znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 480/2014-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 12. februára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Miroslavou   Mittelmannovou,Advokátska kancelária, Hurbanovo námestie 5, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 19ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd, čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie, ako aj čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právachv konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 9 Sža 9/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.II. ÚS 480/2014-16   z   30.   júla   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods.1,   čl.   8   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“), čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“), čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj čl. 14 ods. 1 Medzinárodnéhopaktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) v konaní vedenom Najvyššímsúdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 9 Sža 9/2013. Vo zvyšnejčasti sťažnosť odmietol ako podanie niekoho zjavne neoprávneného, pretože sťažovateľ nieje vecne aktívne legitimovaný uplatňovať také práva, ktoré nepatria jemu, ale jeho dieťaťu.Sťažovateľ   je   teda   v   tomto   rozsahu   osobou   zjavne   neoprávnenou. Zároveň   odložilvykonateľnosť   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9   Sža   9/2013   z   26.   marca   2014.Ústavnému súdu je známe rozhodnutie prezidenta sekcie Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej   aj   „ESĽP“),   že   autority   Slovenskej   republiky   nesmú   vyhostiť   sťažovateľa   podľaRule 39 Pravidiel súdu a o rozsudkoch najvyššieho súdu 1 Sža 39/2014 a 1 Sža 50/2014,z ktorých vyplýva, že sťažovateľ nemá byť zaistený na účely vyhostenia.

2. Podstatou veci je posúdenie ústavnosti právnej situácie, v ktorej sťažovateľ –cudzinec   –   nemôže   procesne   pred   nezávislým   súdom   oponovať   tvrdeniu   Slovenskejinformačnej služby (ďalej aj „SIS“) a policajného útvaru, že jeho trvalý pobyt je nebezpečnýpre Slovenskú republiku. Táto procesná nemožnosť podľa sťažovateľa znamená porušeniejeho   základných   procesných   práv   a vzhľadom   na   rodinné   väzby   na   Slovensku   aj   jehozákladného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinnéhoživota, pretože on nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu.

3. Zo sťažnosti (bod 3 – 20 nálezu) vyplýva, že sťažovateľ je občanom Pakistanskejislamskej   republiky   (ďalej   len   „Pakistan“)   a   na   území   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj„Slovensko“) sa zdržiava už od roku 2004, bol žiadateľom o azyl a následne sa tu zdržiavalna   základe   tolerovaného   pobytu.   Počas   pobytu   na   Slovensku   sa   spoznal   so   svojoumanželkou,   ktorá   je   slovenskou   štátnou   občiankou   a   s   ktorou   uzavrel   manželstvo.S manželkou žije v spoločnej domácnosti, pričom vychovávajú spoločnú maloletú dcéru, ⬛⬛⬛⬛, ktorá je slovenskou štátnou občiankou.

4. Sťažovateľ 21. marca 2012 požiadal na oddelení cudzineckej polície Policajnéhozboru Bratislava (ďalej len „cudzinecká polícia“) o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľaustanovenia § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene adoplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pobytecudzincov“).

5.   Rozhodnutím   cudzineckej   polície   sp.   zn.   PPZ-HCP-BA6-Ž-1677-40/2012/Cecz 12. júla 2012 bola jeho žiadosť zamietnutá. Následným odvolacím rozhodnutím sp. zn.PPZ-HCP-BA2-2012/009584-006   z   19.   októbra   2012   bolo   potvrdené   rozhodnutiecudzineckej   polície.   Dôvodom   zamietnutia   žiadosti   o   trvalý   pobyt   je   skutočnosť,   žez vyjadrenia   Slovenskej   informačnej   služby   vyplýva,   že   neudelenie   trvalého   pobytu   jev bezpečnostnom záujme Slovenska. Toto vyjadrenie podlieha v zmysle zákona č. 215/2004Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o utajovaných skutočnostiach“) utajeniu so stupňom„Vyhradené“.

6. Sťažovateľovi nebolo v konaní pred správnymi orgánmi vyjadrenie Slovenskejinformačnej služby sprístupnené a nebol ani informovaný o podstate dôvodov, na základektorých je neudelenie trvalého pobytu v bezpečnostnom záujme Slovenska.

7.   Proti   uvedeným   rozhodnutiam   podal   sťažovateľ   14.   decembra   2012   žalobuKrajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   v   ktorej   sa   domáhal   zrušeniarozhodnutia   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.6 S 2323/2012 zo 4. októbra 2013 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 9 Sža 9/2013 z 26. marca 2014 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

8. Sťažovateľ preukázateľne dlhodobo vedie na Slovensku v súčasnosti už rodinnýživot s manželkou   a dcérou, ktoré sú slovenskými štátnymi občiankami. Pred   podanímžiadosti   o   trvalý   pobyt   mal   od   17.   októbra   2011   udelený   tolerovaný   pobyt   z   dôvodurešpektovania rodinného a súkromného života podľa § 43 ods. 1 písm. f) zákona (č. 48/2002Z. z.) o pobyte cudzincov.

9. Ako to sťažovateľ neskôr zistil, cudzinecká polícia získala vyjadrenie Slovenskejinformačnej služby sp. zn. 63/830-V-31-47/2012-S z 19. apríla 2012 so stupňom utajenia„Vyhradené“, doplnené v odvolacom správnom konaní ďalším vyjadrením sp. zn. 65/10-D-197-47/2012-S   z   19.   septembra   2012   podliehajúcim   stupňu   utajenia   „Dôverné“.   Tietovyjadrenia   boli   podkladom   zamietnutia   trvalého   pobytu   sťažovateľovi   s   poukazomna bezpečnostný   záujem   Slovenska.   Následná   žaloba   bola   právoplatne   zamietnutá,   čímpodľa sťažovateľa došlo k neoprávnenému zásahu do jeho rodinného, resp. súkromnéhoživota, a tým aj k porušeniu čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 8 dohovoru, čl. 3ods. 1, čl. 7 a čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, ale aj čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskejúnie.

10.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   zásah   do   uvedených   práv   nenapĺňa   podmienkulegálnosti, legitímnosti a primeranosti. Neexistuje totiž zákonný dôvod na takýto zásah,pričom   nedošlo   k poskytnutiu   primeranej   ochrany   sťažovateľovmu   rodinnému   životu.Sťažovateľ už v konaní o tolerovaný pobyt predložil výpisy z registra trestov z Pakistanua Slovenska, z ktorých vyplýva jeho bezúhonnosť. Žije usporiadaným rodinným životom,stretáva sa len s úzkym okruhom priateľov a rodinou manželky. Vedome neudržiava žiadnekontakty s osobami, ktoré by páchali trestnú činnosť či konali v rozpore s bezpečnostnýmizáujmami Slovenska. Vedome nepodporuje žiadne skupiny, organizácie, združenia alebopolitické strany, ktoré by konali alebo pôsobili proti bezpečnostným záujmom Slovenska.Jeho jediným záujmom je žiť pokojným rodinným životom v bezpečí na Slovensku. Nikdynevyvíjal ani nevyvíja činnosť, ktorá by bola v rozpore s týmto jeho záujmom.

11. Štátna moc od roku 2012 tvrdí, že v jeho prípade existuje dôvodné podozrenie, žeohrozí bezpečnosť štátu. Ak by takéto dôvodné podozrenie skutočne existovalo, boli by uždávno prijaté opatrenia, ktoré by zabránili jeho fyzickému pobytu, resp. voľnému pohybuna Slovensku. Mal by byť aj trestne stíhaný. Nič také sa však dosiaľ nestalo. Bezprostrednepred   podaním   žiadosti   o   trvalý   pobyt   mu   bol   niekoľkonásobne   povoľovaný   tolerovanýpobyt. Počas tohto obdobia nikdy nebol označený za nebezpečného pre štát, hoci podľa § 43ods. 1 písm. f) zákona (č. 48/2002 Z. z.) o pobyte cudzincov v takomto prípade nemohol byťtolerovaný pobyt udelený.

12. V konaní vedenom krajským súdom sa dozvedel, že spisový materiál obsahuje ajzáznam vyhotovený   Interpolom   Londýn   na   meno   sťažovateľa.   O tomto   zázname   nebolsťažovateľ v správnom konaní informovaný a záznam mu nebol daný na nahliadnutie. Nikdynebol vo Veľkej Británii (teda ani v Londýne) a Interpol Londýn neposkytol žiadne bližšieinformácie, ktoré by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť, že ide o osobu zhodnú so sťažovateľom.Tento záznam preto nemôže odôvodňovať hrozbu pre národnú bezpečnosť.

