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. nebola daná predmetná odpoveď k nahliadnutiu účast. konania“.
28. Z prípisu občianskeho združenia HUMAN RIGHTS LEAGUE LIGA ZAĽUDSKÉ PRÁVA zo 17. septembra 2014 doručeného ústavnému súdu 19. septembra 2014vyplýva, že predsedníčka združenia zastupuje sťažovateľa v konaní o administratívnomvyhostení, v konaní o zaistení a v konaní o tolerovanom pobyte. Tieto konania vedie protisťažovateľovi cudzinecká polícia. Dňa 11. septembra 2014 bolo vydané jednak rozhodnutieo administratívnom vyhostení a zákaze vstupu sťažovateľa na 5 rokov, ako aj rozhodnutieo zaistení a umiestnení sťažovateľa v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.V prípade konania o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu sťažovateľa bolo zároveňrozhodnuté o tom, že sa vylučuje odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu. Podľaobčianskeho združenia to znamená, že sťažovateľovi hrozí bezprostredne deportácia zoSlovenska do Pakistanu.
29. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že z procesných dôvodov dvakrát odmietolnávrh verejnej ochrankyne práv na vyslovenie nesúladu § 120 ods. 2 zákona o pobytecudzincov, ktorý je relevantný v predmetnej veci, a podobného ustanovenia § 52 ods. 2zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (PL. ÚS 5/2014 a PL. ÚS 40/2014). Ústavný súd návrhyodmietol z dôvodov nesplnenia podmienok oprávnenosti verejnej ochrankyne právna podanie návrhu, pretože ústavnému súdu chýbal dostatočný rekurz ku konkrétnej veciprerokúvanej ombudsmankou.
V.
30. Podstatou veci je – ako to už bolo uvedené – posúdenie ústavnosti právnejsituácie, v ktorej sťažovateľ, cudzinec, nemôže procesne oponovať tvrdeniu SISa policajného útvaru, že jeho trvalý pobyt je nebezpečný pre Slovenskú republiku. Tátoprocesná nemožnosť podľa sťažovateľa znamená porušenie jeho základných procesných práva vzhľadom na rodinné väzby na Slovensku aj jeho základného práva na ochranu predneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, pretože on nepredstavujebezpečnostnú hrozbu. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie čl. 20 ZFEÚ a čl. 47 charty.
31. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že pobyt cudzincov z tretích krajínmá rôzne režimy. V danej veci ide o neudelenie trvalého pobytu, ktorý je najstabilnejšouformou legálneho pobytu cudzinca v Slovenskej republike. Sťažovateľ nikde v Slovenskejrepublike trvalý pobyt nemal, mal len opakované tolerované pobyty. Nejde tu anio odobratie trvalého pobytu, ani o doplnkovú ochranu, a nejde bezprostredne o konanieo vyhostenie.
32. Na udelenie pobytu nie je v zásade právny nárok (porov. napr. čl. 4 ods. 1v spojení s čl. 6 ods. 1 smernice 2003/109/ES o právnom postavení štátnych príslušníkovtretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom podľa smernice o zlúčení rodiny),slovenské úrady tu majú širokú diskréciu, pričom hmotné základné právo na ochranu rodinyje potrebné posudzovať aj z perspektívy osobnej zodpovednosti cudzinca, ktorý musí vnímaťrang svojho pobytového statusu. Sťažovateľ nenamieta porušenie čl. 1 Protokolu 7.
