znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 478/2012-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť Ing. E. F., K., Ing. M. S., K., V. M., K., Š. L., K., Š. E., K., A. E., K., M.   E.,   K.,   M.   Ž.,   K.,   a A.   M.,   K.,   zastúpených   advokátom   JUDr. M.   H.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 93/2010 z 27. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva Ing. E. F., Ing. M. S, V. M., Š. L., Š. E., A. E., M. E., M. Ž. a A. M. zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 93/2010 z 27. februára 2012   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   93/2010 z 27. februára 2012   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania Ing. E. F., Ing. M. S., V. M., Š. L., Š. E., A. E., M. E., M. Ž. a A. M. v sume 1 213,38 € (slovom tisícdvestotrinásť eur a tridsaťosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. H., K.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 478/2012-17 z 8. novembra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. E. F., Ing. M. S.,   V.   M.,   Š.   L.,   Š.   E.,   A.   E.,   M.   E.,   M. Ž.   a A.   M.   (ďalej spolu   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 93/2010 z 27. februára 2012.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že Okresný súd Košice I (ďalej aj „okresný súd“) na základe   návrhu   ich   právnych   predchodcov   ako   žalobcov   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 19 C 1098/97-284 z 29. mája 2008 tak, „že zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu pôvodne označených žalobcov v 1. až 8. rade... ako vlastníkov pozemku... ktorému zodpovedá právo Mesta K. ako žalovaného v 2. rade nerušene užívať časť vyššie uvedeného pozemku... Žalovaný v 2. rade mal v lehote troch dní zaplatiť v rozsudku vyčíslené trovy konania a určenú peňažnú náhradu.“.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie sťažovatelia, ktorí žiadali, aby im okresný súd vyhovel v celom rozsahu a zriadil vecné bremeno za náhradu aj v prospech žalovaného v   1.   rade.   Odvolanie   podal   aj   žalovaný   v   2.   rade,   na   základe   ktorého   odvolací   súd rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval nesprávne, ak rozhodol o zriadení   časovo   neobmedzeného   vecného   bremena.   Odvolací   súd   svoje   rozhodnutie zdôvodnil   tým,   že   žalobcovia   sa   nemôžu   domáhať   svojich   práv   zvoleným   spôsobom, pretože   ich   právo   na   ochranu   vlastníckeho   práva   bolo   možné   uplatniť   výlučne   podľa reštitučných zákonov.

Podľa názoru sťažovateľov odvolací súd rozhodol nesprávne a vec nesprávne právne posúdil,   preto   podali   vo   veci   dovolanie,   v   ktorom   žiadali,   aby   dovolací   súd   zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd však rozsudkom z 27. februára 2012 rozhodol tak, že dovolanie zamietol a žalovaným nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli:«Dovolací súd sa skutkovými okolnosťami v podstate nezaoberal a dospel k záveru, že si žalobcovia mali uplatniť ochranu svojich práv ako reštitučný nárok podľa § 30 zákona č. 229/1991 Zb. a teda sa v súčasnosti nemôžu domáhať svojich práv podľa príslušných ustanovení   Občianskeho   zákonníka.   Rovnako   dovolací   súd   poukázal   na   niektoré   svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých sa podľa jeho vyjadrení riešili „obdobné prípady“ a teda podľa jeho názoru v tejto oblasti existuje pomerne ustálená rozhodovacia prax... Tieto   závery   sú   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva na spravodlivý proces, ktoré upravuje čl. 46 ods. 1 ústavy a práva reglementovaného čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   dovolávajú   ochrany   svojho   základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   to   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky,   ktoré   bolo   podľa   ich   názoru   porušené rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   č.   k.:   1Co   267/2008-402   zo   dňa   14.   1.   2010 a rozsudkom dovolacieho súdu zo dňa 27. 2. 2012, sp. zn.: 3Cdo 93/2010. Rovnako bolo uvedenými   rozhodnutiami   podľa   názoru   sťažovateľov   porušené   ich   právo   garantované v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy..., v čl. 6 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd... a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd...

... Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za náhradu.   Všeobecne   je   podľa   názoru   sťažovateľov   potrebné   vychádzať   z   priority   ich vlastníckeho práva,   ktoré bolo   im,   resp.   ich   právnym predchodcom protiprávne odňaté a tým   došlo   k   porušeniu   ich   subjektívneho   vlastníckeho   práva   -   právo   predmet   svojho vlastníckeho práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach ako aj dovolací súd svojimi   rozsudkami   posvätili   ten   právny   stav,   že   vlastnícke   právo   sťažovateľov k rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady.

Tým došlo   aj   k   porušeniu   práva   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces,   t.   j.   práva domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktoré je zakotvené v čl. 46 ústavy. Súdy totiž odmietli vyriešiť otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku so spoluvlastníkmi pozemku (sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení, ktoré tvoria a definujú obsah vlastníckeho práva a tým rezignovali na materiálnu ochranu jeho vlastníckeho práva. Namietanému porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľov nebola poskytnutá   ochrana   v   medziach   zákona   tým,   že   súdy   nerozhodli   o   zriadení   časovo neobmedzeného   vecného   bremena   za   náhradu   na   celom   pozemku,   ako   kompenzáciu nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že v skutkovo a právne obdobnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 15C 717/2002   bolo   rozhodnuté   tak,   že   súd   poskytol   vlastníkom   pozemkov   ochranu   ich vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. V danom čase pritom   už   úprava   týkajúca   sa   reštitučných   nárokov   existovala.   Je   taktiež   zrejmé,   že k porušeniu   práva   sťažovateľov   na   spravodlivý   proces   došlo   aj   tým,   že   odvolací,   ani dovolací   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   nevyporiadal   s   podstatnými   argumentmi,   ktoré sťažovatelia v konaní uvádzali. Odvolací aj dovolací súd vyššie uvádzané a pre rozhodnutie vo veci podstatné argumenty sťažovateľov ignorovali...»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Právo   sťažovateľov   garantované   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods.   1   a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v Košiciach zo dňa 27. 2. 2012, sp. zn.: 3Cdo 93/2010 porušené bolo. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.:   3Cdo   93/2010   zo   dňa 27. 2. 2012 sa zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške vyčíslenej na základe výzvy ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril listom z 11. januára 2013, v ktorom uviedol: „... Sťažovatelia namietajú, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd, porušil ich práva tým, že rozhodol odlišne (a to v   ich   neprospech)   ako   v   inej   veci,   ktorá   je   skutkovo   a   právne   obdobná.   Namietali,   že rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne, pretože napriek ich rozsiahlej argumentácii vyjadrenej v dovolaní, sa vecou nezaoberal. V odôvodnení iba jednoducho uviedol, že záver o   nemožnosti   použitia   ustanovení   o   ochrane   vlastníckeho   práva   podľa   občianskeho zákonníka pre existenciu reštitučných zákonov ako zákonov lex specialis oprel o názor prezentovaný   v   iných   obdobných   veciach.   Súčasne   poukázali   na   nález   ústavného   súdu III. ÚS 16/2012 z 28.3.2012, s ktorým je názor najvyššieho súdu v úplnom rozpore. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   danom   prípade   sťažnosťou   napadnutým rozsudkom   dovolanie   sťažovateľov   zamietol.   Svoj   záver   o   vecnej   správnosti   dovolaním napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   náležite   odôvodnil,   pričom   sa   vyporiadal s podstatnými   námietkami   sťažovateľov.   Sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   ani v rozpore   s princípom   právnej   istoty.   Najvyšší   súd   výklad   o   primárnosti   použitia reštitučných zákonov uskutočnil v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu a v odôvodnení rozhodnutia na konkrétne ďalšie rozhodnutia aj odkázal. Súčasne tiež odkázal na rovnakú rozhodovaciu prax ústavného súdu (III. ÚS 247/2009, IV. ÚS 190/2011, I. ÚS 211/2010).

