znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 48/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2004 v senáte zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána Mazáka prerokoval sťažnosť M. B., bytom B. B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B. B.,   vo veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 134/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 134/94   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Zvolen   p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 10 C 134/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Zvolen povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Zvolen   j e   p o v i n n ý   M. B. uhradiť trovy právneho zastúpenia vo   výške   9   350   Sk   (slovom   deväťtisíctristopäťdesiat   slovenských   korún)   na   účet   jeho právnej zástupkyne JUDr. D. Š., B. B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 24. februára   2004   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   B.,   bytom   B.   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 134/94.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a svojím meritórnym rozhodnutím vyslovil:

„nekonaním Okresného súdu vo Zvolene bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zakotvené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a priznáva   sa   mu   finančné zadosťučinenie 3.000.000,- Sk, ktoré bude vyplatené do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, zo zhodných vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 134/94 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal žalobu 15. júla   1994   o vyrovnanie   dedičských   podielov.   Z   obsahu   spisu   bolo   zistené,   že   prvé pojednávanie   bolo   vykonané   30.   januára   1997.   Okresný   súd   toto   pojednávanie   odročil na 18.   február   1997   kvôli   pripojeniu   spisov   a   označeniu   spisovej   značky   dedičského konania   po   matke   žalobcu.   Pojednávanie   18.   februára   1997   bolo   odročené   na   neurčito z dôvodu zisťovania žalobcovej spôsobilosti na právne úkony na Okresnom súde v Banskej Bystrici. Ďalšie zatiaľ posledné pojednávanie sa konalo 1. júla 1997 a bolo odročené bez nariadenia pojednávania z dôvodu identifikácie nehnuteľností a ich vlastníkov. Od tej doby sa nenariadilo žiadne pojednávanie a z obsahu spisu vyplýva len to, že spis bol postupne prideľovaný iným zákonným sudcom, ktorí však vo veci nekonali. Posledné pridelenie sa vykonalo 3. marca 2003.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods.   3   citovaného   článku   ústavy   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na všeobecnom   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, b) správania účastníka konania, c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Sťažovateľ podal žalobu o vyrovnanie dedičských podielov. V praxi všeobecných súdov je vyrovnanie dedičských podielov považované za právne aj skutkovo zložitý spor, čo súvisí   s   tým,   že   dochádza   k   reštituovaniu   skôr   vytvorených   právnych   (vlastníckych) vzťahov   vo   vzťahu   ku   konaniam   o   dedičstve,   ktoré   sa   skončili   v minulosti,   a skutková zložitosť sporu je obvykle zvýšená v prípadoch, v ktorých je potrebné počkať na výsledky iných konaní, spravidla konaní o dedičstve po pôvodných dedičoch. V posudzovanej veci sa takáto skutková komplikácia objavila v spojitosti s konaním o dedičstve po matke a starej matke účastníkov, konkrétne sťažovateľa. Skutková a právna zložitosť veci preto mohla mať v posudzovanom prípade určitý vplyv na vznik prieťahov v konaní.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom.   Ústavný   súd   z obsahu   spisu   dospel k záveru,   že   postup   sťažovateľa   nezapríčinil   žiadne   prieťahy   a   ani   spomalenie   postupu okresného súdu.

c) Tretím kritériom, ktoré ústavný súd hodnotil, bol postup okresného súdu v spore.Vzhľadom na to, že vo veci sťažovateľa sa od 1. júla 1997 nenariadilo ani jedno pojednávanie a dve zákonné sudkyne v podstate nevykonali (okrem vyžiadania podkladov z príslušného okresného úradu, čo je však vec prípravy pojednávania) žiadny relevantný úkon   smerujúci k právoplatnému skončeniu   veci,   ústavný súd konštatuje,   že   konanie je poznačené v podstatnej miere nečinnosťou, na ktorú ústavný súd nezistil žiaden procesne významný dôvod. Do 1. júla 1997 sa síce vykonali tri pojednávania, ale prvé pojednávanie bolo   nariadené   až po   dva   a   pol   roku   od   podania   žaloby   a   ústavný   súd   pripomína,   že obsahom týchto pojednávaní boli úkony, ktoré sčasti mohli byť za dobu dva a pol roka predmetom prípravy pojednávania podľa § 114 Občianskeho súdneho poriadku a sčasti išlo o úkon na zistenie procesnej spôsobilosti žalobcu, ktorého účel nie je zo spisu zistiteľný.

Okresný súd nepovažoval za prieťahy dobu, keď sa pripájali dedičské spisy. Táto doba   je   však   bezvýznamná   popri   ostatnej   nečinnosti   okresného   súdu,   ktorá   spočívala v prípade sudkyne, ktorá bola Súdnou radou Slovenskej republiky preložená na iný okresný súd, dokonca v úplnej nečinnosti, pretože v spise nie je zaznamenaný jediný jej úkon, ktorý by   smeroval   k príprave   a prejednaniu   veci   počas   doby   dvoch   rokov.   Napokon   treba pripomenúť   opätovne   to,   že   pripojenie   spisov   je   vec   prípravy   pojednávania   (§   114 Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný súd považuje preto celý postup okresného súdu za taký, ktorý je poznačený zbytočnými prieťahmi. Na základe uvedeného možno konštatovať, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci sp. zn. 10 C 134/94 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 000 Sk. Výšku požadovanej sumy odôvodnil nemožnosťou užívať   svoj   majetok,   stavom,   v   ktorom   už   došlo   k   prevodu   niektorých   sporných nehnuteľností na iné osoby, na napadnutie čoho už sťažovateľ nemá vzhľadom na svoj vek reálne možnosti. Napokon sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že kvôli zbytočným prieťahom o väčšinu svojho majetku aj tak príde.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie nemajetkovej ujmy. Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho považoval preto za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal z toho, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať od sťažovateľa, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši vyrovnanie dedičských   podielov,   takmer   10   rokov,   pričom   okrem   roku   1997   sa   vlastne   vo   veci nekonalo.   Sťažovateľ   oprávnene   z   takéhoto   postupu   okresného   súdu   pociťuje   krivdu a beznádej.   Ústavný   súd   vychádzal   aj   z   pohľadu   sťažovateľa   na   celú   situáciu,   ako   aj z princípov   spravodlivosti   a   zo   spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej oprávnenej   osoby.   Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade s výrokom   tohto   nálezu,   je   primeranou   sumou   spojenou   s porušením   základného   práva sťažovateľa.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v hodnote 9 350 Sk za dva právne úkony (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie podania). Ústavný   súd   súčasne   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   dvakrát   náhradu režijného paušálu po 128 Sk (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004