znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 48/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014 v   senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a   Lajosa   Mészárosa   predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Lawyer Partners, a. s., Prievozská 37, Bratislava, a obchodnej spoločnosti Lawyers Group s. r.   o.,   Prievozská   37,   Bratislava,   zastúpených   advokátom   doc.   JUDr.   Branislavom Fridrichom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   16   C   163/2011 z 23. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Lawyer   Partners,   a.   s.,   a   obchodnej   spoločnosti Lawyers Group s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Lawyer   Partners,   a.   s.,   Prievozská   37, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti Lawyers Group s. r. o.,   Prievozská   37,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka   v   2.   rade“,   spolu   ďalej   len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 163/2011 z 23. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sa v procesnom postavení žalobkýň v 1. a 2. rade v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 163/2011 domáhajú proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len   „odporkyňa“)   náhrady   škody   a   nemajetkovej   ujmy   z   titulu   nesprávneho   úradného postupu.

Napadnutým   uznesením   okresného   súdu   bola   sťažovateľke   v   1.   rade   uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 13 497 € a sťažovateľke v 2. rade v sume 528 003,70 €, a to do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Podľa   názoru   sťažovateliek   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z   ústavného hľadiska   neobstojí,   pretože   je   v   rozpore   z   ustanoveniami   §   141a   ods.   1   a   2   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ako aj so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež s ustanovením § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych   poplatkoch“),   ako   aj   so   zásadou   rovnosti   účastníkov   konania.   Výrok v napadnutom uznesení je podľa tvrdenia sťažovateliek založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.

Podľa   sťažovateliek   interpretácia   ustanovenia   §   141a   ods.   1   OSP   založená na premise,   že   súd   je   vždy   povinný   uložiť   navrhovateľovi   povinnosť   zložiť   preddavok na trovy konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej   sumy,   pričom   u   navrhovateľa   nie   sú   splnené   predpoklady   na   oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti ďalej argumentujú: «Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nie   je   totižto   právne   bezvýznamné,   kto   je   odporcom.   Ak   je   odporcom   subjekt,   ktorého majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o konkurznom   konaní...,   je   vylúčené,   aby   bola   navrhovateľovi   uložená   povinnosti   zložiť preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP. Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie   preddavku   na   trovy   konania   konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil; Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil; a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil. Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania súdu o návrhu odporcu podaného podľa ust. § 141a OSP. Bolo by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní (v okolnostiach daného prípadu Slovenská republika) mohol svojím úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva   žalobcu   na   súdnu   ochranu,   osobitne   práva   na   prístup   k   súdu,   ktoré   je   jeho imanentnou súčasťou.

Súd   môže   uložiť   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa ust. § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania a to v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal   žalovaný,   ktorý   nemá   povinnosť,   resp.   v   prípade   pozitívneho   rozhodnutia   súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.

Uloženie   povinnosti   žalobcovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tam,   kde   je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť...»

Sťažovateľky upozorňujú na to, že túto ich argumentáciu si osvojil aj Krajský súd v Bratislave,   ktorý   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   65/2013   svojím   uznesením z 31. januára   2013   v   skutkovo   a   právne   zhodnej   veci   rozhodol   o   zrušení   uznesenia okresného súdu, ktorým bola navrhovateľke (sťažovateľke v 1. rade) uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.

Sťažovateľky ďalej zdôrazňujú, že sú v konaní vedenom okresným súdom vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona o   súdnych   poplatkoch.   Vecné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   vzťahuje   na   celé konanie,   a   preto   nie   je dôvod,   aby   boli   sťažovateľky   posudzované   z pohľadu   splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal aj odporca.

Sťažovateľky   ďalej   namietajú,   že   okresný   súd   ignoroval   formálnu   podmienku ustanovenú v § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok   životného   minima   pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu,   ako   aj   pravidlo obsiahnuté v § 141a ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej   navrhovateľom,   pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   V   posudzovanom prípade je podľa sťažovateliek zjavné, že nimi uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného   minima   pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu   a   požadovaná   suma   preddavku nepredstavuje 5 % uplatňovanej istiny.

Napokon   sťažovateľky   zdôrazňujú,   že   návrh   odporkyne   neobsahoval   žiadne odôvodnenie   účelu,   na   ktorý   by   mal   byť   zložený   preddavok   použitý.   Okresný   súd   sa účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej sumy   nemôže   slúžiť   racionálnemu   cieľu.   V   tomto   type   konania   objektívne   nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel návrhu   je   preto   podľa   sťažovateliek   viac   než   zrejmý;   ide   o   to,   aby   boli   postavené do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovali na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestali žiadať od odporkyne náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V   súvislosti   s   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   sťažovateľky   upriamujú pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   tým,   že   Okresný   súd   Poprad   mu   svojím   uznesením   uložil   povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   v   sume   792   850   €.   Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 112/2012   zo   7.   marca   2012   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   odložil vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu   Poprad   a   neskôr „nálezom I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania...

Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ Lawyer Partners a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na   ďalšie   konanie   a   dokonca   konštatuje   porušenie   základných   práv   sťažovateľa,   avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ Lawyer Partners a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú...

Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie nimi označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   napadnutým   uznesením   okresného   súdu,   zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie. Požadujú tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateliek   o   porušení   ich   základného   práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 16 C 163/2011 z 23. októbra 2013.

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   jej   podstatou   je   námietka   sťažovateliek,   podľa ktorých   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   ich základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do ich práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   k   neprípustnému   zásahu   do   označeného základného   práva   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutého   uznesenia,   ale   ani nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu   k   súdu   pre   sťažovateľky.   K   dôsledkom,   na   ktoré   sťažovateľky   v   sťažnosti poukazujú, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej   vety   OSP proti   uzneseniu   o   zastavení   konania je prípustné   odvolanie a   proti prípadnému   nepriaznivému   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania budú mať sťažovateľky možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľky touto sťažnosťou namietajú. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľky budú mať v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 16 C 163/2011 k dispozícii   účinné   právne   prostriedky   na   ochranu   svojich   základných   práv   zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateliek   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vyjadriť sa aj k námietke „nekonzistentnosti“ jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch. Sťažovateľky v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádzajú, že ústavný súd sa „v právne zhodných veciach,   kde   nevystupuje   ako   sťažovateľ   Lawyer   Partners   a.   s.“,   sťažnosťou   meritórne zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie, a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ Lawyer Partners a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať sťažovateľkami tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938   z   9.   januára   2012,   ktorým   bola   účastníkovi   konania   uložená   povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania,   avšak   zároveň   zdôrazňuje,   že   s   prihliadnutím   na   ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (II. ÚS 129/2012, II. ÚS 130/2012, II. ÚS 131/2012, II. ÚS 132/2012, II. ÚS 133/2012, II. ÚS 134/2012, II. ÚS 135/2012 zo 16. mája 2012, IV. ÚS   314/2013 z 30.   mája 2013)   išlo   o   ojedinelý   (menšinový)   názor jedného   zo   senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateliek, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá,   ústavný   súd o   ďalších   návrhoch   sťažovateliek nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014