znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 48/01-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2001 predbežne prerokoval podnet Ing. V. V., bytom B. B., zastúpeného advokátkou Mgr. K. K., bytom B., na preskúmanie zákonnosti vydania prehlásenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky   o neplatnosti   osvedčenia   o účasti   v národnom   boji   za   oslobodenie,   ktorým   sa porušuje jeho právo podľa zákona č. 255/1946 Zb. o príslušníkoch československej armády v zahraničí   a o niektorých   iných   účastníkoch   národného   boja   za   oslobodenie,   a žiadosť o vyslovenie jeho neplatnosti, nakoľko sa ním porušujú práva navrhovateľa upravené v čl. 19 ods. 1, čl. 46, čl. 48, čl. 127, čl. 142 ods. 1 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1.   Podnet   Ing.   V.   V.   v časti,   v ktorej   žiada   preskúmanie   zákonnosti   vydania prehlásenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 24. marca 1995 o neplatnosti osvedčenia   o účasti   v národnom   boji   za   oslobodenie   vydaného   podľa   §   8   zákona č. 255/1946 Zb. č. j. 8 628-IX/2 oddel. 1949 zo dňa 8. septembra 1949, čím bolo porušené právo navrhovateľa podľa zákona č. 255/1946 Zb. o príslušníkoch československej armády v zahraničí a o niektorých iných účastníkoch národného boja za oslobodenie, o d m i e t a z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

2.   Podnet   Ing.   V.   V.   v časti,   v ktorej   žiada   vyslovenie   neplatnosti   prehlásenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 24. marca 1995 o neplatnosti osvedčenia o účasti v národnom boji za oslobodenie vydaného podľa § 8 zákona č. 255/1946 Zb. č. j. 8 628-IX/2   oddel.   1949   zo   dňa   8.   septembra   1949,   o d   m   i e   t   a   z dôvodu   svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

3.   Podnet   Ing.   V.   V.,   v ktorej   žiada   vysloviť,   že   v súvislosti   s neplatnosťou osvedčenia   o účasti   v národnom   boji   za   oslobodenie   vydaného   podľa   §   8   zákona č. 255/1946 Zb. č. j. 8 628-IX/2 oddel. 1949 zo dňa 8. septembra 1949 došlo k porušeniu jeho základných práv upravených v čl. 19 ods. 1, čl. 46, čl. 48, čl. 127, čl. 142 ods. 1 a čl. 144   Ústavy   Slovenskej   republiky,   o   d   m   i   e   t   a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. januára 2001 doručené podanie Ing. V. V., bytom B. B., (ďalej len „navrhovateľ“), v zastúpení vnučky   navrhovateľa   Mgr.   N.   R.,   bytom   B.,   označené   ako   „Podnet   na   preskúmanie zákonnosti vydania prehlásenia Ministerstva obrany SR zo dňa 24. 3. 1995 o neplatnosti osvedčenia o účasti v národnom boji za oslobodenie podľa § 8 zák. č. 255/1946 Sb., č. 8 628-IX/2   oddel.   1949   zo   dňa   8.   9.   1949“   (ďalej   len   „podnet“).   Keďže   z podnetu navrhovateľa ani príloh nebolo zrejmé, či Mgr. N. R. spĺňa podmienky ustanovené v § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a to či je advokátkou alebo komerčnou právničkou,   ústavný   súd   ju   vyzval   na   doplnenie   splnomocnenia.   Ústavnému   súdu   bolo 11. mája   2001   doručené   doplnenie   návrhu   podania   vedeného   pod   sp.   zn.   Rvp   56/01 a splnomocnenie pre advokátku Mgr. K. K. so sídlom B.. Po obsahovej stránke ostal podnet navrhovateľa nezmenený.

Vo   svojom   podnete   navrhovateľ   uvádza,   že   8.   septembra   1949   mu   Ministerstvo národnej obrany ČSR vydalo osvedčenie o účasti v národnom boji za oslobodenie podľa § 8 zákona   č.   255/1949   Zb.   č.   j.   628-9X/2   oddel.   1949,   evid.   číslo:   52   842   (ďalej   len „osvedčenie“).

