znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 478/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiTANOARCH, s. r. o., Podháj 57, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. EugenomKostovčíkom, Advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikya základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva na účinné právne prostriedky nápravy podľačl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 25/2012 z 20. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TANOARCH, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   TANOARCH,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného právana rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva na účinné právne prostriedky nápravy podľa čl. 13 dohovorurozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.8 Sžf 25/2012 z 20. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica II (ďalej len „daňový úrad“) dodatočným platobným výmerom č. 851/230/70886/09/Šim z 12. novembra 2009   vyrubil   sťažovateľke   daň z pridanej   hodnoty za zdaňovacie   obdobie august 2007 v sume 1,56 € (sťažovateľka poznamenáva, že rozdiel oproti priznaniu činí 4 881,49 €).Daňový úrad nepriznal sťažovateľke odpočítanie dane z faktúry spoločnosti VARS Slovakia,s. r. o., za prevod spolumajiteľského podielu k vynálezu. Nepriznanie odpočítania daneodôvodnil daňový úrad tým, že zo strany VARS Slovakia, s. r. o., bola zmluva o prevodespolumajiteľského   podielu   podpísaná   neoprávnenou   osobou,   pretože bolsplnomocnený na zastupovanie uvedenej spoločnosti len do 31. decembra 2001. Podľadaňového úradu sťažovateľka k predmetnému vynálezu deklarovala vlastníctvo práva nariešenie, ktoré ju už oprávňovalo využívať vynález ako celok, teda ide o prevod práva na toisté riešenie, a tým došlo k porušeniu ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanejhodnoty“).

2.1 Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č. I/221/5376-64347/2010/991909-r z 20. mája 2010 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie.Odvolací   správny   orgán   uvádza,   že   sťažovateľka   ako   jedna   zo   spoluprihlasovateľovprihlášky   k   vynálezu   deklarovala   vlastníctvo   podielu   práva   na   riešenie,   ktoré   by   juoprávňovalo využívať vynález ako celok, preto prevod práva na to isté riešenie nepoužije naúčely   svojho   podnikania.   Tým   neboli   splnené   podmienky   na   odpočítanie   dane   podľaustanovenia § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty.

2.2   Proti   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva   bola   podaná   žaloba.   Krajský   súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 23 S 84/2010-41 z 21. februára 2011 prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázkevo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžf 88/2009. Krajský súd následne pokračoval v konaní a rozsudkom sp. zn. 23 S 84/2010 z 15. februára 2012 žalobu zamietol.

2.3   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Najvyšší   súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyšší súdodôvodnil   týmito   závermi: «Súdny   dvor   Európskej   únie   v   rozsudku   vo   veci   C-255/02 Halifax,   na   ktorý   poukazuje   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici,   v   napadnutom   rozsudku uviedol: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na   odpočet   DPH   zaplatenej   na   vstupe,   keď   plnenia   predstavujúce   základ   tohto   práva predstavujú   zneužitie.   Preukázanie   zneužitia   na   jednej   strane   vyžaduje,   aby   predmetné plnenia   napriek   formálnemu   dodržaniu   podmienok   stanovených   v   príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“.

Vnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení „môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie   medzi   predmetnými   hospodárskymi   subjektmi   (pozri   Rozsudok   SD   EÚ z 21. februára 2006 vo veci C-255/02 Halifax plc a iní, Zb. 2006, s. 1-1609, bod 76), keďže z takýchto prvkov môže vyplynúť, že získanie daňovej výhody predstavuje hlavný sledovaný cieľ bez ohľadu na prípadnú existenciu iných hospodárskych cieľov inšpirovaných úvahami týkajúcimi sa napríklad marketingu, organizácie a záruk“...

Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   žalovaného č. I/221/5376-64347/2010/991909-r   zo   dňa   20.5.2010,   potvrdzujúceho   prvostupňové rozhodnutie správcu dane č. 851/230/70886/09/Šim zo dňa 12. novembra 2009, ktorým bola žalobcovi   vyrubená   DPH   za   zdaňovacie   obdobie   august   2007   v   sume   1,56   €.   Týmto rozhodnutím správca dane neuznal žalobcovi odpočet dane uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 147 060 Sk z dôvodu, že vykonanou kontrolou bolo zistené   porušenie   §   49   ods.   2   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   Správca   dane   nepriznal žalobcovi odpočítanie   dane   z   pridanej   hodnoty   z   dodávateľskej   faktúry   č.   D-1/VII/07 (VS č. 300807/TA) zo dňa 30. augusta 2007 v zdaňovacom období august 2007 v sume 147 060   Sk,   dodávateľa   VARS   Slovakia,   s.r.o.,   za   odpredaj   (prevod)   spolumajiteľského podielu   na základe Zmluvy o   prevode spolumajiteľského   podielu   č. 300807/TA zo   dňa 30. augusta 2007, základ dane 774 000 Sk (19% DPH 147 013 Sk)....

Vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje Najvyšší súd SR na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i právna istota a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom i zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.

Uvedená   zásada   je   pre   oblasť   správneho   súdnictva   legislatívne   zakotvená prostredníctvom   ustanovenia   §   250ja   ods.   7   O.s.p.,   podľa   ktorého:   „Ak   Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania   pred   odvolacím   súdom,   môže   v   odôvodnení   poukázať   už   len   na   podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie“.

Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody uvedené v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2011 zo dňa 15. decembra 2011 a aj sp. zn. 3Sžf/38/2012 zo dňa 11. septembra 2012, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje, a konštatuje, že išlo o obdobné veci ako v prejednávanom prípade,   a   zároveň   v   súlade   s   ustanovením   §   250ja   ods.   7   O.s.p.   uvádza   text   ich odôvodnenia:

Predmetom   konania   v   danej   veci   bolo   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného   č.   1/221/12055-93491/2009/991909-r   zo   dňa   6.   augusta   2009.   Týmto rozhodnutím   žalovaný   potvrdil   rozhodnutie   Daňového   úradu   Banská   Bystrica č. 651/230/13562/09/Simk zo dňa 25. marca 2009, ktorým správca dane rozhodol tak, že žalobkyni znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august   2007   o   sumu   14   644,49   €   a   priznal   nadmerný   odpočet   v   sume   31,54   €, z dodávateľskej faktúry č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 vystavenej dodávateľom - obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., za prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom   spoločnosťou   VARS,   s.r.o.,   zastúpenou a nadobúdateľom   spoločnosťou   TALCO   SLOVAKIA,   s.r.o.,   zastúpenej   konateľom, predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   po   oboznámení   sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou všetkých právnych noriem, ktoré sú pre rozhodnutie v danej veci relevantné, vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom   rozsahu,   považujúc   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom   za   správne,   a   aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobkyne uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné:

V priebehu odvolacieho   konania   bolo   zistené,   že na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 žalobkyne obchodnej spoločnosti   TANOARCH,   s.r.o.,   proti   žalovanému   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, dôvodov   odvolania,   ako   aj   návrhu   žalobkyne,   dospel   k   záveru,   že   ako   súd   poslednej inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym právnym predpisom (zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „zákon o DPH“/ a zákonom č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   /ďalej   len „patentový zákon“/). Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade s požiadavkami účinného prebratia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977, ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu zúžené len na príjmy z jeho využívania.

S   prihliadnutím   na   zásadu   proporcionality,   ktorá   predpokladá   vyvážený   výklad právneho   predpisu   medzi   záujmom   štátu   reprezentovaného   správcom   dane   a   záujmom daňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax pla. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci pod   sp.   zn.   5   Sžf/88/2009   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   obrátil   na   Súdny   dvor Európskej   únie   s   otázkami,   či   je   v   súlade   s   článkom   2   bod   1   Šiestej   smernice   Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na   účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, ak nadobudnutú   službu   žalobkyňa   ako   spoluprihlasovateľka   vynálezu,   na   ktorý   nebol   ešte udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom patentu ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu na   dodávky   tovarov   a   služieb   ako   platiteľa,   a   že   tým   došlo   k   právnej   konzumpcii nadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax plc. a iní, vplyv aj na skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný ako patent, a iba sa prevádzajú podiely.

