znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 48/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, práv garantovanýchčl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomOkresného súdu Košice I č. k. 0 T 85/2011-396 z 9. januára 2013, uznesením Krajskéhosúdu v Košiciach č. k. 4 To 9/2013-452 z 24. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 56/2013 zo 14. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv garantovaných čl. 6 a čl. 7Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako ajporušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy rozsudkom Okresnéhosúdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 T 85/2011-396 z 9. januára 2013 (ďalej aj„napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) č. k. 4 To 9/2013-452 z 24. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uzneseniekrajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 6 Tdo 56/2013 zo 14. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkomokresného súdu uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3písm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. e) Trestnéhozákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 64 mesiacov nepodmienečneso zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ podalprostredníctvom svojho právneho zástupcu proti napadnutému rozsudku okresného súduodvolanie doručené okresnému súdu 21. januára 2013. Krajský súd napadnutým uznesenímodvolanie   podľa   §   319   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. Sťažovateľ podal proti napadnutémuuzneseniu krajského súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie doručenékrajskému súdu 13. júna 2013. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c)Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa odmietol.

3. Sťažovateľ zhrnul svoje námietky proti napadnutým rozhodnutiam všeobecnýchsúdov do viacerých bodov. Najprv sťažovateľ uviedol, že napadnutými rozhodnutiami bolizásadným   spôsobom   porušené   jeho   práva   na   obhajobu.   V tejto   súvislosti   uvádza,   žev prípravnom   konaní   boli   spisy   súvisiace   s jeho   trestnou   vecou   uzatvorené   bez   jehoprítomnosti, pričom sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia výslovne žiadal, aby bola zabezpečenájeho prítomnosť pri uzatváraní spisu. Sťažovateľ zároveň poukázal na právo obvineného naoboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania a na preštudovanie celého spisu (právo zaručenépodľa § 208 Trestného poriadku, pozn.).

4. Ďalej sťažovateľ uviedol, že v rámci prípravného a súdneho konania bol držanývo väzbe   bez   právoplatného   rozhodnutia.   Podľa   jeho   názoru   mu   zákonná   lehota   väzbykončila 27. novembra 2012 o 04.15 h, pričom súdne pojednávanie o zmene dôvodov väzbysa uskutočnilo 27. novembra 2012 o 15.30 h. Sťažovateľ na tomto mieste vyjadruje nesúhlass ním   parafrázovaným   názorom   sudcu   všeobecného   súdu,   ktorý   podľa   vyjadreniasťažovateľa na pojednávaní k zmene dôvodov väzby uviedol, že dĺžka trvania väzby sapočíta na dni nie na hodiny.

5. Ako ďalší bod svojich výhrad sťažovateľ namieta porušenie zásady ne bis in idemnapadnutými rozhodnutiami. Porušenie tejto zásady vidí v tom, že skutok, ktorý spáchal, bolprekvalifikovaný v rámci trestného konania z prečinu krádeže na zločin krádeže, a zároveňv tom, že okresný súd v rámci rozhodovania o vine a treste vychádzal zároveň zo stanoviskatrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011. V tomto duchu sťažovateľdodáva,   že   všeobecné   súdy   nesprávne   aplikovali   uvedené   stanovisko   trestnoprávnehokolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011, keďže toto nie je podľa názoru sťažovateľaprameňom   práva,   a upozornil   na   skutočnosť,   že   stanovisko   trestnoprávneho   kolégianajvyššieho   súdu   sp.   zn.   Tpj   78/2011   bolo   vydané   12.   decembra   2011   a publikované21. augusta   2012,   avšak   sťažovateľ   spáchal   skutok   24.   novembra   2011,   čiže   uvedenéstanovisko   v čase   spáchania   skutku   neexistovalo.   Aplikáciu   stanoviska   trestnoprávnehokolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 považuje za retroaktívnu v jeho neprospech,čo   hodnotí   ako   neprípustné.   Sťažovateľ   dopĺňa,   že   všeobecné   súdy   podľa   jeho   názorupozmenili   skutkový   stav   tak,   aby   bol   súladný   so   stanoviskom   trestnoprávneho   kolégianajvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011.