Listom č. 263 551/1993-VK z 24. marca 1995 bolo navrhovateľovi Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, sekciou rozvoja a zabezpečenia ľudských zdrojov, plk. M. S. v zastúpení ministra oznámené, že predmetné osvedčenie prehlasuje za neplatné z dôvodu členstva navrhovateľa v Hlinkovej garde (ďalej len „HG“) a Hlinkovej slovenskej ľudovej strane   (ďalej   len   „HSĽS“),   čo   je   podľa   §   1   ods.   3   písm.   b)   zákona   č. 255/1946   Zb. o príslušníkoch   československej   armády   v zahraničí   a o niektorých   iných   účastníkoch národného boja za oslobodenie (ďalej len „zákon č. 255/1946 Zb.“) zákonnou prekážkou pre vydanie osvedčenia.

Navrhovateľ reagoval na toto oznámenie listom z 30. marca 1995. V ňom priznal účasť v týchto organizáciách (v súvislosti s jeho nástupom do zamestnania) a skutočnosť, že podpísal prihlášku do HG. Prihlášku do HSĽS podľa svojho vyjadrenia nikdy nepodpísal. Zúčastnil sa na prvej schôdzi týchto organizácií, no ešte na prvom stretnutí ich opustil a viac sa   týmito   organizáciami   nezaoberal,   nevyvíjal   v nich   prakticky   nikdy   činnosť   ani nepodporoval ich ideológiu a myšlienky. Naopak, aktívne sa zúčastnil boja v Slovenskom národnom povstaní, dokonca padol do nemeckého zajatia, bol internovaný v nemeckom zajateckom   tábore   vo   F.,   kde   nútene   pracoval.   Od   roku   1945   bol   aktívnym   členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Reakciou na list navrhovateľa bol ďalší list Ministerstva obrany Slovenskej republiky z 22.   mája 1995   s opakovaným   oznámením, že   osvedčenie   bolo   navrhovateľovi   vydané v rozpore   so   zákonom   odvolávajúc   sa   na   jeho   členstvo   v   HSĽS   a v   HG,   ktoré   boli preukázané na základe šetrenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Navrhovateľ   v liste   z   31.   mája   1995   adresovanom   ministrovi   obrany   Slovenskej republiky čestne prehlásil, že nikdy nebol členom nacistického oddielu HSĽS a HG.Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky   naň   reagovalo   svojou   odpoveďou z 24. júla   1995,   ktorou   bolo   opätovne   poukázané   na   základe   archívnych   materiálov   na navrhovateľovo členstvo v HG (od 20. marca 1939) a v HSĽS (od 12. októbra 1941).

Navrhovateľ   listom   zo   7.   augusta   1995   zaslal   Ministerstvu   obrany   Slovenskej republiky vyjadrenie, že osvedčenie nadobudol v dobrej viere a v súlade s dobrými mravmi.

Ďalej sa navrhovateľ obrátil so žiadosťou o preskúmanie predmetného rozhodnutia „na Úrad vlády Slovenskej republiky ako najvyšší kontrolný orgán orgánov štátnej správy“, ktorý mu   oznámil, že žiadosť zobral na vedomie. Žiadne iné vyjadrenie od Úradu vlády Slovenskej republiky navrhovateľ už neobdržal.

V súvislosti   s odňatím   osvedčenia   bola   navrhovateľovi   znížená   výška   starobného dôchodku. Preto podal návrh na vyslovenie neplatnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne o znížení výšky starobného dôchodku navrhovateľa na súd – toto rozhodnutie však bolo potvrdené   rozsudkom   Krajského   súdu   v B.   B.   sp.   zn.   21   S 1607/95   z 15.   apríla   1996 a následne   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   So   178/96 z 31. januára 1997, ako aj ďalším rozsudkom Krajského súdu v B. B. sp. zn. 21 S 1607/95 z 18. marca 1998. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z oznámenia Ministerstva obrany Slovenskej   republiky   s tým,   že   pri   uplatňovaní   nárokov   z dôchodkového   zabezpečenia účastníkov odboja nie je oprávnený vykonávať dôkazy o ich odbojovej činnosti

Navrhovateľ podal 14. júla 2000 Ministerstvu obrany Slovenskej republiky návrh na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Vychádzal z toho, že osvedčenie je udeľované   jednorazovo   a je neodňateľné   a že   Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky nepostupovalo   pri   prehlásení   o jeho   neplatnosti   v súlade   so   zákonom   č.   71/1967   Zb. o správnom   konaní   (správny   poriadok)   –   ďalej   len   „zákon   č.   71/1967   Zb.“,   nakoľko nepristúpilo k dokazovaniu okolností potrebných na dôvodné prehlásenie o jeho neplatnosti. Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky   odpovedalo   navrhovateľovi   listom,   v ktorom argumentovalo tým, že osvedčenie nie je rozhodnutím vydaným v oblasti verejnej správy ani rozhodnutím verejného orgánu. Osvedčenie vyhlásilo za neplatné na základe šetrenia Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   5/225-92,   ktoré   zistilo,   že   navrhovateľ   bol dobrovoľným členom HG, pričom stanovisko tohto orgánu považuje Ministerstvo obrany Slovenskej republiky za záväzné, a preto nie je možné žiadosti navrhovateľa o opätovné vydanie osvedčenia vyhovieť.