13. Krajský súd a najvyšší súd sa zhodli v tom, že získané informácie podliehajúceutajeniu dostatočne odôvodňujú zamietnutie žiadosti o trvalý pobyt s tým, že sťažovateľnemá nárok oboznámiť sa s týmito informáciami. Poukázali na skutočnosť, že podľa § 120ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov možno rozhodnutie v obdobných prípadochodôvodniť iba citáciou zákonnej úpravy, pričom zo zákona o utajovaných skutočnostiachnevyplýva   sťažovateľovi   právo   oboznámiť   sa   s utajovanými   informáciami,   ktoré   bolijediným   podkladom   pre   rozhodnutie.   Takýto   postup   je   arbitrárny   a   prieči   sa   zásadámprávneho   štátu   v   demokratickej   spoločnosti.   Citované   zákonné   ustanovenie   nezbavujesprávne orgány povinnosti poskytnúť účastníkovi konania účinnú možnosť obhajovať svojepráva a záujmy.

14. Podľa názoru sťažovateľa z rozhodnutí, ale ani zo spisu sa nedá zistiť, akýmspôsobom vyhodnotil správny orgán zadovážené dôkazy, ale najmä to, prečo prevažujev danom   prípade   verejný   záujem   nad   súkromným   záujmom.   Pritom   pre   verdikt   bolarozhodujúca utajovaná informácia.

15. Sťažovateľ poukázal aj na to, že z rozsudku najvyššieho súdu nemožno zistiť,akým spôsobom vyhodnotil pravdivosť a legitímnosť informácií Slovenskej informačnejslužby a legitimitu a proporcionalitu zásahu do rodinného života. Sťažovateľ nemal možnosťspochybniť prevahu verejného záujmu nad súkromným. V súvislosti s utajenou správouSlovenskej informačnej služby sťažovateľ pripomína zásadu, podľa ktorej ak je zákonnáúprava v rozpore so základným právom, platí ústavne konformný výklad zákonnej úpravy.V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorejak bol jednotlivec vyhostený z dôvodu ohrozenia národnej bezpečnosti bez toho, aby boloboznámený   s   utajovanými   informáciami,   ktoré   boli   podkladom   na   rozhodnutieo vyhostení, potom išlo o arbitrárny postup, pretože nebola poskytnutá možnosť oboznámiťsa   aspoň   s   podstatou   utajovaných   dôvodov.   V   takomto   prípade   totiž   sťažovateľ   nemalk dispozícii ani len minimálnu ochranu proti arbitrárnosti zo strany konajúcich orgánov(C. G. a ostatní proti Bulharsku, sťažnosť č. 1365/07, rozsudok z 24. 4. 2008).

16. Uvedené skutočnosti znamenajú podľa sťažovateľa aj porušenie práva na účinnýopravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajčl. 47   charty.   Zákonná   možnosť   podať   odvolanie   sa   javí   ako   formálna   v   spojeníso skutočnosťou, že sťažovateľ doteraz nevie, akým svojím konaním ohrozuje bezpečnosťSlovenska.

17.   Sťažovateľ   odmieta   argumentáciu,   podľa   ktorej   jeho   právny   zástupca   moholpožiadať   Slovenskú   informačnú   službu   o   jednorazové   oboznámenie   s   utajovanýmmateriálom.   V skutočnosti   Slovenská   informačná   služba   môže,   ale   nemusí   právnemuzástupcovi   umožniť   oboznámenie   sa   s   utajovaným   materiálom   (§   35   ods.   3   zákonao utajovaných skutočnostiach). Nejde teda o právne nárokovateľný inštitút. Okrem tohozákon nijako nerieši oprávnenie sťažovateľa ako osoby, o ktorú konkrétne ide, oboznámiť saaspoň   s podstatou   dôvodov   použitých   v   konaní   proti   nemu.   Jednotlivec   totiž   musí   byťschopný napadnúť tvrdenie, že národná bezpečnosť je v ohrození. Obdobne aj ústavný súdv náleze   č.   k.   PL.   ÚS   15/03-39   z   11.   februára   2004   uznal   nevyhnutnosť   ochranybezpečnostných záujmov štátu avšak skonštatoval,   že tento cieľ nesmie byť dosiahnutýpopretím princípu právneho štátu alebo na úkor základných práv jednotlivca.

18. Najvyšší súd svojím postupom a rozsudkom porušil aj základné právo sťažovateľana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, jeho právo na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47ods. 3 ústavy a čl. 14 ods. 1 paktu.

19. Sťažovateľ mal v konaní pred všeobecnými súdmi nepochybne horšie procesnépostavenie ako žalovaný správny orgán, keďže bol úplne obmedzený na svojich právachtým, že nevie nič o tom, ako mal ohrozovať bezpečnosť štátu. V rozpore s tým však správnyorgán mal k dispozícii plnú vedomosť o tom, prečo by mal byť sťažovateľ bezpečnostnouhrozbou. Je teda jednoznačné, že procesné postavenie oboch účastníkov nebolo rovné.

20. Sťažovateľ žiada nálezom rozhodnúť„1.   O   tom,   že   základné   právo   sťažovateľa   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, ako je zaručené v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v tejto súvislosti aj porušenie práv podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zaručené aj v článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, článku 7 a článku 9 Dohovoru o právach dieťaťa a v tejto súvislosti aj porušenie práva podľa   článku   20   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie,   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 9Sža/9/2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014, porušené bolo,

2. O tom, že základné právo na účinný opravný prostriedok, ktorý je garantovaný článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorý je zaručený aj v čl. 46 ods. 1 a 2, a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v článku 47 Charty základných   práv   Európskej   únie   sťažovateľa,   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 9Sža/9/2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014, porušené bolo,

3. O tom, že právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 9Sža/9/2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014, porušené bolo,

4. O tom, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie, a

5. O tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi na účet jeho právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. O tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 5000 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu a to k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.“.

II.

21.   Z   vyjadrenia   predsedníčky   senátu   najvyššieho   súdu   pripojeného   k   prípisupredsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2014-32 zo 17. septembra2014   vyplýva,   že   senát   sa   v   plnom   rozsahu   pridržiava   dôvodov   svojho   rozhodnutiaa rozhodnutia   krajského   súdu,   na   ktorých   správnosť   poukázal   v   súlade   s   §   219   ods.   2Občianskeho súdneho poriadku, považuje ich za logické vzhľadom na zistený skutkovýa právny stav danej veci a stotožňuje sa taktiež s právnou argumentáciou v danej veci.Námietka sťažovateľa, podľa ktorej správne orgány vo veci rozhodli bez toho, aby malmožnosť   oboznámiť   sa   s   podstatou   rozhodnutia   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o   udelenietrvalého   pobytu,   nie   je   dôvodná.   Z   administratívnych   spisov   vyplýva,   že   sťažovateľprostredníctvom   jeho   advokáta   nepožiadal   podľa   §   35   ods.   3   zákona   o   utajovanýchskutočnostiach   o   umožnenie   oboznámiť   sa   s   namietanou   utajovanou   skutočnosťou,   aninetvrdil,   že   by   tak   urobil.   V   takom   prípade   nemôže   dôvodne   namietať,   že   mu   neboloumožnené v priebehu, či už správneho, alebo súdneho konania, oboznámiť sa s podkladomrozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje sťažnosťodmietnuť.

22. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 3. októbra 2014 doručenej ústavnémusúdu   9.   októbra   2014,   ktorou   reaguje   na   vyjadrenie   najvyššieho   súdu,   predovšetkýmvyplýva, že sťažovateľ trvá na ústnom pojednávaní, ktorého sa chce osobne zúčastniť. Ďalejoznamuje, že na základe predbežného opatrenia Európskeho súdu pre ľudské práva bolsťažovateľ 18. septembra 2014 prepustený z policajného zaistenia, keďže v súčasnosti nie jemožné   vykonať   jeho   vyhostenie,   čím   účel   zaistenia   zanikol.   Vo veci   administratívnehovyhostenia   bolo   podané   odvolanie   na   príslušný   správny   orgán,   o ktorom   ešte   nebolorozhodnuté. Toto odvolanie nemá odkladný účinok na prípadné vyhostenie sťažovateľa,ktorého teraz chráni len predbežné opatrenie ESĽP. V súvislosti s vyjadrením predsedníčkysenátu   najvyššieho   súdu   uvádza,   že   sťažovateľ   nebol   v správnom   konaní   zastúpenýadvokátom. Zákon o pobyte cudzincov, ale ani zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní(správny poriadok) v znení neskorších predpisov nevyžadujú povinné zastúpenie advokátomv správnom konaní a okrem toho, sťažovateľ by na zastúpenie advokátom nemal žiadnefinančné prostriedky. Potom, ako mu bola doručená výzva správneho orgánu vyjadriť sak tomu, že boli získané bližšie nešpecifikované utajované informácie, požiadal o pomocobčianske združenie Liga za ľudské práva, ktoré mu pomohlo pri príprave ďalších podaní,keďže sám by tieto v slovenčine pripraviť nevedel. Správny orgán sťažovateľa v priebehukonania   ani   len   nepoučil   o   možnosti   obrátiť   sa   prostredníctvom   advokáta   na   pôvodcuutajovanej informácie   a   žiadať   o   sprístupnenie   tejto   informácie.   Sťažovateľ   v   súvislostis výzvou cudzineckej polície bezodkladne sa vyjadriť k tomu, že v konaní boli získanéutajené informácie o jeho osobe odôvodňujúce zamietnutie žiadosti o udelenie trvaléhopobytu, poukazuje na   svoju   odpoveď z 21. júna   2012,   v ktorej uviedol,   že informáciinerozumie, avšak ubezpečuje, že si nie je vedomý žiadnej skutočnosti, ktorá by mohla byťprekážkou   na   udelenie   trvalého   pobytu.   V   odvolaní   z   8.   augusta   2012   podanom   protiprvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o trvalý pobyt poukazoval na to, ženebol   oboznámený   s   konkrétnymi   dôvodmi,   pre   ktoré   by   mal   byť   nebezpečný   preSlovensko, nebol k nim ani vypočutý a možnosť vyjadrenia, ktorú v konaní dostal, bola lenformálna,   pretože   vôbec   nevedel,   k   čomu   sa   má   vyjadriť.   Nevedel   konkrétne   ani   to,od ktorého orgánu boli utajované informácie získané, a kde sa má teda obrátiť so svojoužiadosťou. Ako to vyplýva zo záznamu z nahliadnutia do spisu zo 6. júla 2012, toto trvalood 9.30 h do 9.38 h, teda 8 minút, a bola mu daná len kópia zápisnice o podaní vyjadrenia.Z tohto záznamu je tiež zrejmé, že mu nebol daný na nahliadnutie dokument „komunikácia s Interpolom“, ale ani predbežné vyhodnotenie žiadosti o pobyt, z ktorého by sa moholdozvedieť,   ktoré   konkrétne   informácie   sú   podkladom   pre   zamietnutie   žiadosti   o   trvalýpobyt.   Sťažovateľ   spolu   s   manželkou   7.   novembra   2012   navštívil   sídlo   Slovenskejinformačnej služby a domáhal sa informácie o tom, prečo ho považujú za nebezpečného preSlovensko, ale nebolo mu vyhovené. V súdnom konaní opakovane poukazoval na to, ženemá prístup k utajovaným informáciám ani k podstate „obvinení“ proti nemu. Poukazovalna to, že keďže sa nevie k utajovaným informáciám vyjadriť, nemôže aktívne uplatňovaťsvoje práva v prebiehajúcom konaní, nemôže brániť svoj rodinný život, ale ani vyvrátiťtvrdenia výkonnej a súdnej moci, že jeho rodinný a súkromný život musí ustúpiť verejnémuzáujmu. Ak by aj bolo umožnené jeho advokátovi oboznámiť sa s predmetnými tajnýmiinformáciami, nijako by to neriešilo postavenie samotného sťažovateľa. Advokát by totižmusel podpísať vyhlásenie o mlčanlivosti, takže sťažovateľ by sa ani takýmto spôsobomnedozvedel, o čo vo veci ide, a nemohol by uviesť skutočnosti na svoju obranu. Ide predsao to,   že   práve   a   jedine   sťažovateľ   musí   mať   možnosť   a   je   schopný   vyvrátiť   operatívneinformácie, ktoré má Slovenská informačná služba k dispozícii, môže sa k nim relevantnevyjadriť a uviesť skutočnosti na svoju obranu. Takéto skutočnosti predsa za neho nemôžeuviesť   advokát.   Je absurdné   použiť   v   konaní   ako   určujúci   dôkaz   utajovanú   skutočnosť,ku ktorej sťažovateľ nemá prístup a odkázať ho na úplne iný orgán, ktorý s ním vôbecnekoná. Ako to už judikoval ESĽP, ale aj Súdny dvor Európskej únie, dôvody národnejbezpečnosti v žiadnom prípade nemôžu ospravedlniť nesprístupnenie ani len podstaty veciúčastníkovi   konania.   Bolo   chybou   konajúcich   všeobecných   súdov,   že   sa   uspokojilis tvrdením výkonnej moci o ohrození verejného záujmu sťažovateľom, ktoré je založenéna spravodajských informáciách. Tieto informácie neboli nikým a ničím preverené a anipotvrdené,   no   najmä,   neboli   konfrontované   samotným   sťažovateľom.   V   skutočnosti   takdošlo k úplnému popretiu spravodlivosti (denial of justice) a rezignovaniu na akýkoľvekpokus účinne ochrániť práva sťažovateľa. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP výklad čl. 8ods. 2 dohovoru, teda to, akým spôsobom má byť posudzovaná otázka prednosti verejnéhozáujmu   pred   súkromným   a   rodinným   životom,   predpokladá,   že   akýkoľvek   zásah   dorodinného života musí byť v súlade so zákonom, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutný vdemokratickej spoločnosti. V priebehu správneho a súdneho konania však nebol poskytnutýžiaden dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že vôbec došlo k posúdeniu relevantných kritérií prirozhodovaní o tom, či zásah do rodinného života sťažovateľa (neudelenie povolenia napobyt) je skutočne v rovnováhe so sledovaným   legitímnym cieľom a je nevyhnutný vdemokratickej spoločnosti.

23. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj cudzineckej polícii s tým, aby sa aj onamohla vyjadriť vo veci samej ako účastníčka konania vedeného všeobecnými súdmi.

24. Z vyjadrenia cudzineckej polície zo 4. novembra 2014 doručeného ústavnémusúdu   16.   novembra   2014   vyplýva,   že   postup   cudzineckej   polície   bol   v   plnom   súlades právnymi   predpismi.   Po   podrobnom   opísaní   priebehu   správneho   konania   cudzineckápolícia osobitne zdôrazňuje, že sťažovateľovi na základe jeho písomnej žiadosti bolo 6. júla2012 umožnené nahliadnuť do administratívneho spisu, pričom zo záznamu o nahliadnutí dospisu jasne vyplýva existencia úradných záznamov zo 4. júna 2012 a z 13. júna 2012,ktorých   obsahom   je   konštatovanie   existencie   došlej   odpovede   Slovenskej   informačnejslužby, ako aj skutočnosti, že táto písomnosť nie je súčasťou zberného spisu, s tým, ževyjadrenie spadajúce do kategórie utajovaných skutočností nebolo dané sťažovateľovi nanahliadnutie. Cudzinecká polícia sťažovateľovi poskytla súčinnosť a umožnila mu získaťvšetky   dostupné   informácie,   s   ktorými   sa   mohol   oboznámiť.   V   spojitosti   s   osobousťažovateľa boli získané informácie utajovaného charakteru. Ide o spravodajské informácie,ktorých pôvodcom je Slovenská informačná služba. Preto nie je v právomoci cudzineckejpolície dávať súhlas na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami v zmysle § 35 ods. 3zákona o utajovaných skutočnostiach. V zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákonao pobyte   cudzincov   sa   v odôvodnení   rozhodnutia   uvedie   iba   skutočnosť,   že   ideo bezpečnostný záujem štátu. Napokon cudzinecká polícia uvádza, že proti sťažovateľovi savedú aj ďalšie konania, v ktorých boli získané nové informácie od Slovenskej informačnejslužby, pričom tieto sú pozitívneho charakteru.

III.