V tomto smere teda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené, čo neprispieva k právnej istote...

Vzhľadom   na   spomenutú   nejednotnosť   rozhodovania   /judikatúry/   ústavného   súdu v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť - treba ústavnú judikatúru zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v zákone č. 38/1993 Z. z., t. j. navrhujem postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov ústavného   súdu.   Požiadavky   princípu   právnej   istoty   a   zákona   sú   proti   nejednotnosti v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré by bolo nielen pre senát riešiaci terajšiu ústavnú sťažnosť, ale i pre ostatné senáty v ďalších obdobných konaniach o sťažnostiach záväzné.

Vo vzťahu k sťažnosti nesúhlasím so závermi sťažovateľov uvedenými v ich ústavnej sťažnosti,   a   preto   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   tejto   sťažnosti nevyhovel. Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právny zástupca sťažovateľov listom doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2012 uviedol, že sťažovatelia súhlasia, aby sa vo veci nekonalo verejné ústne pojednávanie.Vo   veci   samej   sa   právny   zástupca   sťažovateľov   vyjadril   listom   doručeným ústavnému súdu 27. marca 2013.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a s vyjadrením najvyššieho súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v   rozpore   s   jeho   podstatou   a   zmyslom (II. ÚS 468/2012).

Ochranu   ústavnosti   vo   vzťahu   k   základným   právam   rozdeľuje   ústava   medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať právne   názory   všeobecných   súdov   (I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09); v konkrétnych   prípadoch   posudzuje   ústavný   súd   len   ich   ústavnú   akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010, III. ÚS 16/2012).

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý s poukazom na to, že „z povahy zákona č. 229/1991 Zb. ako zákona zvláštneho vyplýva, že nároky ním upravené nemožno riešiť inak než podľa jeho ustanovení v zmysle všeobecnej   zásady   o   zákone   všeobecnom   a   zvláštnom   (lex   specialis   derogat   generali)“ a ďalej „ak stanoví tento zákon určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je možné   ten   istý   nárok   uplatňovať   podľa   iného   predpisu,   hoci   by   tento   predpis   stanovil podmienky odlišne (napr. lehoty pre uplatnenie nároku. To znamená, že hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise, či už formou požiadavky na vydanie veci v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka alebo formou požiadavky na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je či nie je, možno iba vtedy, ak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. Takáto špeciálna úprava však v danom prípade nechýbala“, zamietol ich dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 267/2008 zo 14. januára 2010, ktorým krajský súd zmenil rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I sp.   zn.   19   C   1098/1997   z   29.   mája   2008.   Týmto rozsudkom okresný súd zriadil „časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobcov v 1. až 8. rade ako vlastníkov pozemku pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej vložke... katastrálne územie K., parcela č. 9882/2... ktorému zodpovedá právo žalovaného v 2. rade nerušene užívať časť vyššie uvedeného pozemku, ktorej zodpovedajú diel č. 1..., ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 3321/1, diel č. 2...,   ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 3321/13 a diel č. 3..., ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 3518/1, ktoré sú všetky vyznačené v geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku...“.

Najvyšší súd v relevantnej časti namietaného rozsudku, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľov, uviedol:

„Dovolatelia tvrdia, že napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav....

Odvolací súd založil svoje zmeňujúce rozhodnutie na názore, že uplatnený nárok žalobcov   na   ochranu   vlastníctva   nie   je   možné   posúdiť   podľa   všeobecných   právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. ako špeciálneho zákona, ktorý má prednosť.

Odvolací   súd   na   základe   skutkových   zistení,   ktoré   vyplynuli   z   vykonaného dokazovania, dospel k záveru, že tu bol daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám... podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. a žalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatniť v reštitučnom konaní. Keďže tak neurobili, nemôžu sa domáhať ochrany   podľa   §   135c   Občianskeho   zákonníka,   nakoľko   od   okamihu,   kedy   im   márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nemožno ich považovať za vlastníkov, resp.   spoluvlastníkov   pozemku   z   dôvodu,   že   ich   právo   na   obnovu   vlastníckeho   práva k predmetnému pozemku (na ktorom stojí stavba) zaniklo. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím súdom je správne....