Navrhovateľ   sa   domnieva,   že   boli   porušené   jeho   práva   zabezpečené   Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), najmä čl. 19 ods. 1, čl. 46, čl. 48, čl. 127, čl. 142 ods.   1   a čl.   144   ústavy,   a preto   podáva   návrh   na   vyslovenie   neplatnosti   prehlásenia Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   z 24.   marca   1995   o neplatnosti   osvedčenia, pričom   argumentuje   nesprávne   zisteným   skutkovým   stavom,   využitím   len   formálneho skúmania dôkazných listín bez výsluchu svedkov, spochybňuje vzájomnú zmluvu medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvom obrany Slovenskej republiky o šetrení   a lustrácii   odbojárov.   Zastáva   názor,   že   prehlásenie   osvedčenia   za   neplatné   je správnym aktom, na ktorý sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. so všetkými náležitosťami a dôsledkami rozhodovania v tomto procese vrátane možnosti preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia v správnom súdnictve.

Navrhovateľ preto žiada ústavný súd, aby vydal rozhodnutie, ktorým prijme podnet na preskúmanie zákonnosti vydania prehlásenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 24. marca 1995 o neplatnosti osvedčenia, čím bolo porušené jeho právo   podľa zákona č. 255/1946 Zb.II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti môže podľa čl. 130 ods. 3 ústavy   konať   o podnetoch   fyzických   osôb   a právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie svojich práv.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh (vrátane podnetu) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. V rámci predbežného prerokovania ústavný súd skúma, či má návrh náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 cit. zákona. Ústavný súd môže pri svojom rozhodovaní aj v štádiu predbežného prerokovania veci vychádzať – a v konečnom dôsledku prijať záver –   iba   z konkrétneho   obsahu   podnetu   a jeho   petitu.   Ak   jeho   obsah   nepoukazuje   na skutočnosti   predstavujúce možnosť ingerencie   ústavného súdu,   chýba mu konštatovanie o oprávnení   ústavného   súdu   vo   veci   konať,   jedna   z podstatných   podmienok   –   jeho príslušnosť (I. ÚS 7/98).

1.   Navrhovateľ   sa   svojím   podnetom   domáhal   preskúmania   zákonnosti   vydania prehlásenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 24. marca 1995 o neplatnosti osvedčenia, čím bolo porušené jeho právo podľa zákona č. 255/1946 Zb.

Ústavný súd nemá právomoc v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 preskúmavať zákonnosť akéhokoľvek konania ani námietky týkajúce sa porušovania tých práv, ktoré sa fyzickým   a právnickým   osobám   ustanovujú   jednotlivými   zákonmi,   ak   namietané porušovanie práv nemôže znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   11   ústavy.   Navrhovateľ   sa   domáha preskúmania   zákonnosti   postupu   orgánu   štátnej   správy   v súvislosti   s porušením   práva (právo   na   vydanie   osvedčenia   účastníka   odboja),   o ktorom   už   ústavný   súd   konštatoval (rozhodol), že nie je takým právom (t. j. základným právom upraveným v ústave), ktorého porušeniu je ústavný súd povinný poskytnúť ochranu (I. ÚS 10/96). Bez právneho významu by teda bolo zbytočné zaoberať sa takými postupmi štátnych orgánov, ktoré nesmerujú k porušeniu základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/98). Z toho dôvodu ústavný súd podnet   navrhovateľa   v časti   týkajúcej   sa   preskúmania   zákonnosti   vydania   prehlásenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti.

2. Obsahom podnetu je aj návrh na vyslovenie neplatnosti prehlásenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 24. marca 1995 o neplatnosti osvedčenia v súvislosti s porušením   práv   navrhovateľa   „zabezpečených   Ústavou   Slovenskej   republiky   v znení neskorších   zmien,   najmä   článkami   19   ods.   1,   46,   48,   127,   142   ods.   1   a 144   Ústavy Slovenskej republiky“.