25. Na ústnom pojednávaní konanom 18. decembra 2014 sa zúčastnil sťažovateľa jeho právna zástupkyňa. Najvyšší súd sa pojednávania nezúčastnil. Právna zástupkyňasťažovateľa v zásade zopakovala stav veci a argumentáciu, tak ako vyplývajú z písomnýchpodaní. Okrem toho však uviedla, že najvyšší súd v podstate len citoval tú zákonnú úpravu,ktorá je uvedená v zákone o ochrane utajovaných skutočností, avšak sa vôbec nezaoberalstretu záujmu verejného a záujmu súkromného, a teda neposúdil to, o aký bezpečnostnýzáujem štátu ide, čím sťažovateľ porušil bezpečnostný záujem Slovenska, ktorý je uvedený v§ 2 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, o ktorý konkrétny dôvod ide, či napríkladohrozuje   územnú   celistvosť   krajiny   alebo   verejný   poriadok,   čiže   nikdy   nebol   o tomtoinformovaný.   Takisto   sa   najvyšší   súd   podľa   vyjadrenia   právnej   zástupkyne   nezaoberalposúdením toho, že či v prípade zásahu do rodinného a súkromného života sťažovateľa, takako to vyplýva aj z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, bol urobenýtest legálnosti, legitimity a primeranosti. To znamená, že či zásah do práva na súkromnýa rodinný život bol v súlade so zákonom, či tento zásah sledoval nejaký legitímny cieľ a čiten   zásah   bol   primeraný   sledovanému   cieľu.   Najvyšší   súd   totiž   vo   svojom   rozsudkuneuviedol, či sa týmto testom legálnosti, legitimity a primeranosti zaoberal, a takisto nedalsťažovateľovi možnosti uviesť svoje argumenty, keďže vlastne sťažovateľ nepoznal podstatudôvodov, ktoré boli použité proti nemu. Rozhodnutia súdov Slovenskej republiky majú byťpresvedčivé a majú byť zákonné. Z tohto dôvodu rozhodnutie, ktoré sa odvoláva na nejakýbližšie   nešpecifikovaný   utajovaný   dokument   bez   toho,   aby   dával   účastníkovi   konaniamožnosť zistiť, o čo vo veci ide, a teda oboznámiť sa minimálne s podstatou dôvodov protinemu, má znaky arbitrárnosti a porušuje ústavný poriadok Slovenskej republiky. Najvyššísúd mohol a mal dať účastníkovi možnosť účinne sa brániť vo veci porušenia jeho práva nasúkromný a rodinný život, mal reálne posúdiť zásah do tohto práva a navyše malo byť z jehorozhodnutia zrejmé, o aký bezpečnostný dôvod ide, minimálne o akú podstatu, aby sa moholúčastník konania účinne brániť, a takisto mal posúdiť, prečo vlastne verejný záujem dostalprednosť pred záujmom individuálnym.

26.   Ústavný   súd   odročil   ústne   pojednávanie   na   12.   február   2015   na   vyhlásenienálezu, kedy bol nález riadne vyhlásený.

IV.

27.   Zo   spisu   cudzineckej   polície   sp.   zn.   PPZ-HCP-BA6-Ž-1677/2012,   ktorý   siústavný súd zadovážil, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

Z prípisu cudzineckej polície z 25. marca 2012 adresovaného Slovenskej informačnejslužbe vyplýva, že žiada o vyjadrenie k osobe sťažovateľa podľa § 125 ods. 6 zákonao pobyte cudzincov. Z predbežného vyhodnotenia z 5. júna 2012 vyplýva inter alia, žeodpoveď Slovenskej informačnej služby sp. zn. 63/830-V-31-47/2012-S z 19. apríla 2012bola cudzineckej polícii doručená toho istého dňa. Spracovateľ navrhol žiadosť zamietnuťpodľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a to pre dôvodné podozreniez ohrozenia bezpečnosti   štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia. Z úradnéhozáznamu   z   13.   júna   2012   vyplýva,   že   spracovateľ   bol   13.   júna   2012   oboznámenýs odpoveďou Slovenskej informačnej služby sp. zn. 63/830-V-31-47/2012-S z 19. apríla2012,   ktorá   spadá   pod   stupeň   utajenia   „Vyhradené“.   Na   základe   uvedenej   skutočnostipredmetná odpoveď nie je súčasťou zberného spisu. Z prípisu cudzineckej polície z 13. júna2012 adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že počas konania boli získané informácie, ktoréodôvodňujú žiadosť o udelenie trvalého pobytu zamietnuť. Vzhľadom na to, že získanéinformácie   sú   utajovaného   charakteru,   nie   je   možné   ich   zverejniť.   Vychádzajúczo skutočnosti,   že   účastník   konania   má   možnosť   vyjadriť   sa   k   podkladom   rozhodnutiaa spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie, sťažovateľ má možnosť vyjadriť sak zabezpečeným podkladom odôvodňujúcim zamietnutie jeho žiadosti. Vyjadrenie má byťpodané v lehote 5 dní. Z vyjadrenia sťažovateľa z 21. júna 2012 vyplýva, že poskytnutejinformácii nerozumie, avšak si dovoľuje ubezpečiť, že si nie je vedomý žiadnej skutočnosti,ktorá by mohla byť prekážkou udelenia trvalého pobytu. Keďže si nie je vedomý toho, že byvo svojom voľnom čase udržiaval kontakty s akýmikoľvek nebezpečnými osobami aleboniekedy   porušil   právne   predpisy,   či   iným   spôsobom   predstavoval   ohrozenie   verejnéhoporiadku a bezpečnosti   Slovenskej republiky   a jej obyvateľov, nevie sa bližšie vyjadriťk žiadosti   cudzineckej   polície.   Z   prípisu   sťažovateľa   z   27.   júna   2012   adresovanéhocudzineckej polícii vyplýva, že žiada o umožnenie nazrieť do spisu a dostať jeho kópiuv najkratšom možnom termíne. Zo záznamu z nahliadnutia do spisu na správnom orgánezo 6.   júla   2012   vyplýva,   že   nahliadnutie   do   spisu   trvalo   od   9.30   h   do   9.38   h.   Bolakopírovaná   zápisnica   o   podaní   vyjadrenia.   Na   nahliadnutie   nebolo   dané „predbežné vyhodnotenie, lustrácie z IS polície, dožiad. a odpoveď na Interpol, odpis z RTSN, prílohy k žiadosti, úradný záznam č. p.: PPZ-HCP-BH6-Ž-1677-20/2012, úrad. záznam č. p.: PPZ- HCP-BH6-Ź-1677-22/2012/POL,   úrad.   záznam   č.   p.:   PPZ-HCP-BH6-Ž-1677- 23/2012/POL“. Zároveň   bol   sťažovateľ informovaný,   že „odpoveď SIS nie je   súčasťou spisov. materiálu, nakoľko spadá pod stupeň utajenia vyhradené a je zaevidovaná pod č. p.: PPZ-HCP-V-5/2012-BH6   a   v   zmysle   §   23   ods.   3   zákona   č.   71/1967   Zb.   nebola   daná predmetná odpoveď k nahliadnutiu účast. konania“.

28.   Z   prípisu   občianskeho   združenia   HUMAN   RIGHTS   LEAGUE   LIGA   ZAĽUDSKÉ PRÁVA zo 17. septembra 2014 doručeného ústavnému súdu 19. septembra 2014vyplýva,   že predsedníčka   združenia   zastupuje sťažovateľa   v konaní   o administratívnomvyhostení, v konaní o zaistení a v konaní o tolerovanom pobyte. Tieto konania vedie protisťažovateľovi cudzinecká polícia. Dňa 11. septembra 2014 bolo vydané jednak rozhodnutieo administratívnom vyhostení a zákaze vstupu sťažovateľa na 5 rokov, ako aj rozhodnutieo zaistení a umiestnení sťažovateľa v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.V prípade konania o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu sťažovateľa bolo zároveňrozhodnuté o tom,   že sa vylučuje odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu. Podľaobčianskeho   združenia   to   znamená,   že   sťažovateľovi   hrozí   bezprostredne   deportácia   zoSlovenska do Pakistanu.

29. Pre   úplnosť ústavný súd   dodáva,   že z procesných   dôvodov dvakrát   odmietolnávrh verejnej ochrankyne práv na vyslovenie nesúladu § 120 ods. 2 zákona o pobytecudzincov, ktorý je relevantný v predmetnej veci, a podobného ustanovenia § 52 ods. 2zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (PL. ÚS 5/2014 a PL. ÚS 40/2014). Ústavný súd návrhyodmietol   z dôvodov   nesplnenia   podmienok   oprávnenosti   verejnej   ochrankyne   právna podanie návrhu, pretože ústavnému súdu chýbal dostatočný rekurz ku konkrétnej veciprerokúvanej ombudsmankou.

V.

30. Podstatou veci je – ako to už bolo uvedené – posúdenie ústavnosti právnejsituácie,   v   ktorej   sťažovateľ,   cudzinec,   nemôže   procesne   oponovať   tvrdeniu   SISa policajného útvaru, že jeho trvalý pobyt je nebezpečný pre Slovenskú republiku. Tátoprocesná nemožnosť podľa sťažovateľa znamená porušenie jeho základných procesných práva vzhľadom na rodinné väzby na Slovensku aj jeho základného práva na ochranu predneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, pretože on nepredstavujebezpečnostnú hrozbu. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie čl. 20 ZFEÚ a čl. 47 charty.

31. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že pobyt cudzincov z tretích krajínmá rôzne režimy. V danej veci ide o neudelenie trvalého pobytu, ktorý je najstabilnejšouformou legálneho pobytu cudzinca v Slovenskej republike. Sťažovateľ nikde v Slovenskejrepublike   trvalý   pobyt   nemal,   mal   len   opakované   tolerované   pobyty.   Nejde   tu   anio odobratie   trvalého   pobytu,   ani   o doplnkovú   ochranu,   a nejde   bezprostredne   o konanieo vyhostenie.