-viazanosť právnymi normami
33. Ústavný súd považuje kvôli férovnosti, otvorenosti a nevyhýbavosti za užitočné,na tomto mieste pripomenúť, čím, teda akými normami je viazaný v konaní o ústavnejsťažnosti. Ústavný súd je síce v prvom rade viazaný ústavou a referenčnýmimedzinárodnými zmluvami, ale je viazaný zároveň celým právnym poriadkom, ak nie jespochybnený súlad noriem. Ústavný súd nemá v konaní o ústavných sťažnostiach z hľadiskaviazanosti viac moci než majú súdy všeobecné. Jeho úlohou je kvôli ochrane individuálnejslobody ešte raz preveriť, či všeobecné súdy pri aplikácii práva dali za dosť ústavev priestore, ktorý im právny poriadok ponecháva (porov. II. ÚS 307/2014, bod 60), aleústavný súd v zásade nemá nútiť všeobecné súdy rozhodovať proti zákonu, ak niktozo súdnych autorít nespochybnil ústavnosť zákona. Ak demokraticky legitímny zákonodarcanormatívne zreteľne vyvážil ústavné hodnoty, nie je úlohou senátu ústavného súdu v konanío ústavnej sťažnosti tieto hodnoty nanovo, po svojom vyvažovať. To môže urobiť plénumv konaní o súlade právnych predpisov, kde viazanosť ústavou nadobúda striktnejšiu podobu.Rozdielnu pozíciu má ESĽP, pozíciu, s ktorou je senát ústavného súdu aktérmi právnehoživota intuitívne často stotožňovaný, avšak ESĽP je viazaný exkluzívne dohovorom, mámedzinárodnoprávny nadhľad, a tak má značný priestor na vyvažovanie pri rešpektovanímargin of appreciation.
34. Ústavný súd ako ultimatívny národný ochranca slobody už vertikálne ochránilcudzincov (II. ÚS 111/08, II. ÚS 264/09) a vníma citlivosť týchto prípadov, kde sa zložitýmspôsobom stretávajú národná bezpečnosť a v tomto zmysle ochrana ústavy pred aktuálnou čipotenciálnou hrozbou na jednej strane a súkromie cudzinca na strane druhej. Tieto prípadybývajú aj silne skutkovo podmienené, čo treba posúdiť a rozlišovať v každom jednotlivomprípade.
35. Ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní judikatúru ESĽP (hlavne C. G.v. Bulharsko, sťažnosť č. 1365/07, rozsudok z 24. 4. 2008; Jeunesse v. Holandsko sťažnosť č.12738/10, rozsudok Veľkej komory z 3. 10. 2010), rozhodnutie ESD C-300/11 (ZZ proti Secretary of State for the Home Department) českého nejvyššího správního soudu č. j.6 Azs 142/2006-58.
-normatívny rámec
36. Pre porozumenie prerokúvanej veci je ďalej užitočné zoradiť relevantné právnepredpisy v časovej postupnosti, tak ako sú aplikované, pričom treba uviesť, že podľa zákonač. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov a podľa aplikačnej praxe Slovenská informačná službaposkytuje svoje vyjadrenie v režime utajovanej skutočnosti.
37. Ustanovenie § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov znie: Policajný útvar si naposúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytuštátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskejinformačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do desiatich dní oddoručenia žiadosti o vyjadrenie.
38. Ustanovenie § 23 Správneho poriadku (nazeranie do spisov): (1) Účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať dospisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaníalebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.(2) Správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môžeposkytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj inýmosobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Správny orgán je povinnýumožniť nazerať do spisov verejnému ochrancovi práv v súvislosti s výkonom jehopôsobnosti.
(3) Správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom podľa odsekov 1 a 2 nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo,obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená alebo uznaná povinnosťmlčanlivosti.
39. Ustanovenie § 48 zákona o pobyte cudzincov (Rozhodovanie o žiadostio udelenie trvalého pobytu) znie:
(1) Policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu prihliadana
a) verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku aleboverejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny,
b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinnépomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšiehopobytu.
(2) Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak(...)
b) je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.
40. Ustanovenie § 120 zákona o pobyte cudzincov (vzťah k správnemu poriadku)znie:(1) Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sana konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.
(2) Policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ideo bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie(...)
e) o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak jedôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosťštátu.
41. K tomu možno dodať, že s nelegálnosťou pobytu (ak sa nehovorí o azyle) jespojené administratívne vyhostenie, pričom toto je vylúčené, ak by bol ohrozený životcudzinca zo zákonom stanovených dôvodov. Nemožnosť administratívne vyhostiť do štátu,v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, neplatí,ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločina predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.
42. Napokon administratívne nevyhostiť možno len štátneho príslušníka tretejkrajiny, ktorý je zraniteľnou osobou alebo ktorý má udelený pobyt, ak by dôsledkypostupu podľa § 82 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov (Dôvody administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu) boli neprimerané vzhľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny, dĺžku jeho pobytu, zdravotný stav, vek štátnehopríslušníka tretej krajiny alebo väzby s krajinou pôvodu.
