znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 480/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci   namietaného porušenia   základných   práv   na   súdnu   ochranu   a na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 107/2011 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012   doručená   sťažnosť Ing.   P.   B. (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 107/2011 z 30. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. 6234   v   katastrálnom   území   S.   a   to   od   ich   nadobudnutia   na   základe   kúpnej   zmluvy so spoločnosťou L., s.r.o. zo dňa 31.8.2008, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva sťažovateľa povolený v konaní č. V 3554/09 z 2.9.2009.

V čase, keď sťažovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti (podpis kúpnej zmluvy a aj povolenie jej vkladu v KN) bol právoplatný rozsudok KS Bratislava sp. zn. 5Co 48/06- 172 z 10.04.2006 vydaný medzi účastníkmi p. D. H. a p. M. U. na strane navrhovateľov a p. JUDr. Ľ. Z. na strane odporcu /právnou predchodkyňou spoločnosti L., s.r.o./, ktorým bola žaloba navrhovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 4.2.2004 (predmetom ktorej boli nehnuteľnosti t.č. v sťažovateľovom vlastníctve) zamietnutá. Sťažovateľ tak nadobudol predmetné nehnuteľnosti od spoločnosti L., s.r.o. v čase, keď spor, ktorý bol vedený medzi minulými vlastníkmi týchto nehnuteľností bol právoplatne skončený tak, že bolo potvrdené vlastnícke   právo   p.   JUDr.   Ľ.   Z.   a   teda   aj   spoločnosti   L.,   s.r.o.,   od   ktorej   sťažovateľ predmetné nehnuteľnosti nadobudol...

Dňa   27.7.2009   NS   SR   ako   súd   dovolací   rozhodnutím   sp   zn.   4   Cdo   217/2007 z 27.7.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2009 zrušil rozsudok KS Bratislava sp. zn. 5Co 48/06-172 z 10.04.2006 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Následne   odvolací   súd   pokračujúc   už   iba   s   navrhovateľom   p.   D.   H.   (p. M.   U. medzičasom   zomrela)   aj   ako   s   právnym   nástupcom   p.   M.   U.   pripustil   na   návrh navrhovateľa vstup sťažovateľa na miesto odporcu.

Rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co 352/2009-312 z 14.12.2010 bola žaloba   navrhovateľa   zamietnutá   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   nadobudol   predmetné nehnuteľnosti v čase právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co 48/06- 172 z 10.04.2006 a teda s poukazom na § 243d ods. 2 OSP nemôžu byť jeho práva ako práva tretej osoby novým rozhodnutím dotknuté.

Dňa 30.5.2012 však bolo zo strany NS SR vydané napádané rozhodnutie sp. zn. 6Cdo 107/2011,   ktorým   NS   SR   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn. 5Co 352/2009-312 z 14.12.2010, pričom aplikáciu § 243d ods. 2 OSP (pre sťažovateľa z neznámych   a nepochopiteľných   príčin   -   uvedené   nižšie)   odmietal   v   danom   prípade akceptovať....

Arbitrárnosť   napádaného   uznesenia   NS   SR   sp.   zn.   6Cdo   107/2011   z   30.5.2012 spočíva v nedostatočnom a ústavne nekonformnom odôvodnení napádaného uznesenia. NS SR ako súd dovolací v ňom v rozpore so závermi odvolacieho súdu vylúčil aplikáciu § 243d ods.   2   OSP   na   daný   prípad,   pričom   tak   urobil   mimoriadne   neštandardným   spôsobom, uskutočnil interpretáciu predmetného ustanovenia OSP v rozpore s akoukoľvek doterajšou judikatúrou riešiacou interpretáciu a aplikáciu § 243d ods. 2 OSP v obdobných prípadoch, pričom však navyše dôvodenie súdu nie je ani pochopiteľné a zrozumiteľné...

Z hľadiska právneho - nadväzujúc na vyššie uvedenú nezrozumiteľnosť a nejasnosť dôvodenia NS SR je podľa mienky povšimnutiahodné, že zatiaľ čo na začiatku výkladu NS SR   v   zásade   akceptuje   existenciu   §   243d   ods.   2   OSP,   na   konci   cit.   odôvodnenia   už aplikovateľnosť § 243d ods. 2 OSP spochybňuje, resp. stavia túto právnu normu do doslova opačnej významovej polohy...