Účelom reštitučných zákonov, medzi ktoré patrí nepochybne aj zákon č. 229/1991 Zb., bolo zmierniť niektoré, hlavne majetkové krivdy spôsobené v dobe po 25. februári 1948. Zákonodarca pri ich konštituovaní vychádzal z faktického stavu v roku 1990, ale na zreteľ bral aj nutnosť limitovať zmenu vo vlastníckych vzťahoch tak, aby zostala primeraná účelu, ktorý nimi bol sledovaný. Reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo štátu k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami. Bez existencie týchto zákonov by bolo možné v niektorých prípadoch uplatniť na takýto majetok vlastnícke právo podľa všeobecných predpisov. Prijatím reštitučných zákonov štát súčasne   vylúčil   možnosť   uplatniť   tieto   práva   inak,   teda   podľa   všeobecných   predpisov, nakoľko táto upravuje špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným...

Z povahy zákona č. 229/1991 Zb. ako zákona zvláštneho vyplýva, že nároky ním upravené   nemožno   riešiť   inak   než   podľa   jeho   ustanovení   v   zmysle   všeobecnej   zásady o zákone všeobecnom a zvláštnom (lex specialis derogat generali). Ak stanoví tento zákon určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu, hoci by tento predpis stanovil niektoré podmienky odlišne (napr. lehoty pre uplatnenie nároku). To znamená, že hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise, či už formou požiadavky na vydanie veci v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka alebo formou požiadavky na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je či nie je, možno iba vtedy, ak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. Takáto špeciálna právna úprava však v danom prípade nechýbala. Nárok na reštitúciu majetku,   ktorý bol v rozhodnom období (t.j. v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) štátom prevzatý bez právneho dôvodu, je priznávaný zákonom č. 229/1991 Zb., konkrétne jeho ustanovením § 6 ods. 1 písm.   p/.   V zmysle   relevantnej   judikatúry   všeobecných   súdov   (ktorá   je   v   súčasnosti aplikovaná)   prevzatím   nehnuteľnosti   (štátom)   bez   právneho   dôvodu   podľa   citovaného ustanovenia sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t.j. bez toho, aby k tomu existoval akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia (o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (viď rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 130/2007 a sp. zn. 4 Cdo 180/2010).

V   posudzovanom   prípade   to   znamená,   že   prevzatie   nehnuteľnosti   žalobcov   (ich právnej   predchodkyne)   štátom   na   základe   právneho   dôvodu   síce   existujúceho,   alebo nespôsobilého vyvolať zamýšľané právny dôsledky..., je z hľadiska reštitučných nárokov a vlastníckej žaloby subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez právneho dôvodu. Keďže reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, čo znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo možné sa domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol daný reštitučný nárok), nemožno už po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov.   Vlastnícke právo oprávnených osôb podľa reštitučných predpisov vzniká až okamihom vydania veci...

V   prejednávanej   veci   z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   k   strate   vlastníckeho   práva žalobcov, resp. ich právnej predchodkyne nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu formálneho   vlastníckeho   práva)   na   základe   rozhodnutia   o   trvalom   odňatí poľnohospodárskej   pôdy   z   poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu   č.   67/19852-Sab a č. 3061/1985- Pf z roku 1985. Následne vyvlastňovacím rozhodnutím z 3. júna 1988 došlo k vyvlastneniu predmetného pozemku nebohej M. F. (zomrelej v roku...).