43. Už predchádzajúci zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení novely č. 594/2009 Z. z. obsahoval v § 78 ods. 2(vzťah k správnemu poriadku) normu, podľa ktorej v odôvodnení rozhodnutia policajnéhoútvaru o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľa § 39 ods. 2 písm. c),ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu, sa uvedie iba skutočnosť, žeide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Podľa dôvodovej správy neuvádzaniepodrobného odôvodnenia v uvedených rozhodnutiach je opodstatnené, predovšetkýmz dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie postupované policajnému útvaru naúčely vydania administratívnoprávneho rozhodnutia sú informáciami získanýmispravodajskou činnosťou a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia,ktoré je neutajovanou písomnosťou, by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočnostínepovolanej osobe. Navrhované znenie je podľa dôvodovej správy v súlade s čl. 12 ods. 1smernice 2008/115/ES. Ide o Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ESzo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratuštátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ktorejčl. 12 ods. 1 znie: „1. Rozhodnutia o návrate, rozhodnutia o zákaze vstupu, ak sa vydali a rozhodnutia o odsune sa vydávajú písomne, pričom sa v nich uvádzajú skutkové a právne dôvody, ako aj informácie o dostupných opravných prostriedkoch. Ak vnútroštátne právo umožňuje obmedziť právo na informácie, môžu sa obmedziť informácie týkajúce sa skutkových dôvodov, a to najmä na účely zaistenia národnej bezpečnosti, obrany, verejnej bezpečnosti a predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov.“Možno uviesť, že náš zákonodarca prevzal tento spôsob obmedzenia odôvodnenia aj naotázku udelenia trvalého pobytu, ktorú táto smernica neupravuje.
44. Ústavný súd vníma citlivosť predmetnej veci, resp. citlivosť vzťahu otázok pobytua bezpečnostných záujmov štátu vo svetle nakladania s utajovanými skutočnosťami. Tietootázky sú aj predmetom záujmu právnickej spisby [porov. Števulová, Z. Právo versuskontrola. In: Jílek, D., Pořízek, P. (eds.) Sborník z vědeckého semináře uskutečněného dne28. března 2013 v Kanceláři veřejného ochránce práv – Pobyt cizinců: vybrané právníproblémy. s. 284 a nasl. dostupné na internetehttp://www.ochrance.cz/uploads/tx_odlistdocument/Pobyt_cizincu_2013.pdf; Šváby, D. Od„Poslušne hlásim“ k účinnej súdnej ochrane. In: Orosz, L., Majerčák, T. (eds.) Ochranaľudských práv a základných slobôd ústavnými súdmi a medzinárodnými súdnymi orgánmi –III. ústavné dni Zborník vedeckých prác z medzinárodnej vedeckej konferencie. Košice23. september 2014. Košice: UPJŠ 2014, s. 20 a nasl.; Shettyová, N. Rozhodování v oblasticizineckého práva. Diplomová práce. Masarykova Universita Brno, 2013/2014, dostupné nahttp://is.muni.cz/th/348006/pravf_m/Rozhodovani_v_oblasti_cizineckeho_prava.pdf?lang=en].
45. Teoretické úvahy sa pohybujú v rozmedzí od vylúčenia súdneho prieskumuneudelenia trvalého pobytu vzhľadom na skutočnosť, že základné právo na pobyt cudzincanejestvuje, a teda tu neplatí zákaz podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, až po rôzne kompromisnériešenia, kde by sa žiadateľ mohol oboznámiť s podstatou jeho bezpečnostného profilua konfrontovať sa s ňou [porov. Shettyová (2013) s. 37 a nasl.]. Zákonodarca má značnýpriestor na úpravu pobytových režimov, a to zvlášť pri dlhodobejších formách. Napokontrvalý pobyt je predpokladom aj na získanie štátneho občianstva.
46. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca vyvážil ústavne chránenú hodnotubezpečnosti štátu na jednej strane a ústavne procesné práva, resp. právo na ochranurodinného života, akcentujúc bezpečnosť štátu. Zákonodarca uprednostnil bezpečnosť nielenz hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských informácií. V konfrontáciis bezpečnosťou štátu zákonodarca uprednostnil len ochranu života a zákaz mučenia.
