znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 48/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. O., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 133/2011 z 28. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   I.   O.   o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. I. O. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práv uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 133/2011 z 28. októbra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   prílohy   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   v konaní   vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 C 109/07 domáhal proti Slovenskej republike   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky zaplatenia sumy   1 820,35   €   z   titulu   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorého bol sťažovateľ ako žalobca účastníkom, v odvolacom konaní zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10 C 171/94 z 12. septembra 2001 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   21   C   109/07-122   z 19.   októbra   2010   žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom sp.   zn. 5 Co 99/11 z 29. marca 2011 rozsudok   súdu   prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.   Proti   označenému   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie, v ktorom namietal dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom navrhol rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a žalobe vyhovieť. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol sťažnosťou namietaným uznesením, ktorým dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol: «Okresný súd Bratislava 2 rozsudkom z 12.9.2001 sp. zn.10 C 171/1994 por.č. 170 zistil, že pracovný pomer sťažovateľa v skúšobnej dobe ukončil zamestnávateľ protiprávne. Tým   bol   daný   základ   k   uplatneniu   náhrady   škody   zo   strany   sťažovateľa   voči zamestnávateľovi. Odvolací súd zamietol žalobu, s „odôvodnením“ že v pracovnom práve platí obsah pracovnej zmluvy a keďže túto podpísal zamestnanec, už nemôže neskoršie namietať   jej   neplatnosť.   Z   tohoto   tzv.   „odôvodnenia“   by   vyplývalo,   že   neplatí   dátum skutočného vzniku / prevzatím a zároveň podpísaním pracovnej zmluvy/ pracovného pomeru a možno fikciou dospieť k záveru, že protiprávne antidatovanie je prípustné. Odvolací súd týmto pripustil ako zákonné aj prípadné antidatovanie zmluvy, čím stanovil nový „zákon“ ešte   pridajúc,   že   v   pracovnom   práve   vraj   neplatia   obecné   ustanovenia   občianskeho zákonníka.   Najvyšší   súd   názor   odvolacieho   súdu   odmietol   tým,   že   v   konaniach,   sp.zn. 4 Cdo 153/2003   a   1   Cdo   92/2006   zrušil   rozsudky   odvolacieho   súdu   v   tomto   smere. Z nepochopiteľných dôvodov Najvyšší súd nakoniec zamietol dovolanie sťažovateľa, pričom hrubým spôsobom porušil zákon v tomto smere, lebo v súlade s odvolacím konaním vôbec nevenoval   pozornosť   skutočnosti,   že   zodpovední   pracovníci   zamestnávateľ   svojimi výpoveďami sa zjavne dopustili trestného činu krivej výpovede a v tomto mali civilné súdy vyčkať výsledok trestného konania a túto vec v žiadnom prípade nemôže rozhodnúť civilný súd ale výlučne iba trestný súd.

Týmito hrubými porušeniami zákonných predpisov bola sťažovateľovi spôsobená aj finančná škoda.

V spore o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdov, ako obvykle súdy bagatelizovali celú vec a vôbec vylúčili možnosť sa dožadovať náhrady škody týmto postupom.»

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie najvyššieho súdu a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. Zároveň uviedol, že „súčasne poverujem advokátku JUDr. Z. M... zastupovaním v tejto veci a vypracovaním sťažnosti s potrebnými náležitosťami“.

Pretože   prílohou   sťažnosti   nebolo   splnomocnenie   pre   označenú   advokátku,   teda sťažnosť nespĺňala náležitosti podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“),   výzvou   zo   7.   februára   2012   ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie splnomocnenia na zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom v lehote 15 dní od   doručenia   tejto   výzvy   a   zároveň   ho   upozornil,   že   ak   nepredloží   splnomocnenie v uvedenej lehote, ústavný súd môže jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ výzvu ústavného súdu prevzal 13. februára 2012, na túto však nereagoval a v ustanovenej lehote splnomocnenie pre advokátku na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom nepredložil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ aj napriek upozorneniu ústavného súdu, že v prípade   nepredloženia   splnomocnenia   môže   byť   jeho   sťažnosť   odmietnutá,   toto splnomocnenie v lehote stanovenej ústavným súdom nepredložil.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd opierajúc sa   o svoju   konštantnú   judikatúru   (podobne   III.   ÚS   37/02, I. ÚS 93/02 a I. ÚS 125/03) konštatuje, že ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde neumožňuje   upustiť   v konaní   pred   ústavným   súdom   od   splnenia   procesnej   podmienky povinného   právneho   zastúpenia   advokátom,   a to   ani   v prípadoch,   ak   sťažovateľ   má právnické vzdelanie.

Je   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v predloženej   podobe   nespĺňala   ani ďalšie   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 zákona o ústavnom súde. Obsah odôvodnenia sťažnosti, tak ako je citovaný v časti I tohto uznesenia, je nezrozumiteľný a zmätočný, pretože námietky v ňom uvedené sa netýkajú priamo namietaného uznesenia, ale vecne smerujú proti postupu a   rozhodnutiam   súdov   konajúcich   v spore   o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru, ktorého bol sťažovateľ účastníkom. Podstatným nedostatkom náležitostí sťažnosti je aj to, že sťažovateľ v sťažnosti neoznačil žiadne konkrétne základné právo, ktorého porušenie svojou sťažnosťou namieta.

Vzhľadom na to, že ústavný súd upozornil sťažovateľa, že v prípade nepredloženia splnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a tiež vzhľadom na to, že sťažovateľ v lehote   stanovenej   ústavným   súdom   a   ani   do   dňa   jej   predbežného   prerokovania splnomocnenie   pre   advokáta   na   jeho   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom nepredložil,   pričom   sťažnosť   sťažovateľa   v predloženej   podobe   nespĺňala   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012