SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 48/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, práv garantovanýchčl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomOkresného súdu Košice I č. k. 0 T 85/2011-396 z 9. januára 2013, uznesením Krajskéhosúdu v Košiciach č. k. 4 To 9/2013-452 z 24. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 56/2013 zo 14. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv garantovaných čl. 6 a čl. 7Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako ajporušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy rozsudkom Okresnéhosúdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 T 85/2011-396 z 9. januára 2013 (ďalej aj„napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) č. k. 4 To 9/2013-452 z 24. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uzneseniekrajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 6 Tdo 56/2013 zo 14. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkomokresného súdu uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3písm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. e) Trestnéhozákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 64 mesiacov nepodmienečneso zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ podalprostredníctvom svojho právneho zástupcu proti napadnutému rozsudku okresného súduodvolanie doručené okresnému súdu 21. januára 2013. Krajský súd napadnutým uznesenímodvolanie podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. Sťažovateľ podal proti napadnutémuuzneseniu krajského súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie doručenékrajskému súdu 13. júna 2013. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa odmietol.
3. Sťažovateľ zhrnul svoje námietky proti napadnutým rozhodnutiam všeobecnýchsúdov do viacerých bodov. Najprv sťažovateľ uviedol, že napadnutými rozhodnutiami bolizásadným spôsobom porušené jeho práva na obhajobu. V tejto súvislosti uvádza, žev prípravnom konaní boli spisy súvisiace s jeho trestnou vecou uzatvorené bez jehoprítomnosti, pričom sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia výslovne žiadal, aby bola zabezpečenájeho prítomnosť pri uzatváraní spisu. Sťažovateľ zároveň poukázal na právo obvineného naoboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania a na preštudovanie celého spisu (právo zaručenépodľa § 208 Trestného poriadku, pozn.).
4. Ďalej sťažovateľ uviedol, že v rámci prípravného a súdneho konania bol držanývo väzbe bez právoplatného rozhodnutia. Podľa jeho názoru mu zákonná lehota väzbykončila 27. novembra 2012 o 04.15 h, pričom súdne pojednávanie o zmene dôvodov väzbysa uskutočnilo 27. novembra 2012 o 15.30 h. Sťažovateľ na tomto mieste vyjadruje nesúhlass ním parafrázovaným názorom sudcu všeobecného súdu, ktorý podľa vyjadreniasťažovateľa na pojednávaní k zmene dôvodov väzby uviedol, že dĺžka trvania väzby sapočíta na dni nie na hodiny.
5. Ako ďalší bod svojich výhrad sťažovateľ namieta porušenie zásady ne bis in idemnapadnutými rozhodnutiami. Porušenie tejto zásady vidí v tom, že skutok, ktorý spáchal, bolprekvalifikovaný v rámci trestného konania z prečinu krádeže na zločin krádeže, a zároveňv tom, že okresný súd v rámci rozhodovania o vine a treste vychádzal zároveň zo stanoviskatrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011. V tomto duchu sťažovateľdodáva, že všeobecné súdy nesprávne aplikovali uvedené stanovisko trestnoprávnehokolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011, keďže toto nie je podľa názoru sťažovateľaprameňom práva, a upozornil na skutočnosť, že stanovisko trestnoprávneho kolégianajvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 bolo vydané 12. decembra 2011 a publikované21. augusta 2012, avšak sťažovateľ spáchal skutok 24. novembra 2011, čiže uvedenéstanovisko v čase spáchania skutku neexistovalo. Aplikáciu stanoviska trestnoprávnehokolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 považuje za retroaktívnu v jeho neprospech,čo hodnotí ako neprípustné. Sťažovateľ dopĺňa, že všeobecné súdy podľa jeho názorupozmenili skutkový stav tak, aby bol súladný so stanoviskom trestnoprávneho kolégianajvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011.
6. Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov súdiskriminačné. Svoje tvrdenie odôvodňuje názorom, podľa ktorého v iných skutkovototožných prípadoch okresné súdy neaplikovali stanovisko trestnoprávneho kolégianajvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011. Tým, že všeobecné súdy v jeho prípade aplikovaliuvedené stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, postupovali vočisťažovateľovi rozdielne oproti iným obvineným v rovnakej situácii, v prípade ktorýchneaplikovali uvedené stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Sťažovateľv tejto súvislosti uviedol viacero spisových značiek rozsudkov, avšak neoznačil konkrétnesúdy, ktoré uvedené rozsudky prijali.
7. Medzi ďalšiu skupinu námietok sťažovateľa možno zaradiť tie, v zmysle ktorýchnamieta porušenie svojich práv zaručených dohovorom napadnutými rozhodnutiamivšeobecných súdov. Sťažovateľ uvádza, že zo strany všeobecných súdov bolo porušenépredovšetkým jeho právo na spravodlivý proces, keďže všeobecné súdy neinterpretovalizákonnú úpravu v súlade s dohovorom.
8. V závere sťažovateľ namietol, že v jeho trestnej veci došlo k porušeniu Trestnéhozákona. Sťažovateľ primárne prezentoval názor, že všeobecné súdy rozhodli o jeho vine ibana základe výpovedí 4 svedkov a neboli vykonané žiadne iné dôkazy voči jeho osobe, a toani na hlavnom pojednávaní. Sťažovateľ ďalej poukazuje na nezohľadnenie poľahčujúcichokolností zo strany všeobecných súdov (účinná ľútosť, priznanie viny, vôľa nahradiť škodu).Nezohľadnením poľahčujúcich okolností zo strany všeobecných súdov došlo podľasťažovateľa k uloženiu neprimerane prísneho trestu zo strany všeobecných súdov, a týmk porušeniu princípu primeranosti pri ukladaní trestov a pri obmedzovaní základných práva slobôd.
9. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho základné právagarantované čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, právagarantované čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4ústavy boli napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdua napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby muústavný súd priznal bližšie nešpecifikované odškodnenie.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
III.
K napadnutému rozsudku okresného súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).
13. Sťažovateľ brojí proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Zo sťažnostivyplýva, že využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súduodvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť v zmysle Trestného poriadkukrajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípadevylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľovýchzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy,práv garantovaných čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
14. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákonaúčinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľapriaznivejšie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tietominimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahoua dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, akto záujmy spravodlivosti vyžadujú;
d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie navypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkovproti nemu;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,alebo ak týmto jazykom nehovorí.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestnéhočinu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považovanépodľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto nesmie byťuložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.
15. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahomnamietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľoznačil namietané porušenie práv len článkom dohovoru (čl. 6 a 7 dohovoru), pričomz celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľa možno konštatovať, žesťažovateľ namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1dohovoru. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto konania v zmysleposúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
16. Ústavný súd ďalej v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, žev zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánuverejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnejmoci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,IV. ÚS 11/2010).
17. Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie jesuplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnymporiadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súduvyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kdek porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotnéhorozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej mocimôžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
18. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Uvedená trestná vec bola už prejednávaná tunajším odvolacím súdom, ktorý zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu závažných procesných pochybení, kde zároveň sa zaoberal aj námietkou obžalovaného v súvislosti s nesprávnou právnou kvalifikáciou jeho konania podľa odseku 4 § 212 Tr. zák.
Okresný súd po zrušení veci vykonal hlavné pojednávania a na nich dôkazy zákonným spôsobom v zmysle § 2 ods.10 Tr. por. a vykonané dôkazy v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. Por. vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia jednotlivo, i v ich súhrne a dospel k záveru, že ku skutku došlo tak, ako sa to uvádza vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, a že tohto skutku sa dopustil obžalovaný.
