znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 479/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010   predbežne prerokoval   sťažnosť MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vednom   pod   sp.   zn.   58   C   260/2008 a namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2010   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vednom   pod   sp.   zn.   58   C   260/2008   a porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v čl. 13   dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   17.   októbra   2008   podal Okresnému súdu Bratislava I žalobu o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy proti   súdnemu   znalcovi   MUDr.   I.   A.,   zároveň   požiadal   okresný   súd   o   oslobodenie   od súdnych poplatkov z dôvodu, že je úplne invalidný, je ZŤP,   nemá žiadny príjem a má majetok, ktorý mu je len na prítaž. Žaloba bola postúpená na okresný súd a vedená pod sp. zn. 58 C 260/2008. Okresný súd uznesením č. k. 58 C 260/2008-101 zo 7. januára 2010 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a v poučení uviedol, že proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia (sťažovateľ na   predloženej   kópii   napadnutého   uznesenia   uvádza „doručené   23.   03.   2010“,   pozn.). Okresný súd výzvou z 31. mája 2010 vyzval sťažovateľa na uhradenie súdneho poplatku za podanú žalobu, na ktorú sťažovateľ listom zo 14. júna 2010 uviedol, že „nemá prostriedky na   zaplatenie   poplatku,   ktorý   vymáha   sudkyňa   protizákonne   ako   členka   JUSTIČNEJ MAFIE v úsilí konanie 58 C 260/2008 zmariť“.

Uznesením č. k. 58 C 260/2008-115 z 30. júna 2010 okresný súd konanie zastavil, proti čomu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Co   315/2010-119   z   31.   augusta   2010   napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 58 C 260/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/2010 došlo   k porušeniu   označených   práv,   a preto   navrhuje   vysloviť   ich   porušenie,   zrušiť uznesenie okresného súdu č. k. 58 C 260/2008-115 z 30. júna 2010 a uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 315/2010-119 z 31. augusta 2010 a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je povinný okresný súd uhradiť v sume 25 000 € a krajský súd vo výške 50 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C 260/2008 došlo k porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/2010 k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

1.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C 260/2008

Podľa názoru ústavného súdu na konanie o tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu,   ktorý   rozhodol uznesením   č.   k.   58 C 260/2008-115   z   30.   júna 2010, rozhodoval   v   odvolacom   konaní krajský súd uznesením č. k. 8 Co 315/2010-119 z 31. augusta 2010. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v označenom konaní.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C 260/2008

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré už skončilo rozhodnutím tohto súdu ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti a z jej príloh bolo zistené, že okresný súd v označenej veci rozhodol uznesením č. k. 58 C 260/2008-115 z 30. júna 2010. Stav právnej neistoty sťažovateľa namietaný proti postupu okresného súdu sa odstránil už vyhlásením citovaného rozhodnutia okresného súdu.

Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 20. októbra 2010, t. j. v čase, keď   namietané   porušenie   označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu v namietanom   konaní   už   netrvalo   a   keď   konanie   o   ňom   pred   ústavným   súdom   nie   je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Tvrdené   porušovanie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov okresným súdom v namietanom konaní skončilo skôr (30. júna 2010), ako bola podaná sťažnosť ústavnému súdu (20. októbra 2010), a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.1 K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/2010

Ústavný   súd   podotýka,   že   krajský   súd   v označenom   konaní   rozhodol   o   odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku   za   podaný   žalobný   návrh.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Co   315/2010-119 z 31. augusta 2010 rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne s odôvodnením,   že   okresný   súd   správne   postupoval,   keď   potom,   ako   sa   sťažovateľovi právoplatne nepriznalo oslobodenie od súdnych poplatkov, a potom, keď sťažovateľ súdny poplatok   na   výzvu   okresného   súdu   ani   v   ďalšej   lehote   nezaplatil,   konanie   zastavil s poukazom na § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

Podľa   §   103   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   kedykoľvek   za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné   podmienky   konania).   Procesné   podmienky   teda   určujú   zákonný   rámec   na uplatnenie práva na súdnu ochranu v civilnom procese (čl. 46 a čl. 51 ústavy), t. j. vyjadrujú predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol konať vo veci samej.

Podľa   § 104 ods.   2 OSP ak ide   o   nedostatok   podmienky   konania, ktorý   možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Medzi odstrániteľné nedostatky procesných podmienok konania možno počítať aj nedostatok spočívajúci v nesplnení poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o poplatkoch vzniká podaním návrhu.

Keďže v danom prípade sťažovateľovi právoplatne nebolo priznané oslobodenie od platenia   súdneho   poplatku   a   nezaplatil   ho   ani po   výzve   okresného   súdu,   bolo   konanie v súlade s § 104 ods. 2 OSP (posledná veta) v spojení s § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch zastavené.

Tento   záver   okresného   súdu   bol   predmetom   skúmania   krajského   súdu,   ktorý   ho napádaným uznesením č. k. 8 Co 315/2010-119 z 31. augusta 2010 potvrdil.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom   nesmie   ísť   o   takú   interpretáciu   a   aplikáciu   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných   v   napadnutom rozhodnutí krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti,   arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Preto   bolo potrebné sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 315/2010

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   aj   porušenie   práva   zaručeného   v   čl.   13 dohovoru   zrejme   z   dôvodu   svojej   nespokojnosti   s   rozhodovaním   krajského   súdu v odvolacích   konaniach   v   danej   veci,   a   preto   sa   domnieva,   že   využitie   opravného prostriedku (odvolania), ktorým sa domáhal zjednania nápravy, bol neúčinný.

Z   ustanovenia   čl.   13   dohovoru   vyplýva   pre   fyzické   osoby   a   právnické   osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom (III. ÚS   38/05).   Keďže   ústavný   súd   nevyslovil,   že   by   druhostupňovým   rozhodnutím krajského súdu bolo porušené niektoré z dohovorom chránených práv sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd súčasne pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo na účinný opravný prostriedok podľa č. 13 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi   upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04, I. ÚS 130/06).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010