znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 480/2010-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť D. B., T., zastúpenej advokátkou JUDr. B. Š., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 T 35/09 zo 16. marca 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 39/2010 z 20. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 39/2010 v spojení s konaním vedeným Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 2 T 35/09 p o r u š i l   základné právo D. B. na   obhajobu   zaručené   v   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   v súvislosti s rozhodnutím o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 39/2010 z 20. mája 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 T 35/09 zo 16. marca 2010 sa   z r u š u j ú.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   zaplatiť D. B. primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   zaplatiť D. B. primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. D.   B.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   385,79 €   (slovom tristoosemdesiatpäť   eur   a   sedemdesiatdeväť   centov),   ktorú   j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. B. Š., T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 480/2010-13 z 15. novembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 35/09 zo 16. marca 2010 a postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 6 Tos 39/2010 z 20. mája 2010.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   podaním z 15. októbra 2010, ako aj okresný súd vo vyjadrení zo 7. septembra 2011 a krajský súd vo vyjadrení   zo   17.   januára   2011   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   2   T 35/09 zo 16. marca   2010   zamietol   žiadosť   sťažovateľky   o prepustenie   z väzby   na   slobodu. Sťažovateľka prostredníctvom svojej obhajkyne podala proti uvedenému uzneseniu v celom rozsahu   sťažnosť,   v ktorej   namietala   v prvom   rade   nesplnenie   procesných   podmienok na vykonanie   neverejného   zasadnutia   konaného   16.   marca   2010.   Uvedené   neverejné zasadnutie   bolo   vykonané   v neprítomnosti   obhajkyne   sťažovateľky,   keďže   začiatok neverejného zasadnutia bol stanovený na 16. marec 2010 o 8.00 h a obhajkyni bolo 3. marca 2010 doručené upovedomenie o začiatku neverejného zasadnutia na 16. marec 2010, ale o 9.30 h. Neverejné zasadnutie bolo skončené a o žiadosti sťažovateľky bolo rozhodnuté ešte   pred   prítomnosťou   zvolenej   obhajkyne. Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   krajský   súd týmto pochybením v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa s veľmi závažným protiústavným pochybením okresného súdu spočívajúcim v odňatí práva obžalovanej na obhajobu.

Z vyjadrenia   zákonnej   sudkyne   JUDr.   H.   G.   zo   17.   decembra   2010   vyplýva,   že „V danom   prípade   súd   na   neverejnom   zasadnutí   rozhodoval   o   opakovanej žiadosti obžalovanej D. B. o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podala prostredníctvom svojej obhajkyne.

Súd   vykonal   neverejné   zasadnutie   za   prítomnosti   všetkých   členov   senátu a zapisovateľky.   O   termíne   neverejného   zasadnutia   bol   v   zmysle   §   72   ods.   2   Tr.   por. upovedomený   prokurátor,   obžalovaná   a   obhajca.   Pred   rozhodovaním   o   väzbe   bola obžalovaná vypočutá a prítomný prokurátor mal možnosť položiť otázky obžalovanej, ale len týkajúce sa rozhodnutia o väzbe, obhajkyňa, ktorá upovedomenie prevzala, prítomná nebola. Túto skutočnosť dokumentuje fakt, že obhajkyňa od 03. 03. 2010 do 16. 03. 2010 nebola v kontakte s obžalovanou, ktorá bola riadne upovedomená i predvedená, rovnako nenahliadla v tomto období do spisu, kde bolo evidentné, kedy sa neverejné zasadnutie koná. Súd   vykonal   neverejné   zasadnutie   v   zmysle   zákonných   ustanovení   a   rovnako zákonným spôsobom rozhodol o väzbe. O administratívnom nedostatku vedomosť súd nemal a obžalovaná pri výsluchu neuviedla, že trvá na účasti obhajkyne....“.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 10. januára 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 17. januára 2011, vyplýva, že «Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 20. 5. 2010 podľa §   193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol sťažnosť obž. D. B. a podľa § 80 ods.   1   písm. b)   c)   Tr.   por.   neprijal   písomný   sľub   a   ani   žiadosť   o nahradenie   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Dôvodil   najmä   tým,   že   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   okresný   súd   postupoval správne, pokiaľ v aktuálnom štádiu trestného konania žiadosti obžalovanej o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovel, a to z dôvodu rozvedených v napadnutom uznesení. Dôvody „útekovej“ väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. sú podľa názoru odvolacieho súdu konkretizované skutočnosťou, na ktorú správne poukazuje súd I. stupňa. Je to práve obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohla obžalovaná mariť priebeh trestného   stíhania   tým,   že   ujde   resp.   sa   bude   skrývať,   ktorá   obava   je   zvýraznená   aj skutočnosťou, že v prípade uznania viny jej hrozí vysoký trest.