Súdny   dvor   Európskej   únie   rozsudkom   Súdneho   dvora   (Siedma   komora)   zo   dňa 27. októbra 2011 v predmetnej veci C-504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť, že systém odpočítania dane stanovený smernicou má za cieľ, celkovo zmierniť záťaž, ktorú pre   podnikateľa   predstavuje   DPH   splatná   alebo   zaplatená   pri   výkone   všetkých   jeho hospodárskych   činností.   Spoločný   systém   DPH   má   teda   zabezpečovať   úplnú   daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, pod podmienkou,   že   tieto   činnosti   samy   osebe   v   zásade   podliehajú   DPH   (pozri   rozsudky z 22. februára 2011, Abbey National, C-408/98, Zb. s. 1-1361, bod 24; z 8. februára 2007, Investrand, C-435/05, Zb. s. 1-1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction Danmark, C-174/08, Zb. s. 1-10567, bod27).

Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa Súdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH, a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002, Metropol a Stadler, C-409/99, Zb. s. 1-81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C- 465/03, Zb. s. 1-4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C- 538/08 a C-33/09, Zb. s. 1-3129, bod37).

Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec, a to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá zaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod, o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho je potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.

Pokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C- 255/02   Halifax   pla,   Súdny   dvor   Európskej   únie   pripomenul,   že   boj   proti   podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden aHolin Groep, z 29. apríla 2004 C-487/01 a C-7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifín, z 22. mája 2008, C-162/07 Zb.). Súdny dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia napriek   formálnemu   dodržaniu   podmienok   stanovených   v   príslušných   ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a na   druhej   strane,   aby   zo   všetkých   objektívnych   faktorov   vyplývalo,   že   hlavný   cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.

Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp. zn. C-504/10, ktoré si najvyšší súd vzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009, že možnosťou započítať DPH splatnej za prevod spoľumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol vynález   zapísaný   do   registra,   sa   mení   právne   postavenie   žalobkyne,   nielen   pokiaľ   ide o právo   využívať   vynález,   ale   aj   vzhľadom   na   všetky   ostatné   relevantné   faktory. Nadobúdateľ   musí   mať   v zásade   právo   na   odpočet   DPH,   pokiaľ   objektívnymi   dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu práva na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie   vyplýva,   že   vzniknuté   právo   na   odpočet   zostáva   nadobúdateľovi   (žalobkyni)   iba v prípade,   že   neexistujú   podvodné   alebo   zneužívajúce   okolnosti   smerujúce   k   získaniu daňovej výhody.

Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu po zrušení rozsudku č. k. 23S/59/2009-102 zo dňa 17. februára 2010 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   č.   k.   3Sžf/20/2010-125   zo   dňa   17.   januára   2012,   osobitne   sa   vysporiadať s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide   vo   veci   samej,   došlo   k   zneužitiu   práva,   pokiaľ   ide   o   právo   na   odpočítanie   DPH zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci v novom rozhodnutí zo dňa   29.   februára   2012   otázkou   zneužitia   práva   náležite   zaoberal   a   vychádzajúc z dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu záveru, že okolnosti daného prípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou VARS, s.r.o.,   zastúpenou a   nadobúdateľom   spoločnosťou   TALCO SLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom, predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia   §   12   ods.   3   a   4   patentového   zákona,   nepochybne   svedčia   skutočnosti,   že hlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody. S týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto nasvedčuje   nepochybne   personálne   prepojenie   medzi   spoluprihlasovateľmi   patentovej prihlášky PP 5017-2007, nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na vstupe   dodávateľom   obchodnou   spoločnosťou   VARS,   s.r.o.,   jej   následné   zrušenie   bez likvidácie, nepreukázanie predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu a napokon v neposlednom rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel   k   záveru,   že   námietky   žalobcu,   vznesené   v   odvolaní   nemožno   považovať   za opodstatnené.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   krajský   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom   na podanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil   v   tomto   rozhodnutí   ani   žiaden   rozpor   s   daňovými   predpismi   ani   judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.»

3. Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva   na   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom   podľa   čl.   13 dohovoru. Krajský súd podľa sťažovateľky konal v rozpore s uvedenými ustanoveniami ústavy a dohovoru a najvyšší súd v odvolacom konaní nápravu nezabezpečil. Z uvedeného podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že súdne konanie bolo ako celok nespravodlivé, a preto aj   jeho   výsledok   je   nespravodlivý.   V   súdnom   konaní   došlo   podľa   mienky   sťažovateľky k zásadnému   porušeniu   princípov   správneho   súdnictva   upraveného   piatou   časťou Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

3.1 Sťažovateľka v záujme rozvitia už uvedených námietok dôvodí, že krajský súd nepostupoval podľa ustanovenia § 247 ods. 1 a § 250j ods. 1 OSP a zákonnosť rozhodnutia žalovaného   vôbec   neskúmal. Ak   by   skúmal   zákonnosť   uvedeného   rozhodnutia,   potomby podľa názoru sťažovateľky musel vychádzať z rozsudku Súdneho dvora Európskej únieC-504/10,   z ktorého   podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že   prevod   práva   spolumajiteľskéhopodielu na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť a pri takejto transakciimôže vzniknúť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Krajský súd uznesením č. k.23 S 84/2010-41 z 21. februára 2011 prerušil konanie až do rozhodnutia Súdneho dvoraEurópskej únie o predbežnej otázke, no rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veciC-504/10 Tanoarch, ktorým sa rozhodlo o predbežnej otázke, a jeho závermi sa krajský súdpodľa   sťažovateľky vôbec nezaoberal a obmedzil   sa   len na konštatovanie,   že   rozsudokSúdneho dvora Európskej únie bol vynesený 27. októbra 2011. Krajský súd po preskúmanírozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie daňovéhoriaditeľstva je v súlade so zákonom. Podľa sťažovateľky krajský súd dospel k tomuto záveru aj napriek tomu, že jediný dôvod, na ktorom je rozsudok krajského súdu založený, označil podľa presvedčenia sťažovateľky Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-504/10 Tanoarch za   nesprávny.   Podľa   sťažovateľky   z rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   rozhodnutie daňového riaditeľstva je v súlade so zákonom, ale výlučne len z dôvodov, ktoré rozhodnutie neobsahuje a ktoré nie sú podkladom rozhodnutia. Takýto záver krajského súdu podľa sťažovateľky popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a krajský súd sa pri výklade a aplikácii konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   že   zásadne poprel ich účel a význam (na tomto mieste odkazuje sťažovateľka na judikatúru ústavného súdu - I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, III. ÚS 305/08) a rozsudkom krajského súdu došlo k zásadnému porušeniu princípov správneho súdnictva upraveného piatou   časťou   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Rozsudok   krajského   súdu   je   podľa vyjadrenia sťažovateľky zjavne arbitrárny, čo znamená zároveň aj porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 dohovoru.