6.   Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   súdiskriminačné.   Svoje   tvrdenie   odôvodňuje   názorom,   podľa   ktorého   v iných   skutkovototožných   prípadoch   okresné   súdy   neaplikovali   stanovisko   trestnoprávneho   kolégianajvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011. Tým, že všeobecné súdy v jeho prípade aplikovaliuvedené   stanovisko   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu,   postupovali   vočisťažovateľovi   rozdielne   oproti   iným   obvineným   v rovnakej   situácii,   v prípade   ktorýchneaplikovali   uvedené   stanovisko   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľv tejto súvislosti uviedol viacero spisových značiek rozsudkov, avšak neoznačil konkrétnesúdy, ktoré uvedené rozsudky prijali.

7. Medzi ďalšiu skupinu námietok sťažovateľa možno zaradiť tie, v zmysle ktorýchnamieta   porušenie   svojich   práv   zaručených   dohovorom   napadnutými   rozhodnutiamivšeobecných súdov. Sťažovateľ uvádza, že zo strany všeobecných súdov bolo porušenépredovšetkým jeho právo na spravodlivý proces, keďže všeobecné súdy neinterpretovalizákonnú úpravu v súlade s dohovorom.

8. V závere sťažovateľ namietol, že v jeho trestnej veci došlo k porušeniu Trestnéhozákona. Sťažovateľ primárne prezentoval názor, že všeobecné súdy rozhodli o jeho vine ibana základe výpovedí 4 svedkov a neboli vykonané žiadne iné dôkazy voči jeho osobe, a toani na hlavnom pojednávaní. Sťažovateľ ďalej poukazuje na nezohľadnenie poľahčujúcichokolností zo strany všeobecných súdov (účinná ľútosť, priznanie viny, vôľa nahradiť škodu).Nezohľadnením   poľahčujúcich   okolností   zo   strany   všeobecných   súdov   došlo   podľasťažovateľa k uloženiu neprimerane prísneho trestu zo strany všeobecných súdov, a týmk porušeniu princípu primeranosti pri ukladaní trestov a pri obmedzovaní základných práva slobôd.

9. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho základné právagarantované čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, právagarantované čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4ústavy boli napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdua napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby muústavný súd priznal bližšie nešpecifikované odškodnenie.

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

III.

K napadnutému rozsudku okresného súdu

11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).

13.   Sťažovateľ   brojí   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu.   Zo   sťažnostivyplýva,   že   využil   svoje   právo   podať   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súduodvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť v zmysle Trestného poriadkukrajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípadevylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pripredbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia   sťažovateľovýchzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy,práv garantovaných čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

14. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákonaúčinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľapriaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tietominimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahoua dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, akto záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie navypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkovproti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,alebo ak týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestnéhočinu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považovanépodľa   vnútroštátneho   alebo   medzinárodného   práva   za   trestný   čin.   Takisto   nesmie   byťuložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

15. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahomnamietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľoznačil   namietané   porušenie   práv   len   článkom   dohovoru   (čl.   6   a 7   dohovoru),   pričomz celého   obsahu   sťažnosti   a   charakteru   námietok   sťažovateľa   možno   konštatovať,   žesťažovateľ namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1dohovoru.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   ustálil   predmet   tohto   konania   v zmysleposúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

16. Ústavný súd ďalej v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, žev zásade   nie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   príslušného   orgánuverejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   orgánmi   verejnej   moci   bol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnejmoci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných   slobodách   (porov.   I. ÚS 17/01,   II.   ÚS   137/08,   III.   ÚS   328/08,IV. ÚS 11/2010).

17. Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie jesuplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnymporiadkom   upravenej   pôsobnosti   a právomoci.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súduvyplýva,   že   môže   preskúmavať   len také   rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci,prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kdek porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotnéhorozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne   závery   príslušného   orgánu   verejnej   mocimôžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

18. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Uvedená trestná vec bola už prejednávaná tunajším odvolacím súdom, ktorý zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu závažných procesných pochybení, kde zároveň sa zaoberal aj námietkou obžalovaného v súvislosti s nesprávnou právnou kvalifikáciou jeho konania podľa odseku 4 § 212 Tr. zák.

Okresný   súd   po   zrušení   veci   vykonal   hlavné   pojednávania   a   na   nich   dôkazy zákonným spôsobom v zmysle § 2 ods.10 Tr. por. a vykonané dôkazy v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. Por. vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia jednotlivo, i v ich súhrne a dospel k záveru, že ku skutku došlo tak, ako sa to uvádza vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, a že tohto skutku sa dopustil obžalovaný.

Všetky   svoje   úvahy,   ktoré   okresný   súd   viedli   k   takémuto   rozhodnutiu   rozviedol v dôvodoch svojho rozsudku, s ktorými sa po preskúmaní v plnom rozsahu stotožnil aj krajský súd. Poukazujúc na tieto dôvody aj krajský súd skutkové zistenie okresného súdu považuje za správne.