Odvolací súd sa zaoberal aj ponúknutým sľubom a žiadosťou o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom dospel k záveru, že takýto zákonný postup   v konkrétnom   prípade   nie   je   možné   uplatniť   a   to   z   dôvodu,   že   nevytvárajú (ponúknutý   sľub,   ani   žiadosť   o   náhradu   väzby   dohľadom   mediačného   a   probačného úradníka) adekvátnu náhradu za cieľ sledovaný väzobným stíhaním osoby obvinenej. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí konkrétne v jeho odôvodnení bližšie nezaoberal dôvodmi   sťažnosti   obžalovanej   ohľadne   porušenia   jej   ústavných   práv   postupom   súdu I. stupňa t. j. vykonanie neverejného zasadnutia v neprítomnosti obhajkyne, nakoľko z dikcie ust. § 72 ods. 2 Tr. por. nevyplýva, že by pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby na   slobodu   sa   vyžadovala   nevyhnutná   účasť   obhajcu.   Tento   sa   v   zmysle   citovaného zákonného ustanovenia o úkone výsluchu upovedomí za predpokladu, že je dosiahnuteľný. V danom   prípade   JUDr.   B.   Š.   neavizovala,   že   sa   mieni   osobne   zúčastniť   na   úkone rozhodovania   o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Z   procesného   postupu realizovaného zo strany okresného súdu vyplýva, že obhajkyňa bola o termíne neverejného zasadnutia   upovedomená   avšak   administratívnou   chybou   bol   uvedený   v   upovedomení nesprávny   čas   konania   neverejného   zasadnutia.   Navrhujeme   preto   nevyhovieť   sťažnosti sťažovateľky. Súčasne súhlasíme s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.».Z repliky sťažovateľky z 1. septembra 2011, ktorá bola ústavnému súdu doručená 6. septembra 2011, vyplýva, že

„Z   predbežného   vyjadrenia   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   26.   12.   2010 č. 1 SprV/626/2010 vyplýva, že súd mal predmetné neverejné zasadnutie dňa 16. 3. 2010 vykonať   v   zmysle   zákonných   ustanovení   a   zákonným   spôsobom   mal   aj   rozhodnúť, o administratívnom   nedostatku   nevedel   a   obžalovaná   nemala   trvať   na   účasti   svojej obhajkyne, ktorá nemala v období pred konaním neverejného nazrieť do spisu, kde by sa dozvedela, kedy sa neverejné zasadnutie malo konať a taktiež ani nemala byť v období od 3. 3. 2010 do 16. 3. 2010 v kontakte s obžalovanou.

