SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 478/2014-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátomJUDr. Drahomírom   Tomčom,   Advokátska   kancelária,   Koceľova   9,   Bratislava,   prenamietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 2Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   2 Co 554/2013-140z 18. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 554/2013 a jehouznesením z 18. decembra 2013   p o r u š i l   základné práva ⬛⬛⬛⬛ a podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd,   ako   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 554/2013-140 z 18. decembra2013   z r u š u j e a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu trov právnehozastúpenia v úhrnnej sume 300,16 € (slovom tristo eur a šestnásť centov), ktorú j e   Krajskýsúd   v   Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   Drahomíra   Tomču,Koceľova 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS   478/2014-12   z   30.   júla   2014   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľky“) pre namietané porušenie čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 37 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor)   uznesením   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 554/2013-140 z 18. decembra 2013.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľky v podaní z 10. novembra2014 a krajský súd vo vyjadrení z 31. októbra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo odústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa ⬛⬛⬛⬛ a žalobca (ďalej aj„žalobcovia“)   sa   domáhali   určenia,   že   sťažovateľky   sú   podielovými   spoluvlastníčkamisporných   nehnuteľností   po   1/6   a   žalobcovia   v   pomere   7/12,   resp.   1/12.   RozsudkomOkresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 109/2010 z 23. júna 2011bola žaloba žalobcov zamietnutá ako nedôvodná, pričom sťažovateľkám nebola priznanánáhrada trov konania. Z písomného odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa výroku o náhradetrov   konania   vyplýva,   že   právny   zástupca   sťažovateliek   v   lehote   3   dní   od   vyhláseniarozsudku trovy konania nevyčíslil, a preto ani nebola priznaná ich náhrada. Proti rozsudkuokresného   súdu   sťažovateľky   podali   čo   do   výroku   o náhrade   trov   konania   odvolanie,v ktorom uviedli, že trovy právneho zastúpenia právny zástupca v skutočnosti včas vyčíslil,a to podaním z 23. júna 2011 doručeným osobne do podateľne okresného súdu 24. júna2011. Išlo celkom o čiastku 2 970,94 €. Odvolanie proti rozsudku okresného súdu podali ajžalobcovia. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 467/2011 z 27. februára 2013 bolrozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený a vo výroku o náhrade trov konania bolzrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   109/2010   z   26.   augusta   2013   bolasťažovateľkám priznaná náhrada trov konania za ich právne zastúpenie advokátom vo výške260,30 €. Okresný súd bol toho názoru, že pri priznaní náhrady trov právneho zastúpeniatreba vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „advokátska   tarifa“),   podľaktorého   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   1   úkon   právnej   služby   je   jedna   trinástinavýpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, aleboju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   554/2013   z   18.   decembra   2013   bolouznesenie   okresného   súdu   potvrdené,   pričom   žalobcom   nebola   priznaná   náhrada   trovodvolacieho konania. Podľa názoru krajského súdu žalobcovia sa domáhali   určenia, žerodinný dom je v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania v konkrétne určenýchpodieloch.   Podľa   ustálenej   súdnej   praxe,   ako   aj   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu[podľa názoru sťažovateliek krajský súd zrejme nedopatrením uviedol ústavný súd namiestoNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)] základ pre výpočet trovprávneho zastúpenia sa určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdnehopoplatku, a preto boli splnené podmienky na to, aby sa pri určení základnej sadzby tarifnejodmeny nevychádzalo z tarifnej hodnoty veci.

Podľa názoru sťažovateliek pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetomsúdneho sporu, oceniteľné peniazmi, potom sa táto čiastka považuje za základ pre tarifnúhodnotu odmeny advokáta podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 advokátskej tarify,a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k veci, pretože advokátska tarifa dôslednerozlišuje situácie, kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je. Nedá sa pretovychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci,nie   je   možné   tento   predmet   konania   peniazmi   oceniť   v   zmysle   §   11   ods.   1   písm.   a)advokátskej tarify. Sťažovateľky v tejto súvislosti poukazujú na nález ústavného súdu sp. zn.I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012.

Sťažovateľky   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenieoznačených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom podsp. zn. 8 C 109/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 554/2013 s tým, aby boli uzneseniaokresného súdu z 26. augusta 2013 a krajského súdu z 18. decembra 2013 zrušené a vecbola vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov konania vo výške po 538,31 € odokresného súdu a od krajského súdu.

Z   vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   3551/14   z   31.   októbra   2014doručeného ústavnému súdu faxom 4. novembra 2014 a poštou 10. novembra 2014 vyplýva,že predseda krajského súdu požiadal predsedníčku senátu 2 Co o vyjadrenie. Predsedníčkasenátu vo všetkom poukazuje na odôvodnenie uznesenia krajského súdu a podstatu tamuvedenej argumentácie opakuje. Predseda krajského súdu sa s vyjadrením predsedníčkysenátu 2 Co stotožňuje.

