znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 480/2011-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er   1593/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 Er 14849/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 2689/2008   a jeho   uznesením   z   5.   augusta   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 3773/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 12164/2008   a jeho   uznesením   z 5.   augusta   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 14715/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 4442/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 8880/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 3710/2008   a jeho   uznesením   z 5.   augusta   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 2719/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 10763/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 3352/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 2709/2008   a jeho   uznesením   z 27.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 3509/2008   a jeho   uznesením   z 27.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 3772/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 1592/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 545/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 4405/2008   a jeho   uznesením   z 27.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 13763/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 462/2008   a jeho   uznesením   z 5.   augusta   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 550/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 1306/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011   a   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 32/2008 a jeho uznesením z 25. júla 2011 (spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. októbra 2011 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er 1593/2008 a jeho uznesením z 25. júla 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 14849/2008 a jeho uznesením z 25. júla 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2689/2008 a jeho uznesením z 5. augusta 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er 3773/2008 a jeho uznesením z 25. júla 2011, v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15 Er 12164/2008   a jeho   uznesením   z 5.   augusta   2011,   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 14715/2008 a jeho uznesením z 25. júla 2011, v konaní vedenom pod   sp.   zn.   15 Er 4442/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 Er 8880/2008 a jeho uznesením z 25. júla 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er 3710/2008   a jeho   uznesením   z 5.   augusta   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 2719/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 10763/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 3352/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 2709/2008   a jeho   uznesením   z 27.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 3509/2008   a jeho   uznesením   z 27.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 3772/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 1592/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 545/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 4405/2008   a jeho   uznesením   z 27.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Er 13763/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 462/2008   a jeho   uznesením   z 5.   augusta   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 550/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 1306/2008   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2011   a   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Er 32/2008 a jeho uznesením z 25. júla 2011 (spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   a z neho   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti   smerujú, ústavný súd uznesením č.   k. II.   ÚS 480/2011-17 z 20. októbra 2011 v záujme hospodárnosti konania spojil veci sťažovateľa na spoločné konanie.

Z obsahu   sťažností   a ich   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   od   6.   júna   2007   začal vykonávať   exekučnú   činnosť   ako   exekútor   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“),   a to   aj   pre   obchodnú   spoločnosť   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „oprávnená“),   s ktorou   bol   v pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007.   V označených exekučných   konaniach   oprávnená   doručila   okresnému   súdu   návrh   na   zmenu   súdneho exekútora,   ktorým   žiadala   poveriť   vykonávaním   exekúcie   sťažovateľa.   Okresný   súd napadnutými   rozhodnutiami   zamietol   návrh   oprávnenej   na   zmenu   súdneho   exekútora s odôvodnením,   že   súdny   exekútor   navrhnutý   oprávnenou   (sťažovateľ)   je   jej   bývalým zamestnancom,   čo   je   okolnosť   vylučujúca   sťažovateľa   z vykonávania   exekúcie. V napadnutých rozhodnutiach sa okresný súd odvolával na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011, ktorým bolo rozhodnuté o ústavnej sťažnosti týkajúcej sa exekučnej veci vedenej sťažovateľom ako súdnym exekútorom a ktorým je okresný súd podľa § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku viazaný.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   napadnutými   rozhodnutiami   porušil   jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na pokojné užívanie majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu a zákaz diskriminácie ustanovený v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, k čomu bližšie uviedol:

«...   postupom Okresného   súdu Pezinok...   došlo   v rámci   práva na   súdnu   ochranu a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   k porušeniu   zásady   „rovnosti   zbraní“,   zásady kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy...