Z uvedeného vyplýva, že súd síce priznáva, že prišlo k administratívnemu nedostatku, avšak zodpovednosť za neúčasť obhajcu na skoršom konaní neverejného zasadnutia, než bol o jeho termíne upovedomený, má byť na obžalovanej, ktorá nemala na účasti obhajcu trvať (čo nie je v súlade so skutočnosťou, nakoľko obžalovaná na účasti svojho obhajcu trvala, ktorá požiadavka nebola zo strany súdu vôbec zohľadnená, navyše predmetný deň bola obžalovaná umiestnená v eskortnej miestnosti, teda súd ju mohol bez problémov predviesť na neverejné zasadnutie), ako aj na obhajkyni, ktorej pochybenie má spočívať v tom, že nebola nahliadnuť do spisu a nemala byť ani v kontakte s obžalovanou. Nie je zrejmé, z akého   dôvodu   by   mal   obhajca   pravidelne   nazerať   do   spisu,   aby   mohol   z   dôvodu pravdepodobne   akejsi   procesnej   opatrnosti   kontrolovať   termíny   predvolaní,   resp. upovedomení,   aby   nedochádzalo   k   chybám,   resp.   z   akého   dôvodu   by   mal   obhajca pravidelne konzultovať, resp. si overovať jednotlivé termíny procesných úkonov priamo s klientom   (obžalovaným).   S   obžalovanou   som   bola   ako   jej   obhajkyňa   prostredníctvom návštev   v Ústave   na   výkon   väzby  ...   v   pravidelnom   kontakte,   ako   aj   prostredníctvom korešpondencie.   Ustaľovať   si   s   obžalovanou   jednotlivé   termíny   súdnych   pojednávaní vrátane konkrétnej hodiny v prípade, ak je obžalovaná predvádzaná eskortou a je sama o termíne vyrozumievaná, nie je podľa môjho názoru nevyhnutné (iná situácia by bola, ak by bol upovedomovaný, resp. predvolávaný iba obhajca - ako napr. v občianskom súdnom konaní a bolo by povinnosťou obhajcu obžalovaného o termíne upovedomiť, resp. jeho účasť zabezpečiť). Snažiť sa zodpovednosť za jednoznačné pochybenie súdu preniesť na obžalovanú, resp. jej obhajcu, nie je opodstatnené, nakoľko súd jednak svoje pochybenie konštatuje v Úradnom zázname zo dňa 16. 3. 2010, z ktorého je zrejmé aj to, že obhajca sa na neverejné zasadnutie dostavil a trval na opätovnom vykonaní neverejného zasadnutia, avšak súd toto vykonať nechcel, asistentka senátu na pokyn predsedníčky senátu iba spísala predmetný úradný záznam. Súd však správne poukázal na ust. 302 ods. 1 Tr. por., z ktorého pri rozhodovaní o väzbe vyplýva právo zúčastniť sa neverejného zasadnutia obvinenému aj jeho obhajcovi, ktoré právo bolo obhajcovi obžalovanej v predmetnom prípade pochybením súdu (bez akéhokoľvek zavinenia obhajcu) odopreté. Navyše nie je pravdou teda následne ani to, že súd rozhodol zákonným spôsobom, nakoľko práve porušením práv obžalovanej jej vyplývajúcich   z   ust.   §   302   ods.   1   Tr.   por.   prišlo   k   zásadnému   porušeniu   aj   jednej   zo základných zásad trestného konania a to rovnosti zbraní v konaní pred súdom.

Z vyjadrenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 1. 2011 č. Spr 822/10 vyplýva, že sa vo svojom rozhodnutí - uznesení zo dňa 20. 5. 2010 (ktorým rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   16.   3.   2010)   nezaoberal   dôvodmi   ohľadne porušenia jej ústavných práv a to z dôvodu, že z ust. § 72 ods. 2 Tr. por. nevyhnutnosť účasti obhajcu pri rozhodovaní o väzbe nevyplýva, obhajca má byť upovedomený v prípade, ak je dosiahnuteľný, pričom obhajca v danom prípade nemal avizovať, že sa na úkone - rozhodovaní o žiadosti o prepustenie mieni zúčastniť, záverom však konštatuje, že obhajca bol   administratívnou   chybou   upovedomený   o   nesprávnom   čase   konania   neverejného zasadnutia, sťažnosti sťažovateľky preto navrhol Krajský súd v Trnave nevyhovieť. V prvom rade poukazujem na skutočnosť, že sťažovateľka už v odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 16. 3. 2010, o ktorej Krajský súd v Trnave rozhodoval, namietala porušenie svojich práv na obhajobu, ku ktorému došlo pochybením Okresného súdu Trnava. Napriek uvedenému sa však Krajský súd v Trnave (ako aj sám konštatuje) týmto pochybením vôbec nezaoberal. Ďalej Krajský súd v Trnave nesprávne poukázal iba na ust. § 72 ods. 2 Tr. por. absolútne nerešpektujúc ust. § 302 ods. 1 Tr. por. a z   neho   vyplývajúce   právo   účasti   obvineného   a   jeho   obhajcu   na   neverejnom   zasadnutí. Taktiež nie je zrejmé, na základe akej zákonnej povinnosti, by mal obhajca avizovať účasť na   neverejnom   zasadnutí,   navyše   ak   bol   o   ňom   upovedomený.   Znovu   snaha   preniesť zodpovednosť na obhajcu bez jeho akéhokoľvek zavinenia.