Predmetom   konania   o podnete   podľa   čl.   130   ods.   3   ústavy   môže   byť   len rozhodovanie   o porušení   základného   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby (I. ÚS 16/00),   a nie   rozhodovanie   o platnosti,   resp.   neplatnosti   rozhodnutí   alebo   iných foriem   činnosti   orgánov   štátnej   správy.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   podnet navrhovateľa v časti týkajúcej sa vyslovenia neplatnosti prehlásenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky z dôvodu svojej nepríslušnosti.

3. V súvislosti s neplatnosťou vyššie uvedeného prehlásenia navrhovateľ poukazuje na porušenie jeho základných práv upravených v čl. 19 ods. 1, čl. 46, čl. 48, čl. 127, čl. 142 ods. 1 a čl. 144 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje   v súlade   s doterajšou   judikatúrou,   že   porušenie   práv priznaných v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento   uplatní   svoju   právomoc   (I.   ÚS   22/94).   Všetky   podnety   smerujúce   k takýmto rozhodnutiam   štátneho   orgánu   odôvodňujú   preto   ich   odmietnutie   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   ochranu   základného   práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy poskytujú všeobecné súdy vo veciach ochrany osobnosti (§ 11 Občianskeho zákonníka v spojení s § 200i Občianskeho súdneho poriadku), a nie ústavný súd v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy (I. ÚS 2/00), ktorého sa navrhovateľ dožadoval.

Základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   na   inú   právnu   ochranu   na   inom   orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v spojení s čl. 51 ústavy možno domáhať len „v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú“ (I. ÚS 84/97, I. ÚS 49/99). Absencia   preukázania   uplatnenia   základného   práva   upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 51 ústavy v danom prípade zakladá zjavnú neopodstatnenosť podnetu v tejto jeho časti.

Pre   konanie   o ochrane   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   je   dôležité   označenie základného práva alebo slobody, ktorých sa dotkol orgán verejnej správy bez toho, aby sa zákonnosť jeho rozhodnutia preskúmala súdom (PL. ÚS 33/95). Pokiaľ tomu tak nie je, ide o zjavne neopodstatnený podnet.

Výkon základných práv uvedených v čl. 48 ods. 2 ústavy predovšetkým predpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že sa oprávnený subjekt zákonom ustanoveným postupom domáha svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. žiada o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy a súd na základe jeho návrhu na začatie konania (žaloby) aj začne konať. Ak sa konanie ani nezačalo, nemôže ani dôjsť   k porušeniu   práv   upravených   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a takýto   podnet   ústavný   súd považuje v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou za zjavne neopodstatnený (I. ÚS 20/97).

Článok 127 ústavy ustanovuje právomoc ústavného súdu, a preto sa nemôže od neho ani odvodzovať,   ani s ním   nemôže súvisieť porušenie   základného práva   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby. Požiadavka na vyslovenie porušenia základného práva upraveného v čl. 127 ústavy je preto zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sa súdom zveruje právomoc preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov (rovnocenný je pojem rozhodnutie orgánov verejnej správy), t. j. cit. ustanovenie upravuje právomoc súdov preskúmavať   rozhodnutia orgánov štátnej správy a aj ďalších orgánov verejnej správy (PL. ÚS 19/98). Z tohto dôvodu ho nemožno spájať s porušením základného práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Požiadavka na vyslovenie porušenia základného práva upraveného v čl. 142 ods. 1 ústavy je preto zjavne neopodstatnená.

Článok 144 ods. 1, ale aj čl. 141 ods. 1 ústavy zabezpečujú právo občana domáhať sa svojho práva na nezávislom súde. Ich účelom je zabezpečiť výkon súdnej moci takými štátnymi   orgánmi   (súdmi),   ktoré   nie   sú   podriadené   svojím   zložením   štátnej   moci (II. ÚS 71/97). Predmetom konania o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy sú najmä základné ľudské   práva   a slobody   fyzických   a právnických   osôb   uvedené   v druhej   hlave   ústavy. Z tohto dôvodu ustanovenia čl. 144 ods. 1 (ale aj čl. 2 ods. 2) ústavy, vyjadrujúce zásady právneho štátu, resp. určujúce právny základ rozhodovacej činnosti sudcov všeobecných súdov,   nemožno   samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   ich   porušenie)   v konaní o porušení individuálneho základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby prostredníctvom   a na   základe   podnetu   pred   ústavným   súdom   (I.   ÚS   24/98).   Absencia príčinnej súvislosti medzi namietaným čl. 144 ods. 1 ústavy a porušením základných práv navrhovateľa zakladá zjavnú neopodstatnenosť tejto časti podnetu navrhovateľa.