Všetky svoje úvahy, ktoré okresný súd viedli k takémuto rozhodnutiu rozviedol v dôvodoch svojho rozsudku, s ktorými sa po preskúmaní v plnom rozsahu stotožnil aj krajský súd. Poukazujúc na tieto dôvody aj krajský súd skutkové zistenie okresného súdu považuje za správne.
Pri skúmaní zákonnosti rozhodnutia okresného súdu krajský súd sa zaoberal aj námietkami uvádzanými v dôvodoch odvolania obžalovaného a dospel k záveru, že tieto sú dostatočne odôvodnené už v dôvodoch rozsudku okresného súdu. Pokiaľ ide o zdôvodnenie skutkových zistení, ani samotný obžalovaný nepoprel, že sa skutku dopustil tak, ako sa to uvádza vo výrokovej časti rozsudku, ba dokonca sa dožaduje, aby skutočnosť, že sa ku skutku priznal bola posúdená ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. 1) Tr. zák. Bránil sa iba tým, že od ďalšieho dokonania skutku upustil, čo malo nasvedčovať to, že policajnou hliadkou bol prichytený v podkroví, kde údajne hľadal niečo na zabezpečenie vypáčeného okna. Ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, ako to zhodne vypovedali všetci štyria policajti, že výzva, ako aj zaregistrovanie páchateľa bola v čase, keď tento vyskakoval z okna a pohyboval sa smerom na pavlač. Preto správne takéto konanie okresný súd nepovažoval za dobrovoľné upustenie od dokonania trestného činu, ani za pokus trestného činu, keďže obžalovaný si veci nachystal do tašky, avšak nemal ich už možnosť vyniesť. Okresný súd správne postupoval aj pri právnom posúdení konania obžalovaného keď dospel k záveru, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. l, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. e) Tr. zák., keďže si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil takým činom väčšiu škodu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania a to vlámaním.
Krajský súd nezistil pochybenie ani pri určení druhu a výmery trestu. Ako už bolo vyššie spomenuté, okresný súd ukladal trest podľa sadzby určenej v odseku 4 § 212 Tr. zák., pričom ako už bolo spomenuté vyššie poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. 1) Tr. zák. spočívajúcu v priznaní sa k spáchaniu trestného činu nemohol vziať do úvahy tak, ako to odôvodnil vo svojom rozsudku a obdobne aj poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n) Tr. zák.
Uložený trest na dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby preto považuje krajský súd za zákonný a správny. Taktiež zaradenie obžalovaného pre výkon trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia je v súlade so zákonom, keďže obžalovaný v posledných desiatich rokoch bol vo výkone trestu za úmyselný trestný čin.
Keďže teda krajský súd nezistil dôvod pre zmenu rozhodnutia okresného súdu, odvolanie obžalovaného nepovažoval za dôvodné, a preto postupoval tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
19. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčovéposúdenie, či vzhľadom na procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní, spôsob,ktorým krajský súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonnýchustanovení, ktorými krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkovýstav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
20. Ústavný súd na tomto mieste dopĺňa, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnostipodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupomalebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
21. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonompredpísaným procesným postupom (§ 316 a nasl. Trestného poriadku). Postup krajskéhosúdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolaciehosúdu a požiadavkami kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecnéhosúdu.
22. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu krajského súdu preúčely posudzovania dodržania dikcie čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3a čl. 7 ods. 1 dohovoru nič vytknúť. Napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňa požiadavkyvyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolaciehosúdu tejto procesnej formy.
23. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácieustanovení Trestného zákona odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého uzneseniakrajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistilv skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavnenekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako aj čl. 6ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobomodôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právnenormy Trestného zákona v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Krajský súd zároveňodpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní proti napadnutémurozsudku okresného súdu (vierohodnosť výpovede svedkov, dokázanie viny, zmena právnejkvalifikácie spáchaného skutku, výška trestu). Závery krajského súdu obsiahnutév napadnutom rozhodnutí je následne potrebné považovať za výraz autonómnehorozhodovania krajského súdu v konaní o odvolaní. Postup a napadnuté uznesenie krajskéhosúdu sú v tomto smere ústavne konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavneneudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnejúpravy.