Tvrdíme, že „preventívne“ vylúčenie sťažovateľa z výkonu exekúcie nie je možné, pretože takéto rozhodnutie nemá oporu v Exekučnom poriadku. S poukazom na ust. §36 ods.2   veta   druhá   Exekučného   poriadku   je   možné   z   výkonu   exekúcie   vylúčiť   iba   toho exekútora, ktorý reálne exekúciu vykonáva a to na základe poverenia udeleného súdom. Vylúčenie   exekútora   z   výkonu   exekúcie   „mlčky“   bez   toho,   aby   tento   exekútor   vôbec disponoval poverením na výkon exekúcie, nie je legálne.... Navyše, o vylúčení exekútora z výkonu exekúcie musí byť súdom rozhodnuté samostatným uznesením, resp. samostatným výrokom obsiahnutým v uznesení súdu tak, ako to predpokladá ust. §30 ods.7 veta druhá Exekučného poriadku...

V danom prípade okresný súd bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky zaujatosti), bez toho aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s.r.o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre   rozhodnutie   súdu   o   jeho   právnom   postavení.   Sťažovateľ   nemal   možnosť   ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie....

Napadnuté   rozhodnutie   tohto   súdu   v   praxi   objektívne   vyvolalo   také   účinky,   že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení   exekučného   súdu,   realizácia   úkonov   pri   výkone   exekučnej   činnosti   bude generovať jeho finančnú odmenu....

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním   zaobchádzané   odlišne.   Sťažovateľ   však   bol,   a   to   najmä   vzhľadom   k   faktu,   že všeobecný   súd   rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný....

V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku všeobecný súd svojim rozhodnutím postavil sťažovateľa pri realizácii podnikania na trhu s exekučnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od pozície ostatných súdnych exekútorov.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby sťažnostiam vyhovel a nálezom vyslovil porušenie ním označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach   a jeho   napadnutými rozhodnutiami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   zrušil,   veci   vrátil   tomuto   súdu na ďalšie   konanie   a   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy,   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   dohovoru,   ako   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom okresného   súdu   v označených   konaniach   a jeho   napadnutými   rozhodnutiami,   ktorými okresný súd zamietol návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora z dôvodu zaujatosti navrhovaného súdneho exekútora voči oprávnenej, čo je okolnosť vylučujúca sťažovateľa z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prejednania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   než   dospeje   k záveru,   že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,   ktorá   ešte   nemá   charakter   kontradiktórneho   konania,   keď   ústavný   súd   môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

O   návrhu   podanom   zjavne   neoprávnenou   osobou   možno   hovoriť   vtedy, keď namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov. Za návrh   podaný   niekým   zjavne   neoprávneným   preto   možno   považovať   návrh, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).

Súdny exekútor   má pri výkone exekučnej   činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý v ustanovení § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor   je štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou   na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti,   vykonávanie   ktorej   je   výkonom   verejnej   moci,   postavenie verejného   činiteľa.   Z uvedeného   vyplýva,   že   právnou   úpravou   v   Exekučnom   poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci súdnej, ktorej   súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť   má význam len   právne   technicky   či   organizačne   inštitucionálny.   Z hľadiska funkcionálneho   vykonávajú   tieto   osoby   štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že poverený súdny exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie. Exekútor, ktorý nebol poverený vykonaním exekúcie, nemôže byť za žiadnych okolností účastníkom exekučného konania, a to ani v prípade, ak exekučný súd rozhoduje o návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Z uvedeného   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu   na   podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   rozhodnutiu,   ktorým   exekučný   súd   zamietol   návrh oprávneného   na zmenu   exekútora   z dôvodu   zaujatosti   navrhovaného   súdneho   exekútora voči   oprávnenej,   teda   vzhľadom   na   okolnosť   vylučujúcu   navrhovaného   exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku. V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych   základných   práv,   a to   ani   v záujme   ochrany   účastníka   exekučného   konania (oprávneného).

Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd nepochybne zistil, že sťažovateľ nemal v namietaných konaniach pred okresným súdom, výsledkom ktorých sú namietané rozhodnutia, postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   (mutatis   mutandis   II. ÚS   113/02,   I.   ÚS   343/09, II. ÚS 245/2011).

Keďže porušenie označených práv v namietaných konaniach pred ústavným súdom namietala osoba odlišná od účastníka týchto súdnych konaní, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností tieto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažností   sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnostiach nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011