NS SR tak v prípade, kde je v zmysle zákona ako aj ustálenej judikatúry NS SR a ÚS SR (sťažovateľ odkazuje na vyššie cit. rozhodnutia) nepochybne chránená dobrá viera tretích osôb pri nadobúdaní práva v čase právoplatnosti súdneho rozhodnutia, poškodil celkom   jednoznačne   a   veľmi   zreteľne   sťažovateľa   tým,   že   mu   právo   na   právnu   istotu chránením jeho dobrej viery a posudzovaním jeho veci tak ako je bežne posudzované vždy v obdobných prípadoch odoprel, a celkom bezdôvodne vyložil jasné znenie § 243d ods. 2 OSP spôsobom, že v tomto konkrétnom prípade sťažovateľovo postavenie ako nadobúdateľa veci v situácii v zmysle § 243d ods. 2 OSP nie je vôbec chránené a v zmysle zásady nemo plus iuris bez ohľadu na okolnosti prípadu a právnu úpravu bude môcť o svoje vlastníctvo prísť, ak sa ukáže, že právna predchodkyňa sťažovateľa nebola vlastníkom predmetných nehnuteľností.   Je   tak   možné   dospieť   k   záveru,   že   osoby   majúce   dôveru   v   správnosť a zákonnosť   právoplatných   rozhodnutí   súdu   a   teda   aj   svojho   postavenia   v   ich   rámci nadobudnutých práv požívajú právnu ochranu tejto svojej dôvodnej dôvery a právneho postavenia,   avšak   iba   okrem   sťažovateľa,   ktorý   takúto   ochranu   in   concreto   v   zmysle napádaného rozhodnutia NS SR nepožíva.

Podľa mienky sťažovateľa je napádané rozhodnutie a postup NS SR v jeho veci ústavne nekonformné. NS SR sa dopustil ústavne nekonformného výkladu § 243d ods. 2 OSP, keď ho interpretoval nejasne a nezrozumiteľne, v zjavnom rozpore s jeho gramatickým či logickým znením a v rozpore so skutočne jasnou a ustálenou judikatúrou. Ide skutočne o typické tzv. arbitrárne rozhodnutie súdu v zmysle aj skorších rozhodnutí ÚS SR, keďže ide o   rozhodnutie   nepresvedčivé,   neprijateľné,   neracionálne   a   v   neposlednom   rade nespravodlivé. NS SR tak porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces garantovaný v čl. 46 Ústavy v spojení s čl. 36 ods. I Listiny a čl. 6 ods. I Dohovoru. NS SR svojim rozhodnutím   však   zasiahol   aj   do   hmotnoprávneho   postavenia   sťažovateľa   ignorovaním, resp.   absolútne neracionálnym výkladom § 243d ods.   2 OSP (ktorý aj   keď ako súčasť procesnoprávneho predpisu garantuje hmotnoprávne postavenie vlastníka veci), keď poprel rovnosť vlastníckeho práva sťažovateľa pred zákonom (ostatným vlastníkom je v zmysle cit. judikatúry   v   prípade   ich   dobromyseľnosti   priznaná   v   obdobných   prípadoch   právna ochrana, v danom prípade bola sťažovateľovi bez zreteľného dôvodu celkom odopretá) a tým porušil čl. 20 ods. 1 Ústavy v spojení s čl.   1 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. P. B., bytom P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   36   Listiny   základných   práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/107/2011 a jeho rozhodnutím z 30. mája 2012 porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6Co/107/2011 z 30. mája 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť Ing. P. B., bytom P. sumu vo výške 6.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. K. R., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným   súdom   sa   môže   sťať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že:«V   posudzovanej   veci   po   zrušujúcom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   odvolací   súd konal už len s pôvodným žalobcom 1/ ako právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne 2/, uznesením pripustil do konania na žalovanej strane namiesto pôvodnej žalovanej Ing. P. B. a   pripustil   zmenu   petitu   žaloby.   Predmetom   konania   tak   zostala   žaloba   o   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva) s tým,   že   na   žalovanej   strane   vystupuje   v   konaní   osoba   aktuálne   zapísaná   v   katastri nehnuteľností ako vlastník sporných pozemkov. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku síce podrobne opísal ako jednotlivé súdy vo veci doposiaľ rozhodli a uviedol vyššie uvedené procesné zmeny, v merite veci sa však zaoberal len nenapadnuteľnosťou vlastníckeho práva žalovaného s poukazom na ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p. V tomto smere v dôvodoch len konštatoval, že „po zrušení právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom treba v ďalšom konaní o veci dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného ako účastníka pôvodného konania“ a že „rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby spoliehajúce sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp právnej   istoty   a   vlastník   by   si   nikdy   nemohol   byť   istý   svojím   vlastníctvom,   čo   zjavne nezodpovedá   chápaniu   materiálneho   právneho   štátu.“   V   odôvodnení   rozhodnutia neuviedol, ktoré skutočnosti považoval vo vzťahu k použitiu ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. za rozhodujúce, ktoré z týchto rozhodujúcich skutočností vzal za preukázané a ktoré nie. Chýba v ňom akýkoľvek myšlienkový postup súdu, ktorý by vysvetľoval s poukazom na všetky   skutočnosti   zistené   vykonaným   dokazovaním,   odôvodnenosť   právnych   záverov. Odvolací   súd   nedal   v   dôvodoch   rozhodnutia   žiadne   odpovede,   prečo   neprihliadol   na námietky   žalobcu...   Jeho   rozsudok   nezodpovedá   požiadavke   úplnosti,   výstižnosti   a presvedčivosti   odôvodnenia   v zmysle   §   157   ods.   2   O.s.p.   Žalobca   preto   opodstatnene namieta, že ide o postup, ktorým odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces a ktorým zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Už uvedené zistenie postačovalo k tomu, aby rozsudok odvolacieho súdu bol v napadnutej časti zrušený a vec mu   bola   v   rozsahu   zrušenia   vrátená   na   ďalšie   konanie   (§   243b   ods.   1   časť   vety   za bodkočiarkou, ods. 2 prvá veta O.s.p.)....

Ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p., podľa ktorého právne vzťahy niekoho iného než účastníka   konania   nemôžu   byť   novým   rozhodnutím   dotknuté,   upravuje   účinky   nového rozhodnutia (vydaného po zrušení skôr prijatého rozhodnutia) na právne pomery tretích osôb.   Pre   prípad,   že   v   zrušenej   veci   sa   znovu   meritórne   rozhodne   vychádza   citované ustanovenie zo zásady, že novým rozhodnutím nemôžu byť dotknuté právne vzťahy niekoho iného, než účastníka konania. Uplatnenie tejto zásady teda predpokladá vydanie nového rozhodnutia   v   merite   veci   potom,   ako   došlo   k   zrušeniu   pôvodného   rozhodnutia   a   má praktický   význam   len   vtedy,   ak   toto   nové   rozhodnutie   upravuje   práva   a   povinnosti účastníkov   odlišne   od   pôvodného   rozhodnutia,   ktoré   bolo   dovolacím   súdom   zrušené. V takomto prípade sa na základe novo vydaného rozhodnutia menia len práva a povinnosti účastníkov   konania.   Právne   postavenie   fyzických   alebo   právnických   osôb,   ktoré   nie   sú účastníkmi   konania,   nadobudnuté   podľa   stavu,   aký   tu   bol   v   štádiu   predchádzajúceho (zrušeného)   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   (k   nadobudnutiu   musí   dôjsť   v   čase   od právoplatnosti pôvodného rozhodnutia do jeho zrušenia dovolacím súdom), zostáva aj po vydaní   nového   rozhodnutia   nezmenené.   Tieto   osoby   spravidla   nemôžu   byť   zbavené nadobudnutého práva len tým, že pôvodné rozhodnutie bolo zrušené a že právne vzťahy medzi účastníkmi konania boli v novom rozhodnutí upravené inak. Treba dodať, že táto procesná ochrana v podstate len doplňuje ochranu, ktorú týmto osobám priznáva hmotné právo.   Význam   uvedeného   zákonného   ustanovenia   treba   preto   vykladať   tak,   že   má poskytnúť   procesnú   ochranu   tretím   osobám   za   predpokladu,   že   nadobudli   určité   právo platne, resp. že ho nadobudli v dobrej viere.