Obe   uvedené   vyjadrenia   preto   sťažovateľka   považuje   za   neopodstatnené,   bez objektívneho pripustenia porušenia ústavného práva sťažovateľky jej vyplývajúceho z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Dodávam, že proti predmetným uzneseniam sme podali podnet na podanie dovolanie, o ktorom doposiaľ nebolo vôbec rozhodnuté, ani som nebola vyrozumená, ako s ním bolo naložené.“.

II.

Zo   žiadosti   sťažovateľky   o prepustenie   z väzby zo 17.   februára 2010   vyplýva,   že opakovane   žiadala   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z dôvodu,   že   z vykonaného dokazovania   na   hlavných   pojednávaniach   bolo   preukázané,   že   je „bez   právneho   titulu a opory v zákone opakovane obviňovaná aj zo skutkov, ktoré nie sú trestným činom a moje predlžovanie   väzby   nemá   oporu   ani   v zákone,   ani   v Dohovore   o ľudských   právach a základných slobodách“.

Zo   zápisnice   o neverejnom   zasadnutí   senátu   okresného   súdu   konanom   16. marca 2010 o 8.00 h vyplýva, že rozhodovanie o žiadosti obžalovanej o prepustenie z väzby podľa §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   sa   uskutočnilo   za   prítomnosti   predsedníčky   senátu, prísediacich, prokurátora a samotnej sťažovateľky ako obžalovanej. Obhajkyňa obžalovanej JUDr.   B.   Š.   prítomná   na   neverejnom   zasadnutí   nebola.   V priebehu   zasadnutia   bola sťažovateľka   riadne   vypočutá,   pričom   uviedla,   že „naďalej   trvám   na   písomne   podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a taktiež žiadam, aby bola zmenená kvalifikácia paragrafov, totiž ja som nespáchala ani jeden trestný čin, tak ako sa to uvádza v obžalobe. Je to môj názor. V plnom rozsahu sa pridržiavam písomne podanej žiadosti.“. Sťažovateľka po vyhlásení uznesenia zahlásila podanie sťažnosti proti uzneseniu.

Z úradného záznamu okresného súdu zo 16. marca 2010 vyplýva, že v deň konania neverejného zasadnutia sa do pojednávacej miestnosti dostavila obhajkyňa JUDr. B. Š., ktorá upozornila predsedníčku senátu na skutočnosť, že v upovedomení obhajcu o vykonaní neverejného   zasadnutia   bol   stanovený   čas jeho začiatku   na 9.30   h   a z tohto   dôvodu   sa nemohla   dostaviť   na   8.00   h.   Obhajkyňa   zároveň   požiadala   o zopakovanie   neverejného zasadnutia.

Z uznesenia okresného súdu zo 16. marca 2010 vyplýva, že okresný súd v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. útekovej väzby) sa nezmenili a stále trvajú. Obžalovaná   sa   pobytom   na   neznámom   mieste   vyhýbala   trestnému   stíhaniu,   v Českej republike   sa   zdržiavala   od   augusta   2008   až   do   jej   zadržania.   Okresný   súd   zároveň v rozhodnutí   poukázal   aj   na   skutočnosť   vznesenia   obžalôb   proti   sťažovateľke   z iných závažných zločinov a hrozby uloženia vysokého trestu odňatia slobody.

Zo sťažnosti sťažovateľky podanej a odôvodnenej prostredníctvom svojej obhajkyne z 25.   marca   2010   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie z väzby   vyplýva,   že   sťažovateľka   v nej   namietala   v prvom   rade   nesplnenie   procesných podmienok   na   vykonanie   neverejného   zasadnutia   konaného   16.   marca   2010.   Uvedené neverejné   zasadnutie   bolo   vykonané   v neprítomnosti   obhajkyne   sťažovateľky,   keďže začiatok neverejného zasadnutia bol stanovený na 16. marec 2010 o 8.00 h a obhajkyni bolo 3.   marca 2010 doručené upovedomenie o začiatku neverejného zasadnutia   na 16. marec 2010,   ale   o 9.30   h.   Neverejné   zasadnutie   bolo   skončené   a o žiadosti   sťažovateľky   bolo rozhodnuté ešte pred prítomnosťou zvolenej obhajkyne.