Z   repliky   právneho   zástupcu   sťažovateliek   z   10.   novembra   2014   doručenejústavnému súdu 14. novembra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedu krajského súdu,vyplýva, že vzhľadom na obsah podanej sťažnosti nemožno považovať vyjadrenie krajskéhosúdu za vecne správne, dôvodné, zákonné a spravodlivé.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 478/2014-12 z 30. júla 2014,vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateliek aj žalobcom, aby sa aj oni mohlivo veci samej vyjadriť, keďže by mohli byť dotknutí rozhodnutím ústavného súdu.Žalobkyňa ⬛⬛⬛⬛ výzvu ústavného súdu prevzala 24. novembra 2014, aležiadne   stanovisko   nezaujala.   Žalobca ⬛⬛⬛⬛ výzvu   ústavného   súdu   neprevzala zásielka bola vrátená s poznámkou „adresát neznámy“.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 554/2013-140 z 18. decembra 2013 vyplýva,že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 109/2010-128 z 26. augusta2013. Uznesenie sa stalo právoplatným 3. marca 2014. Za podstatné treba považovať, žesúdny poplatok bol v tejto veci vyrubený v sume 99,50 €, teda nebol vyrubený podľahodnoty sporu. Podľa ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti ústavného súdusa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje podľa rovnakých kritérií ako základpre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Treba poukázať pritom na rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2008. Vzhľadom na uvedené boli splnené podmienkyna to, aby pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny sa nevychádzalo z tarifnej hodnotyveci podľa § 10 ods. 1, ale z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify a základnásadzba sa určila ako jedna trinástina výpočtového základu.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.   Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľky   sú   toho   názoru,   že   pokiaľ   je   vec,   právo   alebo   plnenie,   ktoré   jepredmetom súdneho sporu, oceniteľné peniazmi, potom sa peňažná hodnota považuje zazáklad pre tarifnú odmenu advokáta podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 advokátskej tarify.

Krajský súd je tej mienky, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určujepodľa rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci,a to aj s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 18/2008.

Žalobcovia ako dotknuté osoby vo veci žiadne stanovisko nezaujali.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje vo všeobecnosti, že rozhodovanie o trovách konania jeintegrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahujeústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by išlo o svojvôľu, prepiaty formalizmus, čicelkom nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách.

Z ustanovenia § 10 ods. 1 advokátskej tarify vyplýva, že ak nie je ustanovené inak,základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby sa odvodzuje z tarifnej hodnoty,avšak v prípade, ak tarifnú hodnotu veci nie je možné vyjadriť v peniazoch alebo ju možnozistiť len s nepomernými ťažkosťami, potom treba za základnú sadzbu tarifnej odmeny zajeden úkon právnej služby považovať jednu trinástinu výpočtového základu [§ 11 ods. 1písm. a) advokátskej tarify].

Z   uvedeného   gramatického,   logického   a   systematického   posúdenia   označenýchustanovení advokátskej tarify možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie,ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma)považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia vlastníckeho právak takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhradu trovkonania, kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je. Preto nie je možnévychádzať z názoru, že daná situácia nie je právom regulovaná a že vždy, keď je predmetomkonania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniťz hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako to je pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovacínávrh   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkocha poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono súdnych poplatkoch“). Inými slovami, explicitná úprava v tarife vylučuje použitie § 11ods. 1 písm. a) advokátskej tarify a rovnako aj príslušných ustanovení zákona o súdnychpoplatkoch (I. ÚS 119/2012).

Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   úvah,   treba   súhlasiť   s   argumentáciousťažovateliek. Predmetom súdneho konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnýmveciam, ktorých hodnota je nepochybne oceniteľná a vyjadriteľná v peniazoch. Preto nebolona mieste ustáliť základnú sadzbu podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify,ako to urobili všeobecné súdy.

Pokiaľ sa krajský súd odvolával na právny názor najvyššieho súdu vyslovený vo vecisp. zn. 2 M Cdo 18/2008 (uznesenie z 30. novembra 2009), treba z pohľadu ústavného súdukonštatovať, že v posudzovanej veci predmetom konania bolo určenie neplatnosti kúpnejzmluvy. Takýto predmet konania nepochybne nie je možné oceniť a v peniazoch vyjadriť.

Možno zovšeobecniť, že iba v prípadoch takých určovacích žalôb, v ktorých predmetsporu nie je možné vyjadriť v peniazoch, prichádza do úvahy pri ustálení tarifnej odmenyadvokáta vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súduč. k. 2 Co 554/2013-140 z 18. decembra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu).

Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšomkonaní.

Sťažovateľky   požadovali   priznať   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátomvo výške dvakrát po 538,31 €, teda celkom 1 076,62 €.

Ústavný súd im priznal, a to každej z nich, po 150,08 €, teda celkom 300,16 €.S použitím §   13 ods.   2 advokátskej   tarify u   každej zo   sťažovateliek išlo   o dva   úkonyprávnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť) – u každej z nich po 67 €,a o režijný paušál dvakrát po 8,04 € (bod 3 výroku nálezu).  

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015