3.2   Najvyšší súd podľa   sťažovateľky   v napadnutom   rozsudku   uvádza,   že ako súd odvolací   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho   pojednávania   (§   250ja   ods.   2   OSP).   Z   obsahu   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľky vyplýva, že dôvodmi uvedenými v odvolaní sa vôbec nezaoberal a nedal ústavne konformnú odpoveď ani na jednu zásadnú otázku nastolenú sťažovateľkou.   Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   podľa   sťažovateľky   potrebné z uvedeného dôvodu považovať za arbitrárny. Sťažovateľka podľa svojich slov v odvolaníproti rozsudku krajského súdu namietala, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jejústavných   práv. V   uvedených   odvolacích   námietkach   išlo   o   argumenty,   ktoré   boli   pre rozhodnutie   rozhodujúce   a   vyžadovali   špecifickú   odpoveď. Najvyšší   súd   v napadnutomrozsudku podľa sťažovateľky tvrdí, že námietky sťažovateľky vznesené v odvolaní nemožnopovažovať   za   opodstatnené. Dôsledkom   nezákonného   postupu   najvyššieho   súdu   podľa ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP bolo nielen to, že najvyšší súd nedal odpoveď ani na jednu námietku sťažovateľky, ktoré mali pre vec podstatný význam, ale aj to, že najvyšší súd vo svojom   napadnutom   rozsudku   na   obsah   opravného   prostriedku   vôbec   nereagoval   a   je otázne, na základe čoho dospel k záveru, že námietky sťažovateľky nemožno považovať za opodstatnené. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia jepodľa názoru sťažovateľky porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Ak sa odvolací súd   obmedzil   v   rozhodnutí   o   odvolaní   len   na   stotožnenie   sa   s   dôvodmi   uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia sťažovateľky uvedené v odvolaní, ide podľa vyjadrenia sťažovateľky o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (sťažovateľka odkazuje v tomto smere   na   judikatúru   ústavného   súdu   IV.   ÚS   149/09). Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky pochybenie   krajského   súdu,   ktorý   neústavnou   a nezákonnou   zmenou   právneho   rámca predmetu sporu postupoval v priamom rozpore so znením ustanovení § 247 ods. 1, § 249 ods. 2 a § 250j ods. 1 OSP, nenapravil. Práve naopak, svojím napadnutým rozsudkom spôsobil   podľa mienky sťažovateľky ďalšiu   nezákonnosť a zaťažil súdne konanie   ďalšou vadou, ktorá spôsobuje jeho neústavnosť.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:„Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 porušil základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

Najvyšší   súd SR rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 porušil právo sťažovateľa na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 20. júna 2013 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby v sume 260,32 €, režijný paušál k úkonom právnej služby v sume 15,62 € a 20 % DPH v sume 55,19 €, spolu 331,19 €.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že najvyšší súd neposkytol ochranujej ústavným právam, keď (i) nedal odpoveď na ťažiskové argumenty sťažovateľky a (ii)neodstránil   protiústavnosť   založenú   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   sa   materiálnenezaoberal   nezákonnosťou   rozhodnutí   správnych   orgánov,   a nepostupoval   tak   v súlades Občianskym súdnym poriadkom.

Všeobecné východiská posudzovania sťažnosti vo svetle namietaného porušenia ústavných práv

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľaduna to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05).

8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).

8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníkaprimeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlades platným   procesným   právom   (porov.   v tomto   zmysle   IV.   ÚS   252/04, IV.   ÚS   329/04,IV.   ÚS   340/04,   III.   ÚS 32/07),   najmä   s ustanovením §   157   ods.   2 OSP,   v   ktorom   súupravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

8.5   Inak   povedané,   povinnosť   súdu   v rámci   riadneho   procesného   postupu   (t.   j.v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkovýstav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojenápovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnenírozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo vecivyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižnevysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súdvychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšienavrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil;   detailnosť   a obsažnosť   odôvodneniarozhodnutia   môže   byť   v špecifických   prípadoch   zákonom   výslovne   zúžená,   napríkladvzhľadom   na   vyhovenie   všetkým   účastníkom   konania   alebo   vzdanie   sa   opravnéhoprostriedku   všetkými   účastníkmi   konania   a pod.   (porov.   §   157   ods.   3   a 4   OSP)],   obevyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovanéhopostupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

8.6   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej aj „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutieESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

8.7 K čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravujeprimárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánuverejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä Občianskym súdnym poriadkom) splnenýchpodmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok napodanie   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   musírešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutiaorgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1ústavy (porov. napr. IV. ÚS 102/08).