24. K námietke sťažovateľa, že krajský súd neprihliadal na skutočnosť, že po skončenívyšetrovania mu nebolo umožnené preštudovať v zmysle § 208 Trestného poriadku spis,ústavný súd uvádza, že túto námietku sťažovateľ vo svojom odvolaní proti napadnutémurozsudku okresného súdu uviedol a prezentoval, pričom krajský súd v napadnutom uznesenína uvedený argument sťažovateľa nereagoval. Je teda pravdou, že napadnutému uzneseniukrajského súdu možno vytknúť lakonickosť odôvodnenia v tomto bode, navyše bez uvedeniaargumentácie, z ktorej by vyplývalo, ako sa krajský súd vysporiadal s argumentmisťažovateľa a či tieto sú spôsobilé spochybniť založiť porušenie sťažovateľovho práva naobhajobu. Vo všeobecnosti by uvedené na prvý pohľad indikovalo možnosť porušenia právfyzickej osoby zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj s čl. 6ods. 3 písm. b) dohovoru.
25. In concreto v sťažovateľovom prípade však išlo o druhé rozhodnutie krajskéhosúdu o odvolaní sťažovateľa, keďže v sťažovateľovej trestnej veci krajský súd uznesenímč. k. 4 To 87/2012-316 zo 17. októbra 2012 zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok okresnéhosúdu sp. zn. 0 T 85/2011 z 27. augusta 2012 a vec mu vrátil na prerokovanie a rozhodnutie.Krajský súd v uznesení č. k. 4 To 87/2012-316 zo 17. októbra 2012 ústavne udržateľnýmspôsobom reagoval na námietku sťažovateľa týkajúcu sa nemožnosti preštudovať spis poskončení vyšetrovania, keď uviedol: „Čo sa týka námietok uvádzaných v odvolaní obžalovaného v súvislosti s ďalším procesným pochybením, kedy došlo k tomu, že nebol oboznámený s výsledkami vyšetrovania je potrebné uviesť, že v danom prípade išlo o skrátené vyšetrovanie, kedy v podstate dochádza k zrýchlenému konaniu a predloženiu veci súdu s navrhnutím vykonania ďalších dôkazov. Je pravdou, že aj v tomto skrátenom vyšetrovaní, po jeho skončení obžalovaný má byť oboznámený s výsledkami vyšetrovania, avšak toto pochybenie v podstate bolo odstránené ďalším konaním na súde, kedy sa obžalovaný k jednotlivým dôkazom vyjadroval, pričom hlavne znalecké posudky boli známe až po podaní obžaloby.“
26. Vzhľadom na opakované rozhodnutie krajského súdu o odvolaní sťažovateľa protiriadne odôvodnenému napadnutému rozsudku okresného súdu, bez podstatnej zmenyargumentácie sťažovateľa alebo uvádzania nových skutočností a pri zachovaní toho istéhoa konštantne pretrvávajúceho skutkového stavu, musel byť právny názor krajského súdu nanámietku nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania sťažovateľovi známy, nešloz pohľadu sťažovateľa a jeho právnej situácie o rozhodnutie prekvapivé a nemožnokonštatovať takú intenzitu zásahu do práv sťažovateľa, ktorá by bola dôvodom na kasáciunapadnutého uznesenia krajského súdu zo stany ústavného súdu.
27. K tomu ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľ uplatnil svoje právo na obhajobu počashlavného pojednávania pred okresným súdom, počas súdneho konania mu nebolo odopretéprávo nahliadať do spisu, sťažovateľ bol na hlavnom pojednávaní oboznámený s výpoveďousvedkov, ktorá bola nosným dôkazom rozhodnutia o vine sťažovateľa, ako aj soznaleckými posudkami a sťažovateľ mal možnosť pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa kuvšetkým dôkazom.