32. Na udelenie pobytu nie je v zásade právny nárok (porov. napr. čl. 4 ods. 1v spojení s čl. 6 ods. 1 smernice 2003/109/ES o právnom postavení štátnych príslušníkovtretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom podľa smernice o zlúčení rodiny),slovenské úrady tu majú širokú diskréciu, pričom hmotné základné právo na ochranu rodinyje potrebné posudzovať aj z perspektívy osobnej zodpovednosti cudzinca, ktorý musí vnímaťrang svojho pobytového statusu. Sťažovateľ nenamieta porušenie čl. 1 Protokolu 7.

-viazanosť právnymi normami

33. Ústavný súd považuje kvôli férovnosti, otvorenosti a nevyhýbavosti za užitočné,na tomto mieste pripomenúť, čím, teda akými normami je viazaný v konaní o ústavnejsťažnosti.   Ústavný   súd   je   síce   v prvom   rade   viazaný   ústavou   a referenčnýmimedzinárodnými zmluvami, ale je viazaný zároveň celým právnym poriadkom, ak nie jespochybnený súlad noriem. Ústavný súd nemá v konaní o ústavných sťažnostiach z hľadiskaviazanosti viac moci než majú súdy všeobecné. Jeho úlohou je kvôli ochrane individuálnejslobody   ešte   raz   preveriť,   či   všeobecné   súdy   pri   aplikácii   práva   dali   za   dosť   ústavev priestore, ktorý im právny poriadok ponecháva (porov. II. ÚS 307/2014, bod 60), aleústavný   súd   v zásade   nemá   nútiť   všeobecné   súdy   rozhodovať   proti   zákonu,   ak   niktozo súdnych autorít nespochybnil ústavnosť zákona. Ak demokraticky legitímny zákonodarcanormatívne zreteľne vyvážil ústavné hodnoty, nie je úlohou senátu ústavného súdu v konanío ústavnej sťažnosti tieto hodnoty nanovo, po svojom vyvažovať. To môže urobiť plénumv konaní o súlade právnych predpisov, kde viazanosť ústavou nadobúda striktnejšiu podobu.Rozdielnu pozíciu má ESĽP, pozíciu, s ktorou je senát ústavného súdu aktérmi právnehoživota intuitívne často stotožňovaný, avšak ESĽP je viazaný exkluzívne dohovorom, mámedzinárodnoprávny nadhľad, a tak má značný priestor na vyvažovanie pri rešpektovanímargin of appreciation.

34. Ústavný súd ako ultimatívny národný ochranca slobody už vertikálne ochránilcudzincov (II. ÚS 111/08, II. ÚS 264/09) a vníma citlivosť týchto prípadov, kde sa zložitýmspôsobom stretávajú národná bezpečnosť a v tomto zmysle ochrana ústavy pred aktuálnou čipotenciálnou hrozbou na jednej strane a súkromie cudzinca na strane druhej. Tieto prípadybývajú aj silne skutkovo podmienené, čo treba posúdiť a rozlišovať v každom jednotlivomprípade.

35.   Ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   judikatúru   ESĽP   (hlavne   C.   G.v. Bulharsko, sťažnosť č. 1365/07, rozsudok z 24. 4. 2008; Jeunesse v. Holandsko sťažnosť č.12738/10, rozsudok Veľkej komory z 3. 10. 2010), rozhodnutie ESD C-300/11 (ZZ proti Secretary of State for the Home Department) českého nejvyššího správního soudu č. j.6 Azs 142/2006-58.

-normatívny rámec

36. Pre porozumenie prerokúvanej veci je ďalej užitočné zoradiť relevantné právnepredpisy v časovej postupnosti, tak ako sú aplikované, pričom treba uviesť, že podľa zákonač. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení   neskorších   predpisov   a podľa   aplikačnej   praxe   Slovenská   informačná   službaposkytuje svoje vyjadrenie v režime utajovanej skutočnosti.

37. Ustanovenie § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov znie: Policajný útvar si naposúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytuštátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskejinformačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do desiatich dní oddoručenia žiadosti o vyjadrenie.

38. Ustanovenie § 23 Správneho poriadku (nazeranie do spisov): (1) Účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať dospisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaníalebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.(2) Správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môžeposkytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj inýmosobám,   pokiaľ   preukážu   odôvodnenosť   svojej   požiadavky.   Správny   orgán   je   povinnýumožniť   nazerať   do   spisov   verejnému   ochrancovi   práv   v   súvislosti   s   výkonom   jehopôsobnosti.

(3) Správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom podľa odsekov 1   a   2   nesprístupnila   utajovaná   skutočnosť, bankové   tajomstvo,   daňové   tajomstvo,obchodné   tajomstvo   alebo   neporušila   zákonom   uložená   alebo   uznaná   povinnosťmlčanlivosti.

39. Ustanovenie   §   48   zákona   o pobyte   cudzincov   (Rozhodovanie   o   žiadostio udelenie trvalého pobytu) znie:

(1) Policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu prihliadana

a)   verejný   záujem,   mieru   ohrozenia   bezpečnosti   štátu,   verejného   poriadku   aleboverejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny,

b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinnépomery   štátneho   príslušníka   tretej   krajiny,   jeho   finančnú   situáciu   a   dĺžku   doterajšiehopobytu.

(2) Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak(...)

b) je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.

40. Ustanovenie § 120 zákona o pobyte cudzincov (vzťah k správnemu poriadku)znie:(1) Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sana konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

(2)   Policajný   útvar uvedie   v   odôvodnení   rozhodnutia   iba   skutočnosť,   že   ideo bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie(...)

e) o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak jedôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosťštátu.

41. K tomu možno dodať, že s nelegálnosťou   pobytu (ak sa nehovorí o azyle) jespojené administratívne vyhostenie, pričom toto je vylúčené, ak by bol ohrozený životcudzinca zo zákonom stanovených dôvodov. Nemožnosť administratívne vyhostiť do štátu,v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,príslušnosti   k   určitej   sociálnej   skupine   alebo   pre   politické   presvedčenie, neplatí,ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločina predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

42.   Napokon   administratívne   nevyhostiť   možno   len   štátneho   príslušníka   tretejkrajiny,   ktorý   je zraniteľnou osobou alebo   ktorý   má udelený pobyt,   ak   by   dôsledkypostupu podľa § 82 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov (Dôvody administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu) boli neprimerané vzhľadom na súkromný a rodinný život štátneho   príslušníka   tretej   krajiny,   dĺžku   jeho   pobytu,   zdravotný   stav,   vek   štátnehopríslušníka tretej krajiny alebo väzby s krajinou pôvodu.

43.   Už   predchádzajúci   zákon   č.   48/2002   Z.   z.   o pobyte   cudzincov   a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení novely č. 594/2009 Z. z. obsahoval v § 78 ods. 2(vzťah k správnemu poriadku) normu, podľa ktorej v odôvodnení rozhodnutia policajnéhoútvaru o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľa § 39 ods. 2 písm. c),ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu, sa uvedie iba skutočnosť, žeide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Podľa dôvodovej správy neuvádzaniepodrobného   odôvodnenia   v   uvedených   rozhodnutiach   je   opodstatnené,   predovšetkýmz dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie postupované policajnému útvaru naúčely   vydania   administratívnoprávneho   rozhodnutia   sú   informáciami   získanýmispravodajskou činnosťou a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia,ktoré je neutajovanou písomnosťou, by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočnostínepovolanej osobe. Navrhované znenie je podľa dôvodovej správy v súlade s čl. 12 ods. 1smernice 2008/115/ES.   Ide   o Smernicu   Európskeho   parlamentu   a   Rady   2008/115/ESzo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratuštátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ktorejčl. 12 ods. 1 znie: „1. Rozhodnutia o návrate, rozhodnutia o zákaze vstupu, ak sa vydali a rozhodnutia o odsune sa vydávajú písomne, pričom sa v nich uvádzajú skutkové a právne dôvody, ako aj informácie o dostupných opravných prostriedkoch. Ak vnútroštátne právo umožňuje   obmedziť   právo   na   informácie,   môžu   sa   obmedziť   informácie   týkajúce   sa skutkových dôvodov, a to najmä na účely zaistenia národnej bezpečnosti, obrany, verejnej bezpečnosti   a   predchádzania,   vyšetrovania,   odhaľovania   a   stíhania   trestných   činov.“Možno uviesť, že náš zákonodarca prevzal tento spôsob obmedzenia odôvodnenia aj naotázku udelenia trvalého pobytu, ktorú táto smernica neupravuje.