Pri   skúmaní   zákonnosti   rozhodnutia   okresného   súdu   krajský   súd   sa   zaoberal   aj námietkami uvádzanými v dôvodoch odvolania obžalovaného a dospel k záveru, že tieto sú dostatočne odôvodnené už v dôvodoch rozsudku okresného súdu. Pokiaľ ide o zdôvodnenie skutkových zistení, ani samotný obžalovaný nepoprel, že sa skutku dopustil tak, ako sa to uvádza vo výrokovej časti rozsudku, ba dokonca sa dožaduje, aby skutočnosť, že sa ku skutku priznal bola posúdená ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. 1) Tr. zák. Bránil sa iba tým, že od ďalšieho dokonania skutku upustil, čo malo nasvedčovať to, že policajnou hliadkou bol prichytený v podkroví, kde údajne hľadal niečo na zabezpečenie vypáčeného okna. Ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, ako to zhodne vypovedali všetci štyria policajti, že výzva, ako aj zaregistrovanie páchateľa bola v čase, keď tento vyskakoval z okna   a   pohyboval   sa   smerom   na   pavlač.   Preto   správne   takéto   konanie   okresný   súd nepovažoval za dobrovoľné upustenie od dokonania trestného činu, ani za pokus trestného činu, keďže obžalovaný si veci nachystal do tašky, avšak nemal ich už možnosť vyniesť. Okresný súd správne postupoval aj pri právnom posúdení konania obžalovaného keď dospel k záveru, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods. l, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. e) Tr. zák., keďže si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil takým činom väčšiu škodu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania a to vlámaním.

Krajský súd nezistil pochybenie ani pri určení druhu a výmery trestu. Ako už bolo vyššie spomenuté, okresný súd ukladal trest podľa sadzby určenej v odseku 4 § 212 Tr. zák., pričom ako už bolo spomenuté vyššie poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. 1) Tr. zák. spočívajúcu v priznaní sa k spáchaniu trestného činu nemohol vziať do úvahy tak, ako to odôvodnil vo svojom rozsudku a obdobne aj poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n) Tr. zák.

Uložený trest na dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby preto považuje krajský súd za   zákonný   a správny.   Taktiež   zaradenie   obžalovaného   pre   výkon   trestu   do   ústavu   so stredným   stupňom   stráženia   je   v   súlade   so   zákonom,   keďže   obžalovaný   v   posledných desiatich rokoch bol vo výkone trestu za úmyselný trestný čin.

Keďže   teda   krajský   súd   nezistil   dôvod   pre   zmenu   rozhodnutia   okresného   súdu, odvolanie obžalovaného nepovažoval za dôvodné, a preto postupoval tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

19. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčovéposúdenie, či vzhľadom na procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní, spôsob,ktorým krajský súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonnýchustanovení, ktorými krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkovýstav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

20. Ústavný súd na tomto mieste dopĺňa, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnostipodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupomalebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto   možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

21. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonompredpísaným procesným postupom (§ 316 a nasl. Trestného poriadku). Postup krajskéhosúdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolaciehosúdu a požiadavkami kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecnéhosúdu.

22.   Z formálneho   hľadiska   nemožno   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   preúčely posudzovania dodržania dikcie čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3a čl. 7 ods. 1 dohovoru nič vytknúť. Napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňa požiadavkyvyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolaciehosúdu tejto procesnej formy.

23. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácieustanovení Trestného zákona odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého uzneseniakrajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistilv skutkových   a   právnych   záveroch   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nič   ústavnenekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako aj čl. 6ods.   1   a 3   a čl.   7   ods.   1   dohovoru.   Krajský   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobomodôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právnenormy Trestného zákona v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Krajský súd zároveňodpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní proti napadnutémurozsudku okresného súdu (vierohodnosť výpovede svedkov, dokázanie viny, zmena právnejkvalifikácie   spáchaného   skutku,   výška   trestu). Závery   krajského   súdu   obsiahnutév napadnutom   rozhodnutí   je   následne   potrebné   považovať   za   výraz   autonómnehorozhodovania krajského súdu v konaní o odvolaní. Postup a napadnuté uznesenie krajskéhosúdu sú v tomto smere ústavne konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavneneudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnejúpravy.

