znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 48/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., bytom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2005 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 14 dohovoru a čl. 3 protokolu č. 7 k dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/04.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 101/04, predmetom ktorého je žaloba podaná žalobcom K., a. s., B., o zaplatenie istiny 24 177 Sk s príslušenstvom ešte 15. novembra 2002.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že okresný súd porušoval pri vedení   tohto   konania   jeho   označené   základné   práva   podľa   ústavy   a dohovoru,   konal s prieťahmi,   v jeho priebehu   nevykonával   dôkazy,   ktoré   sťažovateľ   navrhol,   a   rozhodol nezákonným rozsudkom.

V závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že:

„II. A. Okresný   súd   Bratislava   II   porušuje   svojou   činnosťou   práva   sťažovateľa (chybnými rozhodnutiami a chybnými postupmi, rafinovanými prieťahmi v konaní; chybným rozsudkom,   zadržiavaním   žaloby,   ignorovaním   nespochybniteľných   argumentov sťažovateľa).

II. B. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť finančnú satisfakciu MUDr. D. B. vo výške päťnásobku škody, ktorú súd vynucuje od sťažovateľa.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť sumu 24.177.- s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % odo dňa 12. 05. 2001 do zaplatenia; to všetko krát 5, lebo súd 5 x hrubo pochybil. (...)

Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR, aby vydal pokyn na preskúmanie činnosti sudkyne S., či táto úmyselne nespolupracuje s poisťovňami (za odmenu), a nevyvíja protizákonnú činnosť v záujme poisťovní aj v iných prípadoch z minulosti!“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

1. Sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej tvrdí, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   16 C 101/04,   a   to   jeho „(chybnými   rozhodnutiami   a chybnými postupmi,   rafinovanými   prieťahmi   v konaní;   chybným   rozsudkom,   zadržiavaním   žaloby, ignorovaním   nespochybniteľných   argumentov   sťažovateľa)“ došlo   k   porušeniu   jeho základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   a   porušenie   čl. 14   dohovoru   a   čl. 3   protokolu č. 7 k dohovoru, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

V tejto súvislosti   ústavný súd   poukazuje na základný   ústavný predpoklad vzniku právomoci   ústavného   súdu   v konaní   o sťažnostiach,   a to   na   skutočnosť,   aby   o   ochrane tvrdeného   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   podľa   ústavy   a   dohovoru nerozhodoval   iný súd,   ktorý   v súlade so   všeobecnou   právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1 ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho   základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť   na ďalšie   konanie, pretože tomu   bráni ústavný princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

V právnej veci sťažovateľa ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom 9. februára 2005 a proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 24. marca 2005 odvolanie,   o ktorom   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodol 27. februára 2006 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ napadol označené rozhodnutie okresného   súdu   odvolaním   podľa   § 201   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   využil   tak možnosť   dosiahnuť   účinnú   ochranu   jeho   základných   práv   priamo   v   konaní   pred všeobecnými súdmi, ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V tejto spojitosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd. V rozsahu   svojho   preskúmavacieho   oprávnenia   sa   teda   odvolací   súd   musí   vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi uvedenými v odvolaní, ako sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že v čase podania sťažnosti sťažovateľa bol ešte iný súd, a to príslušný krajský súd (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy), ktorý bol oprávnený   a   povinný   rozhodovať   o   tom,   či   došlo   alebo   nedošlo   k   porušeniu   jeho označených   základných   práv   a slobôd podľa   ústavy   a dohovoru.   Ústavný   súd   v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov okresného súdu.

Ústava a zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia vyberali spôsob ochrany   svojho   základného   práva   a   orgán,   pred   ktorým   ho   uplatnia,   čo   je   vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namieta,   že   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 C 101/04   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,   že   porušenie   uvedeného   základného   práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a po začatí konania pred ústavným súdom toto rozhodnutie okresného   súdu   bolo   potvrdené   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   (m.   m.   IV. ÚS 248/04   - uznesenie o predbežnom prerokovaní sťažnosti, IV. ÚS 46/05, IV. ÚS 288/05).

Ako   už   bolo   povedané,   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   potvrdené 27. februára 2006   krajským   súdom,   a v   súčasnosti   sa   toto   rozhodnutie   už   iba   doručuje účastníkom konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   vychádzajúceho   z   jeho   rozhodovacej   činnosti (napr. IV. ÚS 188/03,   IV. ÚS 288/05)   vyhlásením   prvostupňového   rozsudku   a   jeho doručením   (ako   aj   úkonmi,   ktoré   musel   okresný   súd   vykonať   v   spojitosti   s   podaním odvolania   podľa   § 209   a   § 210   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnom do 1. septembra 2005)   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto je možné posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2   ods. 2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude   napokon   konečným   rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek   podanému   odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v   čase   podania   sťažnosti   sťažovateľa ústavnému   súdu,   t. j.   20. októbra 2005,   už   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom,   a   napokon   ani   postup krajského súdu. Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa smerovala iba proti postupu okresného súdu a ústavný súd je viazaný petitom návrhu v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa postupom krajského súdu nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006