47. Je nepochybné, že suverén má pri úprave cudzineckého režimu, a zvlášť otázoklegálnych dlhodobých pobytov, veľkú diskréciu. Zákonná úprava je postavená v podstatena dôvere v spravodajské poznatky Slovenskej informačnej služby a z ústavného,inštitucionálneho hľadiska ostáva dôverovať jej politickej kontrole. Ochrana správnymisúdmi je v predmetnej oblasti značne limitovaná, a preto môže vzbudzovať u cudzincovpocit nedostatočnej ochrany ich práv. Treba však aj priznať, že oblasť bezpečnosti štátu sablíži otázkam politickým, kde je súdna diskrécia obmedzená. Právna úprava sa môže javiťnelogická, pretože ten, kto doteraz mal legálny pobyt, sa snaží ho umocniť, stabilizovaťtrvalým pobytom, a pritom zrazu čelí riziku vyhostenia. Ide však skôr o paradox, ktorý alenesie v sebe racionalitu, pretože pri tolerovaných pobytoch sa bezpečnostné otázkyneskúmajú obligatórne ako pri trvalom pobyte. Ten je už veľmi stabilným režimom, a ak sabezpečnostné dôvody zistia, tak nie je nelogickým následkom úplná nelegálnosť pobytu nežnávrat k predchádzajúcej provizórnej forme.
48. Ako už bolo uvedené (bod 33), ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti zisťuje,či orgány verejnej moci, aplikujúc podústavné právo, neaplikovali, resp. neinterpretovali hospôsobom ústavne rozporným. Ťažiskom sťažovateľových námietok je čl. 48 ods. 2 ústavy,ktoré zakotvuje právo každého, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom,a prenesene potom hmotné základné právo na ochranu súkromného a rodinného života.Aj keď nespadá pod režim čl. 51 ústavy, rozsah procesov, na ktoré dopadá čl. 48 ods. 2ústavy, je z hľadiska textuálneho veľmi široký, a je zrejmé, že ho nemožno aplikovať bezozvyšku na akýkoľvek súdny proces, nieto na proces správny (porov. napr. II. ÚS 130/2013).Inými slovami, zákony, ktoré konkretizujú ústavné hodnoty, môžu modifikovať rozsahaplikácie čl. 48 ods. 2 ústavy. V prerokúvanej veci zákon dokonca vylučuje vykonávaniedôkazov pochádzajúcich od Slovenskej informačnej služby, a preto je aj vylúčená možnosťvyjadrenia sa k nim. Vyjadrenie od SIS možno dokonca vnímať ako zákonnú podmienku,ktorá nepodlieha dokazovaniu, a je teda mimo režim čl. 48 ods. 2 ústavy.
49. Dikcia relevantných zákonných ustanovení je natoľko jednoznačná, ženeumožňuje taký posun výkladu smerom k procesným článkom ústavy, aby sa sťažovateľmohol kontradiktórne konfrontovať s poznatkami v správach SIS.
-judikatórny rámec
50. Každopádne, najvyšší súd a ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti našlizákonný priestor pre širšiu súdnu ochranu pozície cudzincov. Týmto miestom prieniku jeustanovenie zákona o utajovaných skutočnostiach umožňujúce sudcom oboznamovať sas utajovanými skutočnosťami a taktiež advokátom so súhlasom riaditeľa SIS a podpodmienkou mlčanlivosti. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. 1 Sža 39/2010 (dostupné nawww.nsud.sk) sa krajský súd oboznámil s utajovanými informáciami a zrušil rozhodnutiepolicajného útvaru, pretože tento sa uspokojil len s príliš všeobecnými informáciamio cudzincovi dodanými SIS. Vzhľadom na dôležitosť týchto rozhodnutí ich ústavný súdcituje v relevantných častiach.
51. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Sža 39/2010 uviedol:«V rámci prieskumného konania sa krajský súd s predmetnou správou v režime utajenia so stupňom „dôverné“ oboznámil za zachovania podmienok citovaného zákona ako aj Vykonávacej vyhlášky č. 338/2004 Z. z. v platnom znení. Konštatoval, že utajovaná skutočnosť mala charakter všeobecného konštatovania o nevhodnosti vyhovenia žiadosti pre dôvody, ktoré spočívajú v citovanom ustanovení § 26 ods. 2, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.
Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v platnom znení, informačná služba poskytuje informácie o trestnej činnosti útvarom policajného zboru a prokuratúre a to najmä o páchaní organizovanej trestnej činnosti. Nevyhnutné informácie poskytuje iným štátnym orgánom ak ich potrebujú na zamedzenie protiústavnej alebo inej protiprávnej činnosti.
Krajský súd dospel k názoru, že informácia podaná Slovenskou informačnou službou Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra SR, ktorá bola podkladom informácie tohto úradu správnym orgánom konajúcim vo veci žiadosti o udelenie povolenia prechodného pobytu, teda žalovanému, mala práve charakter vety druhej, hore citovaného zákonného ustanovenia. Iným štátnym orgánom v zmysle tohto zákonného ustanovenia je v danom prípade i žalovaný, a to či už v prvom stupni alebo v odvolacom, pretože v danom prípade nešlo o konanie ohľadne trestnej činnosti žalobcov ale o informácie, ktoré boli nutné na posúdenie, v dôsledkoch ktorého má viesť k zamedzeniu protiústavnej alebo inej protiprávnej činnosti.
Zákon o pobyte cudzincov nedefinuje pojem verejný záujem, ale ani pojmy ako je dôvodné podozrenie, ohrozenie bezpečnosti štátu a pod. Teda ide o pojmy, ktoré platná právna úprava výslovne obsahovo nevymedzuje, napriek tomu sa najmä v oblasti správneho práva pomerne často používajú. V každom prípade však obsah týchto pojmov nesmie byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, s Ústavou, s medzinárodnými zmluvami a dohodami.
Pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti žalobcov o obnovenie povolenia na prechodný pobyt vychádzali z informácie z Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR a v rozhodnutí uviedli, že iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, v takomto postupe nevidel ani odvolací súd žiadne pochybenie. Nie je ani sporné, že účastník konania nebol oprávnený sa s informáciou v stupni utajenia „dôverné“ oboznámiť.
Toto právo však majú súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a krajský súd sa s informáciou, na základe ktorej správne orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 26 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov oboznámil a dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť mala charakter všeobecného konštatovania o nevhodnosti vyhovenia žiadosti pre dôvody.
S predmetnou informáciou sa oboznámil aj odvolací súd a dospel k záveru, že krajský súd nepochybil, pokiaľ napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v danom prípade nie je možné akceptovať univerzálnosť a všeobecnú platnosť názoru informačnej služby vo všeobecnej rovine. Poznanie konkrétnych dôvodov z ktorých informačná služba vychádza pri svojom závere o nebezpečnosti žalobcov pre bezpečnosť štátu je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní žiadosti žalobcov o obnovenie povolenia na prechodný pobyt vychádzajú. Bez jeho poznania nie je preskúmateľné ani rozhodnutie správnych orgánov v súdnom konaní.
Bez oboznámenia sa s konkrétnymi dôvodmi nie je možné jednoznačne ustáliť, či aplikácia ust. § 26 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov bola na mieste.
Odvolací súd však dáva do pozornosti, že v prípade, že správne orgány zistia, že žalobcovia ohrozujú bezpečnosť štátu, v odôvodnení rozhodnutia v zmysle § 78 ods. 2 uvedú iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Preto odvolací súd sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že vzhľadom k tomu, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí správny orgán vo svojom 1Sža/39/2010 rozhodnutí v prípade, že uprednostní záujem verejný, náležite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu. V takomto prípade postačí, ak správny orgán uvedie v dôvodoch rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.
Takémuto rozhodnutiu však musí predchádzať zisťovanie rozhodujúcich skutočností prostredníctvom orgánov štátu, k tomu oprávnených za splnenia podmienky, že správne orgány rozhodujúce vo veci obnovenia povolenia na prechodný pobyt sú s konkrétnymi zisteniami orgánov štátu oboznámené.»
V tejto citovanej veci (1 Sža 39/2010) sa krajský súd aj najvyšší súd oboznámilis utajovanými skutočnosťami a považovali ich za akceptovateľné bezpečnostné riziko.