28. K námietke sťažovateľa, že bol nezákonne držaný vo väzbe, pričom krajský súd(ako aj okresný súd) podľa sťažovateľa nemal vôľu túto nezákonnosť a porušovanie jehoústavných práv odstrániť, ústavný súd konštatuje, že krajský súd v konaní sp. zn.4 To 9/2013 rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu napadnutémurozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o vine a treste na základe podanejobžaloby. Krajský súd aj okresný súd nerozhodovali v konaniach, ktorých výsledkom súsťažovateľom napadnuté rozhodnutia, o väzbe, jej zákonnosti alebo trvaní. Pokiaľ malsťažovateľ výhrady voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 T 85/2011 z 27. novembra2012, ktorým okresný súd rozhodol, že dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú, boloprávnený využiť proti tomuto rozhodnutiu o trvaní dôvodov väzby právne prostriedkynápravy (riadny opravný prostriedok – sťažnosť).
29. V tejto súvislosti ústavný súd uzatvára, že medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu a sťažovateľovou námietkou o nezohľadnení nezákonnosti sťažovateľovejväzby zo strany krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudkusúdu prvého stupňa nie je možné ustáliť akúkoľvek príčinnú súvislosť, keďže krajský súdnapadnutým uznesením nerozhodol (a nerozhodoval) o riadnom opravnom prostriedku protiuzneseniu o väzbe, ale o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa.
30. Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súduv odvolacom konaní nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich považovať, ako užústavný súd uviedol, za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súdnie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietolsťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
31. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, žeuplatňuje svoje základné práva a slobody.
32. Ustanovenia čl. 12 ústavy sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základnýchpráv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru a majú charakterústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výkladea uplatňovaní ústavy a dohovoru. Tieto ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnousúčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základnýchpráv a slobôd garantovaných ústavou a ľudských práv a základných slobôd garantovanýchdohovorom podľa čl. 127 ústavy (porov. napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013,II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).
33. Ustanovenia čl. 12 ústavy však nemajú charakter základného práva a slobody,ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom. Ich aplikáciasa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného základnéhopráva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2a 4 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode podľa ústavy aleboľudskému právu a základnej slobode podľa dohovoru sťažovateľa je zjavne neopodstatnená(porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III.ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).
34. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľačl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, neprichádzalo do úvahyani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietolsťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
35. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlámedzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšiemedzinárodné záväzky.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
36. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ústavy napadnutýmuznesením krajského súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciuzákladného práva a slobody, ale zakotvuje esenciálne princípy, na ktorých je ústavnýporiadok a štátne zriadenie Slovenskej republiky budované, a akcentuje princípymedzinárodného práva a záväzky, ktoré Slovenská republika v priestore medzinárodnéhospoločenstva a medzinárodného práva rešpektuje a ktorými je viazaná. V nadväznosti nauvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súdrozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy,prípadne práva zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy nežčlánku garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnostipodľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétnehooznačeného základného práva alebo slobody.
37. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľačl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, neprichádzalo do úvahyani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť ajv tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil aj čl. 2 ods. 2ústavy. Ústavný súd uvádza, že čl. 2 ods. 2 ústavy neobsahuje konkrétnu garanciuzákladného práva alebo slobody, ale je základným, resp. všeobecným ustanovenímlimitujúcim konanie štátu, a teda aj zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práva slobôd. Jeho aplikácia sa v sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálneurčeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenieporušenia čl. 2 ods. 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobodesťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. IV. ÚS 115/04, III. ÚS 229/2011,I. ÚS 543/2012).
39. Aj v tomto prípade musí ústavný súd opakovane vysloviť záver, že ústavný súdnevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu, a teda neprichádza do úvahy ani vyslovenieporušenia čl. 2 ods. 2 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto častiv zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
40. Čo sa týka základných bodov prieskumu potenciálneho porušeniasťažovateľových práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odkazuje na užuvedené body 14 až 17 a body 19 a 20, ktoré sú plne aplikovateľné aj na túto časťprieskumu.
41. Najvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.)...
Pokiaľ ide o v § 385 ods. 1 Tr, por. spomínanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, tak táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por. Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Tr, por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por,, bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba hneď v úvode upozorniť na tú skutočnosť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie jeho naplnenia. Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Odpoveď na to, čo je potrebné rozumieť pod porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom, dáva pritom súdna prax, po dôslednom zvážení všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu.
Čo sa týka potom námietky obvineného ⬛⬛⬛⬛, že mu nebolo umožnené po skončení vyšetrovania preštudovať spis, tak tu najvyšší súd na jednej strane po preskúmaní spisového materiálu musí dať za pravdu uvedenému tvrdeniu, no na strane zároveň dodáva, že takémuto zistenému pochybeniu nie je možné podľa jeho názoru - vzhľadom na všetky okolnosti posudzovaného prípadu - priznať zákonom požadovaný charakter zásadného porušenia práva na obhajobu.
V predmetnej veci bolo zo strany OČTK postupované v zmysle § 204 ods. 1 Tr. por. (išlo o skrátené vyšetrovanie). Dovolateľ bol zadržaný ako podozrivý bezprostredne po čine, pričom na druhý deň (t.j. 28. novembra 2011) bola podaná na neho obžaloba. V následnom konaní bolo obvinenému plne umožnené uplatnenie jeho práv, keď treba zmieniť najmä právo navrhovať dôkazy vo svoj prospech, či právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tiež bolo zistené, že obhajoba počas súdneho konania niekoľkokrát využila právo nahliadnuť do spisu. Posudzujúc v kontexte celého trestného konania nemožno teda v danej veci hovoriť o porušení práva na obhajobu v takej intenzite, ako sa vyžaduje pre naplnenie namietaného dovolacieho dôvodu. Nedostatok spočívajúci v neumožnení obvinenému (ako i jeho obhajcovi) využiť svoje právo na preštudovanie spisu v zmysle § 208 Tr. por. nemal vplyv na samotné rozhodnutie o jeho vine.
K ďalším výhradám obvineného smerujúcich k tomu, že oba konajúce súdy pri hodnotení dôkazov dôsledne nerešpektovali zásadu uvedenú v § 2 ods. 12 Tr. por. a nesprávne vyhodnotili bez tomu zodpovedajúcich dôkazov jeho obhajobu ako účelovú treba uviesť iba toľko, že tu ide o otázky skutkové, ktoré sú z prieskumu dovolacieho súdu vylúčené. Porušenie práva na obhajobu, resp. teda naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným oproti tomu, ako to vo veci učinili príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). V tomto smere je potom potrebné hodnotiť ako irelevantný aj poukaz obvineného na nevykonanie výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní, ktorý by podľa jeho slov vedel potvrdiť rozhodujúce skutočnosti pre rozhodnutie. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov považovali súdy nižšieho stupňa za dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia návrhu obhajoby na vykonanie vyššie spomínaného dôkazu je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku. A napokon ako neopodstatnené je nevyhnutné hodnotiť i ostatné výhrady obvineného, svedčiace podľa jeho mienky pre záver o porušení práva na obhajobu. Vo vzťahu k údajnému nerešpektovaniu zákonnej povinnosti doručiť mu na vyjadrenie stanovisko prokuratúry k podanému dovolaniu možno uviesť iba toľko, že žiadnu takúto povinnosť Trestný poriadok neustanovuje (viď § 376 Tr. por.), kým na strane druhej námietky vzťahujúcej sa k parciálnemu väzobnému rozhodovaniu stoja potom úplne mimo akéhokoľvek dovolacieho dôvodu (pri podaní dovolania obvineným).