24. K námietke sťažovateľa, že krajský súd neprihliadal na skutočnosť, že po skončenívyšetrovania mu nebolo umožnené preštudovať v zmysle § 208 Trestného poriadku spis,ústavný súd uvádza, že túto námietku sťažovateľ vo svojom odvolaní proti napadnutémurozsudku okresného súdu uviedol a prezentoval, pričom krajský súd v napadnutom uznesenína uvedený argument sťažovateľa nereagoval. Je teda pravdou, že napadnutému uzneseniukrajského súdu možno vytknúť lakonickosť odôvodnenia v tomto bode, navyše bez uvedeniaargumentácie,   z ktorej   by   vyplývalo,   ako   sa   krajský   súd vysporiadal   s   argumentmisťažovateľa a či tieto sú spôsobilé spochybniť založiť porušenie sťažovateľovho práva naobhajobu. Vo všeobecnosti by uvedené na prvý pohľad indikovalo možnosť porušenia právfyzickej osoby zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj s čl. 6ods. 3 písm. b) dohovoru.

25. In concreto v sťažovateľovom prípade však išlo o druhé rozhodnutie krajskéhosúdu o odvolaní sťažovateľa, keďže v sťažovateľovej trestnej veci krajský súd uznesenímč. k. 4 To 87/2012-316 zo 17. októbra 2012 zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok okresnéhosúdu sp. zn. 0 T 85/2011 z 27. augusta 2012 a vec mu vrátil na prerokovanie a rozhodnutie.Krajský súd v uznesení č. k. 4 To 87/2012-316 zo 17. októbra 2012 ústavne udržateľnýmspôsobom reagoval na námietku sťažovateľa týkajúcu sa nemožnosti preštudovať spis poskončení   vyšetrovania,   keď   uviedol: „Čo   sa   týka   námietok   uvádzaných   v odvolaní obžalovaného v súvislosti s ďalším procesným pochybením, kedy došlo k tomu, že nebol oboznámený   s výsledkami   vyšetrovania   je   potrebné   uviesť,   že   v danom   prípade   išlo o skrátené vyšetrovanie, kedy v podstate dochádza k zrýchlenému konaniu a predloženiu veci súdu s navrhnutím vykonania ďalších dôkazov. Je pravdou, že aj v tomto skrátenom vyšetrovaní, po jeho skončení obžalovaný má byť oboznámený s výsledkami vyšetrovania, avšak   toto   pochybenie   v podstate   bolo   odstránené   ďalším   konaním   na   súde,   kedy   sa obžalovaný k jednotlivým dôkazom vyjadroval, pričom hlavne znalecké posudky boli známe až po podaní obžaloby.“

26. Vzhľadom na opakované rozhodnutie krajského súdu o odvolaní sťažovateľa protiriadne   odôvodnenému   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu,   bez   podstatnej   zmenyargumentácie sťažovateľa alebo uvádzania nových skutočností a pri zachovaní toho istéhoa konštantne pretrvávajúceho skutkového stavu, musel byť právny názor krajského súdu nanámietku nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania sťažovateľovi známy, nešloz pohľadu   sťažovateľa   a jeho   právnej   situácie   o rozhodnutie   prekvapivé   a nemožnokonštatovať takú intenzitu zásahu do práv sťažovateľa, ktorá by bola dôvodom na kasáciunapadnutého uznesenia krajského súdu zo stany ústavného súdu.

27. K tomu ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľ uplatnil svoje právo na obhajobu počashlavného pojednávania pred okresným súdom, počas súdneho konania mu nebolo odopretéprávo nahliadať do spisu, sťažovateľ bol na hlavnom pojednávaní oboznámený s výpoveďousvedkov,   ktorá   bola   nosným   dôkazom   rozhodnutia   o vine   sťažovateľa,   ako   aj   soznaleckými posudkami a sťažovateľ mal možnosť pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa kuvšetkým dôkazom.

28. K námietke sťažovateľa, že bol nezákonne držaný vo väzbe, pričom krajský súd(ako aj okresný súd) podľa sťažovateľa nemal vôľu túto nezákonnosť a porušovanie jehoústavných   práv   odstrániť,   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v konaní   sp.   zn.4 To 9/2013   rozhodoval   o odvolaní   sťažovateľa   proti   odsudzujúcemu   napadnutémurozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o vine a treste na základe podanejobžaloby. Krajský súd aj okresný súd nerozhodovali v konaniach, ktorých výsledkom súsťažovateľom   napadnuté   rozhodnutia,   o väzbe,   jej   zákonnosti   alebo   trvaní.   Pokiaľ   malsťažovateľ výhrady voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 T 85/2011 z 27. novembra2012, ktorým okresný súd rozhodol, že dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú, boloprávnený   využiť   proti   tomuto   rozhodnutiu   o trvaní   dôvodov   väzby   právne   prostriedkynápravy (riadny opravný prostriedok – sťažnosť).