8.8 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

8.9 Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd vo svojejjudikatúre   vykladá   tak,   že   účastníkom   konania   sa   musia   vytvoriť   rovnaké   podmienkya rovnaké procesné postavenie (porov. napr. PL. ÚS 43/95). Všeobecné súdy sú podľauvedenej   zásady   povinné   v   súlade   so   zákonom   dať   všetkým   účastníkom   občianskehosúdneho   konania   rovnakú   príležitosť   predniesť   svoje   stanovisko,   predniesť   rozhodujúcetvrdenia   alebo poprieť   tvrdenia iného   účastníka   a navrhnúť dôkazy na   podporu svojichtvrdení. Z uvedenej zásady však nemožno odvodiť absolútne právo každého účastníka, abysúd vykonal každý jeden ním navrhnutý dôkaz, resp. aby vzal za správny každý jeden jehoprednesený argument. Podľa § 120 ods. 1 OSP je úlohou súdu rozhodnúť, ktoré dôkazyvykoná, keďže je to súd, ktorý vo veci rozhoduje a ktorého úlohou je viesť dokazovanie týmsmerom, ktorý je v prerokúvanej veci podstatný.

8.10   Na   tomto   mieste   je   nutné   pripomenúť,   že   ústavný   súd,   ktorého   úlohou   jev zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95,II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   sa   úloha   ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontroluzlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesnéhopostupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkovéalebo   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   preto   predmetom   kontroly   zo   stranyústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tedaz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie   základného   práva   alebo   slobody   (porov.   I.   ÚS   12/05,   II.   ÚS   410/06,III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

Závery ústavného súdu vo veci samej

9. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na tie námietky, ktorými sa podľa jej názoru   krajský   súd   ani   najvyšší   súd   v konaní   nezaoberali.   Tieto   sa   mali   týkať   (i) rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie vo veci prejudiciálnej otázky, ako aj (ii) preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí   správnych   (daňových)   orgánov.   Sťažovateľkanavyše upozornila, že najvyšší súd neodstránil neústavnosť založenú rozsudkom krajskéhosúdu, ktorý nepreskúmal zákonnosť uvedených rozhodnutí správnych orgánov.

9.1   Ústavný   súd   na   úvod   prieskumu   odkazuje   na   už   citované   odôvodnenienapadnutého rozsudku najvyššieho súdu, najmä na tieto časti: «Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-255/02 Halifax, na ktorý poukazuje Krajský súd v Banskej Bystrici, v napadnutom rozsudku uviedol: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať y tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby   predmetné   plnenia   napriek   formálnemu   dodržaniu   podmienok   stanovených   v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným   týmito   ustanoveniami.   Na   druhej   strane   musí   z   celku   objektívnych   prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu“.

Vnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení „môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie   medzi   predmetnými   hospodárskymi   subjektmi   (pozri   Rozsudok   SD   EÚ z 21. februára 2006 vo veci C-255/02 Halifax plc a iní, Zb. 2006, s. 1-1609, bod 76), keďže z takýchto prvkov môže vyplynúť, že získanie daňovej výhody predstavuje hlavný sledovaný cieľ bez ohľadu na prípadnú existenciu iných hospodárskych cieľov inšpirovaných úvahami týkajúcimi sa napríklad marketingu, organizácie a záruk“...

Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody uvedené v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2011 zo dňa 15. decembra 2011 a aj sp. zn. 3Sžf/38/2012 zo dňa 11. septembra 2012, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje, a konštatuje, že išlo o obdobné veci ako v prejednávanom prípade,   a   zároveň   v   súlade   s   ustanovením   §   250ja   ods.   7   O.s.p.   uvádza   text   ich odôvodnenia...

V priebehu odvolacieho   konania   bolo   zistené,   že na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky sa viedlo konanie v obdobnej veci pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009 žalobkyne obchodnej spoločnosti   TANOARCH,   s.r.o.,   proti   žalovanému   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, dôvodov   odvolania,   ako   aj   návrhu   žalobkyne,   dospel   k   záveru,   že   ako   súd   poslednej inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES a vnútroštátnym právnym predpisom (zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „zákon o DPH“/ a zákonom č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   /ďalej   len „patentový zákon“/). Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade s požiadavkami účinného prebratia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977, ustanovenia zákona o DPH a patentového zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu zúžené len na prímy z jeho využívania.