Vzhľadom na splnenie podmienky uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por. bolo potrebné sa v dovolacom konaní zaoberať tiež tvrdením obvineného o nezákonnosti (neprípustnosti) rozhodujúcich výpovedí štyroch policajtov, opodstatňujúcim podľa jeho názoru naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Aj tu však najvyšší súd nemohol dať za pravdu dovolateľovi, keďže z obsahu predloženého spisu vyplýva, že najskôr boli dané dôkazy po podaní obžaloby v súlade § 234 ods. 4 Tr. por. riadne zabezpečené, keď následne došlo k ich zákonnému vykonaniu taktiež na hlavnom pojednávaní, a to za plneného rešpektovania práv obhajoby. Namietané výpovede sú teda bez akýchkoľvek pochybností použiteľné pre účely daného trestného konania, keďže žiadna nezákonnosť tu zistená nebola.
Pokiaľ ide dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z jeho dikcie vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.
Daná úprava tak výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo znamená, že v predmetnom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutkového stavu, preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov (ako už bolo uvedené aj skôr). Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t.j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia skutkových zistení a záverov už v dovolacom konaní (konanom na podklade dovolania obvineného) neprichádza do úvahy.
Vychádzajúc z obsahu dovolania obvineného ⬛⬛⬛⬛ treba potom s poukazom na deklarovaný dovolací dôvod uviesť nasledovné:
Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšieho stupňa vyplýva, že konanie obvineného bolo z ich strany správne právne posúdené ako dokonaný trestný čin krádeže (a nie ako pokus daného trestného činu), keďže v súlade so súdnou praxou ide o dokonané zmocnenie sa vecí, ak si páchateľ uloží veci do tašky, ktorú však ponechá v miestnosti z dôvodu, že je vyrušený zasahujúcou policajnou hliadkou.
Rovnako potom vzhľadom na už vyššie uvedené ako i obsah ustálenej skutkovej vety neprichádza v posudzovanej veci uvažovať ani o dobrovoľnom upustení od dokonania trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Predmetné ustanovenie upravuje zánik trestnosti pokusu trestného činu, ak páchateľ dobrovoľne upustil od ďalšieho konania potrebného ha dokonanie trestného činu a zároveň odstránil nebezpečenstvo, ktoré hrozilo chránenému záujmu z podniknutého pokusu. Je zrejmé, že ani jedna z týchto podmienok v predmetnej veci splnená nebola, keď je potrebné upozorniť najmä na to, že o dobrovoľnom upustení od ďalšieho konania možno hovoriť len vtedy, ak sa páchateľ domnieva, že má možnosť trestnú činnosť dokončiť, avšak napriek tomu sám z vlastnej vôle sa rozhodne upustiť od jej dokonania. Takúto dobrovoľnosť súdy po vykonanom dokazovaní u obvineného vylúčili.
Vyššie uvedené námietky boli v podstate predmetom obhajoby obvineného v rámci celého základného konania, pričom súdy sa s nimi aj patričným spôsobom vysporiadali. Vykonali dôkazy a na základe ich hodnotenia dospeli k takému zhodnému záveru, že v posudzovanom prípade nemožno hovoriť ani o žiadnom pokuse, ani o žiadnom dobrovoľnom upustení od dokonania trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák., keďže obvinený opustil miestnosť, v ktorej sa nachádzala pripravená taška s vecami z dôvodu, že bol pri čine vyrušený zasahujúcou hliadkou polície (t.j. nemal už možnosť tašku vyniesť). Súdy teda jeho obhajobe neuverili.
Napokon za správnu a zodpovedajúcu zákonu považuje najvyšší súd aj právnu kvalifikáciu ustáleného skutku (týmto je viazaný), ktorý i podľa jeho názoru napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. e/ Tr. zák. S ohľadom na námietky obvineného treba poznamenať, že stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu prijaté na zasadnutí konanom 12. decembra 2011, pod Tpj 78/2011 a uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2012, na ktoré sa v tomto smere odvolávali konajúce súdy, bolo prijaté práve za účelom zjednotenia výkladu príslušným zákonných ustanovení, keďže tu bola zistená nejednotnosť v samotnej rozhodovacej činnosti (má sa tým v konečnom dôsledku zabraňovať rozdielnemu posudzovaniu rovnakých prípadov).