V   posudzovanej   veci   z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   potom   ako   dovolací   súd   zrušil pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd nebol (a ani nemohol byť) v situácii, akú predpokladá vyššie citované zákonné ustanovenie. Po zrušení veci najvyšším súdom totiž   došlo   priamo   v   tomto   konaní   k   zmene   žalobného   petitu   a   účastníka   konania   na žalovanej strane. Konaniu o určenie vlastníctva teda nepredchádzalo konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu jej pôvodných účastníkov, v ktorom by po zrušujúcom rozsudku najvyššieho   súdu   bolo   vydané   nové   rozhodnutie   riešiace   právne   vzťahy   pôvodných účastníkov inak, účinky ktorého by mali mať vplyv na právne pomery žalovaného v konaní o určenie vlastníctva. Už z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. na daný prípad neprichádza do úvahy.

Predmetom   konania,   ako   už   bolo   uvedené   vyššie,   je   žaloba   žalobcu   o   určenie vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   (určenie,   že   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva), ktorej základom je tvrdenie žalobcu, že kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodnými žalobcami a pôvodnou žalovanou o prevode vlastníctva dotknutých nehnuteľností, je neplatná v zmysle § 39 OZ. Keďže absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny úkon sa hľadí, ako by nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému a teda právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností, súd v konaní o určenie vlastníctva si musí túto otázku vyriešiť prejudiciálne, ak o nej už nebolo vydané rozhodnutie v inom konaní. Aj v tomto konaní zostáva preto naďalej aktuálne usmernenie najvyššieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom uznesení,   podľa ktorého odvolací súd (prípadne súd prvého stupňa) je povinný skúmať platnosť   kúpnej   zmluvy   zo   4.   februára   2004   uzavretej   medzi   pôvodnými   žalobcami a pôvodnou žalovanou z hľadiska ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, ako aj z hľadiska, či sa jej uzavretie neprieči dobrým mravom (§ 39 OZ).

K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo   skutočne   nadobudnuté a teda,   že niekto sa   stal   jeho subjektom a preto   spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého   základe   sa   stal   prevodca   (predchádzajúci   prevodca)   vlastníkom   veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. Aj z tohto pohľadu je preto v danom prípade pre správne posúdenie veci určujúce zistenie, či pôvodná žalovaná nadobudla dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ustanovením § 39 OZ. Ak by totiž dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, k prevodu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na pôvodnú žalovanú by nedošlo, keďže sa na takýto úkon hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám) by bol   rovnakou   vadou   postihnutý   aj   následný   právny   úkon   urobený   pôvodnou   žalovanou (nepeňažný vklad dotknutých nehnuteľností do obchodnej spoločnosti L. s.r.o.) a aj kúpna zmluva   uzavretá   medzi   spoločnosťou   L.   s.r.o.   (konateľkou   je   pôvodná   žalovaná) a žalovaným Ing. B. Odvolací súd (súd prvého stupňa) sa preto mal v zmysle usmernenia vysloveného   v   zrušujúcom   uznesení   najvyššieho   súdu   prejudiciálne   zaoberať   otázkou (ne)platnosti kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004.»

Možno   konštatovať,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   dostatočným spôsobom zdôvodnil svoj právny názor, ktorý je odlišný od právneho názoru zastávaného sťažovateľom.   To,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   so   závermi   najvyššieho   súdu,   však nezmámená svojvôľu, resp. arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach   danej   veci   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentáciu najvyššieho súdu nemožno z pohľadu ústavného   súdu   považovať   za   arbitrárnu,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnenú,   a preto neprichádza ani do úvahy, aby ústavný súd zasiahol do právnych záverov najvyššieho súdu. Ide   napokon   o zrušujúce   rozhodnutie,   a   preto   v   ďalšom   konaní   sťažovateľ   bude   môcť uplatniť svoje návrhy na zistenie skutkového stavu, ako aj na právne posúdenie veci, čím zostávajú jeho procesné práva v ďalšom konaní pred všeobecným súdom zachované.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   uvedené   závery,   zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva ani žiadna možnosť porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Za   týchto   okolností   nemohlo   dôjsť   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   k   porušeniu označených základných práv, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012