S   prihliadnutím   na   zásadu   proporcionality,   ktorá   predpokladá   vyvážený   výklad právneho   predpisu   medzi   záujmom   štátu   reprezentovaného   správcom   dane   a   záujmom daňového subjektu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských štátov (rozsudok Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax plc. a iní), keď plnenia predstavujúce základ práva žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu. Preto sa vo veci pod   sp.   zn.   5   Sžf/88/2009   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   obrátil   na   Súdny   dvor Európskej   únie   s   otázkami,   či   je   v   súlade   s   článkom   2   bod   1   Šiestej   smernice   Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na   účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, ak nadobudnutú   službu   žalobkyňa   ako   spoluprihlasovateľka   vynálezu,   na   ktorý   nebol   ešte udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom patentu ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu na   dodávky   tovarov   a   služieb   ako   platiteľa,   a   že   tým   došlo   k   právnej   konzumpcii nadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax plc. a iní, vplyv aj na skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie je zapísaný ako patent, a iba sa prevádzajú podiely.

Súdny   dvor   Európskej   únie   rozsudkom   Súdneho   dvora   (Siedma   komora)   zo   dňa 27. októbra 2011 v predmetnej veci C-504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu, a že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť, že systém odpočítania dane stanovený smernicou má za cieľ, celkovo zmierniť záťaž, ktorú pre   podnikateľa   predstavuje   DPH   splatná   alebo   zaplatená   pri   výkone   všetkých   jeho hospodárskych   činností.   Spoločný   systém   DPH   má   teda   zabezpečovať   úplnú   daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo ich výsledky, pod podmienkou,   že   tieto   činnosti   samy   osebe   v   zásade   podliehajú   DPH   (pozri   rozsudky z 22. februára 2011, Abbey National, C-408/98, Zb. s. 1-1361, bod 24; z 8. februára 2007, Investrand, C-435/05, Zb. s. 1-1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction Danmark, C-174/08, Zb. s. 1-10567, bod27).

Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa Súdneho dvora Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH, a ktorú v zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002, Metropol a Stadler, C-409/99, Zb. s. 1-81, bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C- 465/03, Zb. s. 1-4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X Holding a Oracle Nederland, C- 538/08 a C-33/09, Zb. s. 1-3129, bod37).

Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec, a to, že zdaniteľná osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá zaťažila tovary a služby nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o spor v danej veci Súdny dvor Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu na vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent. Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Pokiaľ ide o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať, že otázka, či prevod, o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie je vôbec relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho je potrebné na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.

Pokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C- 255/02   Halifax   pla,   Súdny   dvor   Európskej   únie   pripomenul,   že   boj   proti   podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente Leusden aHolin Groep, z 29. apríla 2004 C-487/01 a C-7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifín, z 22. mája 2008, C-162/07 Zb.). Súdny dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia napriek   formálnemu   dodržaniu   podmienok   stanovených   v   príslušných   ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a na   druhej   strane,   aby   zo   všetkých   objektívnych   faktorov   vyplývalo,   že   hlavný   cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora, možno na účely DPH transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.

Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie uvedených v jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp. zn. C-504/10, ktoré si najvyšší súd vzhľadom na rovnaké skutkové okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf/88/2009, že možnosťou započítať DPH splatnej za prevod spoľumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol vynález   zapísaný   do   registra,   sa   mení   právne   postavenie   žalobkyne,   nielen   pokiaľ   ide o právo   využívať   vynález,   ale   aj   vzhľadom   na   všetky   ostatné   relevantné   faktory. Nadobúdateľ   musí   mať   v zásade   právo   na   odpočet   DPH,   pokiaľ   objektívnymi   dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu práva na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na uvedené, už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie   vyplýva,   že   vzniknuté   právo   na   odpočet   zostáva   nadobúdateľovi   (žalobkyni)   iba v prípade,   že   neexistujú   podvodné   alebo   zneužívajúce   okolnosti   smerujúce   k   získaniu daňovej výhody.»