52. Nie nepodobne rozhodol ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 308/2011.V rozhodnutí však išlo o zrušenie doplnkovej ochrany sťažovateľa. Ústavný súd v tomtonáleze sp. zn. IV. ÚS 308/2011 uviedol, že «považuje za potrebné uviesť, že neobstojí konštatovanie uvedené najvyšším súdom v namietanom rozsudku a vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu (a ani námietka krajského súdu), podľa ktorého by sa zmaril účel utajovanej skutočnosti, ak by sa predmetný dôkaz, z ktorého vychádzal migračný úrad, založil do spisu, pretože by sťažovateľ mal automaticky možnosť sa oboznámiť s obsahom tejto skutočnosti, čo by mohlo viesť k ohrozeniu bezpečnosti Slovenskej republiky, agentov a pod. Je potrebné vychádzať z toho, že režim utajovaných skutočností upravuje zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. Zákon o utajovaných skutočnostiach vymedzuje utajované skutočnosti a tiež oprávnené osoby, teda právnické osoby a fyzické osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona [§ 2 písm. f) zákona o utajovaných skutočnostiach]. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca [§ 34 ods. 1 písm. f) zákona o utajovaných skutočnostiach]. Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam (§ 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach).
Z uvedených skutočností vyplýva, že sudca v predmetnom konaní je oprávnenou osobou s osobitným postavením na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Z toho dôvodu si najvyšší súd mohol a mal vyžiadať podklady obsahujúce utajované skutočnosti, ktoré viedli migračný úrad pri správnej úvahe, že sťažovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zrušení doplnkovej ochrany. Na základe takto získaného podkladu mohol príslušný sudca posúdiť a vyhodnotiť postup migračného úradu pri uplatnení jeho správnej úvahy, či skutočne nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a až v nadväznosti na toto vyhodnotenie mohol urobiť záver o zákonnosti rozhodnutia migračného úradu. Z postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd plne rezignoval na tento postup a nevyžadoval tento postup ani od krajského súdu.».
-aplikácia normatívneho a aplikačného rámca na prerokúvanú vec
53. Ústavný súd sa touto optikou, týmto štandardom, pozrel na prerokúvanú vec.Krajský súd sa oboznámil s utajovanými skutočnosťami, ako vyplýva z odôvodneniarozsudku sp. zn. 2 S 2323/2012 (Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211187; dostupnéna www.justice.gov.sk, www.otvorenesudy.sk). Doslovne uviedol: «Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že podkladom pre rozhodnutie bola utajovaná príloha SIS, stupeň utajenia „Vyhradené“, a tiež doplnené vyjadrenie SIS, ktoré spadá pod stupeň „Dôverné“. Z administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán, ako aj odvolací orgán boli s týmito informáciami oboznámení. S týmito utajovanými skutočnosťami bol oboznámený aj Krajský súd v Bratislave v tomto konaní. Námietky žalobcu ohľadom toho, že nebol s týmito skutočnosťami oboznámený neobstoja, pretože utajované informácie podliehajú špeciálnemu režimu utajenia podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. Tento zákon vymedzuje jednak utajované skutočnosti a tiež oprávnené osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca (§ 34 ods. 1 písm. f)). Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach, z čoho vyplýva, že s predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát žalobcu a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí (v danom prípade SIS). Z administratívneho spisu nevyplýva, že by advokát požiadal o jednorazové sprístupnenie tejto informácie (samozrejme musel by dostať vyššie uvedený súhlas). Rovnako tiež nie sú relevantné námietky žalobcu ohľadom toho, že odvolací orgán žiadal o doplnenie vyjadrenia SIS, pretože je plne v kompetencii odvolacieho orgánu dopĺňať dokazovanie, pričom nie je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvostupňový orgán.»
54. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol: „tak ako vo veci konajúce správne orgány oboch stupňov a aj krajský súd, rovnako aj odvolací súd sa s konkrétnymi dôvodmi, z ktorých informačná služba vychádzala, dňa 12. februára 2014 dôkladne oboznámil a bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne ustáli, že aplikácie § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, bola v danom prípade namieste. Neobstojí preto argumentácia žalobcu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietaný nedostatok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu spočívajúci v neoznačení dôkazu, ktorý bol podkladom pre zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov, bol v rámci správneho konania zhojený samotným rozhodnutím nadriadeného správneho orgánu, ktorý sa pred rozhodnutím oboznámil s obsahom písomností SIS a preto v danom prípade nie je daný dôvod nezákonnosti ani nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia“
55. Z citácií vyplýva, že konajúce súdy využili možnosť oboznámiť sa s ťažiskovouinformáciou, nezatvárali pred ňou oči a akceptovali ju. Ústavný súd už uviedol(II. ÚS 111/08), že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnomsystéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu.Osobitne možno ešte zvýrazniť povinnosť všetkých súdov chrániť jednotlivcov pred zásahmiverejnej moci. Táto povinnosť súdov je základným komponentom právneho štáturešpektujúceho a ctiaceho ľudské slobody. Vďaka svojim definičným znakom – nezávislostia viazanosti právom – ústavou, zákonmi a vybranými medzinárodnými zmluvami môžea musí súdna moc chrániť jednotlivcov pred excesmi verejnej moci. V preskúmavanej vecisa všeobecné súdy iniciatívne nevyhýbali oboznámeniu sa s utajenými skutočnosťami, a takposkytli vertikálnu ochranu sťažovateľovi. Realizovali to síce bez možnosti sťažovateľaoponovať, ale ako už bolo uvedené, zákon oponovanie neumožňuje. K tomu možno dodať,že snaha o odôvodňovanie rozhodnutí je dominantnou doktrínou ústavného súduv individuálnej ochrane od zavedenia ústavnej sťažnosti v roku 2002. V predmetnej vecivšak zákonodarca v zložitosti súčasného sveta explicitne uprednostnil len jednoduchékonštatovanie. Zmysel súdnej ochrany sa môže zdať potlačený, ale všeobecné súdy tuchránia cudzincov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu a taktiežsa oboznamujú s dôvodmi, či nie sú neudržateľné. Na tomto mieste sa súdnictvo vraciak svedomiu sudcov samotných, tak ako to je napríklad pri rozhodovaní porotou. Ústavnýsúd bez vyvodzovania záverov neutrálne konštatuje, že v danom prípade nenastalopožiadanie advokáta o oboznámenie sa s bezpečnostnými dôvodmi.
56. V porovnaní s vecou C. G. v. Bulharsko, majúc na pamäti platný právny rámec,k skutkovému pozadiu ústavný súd uvádza, že sťažovateľ nemal taký dlhý pobyt podobnýtrvalému pobytu. Jeho pobyt bol tolerovaný, provizórneho charakteru. Sťažovateľ si moholbyť vedomý rizík spojených s budovaním rodinného života (porov. bod 25). Súdy nekonaliso sťažovateľom ako objektom, skúmali, či bezpečnostné dôvody racionálne obstoja (porov.bod 40 rozsudku C. G. v. Bulharsko «While the executive’s assessment of what poses a threat to national security will naturally be of significant weight, the independent authority or court must be able to react in cases where the invocation of this concept has no reasonable basis in the facts or reveals an interpretation of “national security” that is unlawful or contrary to common sense and arbitrary»). Na ústnom pojednávaní právnazástupkyňa sťažovateľa uviedla, že najvyšší súd po vzore ESĽP neurobil test legálnosti,legitimity a primeranosti (porov. bod 25). Ako už bolo uvedené, takéto vyváženie užrealizoval zákonodarca, a tak ostávalo najvyššiemu súdu posúdiť, či boli naplnené hrozbypre bezpečnosť. Z tohto pohľadu boli splnené všetky tri kroky testu. Najvyšší súdv prípadoch, kde je väčší priestor pre diskréciu, vyžaduje takpovediac širšie vyvažovanieverejného záujmu s individuálnym súkromím [porov. rozsudok najvyššieho súdu1 Sža 3/2008, R 10/2009, Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky č. 1/2009, s. 63 a nasl.; právna veta: Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, treba, aby v administratívnom konaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zváži aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR.].