Sťažovateľka   sa   v tejto   sťažnosti   zároveň   vyjadrila   aj   k tzv.   materiálnym podmienkam trvania, resp. netrvania dôvodov väzby, a to tým spôsobom, že „(...) nie je postačujúce konštatovanie súdu, že sa obžalovaná pobytom na neznámom mieste vyhýbala trestnému stíhaniu v Českej republike a to od augusta 2008. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že   obžalovaná   v čase,   kedy   podnikala   na   území   Českej   republiky   nemala   vedomosť o žiadnom trestnom stíhaní, čiže sa mu nemala ani ako vyhýbať, v spisovom materiály sa taktiež   nenachádzajú   žiadne   listinné   doklady,   ktoré   relevantne   preukazovali   to,   že   sa obžalovaná mala trestnému stíhaniu vyhýbať, podľa názoru obžalovanej neobstoja úradné záznamy   tých   istých   príslušníkov   PZ(...),   z ktorých   má   vyplývať,   že   obžalovanú   hľadali v mieste jej trvalého bydliska, naopak nenachádzajú sa tu žiadne poštou vrátené zásielky. Samotná okolnosť, že obžalovaná bola zadržaná na území Českej republiky sama o sebe neodôvodňuje existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. Por., nakoľko absentujú konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývala dôvodná obava, že obžalovaná ujde alebo   sa   bude   skrývať,   takéto   okolnosti   neboli   žiadnym   spôsobom   v predmetnej   veci konkretizované.“. Sťažovateľka   v sťažnosti   taktiež   predložila   písomný   sľub   a navrhla nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Z uznesenia   krajského   súdu   z 20.   mája   2010,   v   ktorom   krajský   súd   rozhodol o zamietnutí sťažnosti sťažovateľky, vyplýva, že krajský súd sa zaoberal dôvodmi ďalšieho trvania   väzby.   Sťažnosť   vyhodnotil   ako   nedôvodnú,   keďže   považoval   rozhodnutie okresného súdu v aktuálnom štádiu konania za správne, a zdôraznil, že «Dôvody „útekovej“ väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. sú podľa názoru odvolacieho súdu konkretizované skutočnosťou, na ktorú správne poukazuje súd I. stupňa. Je to práve obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohla obžalovaná mariť priebeh trestného stíhania tým, že ujde resp. sa bude skrývať, ktorá obava je zvýraznená aj skutočnosťou, že v prípade uznania viny jej hrozí vysoký trest.». Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aj ponúknutým sľubom sťažovateľky a žiadosťou o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného   úradníka,   pričom   tieto   vyhodnotil   ako   neadekvátne   vzhľadom   na cieľ sledovaný samotnou väzbou.

Z príkazu na prepustenie z väzby vydaného krajským súdom 20. mája 2011 vyplýva, že sťažovateľka bola v deň vydania tohto príkazu prepustená na slobodu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah(...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do   spisov   a zúčastniť sa   podľa   ustanovení   tohto zákona   v   konaní pred   súdom úkonov,   ktorých   má právo   zúčastniť   sa   obvinený,   a   vo   vyšetrovaní   alebo v   skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Predmetom   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľky   je   porušenie   základného   práva   na obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   postupom   a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 35/09 zo 16. marca   2010 v   spojení s postupom   a   uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 6 Tos 39/2010 z 20. mája 2010, a to tým spôsobom, že v konaní pred okresným súdom pri vykonaní neverejného zasadnutia 16. marca 2010 vo veci konania a rozhodnutia o žiadosti sťažovateľky   o prepustenie   z väzby   došlo   k jeho   vykonaniu   v neprítomnosti   obhajkyne sťažovateľky, keďže táto bola zo strany súdu upovedomená o jeho začiatku v neskoršiu hodinu, ako bol tento úkon v skutočnosti vykonaný.

Okresný súd, ako aj krajský súd trvali na tom, že ich postup a rozhodovanie prebehlo v zmysle   zákonných   ustanovení   a zákonným   spôsobom   rozhodli   o väzbe   sťažovateľky, keďže   pri   rozhodovaní   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   pri   vykonaní   neverejného zasadnutia sa nevyžaduje nevyhnutná účasť obhajcu.

Zo skutkového hľadiska niet pochýb o tom, že v priebehu rozhodovania o žiadosti sťažovateľky   o prepustenie   z väzby   došlo   k pochybeniu   zo   strany   okresného   súdu týkajúcemu sa predvolania obhajkyne na neverejné zasadnutie nariadené na 16. marec 2010 so   začiatkom   o 9.30   h,   namiesto   správneho   začiatku   o 8.00   h,   čo   bolo   aj   potvrdené následným úradným záznamom okresného súdu.