Obvinený v podanom dovolaní označil ako jedno z pochybení konajúcich súdov tiež tú skutočnosť, že tieto u neho v rozpore so skutočným stavom konštatovali neexistenciu poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm. 1/ („priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval“) a písm. n/ Tr. zák. („napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom“).
Najvyšší súd s poukazom na uvedené zdôrazňuje, že otázka zisťovania resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného. Ak ale súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje danosť niektorej takejto okolnosti, či už poľahčujúcej ale[bo] priťažujúcej, no v rozpore s tým ju nezoberie do úvahy pri ukladaní trestu - pri úprave trestnej sadzby tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4 Tr. zák., ide o skutočnosť, ktorá za splnenia podmienky uvedenej v § 371 ods. 5 Tr. por. môže znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia).
V posudzovanej veci však o žiadne takéto relevantné pochybenie zo strany súdu nešlo, keďže u obvineného ⬛⬛⬛⬛ bola zistená jediná poľahčujúca okolnosť (§ 37 písm. m/ Tr. zák.), v dôsledku čoho mu následne bol v súlade s § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. aj ukladaný trest v rámci upravenej trestnej sadzby. Prvostupňový súd sa pritom tiež podrobne vyjadril k tomu, prečo nemožno považovať za dané aj obvineným namietané poľahčujúce okolnosti (§ 36 písm. l/, písm. n/ Tr. zák.) a odvolací súd sa s týmito argumentmi plne stotožnil. Preskúmavať takéto skutkové závery súdov nižšieho stupňa dovolacím súdom potom nie je možné.
A úplne na záver treba podotknúť, že za naplnený nemožno považovať ani posledne v dovolaní namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., ktorý obvinený odvíjal len od - podľa jeho názoru - nesprávneho výroku o vine (presnejšie od nesprávneho právneho posúdenie skutku).»
42. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupea v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavnenekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.V rámci rozhodovania o dovolaní najvyšší súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor nauváženie existencie dovolacích dôvodov, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnenývstupovať a nahradzovať prijaté právne závery najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, ževýrok najvyššieho súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jehorozhodnutia, pretože najvyšší súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tietosúčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej vecia súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsahovalo náležitúargumentáciu, prostredníctvom ktorej najvyšší súd dospel k záveru o neprítomnostidovolacích dôvodov vo veci sťažovateľa.
43. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o odmietnutídovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku.
44. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniťdovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 ústavy a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (porov. mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
45. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptáciením podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdeniapodmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže v tomtokonkrétnom prípade (aj vzhľadom na už uvedené závery ústavného súdu) viesť k záveruo porušení sťažovateľom označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súdtiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciachmeritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 371 Trestného poriadku.
46. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciusťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislostis namietaným porušením čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavya čl. 6 a čl. 7 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá v tomto prípade sťažovateľavyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postupsúdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
47. Najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne udržateľným spôsobom reagoval ajna námietku sťažovateľa týkajúcu sa nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania.
48. K námietke sťažovateľa, že bol nezákonne držaný vo väzbe, pričom podľasťažovateľa ani najvyšší súd v dovolacom konaní nemal vôľu túto nezákonnosťa porušovanie jeho ústavných práv odstrániť, ústavný súd odkazuje na závery ústavnéhosúdu prezentované v bodoch 28 a 29, ktoré sú plne aplikovateľné aj na napadnuté uznesenienajvyššieho súdu.
49. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v častinamietajúcej porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavya čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
50. K tejto časti sťažnosti a s ňou spojeným námietkam sťažovateľa ústavný súdodkazuje na svoje závery uvedené v bodoch 31 až 39, ktoré sú plne aplikovateľné aj nanapadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
51. Ústavný súd teda odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušeniečl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššiehosúdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015