29.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uzatvára,   že   medzi   napadnutým   uznesenímkrajského   súdu   a sťažovateľovou   námietkou   o nezohľadnení   nezákonnosti   sťažovateľovejväzby zo strany krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudkusúdu prvého stupňa nie je možné ustáliť akúkoľvek príčinnú súvislosť, keďže krajský súdnapadnutým uznesením nerozhodol (a nerozhodoval) o riadnom opravnom prostriedku protiuzneseniu o väzbe, ale o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa.

30.   Závery   krajského   súdu   a ich   odôvodnenie,   ako   aj   postup   krajského   súduv odvolacom konaní nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich považovať, ako užústavný súd uviedol, za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súdnie   je   oprávnený   v tomto   prípade   zasahovať. Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietolsťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

31. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, žeuplatňuje svoje základné práva a slobody.

32. Ustanovenia čl. 12 ústavy sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základnýchpráv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru a majú charakterústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výkladea uplatňovaní ústavy a dohovoru. Tieto ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnousúčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základnýchpráv a slobôd garantovaných ústavou a ľudských práv a základných slobôd garantovanýchdohovorom   podľa   čl.   127   ústavy   (porov.   napr.   I.   ÚS   26/2010,   I.   ÚS   686/2013,II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).

33. Ustanovenia čl. 12 ústavy však nemajú charakter základného práva a slobody,ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom. Ich aplikáciasa   v   individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   porušenie   individuálne   určeného   základnéhopráva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2a 4 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode podľa ústavy aleboľudskému právu a základnej slobode podľa dohovoru sťažovateľa je zjavne neopodstatnená(porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III.ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).

34. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľačl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, neprichádzalo do úvahyani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietolsťažnosť   aj   v tejto   časti   v zmysle   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

35.   Podľa   čl. 1   ods.   1   ústavy Slovenská   republika je   zvrchovaný, demokratickýa právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlámedzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšiemedzinárodné záväzky.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

36.   Ústavný   súd   v súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   1   ústavy   napadnutýmuznesením krajského súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciuzákladného   práva   a   slobody,   ale   zakotvuje   esenciálne   princípy,   na   ktorých   je   ústavnýporiadok   a štátne   zriadenie   Slovenskej   republiky   budované,   a akcentuje   princípymedzinárodného práva a záväzky, ktoré Slovenská republika v priestore medzinárodnéhospoločenstva a medzinárodného práva rešpektuje a ktorými je viazaná. V nadväznosti nauvedené   treba   konštatovať,   že   v   prípade   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súdrozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa   ústavy,prípadne práva zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy nežčlánku garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnostipodľa   čl.   127   ústavy   namietať   len   v   spojení   s   namietaným   porušením   už   konkrétnehooznačeného základného práva alebo slobody.

37. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľačl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, neprichádzalo do úvahyani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť ajv tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

38. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil aj čl. 2 ods. 2ústavy. Ústavný   súd   uvádza,   že   čl.   2   ods.   2   ústavy   neobsahuje   konkrétnu   garanciuzákladného   práva   alebo   slobody,   ale   je   základným,   resp.   všeobecným   ustanovenímlimitujúcim konanie štátu, a teda aj zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práva slobôd.   Jeho   aplikácia   sa   v   sťažnostiach   viaže   na   vyslovenie   porušenia   individuálneurčeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenieporušenia čl. 2 ods. 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobodesťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená   (porov.   IV.   ÚS   115/04,   III.   ÚS   229/2011,I. ÚS 543/2012).

39. Aj v tomto prípade musí ústavný súd opakovane vysloviť záver, že ústavný súdnevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovorunapadnutým   uznesením   krajského   súdu,   a teda   neprichádza   do   úvahy   ani   vyslovenieporušenia čl. 2 ods. 2 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto častiv zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

40.   Čo   sa   týka   základných   bodov   prieskumu   potenciálneho   porušeniasťažovateľových práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odkazuje na užuvedené   body   14   až   17   a body   19   a   20,   ktoré   sú   plne   aplikovateľné   aj   na   túto   časťprieskumu.

41. Najvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.)...

Pokiaľ ide o v § 385 ods. 1 Tr, por. spomínanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania,   ktoré   sú   v   ňom   uvedené,   tak   táto   sa   týka   vymedzenia   chýb   napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por. Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Tr, por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por,, bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého   rozhodnutia   alebo   konania,   ktorá   by   zodpovedala   právnemu   dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo   30/2011,   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba hneď v úvode upozorniť na tú skutočnosť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu   môže   mať   za   následok   konštatovanie   jeho   naplnenia.   Zákon   totiž   výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Odpoveď na to, čo je potrebné rozumieť pod porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom, dáva pritom súdna prax, po dôslednom zvážení všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu.

Čo sa týka potom námietky obvineného ⬛⬛⬛⬛, že mu nebolo umožnené po skončení vyšetrovania preštudovať spis, tak tu najvyšší súd na jednej strane po preskúmaní spisového materiálu musí dať za pravdu uvedenému tvrdeniu, no na strane zároveň dodáva, že takémuto zistenému pochybeniu nie je možné podľa jeho názoru - vzhľadom na všetky okolnosti   posudzovaného   prípadu   -   priznať   zákonom   požadovaný   charakter   zásadného porušenia práva na obhajobu.

V predmetnej veci bolo zo strany OČTK postupované v zmysle § 204 ods. 1 Tr. por. (išlo o skrátené vyšetrovanie). Dovolateľ bol zadržaný ako podozrivý bezprostredne po čine, pričom na druhý deň (t.j. 28. novembra 2011) bola podaná na neho obžaloba. V následnom konaní bolo obvinenému plne umožnené uplatnenie jeho práv, keď treba zmieniť najmä právo navrhovať dôkazy vo svoj prospech, či právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tiež bolo zistené, že obhajoba počas súdneho konania niekoľkokrát využila právo nahliadnuť do spisu. Posudzujúc v kontexte celého trestného konania nemožno teda v danej veci hovoriť o porušení práva na obhajobu v takej intenzite, ako sa vyžaduje pre naplnenie namietaného dovolacieho dôvodu. Nedostatok spočívajúci v neumožnení obvinenému (ako i jeho obhajcovi) využiť svoje právo na preštudovanie spisu v zmysle § 208 Tr. por. nemal vplyv na samotné rozhodnutie o jeho vine.

K   ďalším   výhradám   obvineného   smerujúcich   k   tomu,   že   oba   konajúce   súdy   pri hodnotení   dôkazov   dôsledne   nerešpektovali   zásadu   uvedenú   v   §   2   ods.   12   Tr.   por. a nesprávne vyhodnotili bez tomu zodpovedajúcich dôkazov jeho obhajobu ako účelovú treba uviesť iba toľko, že tu ide o otázky skutkové, ktoré sú z prieskumu dovolacieho súdu vylúčené. Porušenie práva na obhajobu, resp. teda naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným oproti tomu, ako to vo veci učinili príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). V tomto smere je potom potrebné hodnotiť ako irelevantný   aj   poukaz   obvineného   na   nevykonanie   výsluchu   poškodeného   na   hlavnom pojednávaní,   ktorý   by   podľa   jeho   slov   vedel   potvrdiť   rozhodujúce   skutočnosti   pre rozhodnutie.   Rozsah   vo   veci   vykonaných   dôkazov   považovali   súdy   nižšieho   stupňa   za dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia návrhu obhajoby na vykonanie vyššie spomínaného dôkazu je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku. A napokon ako neopodstatnené je nevyhnutné hodnotiť i ostatné výhrady obvineného, svedčiace   podľa   jeho   mienky   pre   záver   o   porušení   práva   na   obhajobu.   Vo   vzťahu k údajnému   nerešpektovaniu   zákonnej   povinnosti   doručiť   mu   na   vyjadrenie   stanovisko prokuratúry k podanému dovolaniu možno uviesť iba toľko, že žiadnu takúto povinnosť Trestný   poriadok   neustanovuje   (viď   §   376   Tr.   por.),   kým   na   strane   druhej   námietky vzťahujúcej   sa   k   parciálnemu   väzobnému   rozhodovaniu   stoja   potom   úplne   mimo akéhokoľvek dovolacieho dôvodu (pri podaní dovolania obvineným).