57. Z hľadiska štrasburského práva ústavný súd uvažoval tiež o dopade aktuálnehorozhodnutia Jeunesse v. Holandsko (sťažnosť č. 12738/10, rozsudok z 3. októbra 2010)na predmetnú vec. Európsky súd pre ľudské práva v ňom konštatoval porušenie právana rodinný život, pretože Holandsko nezvažovalo pri neudelení pobytu dopad na rodinnýživot u sťažovateľky, matky, ktorá ostala v Holandsku po vypršaní víz, a ďalšie žiadostio pobytové oprávnenia jej boli zamietané. Viazanosť detí na matku s nereálnosťou presunurodiny do Surinamu, holandské občianstvo detí, bezúhonnosť sťažovateľky podmieniliskutočnosť, že ESĽP to považuje za výnimočné okolnosti, keď dochádza k porušeniu čl. 8dohovoru, aj keď podľa judikatúry ESĽP treba pri budovaní rodinného života prinelegálnom pobyte mať na pamäti, že rodinný život v takejto krajine môže raz skončiť[porov. Kopa, M. Rok 2014 ve Štrasburgu – díl. II In: Jiné právohttp://jinepravo.blogspot.sk/2015/02/rok-2014-ve-strasburku-dil-ii.html; tiež Skřivánková,K. Jeunesse proti Nizozemsku - pozitivní závazky státu v oblasti rodinného života. In:Přehled rozsudků ESLP (Wolters Kluwer) č. 1/2015, s. 48 a nasl.]. K rozsudku Jeunesseboli pripojené tri disenty a je predmetom diskusie. Podľa ústavného súdu je hlavnýmrozlišovacím kritériom od prerokúvanej veci, že na rozdiel od veci Jeunesse u sťažovateľaide o otázku bezpečnosti krajiny.
-fazit
58. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ide o konanie o trvalý pobyt, z platnej zákonnejprávnej úpravy a z možností jej ústavnokonformného výkladu, ústavný súd konštatuje, ženajvyšší súd odobrením predchádzajúcich konaní neporušil základné právo sťažovateľapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a sprostredkovane ani ostatné ústavné procesné práva (čl. 46ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 6 a čl. 13 dohovoru a čl. 14 paktu) a ani právo na súkromnýa rodinný život zaručené v čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru. Právo v čl. 41 ods. 1 ústavynie je klasické, priamo aplikovateľné základné právo (čl. 51 ods. 1 ústavy), je chránenánanajvýš jeho esencia a v predmetnej veci ochranu rodiny a súkromia plne kryje čl. 19ods. 2 ústavy.
-Právo Európskej únie
59. Pri aplikovateľnosti čl. 47 charty je nutné sa zamyslieť nad tým, či ide o výkonpráv Únie podľa čl. 51 charty. Podľa názoru ústavného súdu smernica o práve občanov Úniea ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členskýchštátov (2004/38/ES) sa vzťahuje na občanov EÚ a ich rodinných príslušníkovvykonávajúcich voľný pohyb. Voľný pohyb v danom prípade nikto nevykonal (slovensképrávo nepozná dorovnanie, ktoré je v českom práve v § 15a ods. 4 zákona o pobytu cizinců,pozn.). Smernica o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobamis dlhodobým pobytom, teda smernica o rezidentoch 2003/109/ES, sa na vec nevzťahuje,lebo sťažovateľ bol po celú dobu žiadateľom o azyl alebo mal tolerovaný pobyt, čo možnopovažovať za určitú formu vnútroštátnej doplnkovej ochrany, takže ho vylučuje z aplikáciejej článku 3. Smernica o práve na zlúčenie rodiny 2003/86/ES sa vzťahuje len na rodinnýchpríslušníkov občanov tretích krajín, nie na rodinných príslušníkov občanov EÚ (na tých savzťahuje práve smernica 2004/38/ES), takže nespadá na prerokúvanú vec. Napokon„návratová“ smernica 2008/115/ES odklon od procesných štandardov výslovne umožňuje.
60. Vychádzajúc z neaplikovateľnosti charty, k namietanému porušeniu izolovanéhočl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ústavný súd uvádza, že právo na občianstvo únienepovažuje za základné právo namietateľné prostredníctvom čl. 127 ústavy (porov.uznesenie II. ÚS 471/2014 bod 32). Dané právo nie je takým, ktoré by patrilo jednotlivcomzo samotnej ľudskej podstaty (ľudským právom), resp. slobodou, či základným právomobdobným druhej hlave ústavy.
61. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 480/2014-16 z 30. júla 2014 v rámcidočasného opatrenia bola odložená vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.9 Sža 9/2013 z 26. marca 2014. Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde toto dočasnéopatrenie zanikne právoplatnosťou tohto nálezu, keďže ústavný súd nerozhodol o jehoskoršom zrušení.
62. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2015