44. Ústavný súd vníma citlivosť predmetnej veci, resp. citlivosť vzťahu otázok pobytua bezpečnostných záujmov štátu vo svetle nakladania s utajovanými skutočnosťami. Tietootázky sú aj predmetom záujmu   právnickej spisby [porov. Števulová, Z. Právo versuskontrola. In: Jílek, D., Pořízek, P. (eds.) Sborník z vědeckého semináře uskutečněného dne28. března 2013 v Kanceláři veřejného ochránce práv – Pobyt cizinců: vybrané právníproblémy. s. 284 a nasl. dostupné na internetehttp://www.ochrance.cz/uploads/tx_odlistdocument/Pobyt_cizincu_2013.pdf; Šváby, D. Od„Poslušne hlásim“ k účinnej súdnej ochrane. In: Orosz, L., Majerčák, T. (eds.) Ochranaľudských práv a základných slobôd ústavnými súdmi a medzinárodnými súdnymi orgánmi –III. ústavné dni Zborník vedeckých prác z medzinárodnej vedeckej konferencie. Košice23. september 2014. Košice: UPJŠ 2014, s. 20 a nasl.; Shettyová, N. Rozhodování v oblasticizineckého práva. Diplomová práce. Masarykova Universita Brno, 2013/2014, dostupné nahttp://is.muni.cz/th/348006/pravf_m/Rozhodovani_v_oblasti_cizineckeho_prava.pdf?lang=en].

45.   Teoretické   úvahy   sa   pohybujú   v rozmedzí   od   vylúčenia   súdneho   prieskumuneudelenia trvalého pobytu vzhľadom na skutočnosť, že základné právo na pobyt cudzincanejestvuje, a teda tu neplatí zákaz podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, až po rôzne kompromisnériešenia,   kde   by   sa   žiadateľ   mohol   oboznámiť   s podstatou   jeho   bezpečnostného   profilua konfrontovať sa s ňou [porov. Shettyová (2013) s. 37 a nasl.]. Zákonodarca má značnýpriestor na úpravu pobytových režimov, a to zvlášť pri dlhodobejších formách. Napokontrvalý pobyt je predpokladom aj na získanie štátneho občianstva.

46.   Z uvedeného   vyplýva,   že   zákonodarca   vyvážil   ústavne   chránenú   hodnotubezpečnosti   štátu   na   jednej   strane   a ústavne   procesné   práva,   resp.   právo   na   ochranurodinného života, akcentujúc bezpečnosť štátu. Zákonodarca uprednostnil bezpečnosť nielenz hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska utajenosti spravodajských informácií. V konfrontáciis bezpečnosťou štátu zákonodarca uprednostnil len ochranu života a zákaz mučenia.

47. Je nepochybné, že suverén má pri úprave cudzineckého režimu, a zvlášť otázoklegálnych dlhodobých pobytov, veľkú diskréciu. Zákonná úprava je postavená v podstatena dôvere   v spravodajské   poznatky   Slovenskej   informačnej   služby   a z ústavného,inštitucionálneho   hľadiska   ostáva   dôverovať   jej   politickej   kontrole.   Ochrana   správnymisúdmi je v predmetnej oblasti značne limitovaná, a preto môže vzbudzovať u cudzincovpocit nedostatočnej ochrany ich práv. Treba však aj priznať, že oblasť bezpečnosti štátu sablíži otázkam politickým, kde je súdna diskrécia obmedzená. Právna úprava sa môže javiťnelogická, pretože ten, kto doteraz mal legálny pobyt, sa snaží ho umocniť, stabilizovaťtrvalým pobytom, a pritom zrazu čelí riziku vyhostenia. Ide však skôr o paradox, ktorý alenesie   v sebe   racionalitu,   pretože   pri   tolerovaných   pobytoch   sa   bezpečnostné   otázkyneskúmajú obligatórne ako pri trvalom pobyte. Ten je už veľmi stabilným režimom, a ak sabezpečnostné dôvody zistia, tak nie je nelogickým následkom úplná nelegálnosť pobytu nežnávrat k predchádzajúcej provizórnej forme.

48. Ako už bolo uvedené (bod 33), ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti zisťuje,či orgány verejnej moci, aplikujúc podústavné právo, neaplikovali, resp. neinterpretovali hospôsobom ústavne rozporným. Ťažiskom sťažovateľových námietok je čl. 48 ods. 2 ústavy,ktoré zakotvuje právo každého, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom,a prenesene potom hmotné základné právo na ochranu súkromného a rodinného života.Aj keď nespadá pod režim čl. 51 ústavy, rozsah procesov, na ktoré dopadá čl. 48 ods. 2ústavy, je z hľadiska textuálneho veľmi široký, a je zrejmé, že ho nemožno aplikovať bezozvyšku na akýkoľvek súdny proces, nieto na proces správny (porov. napr. II. ÚS 130/2013).Inými   slovami,   zákony,   ktoré   konkretizujú   ústavné   hodnoty,   môžu   modifikovať   rozsahaplikácie čl. 48 ods. 2 ústavy. V prerokúvanej veci zákon dokonca vylučuje vykonávaniedôkazov pochádzajúcich od Slovenskej informačnej služby, a preto je aj vylúčená možnosťvyjadrenia sa k nim. Vyjadrenie od SIS možno dokonca vnímať ako zákonnú podmienku,ktorá nepodlieha dokazovaniu, a je teda mimo režim čl. 48 ods. 2 ústavy.

49.   Dikcia   relevantných   zákonných   ustanovení   je   natoľko   jednoznačná,   ženeumožňuje taký posun výkladu smerom k procesným článkom ústavy, aby sa sťažovateľmohol kontradiktórne konfrontovať s poznatkami v správach SIS.

-judikatórny rámec

50. Každopádne, najvyšší súd a ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti našlizákonný priestor pre širšiu súdnu ochranu pozície cudzincov. Týmto miestom prieniku jeustanovenie   zákona   o utajovaných   skutočnostiach   umožňujúce   sudcom   oboznamovať   sas utajovanými   skutočnosťami   a taktiež   advokátom   so   súhlasom   riaditeľa   SIS   a podpodmienkou   mlčanlivosti.   Napríklad   v rozhodnutí   sp.   zn.   1   Sža   39/2010   (dostupné   nawww.nsud.sk) sa krajský súd oboznámil s utajovanými informáciami a zrušil rozhodnutiepolicajného   útvaru,   pretože   tento   sa   uspokojil   len   s príliš   všeobecnými   informáciamio cudzincovi dodanými SIS. Vzhľadom na dôležitosť týchto rozhodnutí ich ústavný súdcituje v relevantných častiach.

51. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Sža 39/2010 uviedol:«V rámci prieskumného konania sa krajský súd s predmetnou správou v režime utajenia so stupňom „dôverné“ oboznámil za zachovania podmienok citovaného zákona ako aj Vykonávacej vyhlášky č. 338/2004 Z. z. v platnom znení. Konštatoval, že utajovaná skutočnosť mala charakter všeobecného konštatovania o nevhodnosti vyhovenia žiadosti pre dôvody, ktoré spočívajú v citovanom ustanovení § 26 ods. 2, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v platnom znení,   informačná   služba   poskytuje   informácie   o   trestnej   činnosti   útvarom   policajného zboru a prokuratúre a to najmä o páchaní organizovanej trestnej činnosti. Nevyhnutné informácie poskytuje iným štátnym orgánom ak ich potrebujú na zamedzenie protiústavnej alebo inej protiprávnej činnosti.

Krajský súd dospel k názoru, že informácia podaná Slovenskou informačnou službou Úradu   hraničnej   a   cudzineckej   polície   Ministerstva   vnútra   SR,   ktorá   bola   podkladom informácie tohto úradu správnym orgánom konajúcim vo veci žiadosti o udelenie povolenia prechodného pobytu, teda žalovanému, mala práve charakter vety druhej, hore citovaného zákonného ustanovenia. Iným štátnym orgánom v zmysle tohto zákonného ustanovenia je v danom prípade i žalovaný, a to či už v prvom stupni alebo v odvolacom, pretože v danom prípade nešlo o konanie ohľadne trestnej činnosti žalobcov ale o informácie, ktoré boli nutné na posúdenie, v dôsledkoch ktorého má viesť k zamedzeniu protiústavnej alebo inej protiprávnej činnosti.

Zákon o pobyte cudzincov nedefinuje pojem verejný záujem, ale ani pojmy ako je dôvodné podozrenie, ohrozenie bezpečnosti štátu a pod. Teda ide o pojmy, ktoré platná právna úprava výslovne obsahovo nevymedzuje, napriek tomu sa najmä v oblasti správneho práva pomerne často používajú. V každom prípade však obsah týchto pojmov nesmie byť v rozpore   s   platnými   právnymi   predpismi,   s   Ústavou,   s   medzinárodnými   zmluvami a dohodami.

Pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti žalobcov o obnovenie povolenia na prechodný pobyt vychádzali z informácie z Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR a v rozhodnutí uviedli, že iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, v takomto postupe nevidel ani odvolací súd žiadne pochybenie. Nie je ani sporné, že   účastník   konania   nebol   oprávnený   sa   s   informáciou   v   stupni   utajenia   „dôverné“ oboznámiť.

Toto právo však majú súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a krajský súd sa s informáciou, na základe ktorej správne orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný dôvod   na zamietnutie   žiadosti podľa   § 26   ods.   2 písm.   b/ zákona o   pobyte   cudzincov oboznámil   a   dospel   k   záveru,   že   utajovaná   skutočnosť   mala   charakter   všeobecného konštatovania o nevhodnosti vyhovenia žiadosti pre dôvody.

S   predmetnou   informáciou   sa   oboznámil   aj   odvolací   súd   a   dospel   k   záveru,   že krajský   súd   nepochybil,   pokiaľ   napadnuté   rozhodnutia   žalovaného   v   spojení   s prvostupňovými rozhodnutiami zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v danom prípade nie je možné   akceptovať   univerzálnosť   a   všeobecnú   platnosť   názoru   informačnej   služby vo všeobecnej rovine. Poznanie konkrétnych dôvodov z ktorých informačná služba vychádza pri   svojom   závere   o   nebezpečnosti   žalobcov   pre   bezpečnosť   štátu   je   rozhodujúcim podkladom,   z   ktorého   správny   orgán   pri   posudzovaní   žiadosti   žalobcov   o   obnovenie povolenia na prechodný pobyt vychádzajú. Bez jeho poznania nie je preskúmateľné ani rozhodnutie správnych orgánov v súdnom konaní.

Bez oboznámenia sa s konkrétnymi dôvodmi nie je možné jednoznačne ustáliť, či aplikácia ust. § 26 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov bola na mieste.

Odvolací súd však dáva do pozornosti, že v prípade, že správne orgány zistia, že žalobcovia ohrozujú bezpečnosť štátu, v odôvodnení rozhodnutia v zmysle § 78 ods. 2 uvedú iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Preto odvolací súd sa nestotožnil   s   názorom   krajského   súdu,   že   vzhľadom   k   tomu,   že   došlo   k   stretu   záujmu súkromného so záujmom verejným, musí správny orgán vo svojom 1Sža/39/2010 rozhodnutí v   prípade,   že   uprednostní   záujem   verejný,   náležite   odôvodniť,   prečo   došlo   k   jeho uprednostneniu.   V   takomto   prípade   postačí,   ak   správny   orgán   uvedie   v   dôvodoch rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

Takémuto rozhodnutiu však musí predchádzať zisťovanie rozhodujúcich skutočností prostredníctvom orgánov štátu, k tomu oprávnených za splnenia podmienky, že správne orgány rozhodujúce vo veci obnovenia povolenia na prechodný pobyt sú s konkrétnymi zisteniami orgánov štátu oboznámené.»

V tejto citovanej veci (1 Sža 39/2010) sa krajský súd aj najvyšší súd oboznámilis utajovanými skutočnosťami a považovali ich za akceptovateľné bezpečnostné riziko.

52.   Nie   nepodobne   rozhodol   ústavný   súd   v náleze   sp.   zn.   IV.   ÚS   308/2011.V rozhodnutí však išlo o zrušenie doplnkovej ochrany sťažovateľa. Ústavný súd v tomtonáleze sp. zn. IV. ÚS 308/2011 uviedol, že «považuje za potrebné uviesť, že neobstojí konštatovanie uvedené najvyšším súdom v namietanom rozsudku a vo vyjadrení doručenom ústavnému   súdu   (a   ani   námietka   krajského   súdu),   podľa   ktorého   by   sa   zmaril   účel utajovanej skutočnosti, ak by sa predmetný dôkaz, z ktorého vychádzal migračný úrad, založil do spisu, pretože by sťažovateľ mal automaticky možnosť sa oboznámiť s obsahom tejto skutočnosti, čo by mohlo viesť k ohrozeniu bezpečnosti Slovenskej republiky, agentov a pod. Je potrebné vychádzať z toho, že režim utajovaných skutočností upravuje zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. Zákon o utajovaných skutočnostiach vymedzuje utajované skutočnosti a tiež oprávnené osoby, teda právnické osoby a fyzické osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona [§ 2 písm. f)   zákona   o   utajovaných   skutočnostiach].   Oprávnenou   osobou   s   osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca [§ 34 ods. 1 písm. f) zákona o utajovaných skutočnostiach]. Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam (§ 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach).

Z uvedených skutočností vyplýva, že sudca v predmetnom konaní je oprávnenou osobou s osobitným postavením na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Z toho dôvodu si najvyšší súd mohol a mal vyžiadať podklady obsahujúce utajované skutočnosti, ktoré viedli migračný úrad pri správnej úvahe, že sťažovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zrušení doplnkovej ochrany. Na základe takto získaného podkladu mohol príslušný sudca posúdiť a vyhodnotiť postup migračného úradu pri uplatnení jeho správnej úvahy, či skutočne nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a až v nadväznosti na toto vyhodnotenie mohol urobiť záver o zákonnosti rozhodnutia migračného úradu. Z postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd plne rezignoval na tento postup a nevyžadoval tento postup ani od krajského súdu.».

-aplikácia normatívneho a aplikačného rámca na prerokúvanú vec

53. Ústavný súd sa touto optikou, týmto štandardom, pozrel na prerokúvanú vec.Krajský   súd   sa   oboznámil   s utajovanými   skutočnosťami,   ako   vyplýva   z odôvodneniarozsudku sp. zn. 2 S 2323/2012 (Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211187; dostupnéna   www.justice.gov.sk,   www.otvorenesudy.sk).   Doslovne   uviedol: «Žalovaný v napadnutom   rozhodnutí   konštatoval,   že   podkladom   pre   rozhodnutie   bola   utajovaná príloha SIS, stupeň utajenia „Vyhradené“, a tiež doplnené vyjadrenie SIS, ktoré spadá pod stupeň   „Dôverné“.   Z   administratívneho   spisu   vyplýva,   že   prvostupňový   orgán,   ako   aj odvolací orgán boli s týmito informáciami oboznámení. S týmito utajovanými skutočnosťami bol oboznámený aj Krajský súd v Bratislave v tomto konaní. Námietky žalobcu ohľadom toho, že nebol s týmito skutočnosťami oboznámený neobstoja, pretože utajované informácie podliehajú   špeciálnemu   režimu   utajenia   podľa   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o   ochrane utajovaných   skutočností.   Tento   zákon   vymedzuje   jednak   utajované   skutočnosti   a   tiež oprávnené osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca (§ 34 ods. 1 písm. f)). Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa § 35   ods.   3   zákona   o   utajovaných   skutočnostiach,   z   čoho   vyplýva,   že   s   predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát žalobcu a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí (v danom prípade SIS). Z administratívneho spisu nevyplýva, že by advokát požiadal o jednorazové sprístupnenie tejto informácie (samozrejme musel by dostať vyššie uvedený súhlas). Rovnako tiež nie sú relevantné   námietky   žalobcu   ohľadom   toho,   že   odvolací   orgán   žiadal   o   doplnenie vyjadrenia SIS, pretože je plne v kompetencii odvolacieho orgánu dopĺňať dokazovanie, pričom nie je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvostupňový orgán.»

54. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol: „tak ako vo veci konajúce správne orgány oboch stupňov a aj krajský súd, rovnako aj odvolací súd sa s konkrétnymi dôvodmi, z ktorých informačná služba vychádzala, dňa 12. februára 2014 dôkladne oboznámil a bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne ustáli, že aplikácie § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, bola v danom prípade namieste. Neobstojí preto argumentácia žalobcu, že   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietaný nedostatok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu spočívajúci v neoznačení   dôkazu,   ktorý   bol   podkladom   pre   zamietnutie   žiadosti   žalobcu   o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov, bol v rámci správneho konania zhojený samotným rozhodnutím   nadriadeného   správneho   orgánu,   ktorý   sa   pred   rozhodnutím   oboznámil s obsahom písomností SIS a preto v danom prípade nie je daný dôvod nezákonnosti ani nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia“