Vzhľadom na splnenie podmienky uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por. bolo potrebné sa v dovolacom   konaní zaoberať   tiež   tvrdením   obvineného   o nezákonnosti   (neprípustnosti) rozhodujúcich výpovedí štyroch policajtov, opodstatňujúcim podľa jeho názoru naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Aj tu však najvyšší súd nemohol dať za pravdu dovolateľovi, keďže z obsahu predloženého spisu vyplýva, že najskôr boli dané dôkazy po podaní obžaloby v súlade § 234 ods. 4 Tr. por. riadne zabezpečené, keď následne   došlo   k   ich zákonnému vykonaniu   taktiež   na   hlavnom   pojednávaní,   a   to   za plneného   rešpektovania   práv   obhajoby.   Namietané   výpovede   sú   teda   bez   akýchkoľvek pochybností použiteľné pre účely daného trestného konania, keďže žiadna nezákonnosť tu zistená nebola.

Pokiaľ ide dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z jeho dikcie vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie.   Rozumie   sa   ním   zhodnotenie   otázky,   ktorá   nespočíva   priamo   v   právnej kvalifikácii   skutku,   ale   v   právnom   posúdení   inej   skutkovej   okolnosti   majúcej   význam z hľadiska hmotného práva.

Daná úprava tak výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo znamená, že v predmetnom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť   správnosť   či   úplnosť   zisteného   skutkového   stavu,   preverovať   dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov (ako už bolo uvedené aj skôr). Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t.j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia skutkových zistení a záverov už v dovolacom konaní (konanom na podklade dovolania obvineného) neprichádza do úvahy.

Vychádzajúc   z   obsahu   dovolania   obvineného ⬛⬛⬛⬛ treba   potom s poukazom na deklarovaný dovolací dôvod uviesť nasledovné:

Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšieho stupňa vyplýva, že konanie obvineného bolo z ich strany správne právne posúdené ako dokonaný trestný čin krádeže (a nie ako pokus daného trestného činu), keďže v súlade so súdnou praxou ide o dokonané zmocnenie sa vecí, ak si páchateľ uloží veci do tašky, ktorú však ponechá v miestnosti z dôvodu, že je vyrušený zasahujúcou policajnou hliadkou.

Rovnako potom vzhľadom na už vyššie uvedené ako i obsah ustálenej skutkovej vety neprichádza   v   posudzovanej   veci   uvažovať   ani   o   dobrovoľnom   upustení   od   dokonania trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Predmetné ustanovenie upravuje zánik trestnosti   pokusu   trestného   činu,   ak   páchateľ   dobrovoľne   upustil   od   ďalšieho   konania potrebného ha dokonanie trestného činu a zároveň odstránil nebezpečenstvo, ktoré hrozilo chránenému záujmu z podniknutého pokusu. Je zrejmé, že ani jedna z týchto podmienok v predmetnej veci splnená nebola, keď je potrebné upozorniť najmä na to, že o dobrovoľnom upustení od ďalšieho konania možno hovoriť len vtedy, ak sa páchateľ domnieva, že má možnosť trestnú činnosť dokončiť, avšak napriek tomu sám z vlastnej vôle sa rozhodne upustiť   od   jej   dokonania.   Takúto   dobrovoľnosť   súdy   po   vykonanom   dokazovaní   u obvineného vylúčili.

Vyššie uvedené námietky boli v podstate predmetom obhajoby obvineného v rámci celého základného konania, pričom súdy sa s nimi aj patričným spôsobom vysporiadali. Vykonali   dôkazy   a   na   základe   ich   hodnotenia   dospeli   k   takému   zhodnému   záveru,   že v posudzovanom   prípade   nemožno   hovoriť   ani   o   žiadnom   pokuse,   ani   o   žiadnom dobrovoľnom upustení od dokonania trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák., keďže   obvinený   opustil   miestnosť,   v   ktorej   sa   nachádzala   pripravená   taška   s   vecami z dôvodu, že bol pri čine vyrušený zasahujúcou hliadkou polície (t.j. nemal už možnosť tašku vyniesť). Súdy teda jeho obhajobe neuverili.

Napokon   za   správnu   a   zodpovedajúcu   zákonu   považuje   najvyšší   súd   aj   právnu kvalifikáciu ustáleného skutku (týmto je viazaný), ktorý i podľa jeho názoru napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. e/ Tr. zák. S ohľadom na námietky obvineného treba poznamenať,   že   stanovisko   trestného   kolégia   najvyššieho   súdu   prijaté   na   zasadnutí konanom   12.   decembra   2011,   pod   Tpj   78/2011   a   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2012, na ktoré sa v tomto smere odvolávali konajúce súdy, bolo prijaté práve za účelom zjednotenia výkladu príslušným   zákonných   ustanovení,   keďže   tu   bola   zistená   nejednotnosť   v   samotnej rozhodovacej   činnosti   (má   sa   tým   v   konečnom   dôsledku   zabraňovať   rozdielnemu posudzovaniu rovnakých prípadov).