9.2 Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd (nielen) v citovaných odsekoch dalodpoveď na ťažiskový argument sťažovateľky, ktorý sa mal týkať aplikovateľnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na prerokúvanú vec sťažovateľky, odkázal na relevantnú judikatúru samotného najvyššieho súdu, prezentoval právne závery relevantnej judikatúry k aplikovateľnej   právnej   úprave,   zohľadnil   aplikovateľnú   právnu   úpravu,   pričom   tieto závery a odkazy najvyššieho súdu nemožno považovať za prejav arbitrárnosti a za ústavne neudržateľné.

9.3   Najvyšší   súd   sa   ďalej   v napadnutom   rozsudku   vysporiadal   aj   s argumentomo nepreskúmaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov krajským súdom: «Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu po zrušení rozsudku č. k. 23S/59/2009-102 zo   dňa   17.   februára   2010   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 3Sžf/20/2010-125 zo dňa 17. januára 2012, osobitne sa vysporiadať s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, alebo nie. Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci v novom rozhodnutí zo dňa   29.   februára   2012   otázkou   zneužitia   práva   náležite   zaoberal   a   vychádzajúc z dostatočných skutkových podkladov dospel aj k správnemu záveru, že okolnosti daného prípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom spoločnosťou VARS, s.r.o.,   zastúpenou a   nadobúdateľom   spoločnosťou   TALCO SLOVAKIA, s.r.o., zastúpenej konateľom, predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia   §   12   ods.   3   a   4   patentového   zákona,   nepochybne   svedčia   skutočnosti,   že hlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo získanie daňovej výhody. S týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu, keď tomuto nasvedčuje   nepochybne   personálne   prepojenie   medzi   spoluprihlasovateľmi   patentovej prihlášky PP 5017-2007, nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na vstupe   dodávateľom   obchodnou   spoločnosťou   VARS,   s.r.o.,   jej   následné   zrušenie   bez likvidácie, nepreukázanie predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu a napokon v neposlednom rade aj zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel   k   záveru,   že   námietky   žalobcu,   vznesené   v   odvolaní   nemožno   považovať   za opodstatnené.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   krajský   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom   na podanie žaloby žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil   v   tomto   rozhodnutí   ani   žiaden   rozpor   s   daňovými   predpismi   ani   judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.»

9.4 Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor,aplikoval   a interpretoval   príslušné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy   v súlade   s ichznením, obsahom i duchom. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku jenásledne potrebné považovať za výraz autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu. Postupa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je ústavne konformný, nie je svojvoľný (arbitrárny)alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahuaplikovanej právnej úpravy.

10. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v rámci súdneho konania malapríležitosť   predniesť   svoje   stanovisko   (v   odvolaní,   ako   aj   v prípadnom   doplnení   svojhostanoviska),   predniesť   rozhodujúce   tvrdenia   alebo   navrhnúť   dôkazy   na   podporu   svojichtvrdení, a to v rovnakej miere ako žalovaný správny (daňový) orgán. V tomto smere ústavnýsúd   nenachádza   v postupe   najvyššieho   súdu   rozhodujúceho   ako   odvolací   súd,   ako   aniv napadnutom rozsudku žiadne ústavno-relevantné pochybenie.

11.   Ústavný   súd   tak nezistil   v postupe   a v   skutkových   a   právnych   záverochnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo icharbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súdkonštatuje,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nedošlo   k porušeniu   právsťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13dohovoru.

12.   Zohľadňujúc   uvedené   konklúzie,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľkypodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

13. Nota bene ústavný súd dopĺňa, že právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovaniasprávnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúruESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na vecidaňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authorityprerogatives)   (porov.   Jussila   v. Fínsko,   č.   73053/01,   rozsudok   Veľkej   komory   ESĽPz 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽPz 12. 7. 2001, body 24  31). Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kdedaňové konanie považuje za konanie trestné.

13.1 Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) je potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods.2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   aj   z tituluskutočností prezentovaných v predchádzajúcom bode.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015