55. Z citácií vyplýva, že konajúce súdy využili možnosť oboznámiť sa s ťažiskovouinformáciou,   nezatvárali   pred   ňou   oči   a akceptovali   ju.   Ústavný   súd   už   uviedol(II. ÚS 111/08),   že   ochrana   ľudských   práv   a   základných   slobôd   je   v   našom   ústavnomsystéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu.Osobitne možno ešte zvýrazniť povinnosť všetkých súdov chrániť jednotlivcov pred zásahmiverejnej   moci.   Táto   povinnosť   súdov   je   základným   komponentom   právneho   štáturešpektujúceho a ctiaceho ľudské slobody. Vďaka svojim definičným znakom – nezávislostia viazanosti právom – ústavou, zákonmi a vybranými medzinárodnými zmluvami môžea musí súdna moc chrániť jednotlivcov pred excesmi verejnej moci. V preskúmavanej vecisa všeobecné súdy iniciatívne nevyhýbali oboznámeniu sa s utajenými skutočnosťami, a takposkytli   vertikálnu   ochranu   sťažovateľovi.   Realizovali   to   síce   bez   možnosti   sťažovateľaoponovať, ale ako už bolo uvedené, zákon oponovanie neumožňuje. K tomu možno dodať,že   snaha   o odôvodňovanie   rozhodnutí   je   dominantnou   doktrínou   ústavného   súduv individuálnej ochrane od zavedenia ústavnej sťažnosti v roku 2002. V predmetnej vecivšak   zákonodarca   v zložitosti   súčasného   sveta   explicitne   uprednostnil   len   jednoduchékonštatovanie.   Zmysel   súdnej ochrany   sa   môže   zdať   potlačený,   ale   všeobecné   súdy   tuchránia cudzincov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu a taktiežsa oboznamujú s dôvodmi, či nie sú neudržateľné. Na tomto mieste sa súdnictvo vraciak svedomiu sudcov samotných, tak ako to je napríklad pri rozhodovaní porotou. Ústavnýsúd   bez   vyvodzovania   záverov   neutrálne   konštatuje,   že   v danom   prípade   nenastalopožiadanie advokáta o oboznámenie sa s bezpečnostnými dôvodmi.

56. V porovnaní s vecou C. G. v. Bulharsko, majúc na pamäti platný právny rámec,k skutkovému pozadiu ústavný súd uvádza, že sťažovateľ nemal taký dlhý pobyt podobnýtrvalému pobytu. Jeho pobyt bol tolerovaný, provizórneho charakteru. Sťažovateľ si moholbyť vedomý rizík spojených s budovaním rodinného života (porov. bod 25). Súdy nekonaliso sťažovateľom ako objektom, skúmali, či bezpečnostné dôvody racionálne obstoja (porov.bod 40 rozsudku C. G. v. Bulharsko «While the executive’s assessment of what poses a threat   to   national   security   will   naturally   be   of   significant   weight,   the   independent authority or court must be able to react in cases where the invocation of this concept has no reasonable basis in the facts or reveals an interpretation of “national security” that is unlawful or contrary to common sense and arbitrary»). Na ústnom pojednávaní právnazástupkyňa sťažovateľa uviedla, že najvyšší súd po vzore ESĽP neurobil test legálnosti,legitimity   a primeranosti   (porov.   bod   25).   Ako   už   bolo   uvedené,   takéto   vyváženie   užrealizoval zákonodarca, a tak ostávalo najvyššiemu súdu posúdiť, či boli naplnené hrozbypre   bezpečnosť.   Z tohto   pohľadu   boli   splnené   všetky   tri   kroky   testu.   Najvyšší   súdv prípadoch, kde je väčší priestor pre diskréciu, vyžaduje takpovediac širšie vyvažovanieverejného   záujmu   s individuálnym   súkromím   [porov.   rozsudok   najvyššieho   súdu1 Sža 3/2008,   R 10/2009,   Zbierka   stanovísk   najvyššieho   súdu   a rozhodnutí   súdovSlovenskej republiky č. 1/2009, s. 63 a nasl.; právna veta: Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a na druhej   strane   práva   štátu   na   zásah   do   tohto   práva   z   dôvodu   potreby   ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, treba, aby v administratívnom konaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané,   že   z   konania   žalobcu   hrozí   Slovenskej   republike   ohrozenie   verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zváži aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR.].

57. Z hľadiska štrasburského práva ústavný súd uvažoval tiež o dopade aktuálnehorozhodnutia Jeunesse v. Holandsko (sťažnosť   č. 12738/10, rozsudok z 3. októbra 2010)na predmetnú   vec.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v ňom   konštatoval   porušenie   právana rodinný život, pretože Holandsko nezvažovalo pri neudelení pobytu dopad na rodinnýživot u sťažovateľky, matky, ktorá ostala v Holandsku po vypršaní víz, a ďalšie žiadostio pobytové oprávnenia jej boli zamietané. Viazanosť detí na matku s nereálnosťou presunurodiny   do   Surinamu,   holandské   občianstvo   detí,   bezúhonnosť   sťažovateľky   podmieniliskutočnosť, že ESĽP to považuje za výnimočné okolnosti, keď dochádza k porušeniu čl. 8dohovoru,   aj   keď   podľa   judikatúry   ESĽP   treba   pri   budovaní   rodinného   života   prinelegálnom pobyte mať na pamäti, že rodinný život v takejto krajine môže raz skončiť[porov.   Kopa,   M.   Rok   2014   ve   Štrasburgu   –   díl.   II   In:   Jiné   právohttp://jinepravo.blogspot.sk/2015/02/rok-2014-ve-strasburku-dil-ii.html;   tiež   Skřivánková,K. Jeunesse proti Nizozemsku - pozitivní závazky státu v oblasti rodinného života. In:Přehled rozsudků ESLP (Wolters Kluwer) č. 1/2015, s. 48 a nasl.]. K rozsudku Jeunesseboli   pripojené   tri   disenty   a je   predmetom   diskusie.   Podľa   ústavného   súdu   je   hlavnýmrozlišovacím kritériom od prerokúvanej veci, že na rozdiel od veci Jeunesse u sťažovateľaide o otázku bezpečnosti krajiny.

-fazit

58. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ide o konanie o trvalý pobyt, z platnej zákonnejprávnej úpravy a z možností jej ústavnokonformného výkladu, ústavný súd konštatuje, ženajvyšší   súd   odobrením   predchádzajúcich   konaní   neporušil   základné   právo   sťažovateľapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a sprostredkovane ani ostatné ústavné procesné práva (čl. 46ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 6 a čl. 13 dohovoru a čl. 14 paktu) a ani právo na súkromnýa rodinný život zaručené v čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru. Právo v čl. 41 ods. 1 ústavynie je klasické, priamo aplikovateľné základné právo (čl. 51 ods. 1 ústavy), je chránenánanajvýš jeho esencia a v predmetnej veci ochranu rodiny a súkromia plne kryje čl. 19ods. 2 ústavy.

-Právo Európskej únie

59. Pri aplikovateľnosti čl. 47 charty je nutné sa zamyslieť nad tým, či ide o výkonpráv Únie podľa čl. 51 charty. Podľa názoru ústavného súdu smernica o práve občanov Úniea ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členskýchštátov   (2004/38/ES)   sa   vzťahuje   na   občanov   EÚ   a   ich   rodinných   príslušníkovvykonávajúcich voľný pohyb. Voľný pohyb v danom prípade nikto nevykonal (slovensképrávo nepozná dorovnanie, ktoré je v českom práve v § 15a ods. 4 zákona o pobytu cizinců,pozn.). Smernica o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobamis dlhodobým pobytom, teda smernica o rezidentoch 2003/109/ES, sa na vec nevzťahuje,lebo sťažovateľ bol po celú dobu žiadateľom o azyl alebo mal tolerovaný pobyt, čo možnopovažovať za určitú formu vnútroštátnej doplnkovej ochrany, takže ho vylučuje z aplikáciejej článku 3. Smernica o práve na zlúčenie rodiny 2003/86/ES sa vzťahuje len na rodinnýchpríslušníkov občanov tretích krajín, nie na rodinných príslušníkov občanov EÚ (na tých savzťahuje   práve   smernica   2004/38/ES),   takže   nespadá   na   prerokúvanú   vec.   Napokon„návratová“ smernica 2008/115/ES odklon od procesných štandardov výslovne umožňuje.

60. Vychádzajúc z neaplikovateľnosti charty, k namietanému porušeniu izolovanéhočl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ústavný súd uvádza, že právo na občianstvo únienepovažuje   za   základné   právo   namietateľné   prostredníctvom   čl. 127   ústavy   (porov.uznesenie II. ÚS 471/2014 bod 32). Dané právo nie je takým, ktoré by patrilo jednotlivcomzo samotnej   ľudskej podstaty (ľudským právom), resp. slobodou, či základným právomobdobným druhej hlave ústavy.

61. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 480/2014-16 z 30. júla 2014 v rámcidočasného   opatrenia   bola   odložená   vykonateľnosť   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.9 Sža 9/2013 z 26. marca 2014. Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde toto dočasnéopatrenie   zanikne   právoplatnosťou   tohto   nálezu,   keďže   ústavný   súd   nerozhodol   o   jehoskoršom zrušení.

62. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015