Obvinený v podanom dovolaní označil ako jedno z pochybení konajúcich súdov tiež tú skutočnosť, že tieto u neho v rozpore so skutočným stavom konštatovali neexistenciu poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm. 1/ („priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval“) a písm. n/ Tr. zák. („napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom“).

Najvyšší   súd   s   poukazom   na   uvedené   zdôrazňuje,   že   otázka   zisťovania   resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného. Ak ale súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje danosť niektorej takejto okolnosti, či už poľahčujúcej ale[bo] priťažujúcej, no v rozpore s tým ju nezoberie do úvahy pri ukladaní trestu - pri úprave trestnej sadzby tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4 Tr. zák., ide o skutočnosť, ktorá za splnenia podmienky uvedenej v § 371 ods. 5 Tr. por. môže znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia).

V posudzovanej veci však o žiadne takéto relevantné pochybenie zo strany súdu nešlo, keďže u obvineného ⬛⬛⬛⬛ bola zistená jediná poľahčujúca okolnosť (§ 37 písm. m/ Tr. zák.), v dôsledku čoho mu následne bol v súlade s § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. aj ukladaný trest v rámci upravenej trestnej sadzby. Prvostupňový súd sa pritom tiež podrobne vyjadril k tomu, prečo nemožno považovať za dané aj obvineným namietané poľahčujúce okolnosti (§ 36 písm. l/, písm. n/ Tr. zák.) a odvolací súd sa s týmito argumentmi plne stotožnil.   Preskúmavať   takéto   skutkové   závery   súdov   nižšieho   stupňa   dovolacím   súdom potom nie je možné.

A úplne na záver treba podotknúť, že za naplnený nemožno považovať ani posledne v dovolaní namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., ktorý obvinený odvíjal len od - podľa jeho názoru - nesprávneho výroku o vine (presnejšie od nesprávneho právneho posúdenie skutku).»

42.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v postupea v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavnenekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.V rámci rozhodovania o dovolaní najvyšší súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor nauváženie existencie dovolacích dôvodov, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnenývstupovať a nahradzovať prijaté právne závery najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, ževýrok najvyššieho súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jehorozhodnutia, pretože najvyšší súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tietosúčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej vecia súčasne   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   obsahovalo   náležitúargumentáciu,   prostredníctvom   ktorej   najvyšší   súd   dospel   k   záveru   o neprítomnostidovolacích dôvodov vo veci sťažovateľa.

43.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o odmietnutídovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku.

44. Otázka posúdenia,   či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniťdovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, niedo   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy (čl. 124 ústavy a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných   súdov,   ktorých   sústavu   završuje   najvyšší   súd   (porov.   mutatis   mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

45. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptáciením podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdeniapodmienok   dovolacieho   konania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   nemôže   v tomtokonkrétnom prípade (aj vzhľadom na už uvedené závery ústavného súdu) viesť k záveruo porušení sťažovateľom označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súdtiež   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v   rámci   dovolacieho   konania   nerozhodoval   o   veciachmeritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 371 Trestného poriadku.

46.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciusťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   označených   práv.Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislostis namietaným porušením čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavya čl. 6 a čl. 7 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá v tomto prípade sťažovateľavyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postupsúdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

47. Najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne udržateľným spôsobom reagoval ajna námietku sťažovateľa týkajúcu sa nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania.

48.   K námietke   sťažovateľa,   že   bol   nezákonne   držaný   vo   väzbe,   pričom   podľasťažovateľa   ani   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   nemal   vôľu   túto   nezákonnosťa porušovanie jeho ústavných práv odstrániť, ústavný súd odkazuje na závery ústavnéhosúdu prezentované v bodoch 28 a 29, ktoré sú plne aplikovateľné aj na napadnuté uznesenienajvyššieho súdu.

49. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v častinamietajúcej porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavya čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

50.   K tejto   časti   sťažnosti   a s ňou   spojeným   námietkam   sťažovateľa   ústavný   súdodkazuje na svoje závery uvedené v bodoch 31 až 39, ktoré sú plne aplikovateľné aj nanapadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

51. Ústavný súd teda odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušeniečl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššiehosúdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015