Ústavný súd sa nemôže za daných skutkových okolností s interpretáciou (výkladom) a odôvodnením   právneho   názoru   všeobecných   súdov   v napadnutých   rozhodnutiach, predovšetkým z ústavnoprávneho hľadiska stotožniť.

Článkom 50 ods. 3 ústavy je každému od začiatku trestného konania zaručené právo na právnu pomoc a zároveň je garanciou, že pre túto právnu pomoc musia byť vytvorené také (procesné) podmienky, aby mohla byť poskytnutá účinne a včas. Z týchto ústavných záruk   vyplýva   právo   obhajcu   zúčastniť   sa   úkonov   v konaní   pred   súdom,   plynúce   aj z ustanovenia § 44 ods.   2 Trestného poriadku, ktoré zaväzuje všeobecné súdy v oblasti trestného súdnictva celkom bezvýnimočne.

Obhajca akoby „strážny pes zákonnosti konania“ (rozhodnutie Komisie Enselin et al. v. Nemecko z 8. júla 1978, DR, 14, s. 64) mal za daných okolností právo zúčastniť sa tohto neverejného   zasadnutia   a nebolo   jeho   povinnosťou   dopredu   súdu   avizovať   pozitívnu skutočnosť, že sa ho aj chce zúčastniť – jednoducho povedané, využil svoje právo a riadne a včas sa ustanovil na súdom upovedomený úkon trestného konania. Táto skutočnosť nebola okresným súdom rešpektovaná.

Navyše, sťažovateľka túto (procesnú) námietku uviedla aj v odôvodnení sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby. Krajský súd sa touto závažnou   námietkou   vo   svojom   rozhodnutí   žiadnym   spôsobom   nezaoberal,   napriek obligatórnemu   konštatovaniu   o preskúmaní   konania   predchádzajúcemu   napadnutému uzneseniu.   Uvedené   vzhľadom   na   relevanciu   námietky   možno   považovať aj za   odňatie práva na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd svojím postupom (a následne uznesením) nerešpektoval a zmaril právo sťažovateľky na obhajobu v konaní pred ním, čo krajský súd následne (nevysporiadaním sa s argumentmi sťažovateľky) aj „odobril“, teda neposkytol sťažovateľke právnu ochranu.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 35/09 z 16. marca 2010 a na neho nadväzujúce uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 39/2010 z 20. mája 2010, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka vydanie takéhoto výroku   nepožadovala   (bod   2   výroku   nálezu).   Z   citovaného   ustanovenia   totiž   vyplýva obligatórnosť tohto postupu.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka nepožadovala, aby ústavný súd po zrušení uznesení všeobecných súdov vec vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade ani neprichádzal do úvahy, a   to   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   bola   príkazom   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Tos 131/2010   z   20.   mája   2011   prepustená   z väzby   na   slobodu,   čo   znamená,   že v súčasnosti už nie je možné dôvodnosť trvania väzby sťažovateľky skúmať so spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú.

Ústavný   súd   uložil   krajskému   súdu   a okresnému   súdu   zaplatiť   sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 1 000 € (bod 3 a 4 výroku nálezu).

Hoci ústavný súd zrušil uznesenia všeobecných súdov, nemohol zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, keďže možnosť ďalej preskúmavať dôvodnosť väzby sťažovateľky už nie je daná vzhľadom na to, že väzba sťažovateľky sa už skončila. Znamená to vo svojich dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa krajský súd a okresný súd objektívne dopustili, bolo s   konečnou   platnosťou   zmarené   právo   sťažovateľky   na   súdne   preskúmanie   dôvodnosti trvania jej väzby. Došlo teda vlastne k denegatio iustitiae. Na nápravu takto vzniknutej ujmy bolo potrebné priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ktorého výšku ústavný súd ustálil vzhľadom na okolnosti prípadu, následok, ku ktorému došlo, a princíp spravodlivosti sumou 2 000 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátkou v požadovanej sume 385,79 €. Za dva úkony v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť,   doplnenie   sťažnosti)   dvakrát   po   120,23   €   a dvakrát   režijný   paušál   po   7,21   € a jeden úkon v roku 2011 (replika na vyjadrenie všeobecných súdov súdu) po 123,50 € a režijný paušál 7,41 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011