Dovolací súd sa stotožňuje so správnym právnym záverom odvolacieho súdu, ktorý je aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu, že ak v preskúmavanej veci bol daný reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb., žalobcovia (oprávnené osoby) sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva len postupom podľa reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. So zreteľom na uvedené je potom vylúčené úspešne sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo   takouto   žalobou   podľa   tohto   ustanovenia   nemožno   obchádzať   účel   reštitučného zákona, účelom ktorého je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 - 1990, ale aj úprava vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona č. 229/1991 Zb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje aj s názorom odvolacieho súdu, ktorý považoval za neopodstatnené tvrdenie dovolateľov, že reštitučný nárok si nemohli uplatniť z dôvodu, že predmetný pozemok nepatril už do poľnohospodárskeho a lesného fondu, ktorý konštatoval, že podľa § 30 zákona č. 229/1991 Zb. pre postup podľa druhej časti tohto zákona (táto časť upravuje obnovenie pôvodných vlastníckych práv k pôde a k ďalšiemu s ňou súvisiacemu nehnuteľnému majetku)   sa za majetok uvedený v § 1 ods.   1 zákona považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely užíval. Toto zákonné ustanovenie rieši prípady, keď poľnohospodárske a lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti zákona č. 229/1991 Zb., avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho a lesného majetku tým, že boli napríklad zastavané priemyslovými stavbami a pod. Z uvedeného dôvodu, aj keby bol predmetný pozemok v čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. zastavaným pozemkom, nešlo by o prekážku, pre ktorý by nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona č. 229/1991 Zb.

K   námietke   žalobcov,   že   odvolací   súd   sa   riadne   nevyporiadal   s   ich   odvolacími námietkami,   keď nezaujal stanovisko k nejednotnému spôsobu rozhodovania obdobných vecí súdmi, dovolací súd uvádza, že samotná skutočnosť, že dovolatelia sa nestotožňujú s právnym   názorom   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej,   nemá   môže   viesť k neodôvodnenosti   a   nepreskúmateľnosti   jeho   rozhodnutia.   Z   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   zaoberal   a   vyporiadal   s   odvolacími   dôvodmi žalobcov, avšak sa s nimi v dôsledku odlišného právneho názoru nestotožnil. Z rozhodnutia odvolacieho   súdu   nemožno   vyvodiť,   že   by   nerešpektoval   doterajšiu,   resp.   aktuálnu judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   alebo   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, či ju nesprávne vyložil.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolatelia napadli dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p.   a konanie nie je   postihnuté   ani inou   vadou,   ktorá by   mala   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).“

V predmetnej veci je úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyslovený najvyšším súdom v namietanom rozsudku, podľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pôde“) reštitúcie   svojho   majetku, ktorý   nadobudol   štát bez právneho   dôvodu,   toto   svoje   právo v zákonom   ustanovenej   lehote   nevyužila,   hoci   spĺňala   podmienky   ustanovené   zákonom o pôde, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (bez časového obmedzenia) podaním   určovacej   žaloby   podľa   všeobecných   predpisov   občianskeho   práva (hmotnoprávnych i procesnoprávnych), je výsledkom ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Ústavný   súd   sa   už   v   minulosti   zaoberal   otázkou,   či   právny   poriadok   Slovenskej republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe   reštitučných   predpisov,   podal   žalobu,   ktorou   žiadal   určiť,   teda   deklarovať existenciu   svojho   vlastníckeho   práva   (II.   ÚS   231/09).   S   odkazom   na   svoju   staršiu rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp.   finančnej   náhrady   domáhala   žalobou   opierajúcou   sa   o   všeobecné   predpisy občianskeho   práva   [podľa   nástrojov   ochrany   vlastníckeho   práva   –   žalôb   určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)].

Ústava samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva na   jeho   zákonný   obsah,   t.   j.   obsah   ustanovený   zákonom   (PL.   ÚS   38/95).   Zákonom obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,   požívať jeho   plody   a   úžitky   a nakladať s   ním.   Tento   obsah   vlastníckeho   práva rešpektuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (napr. II. ÚS 8/97). Súčasne má podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý, kto vlastní majetok, zaručené, že jeho vlastníctvo bude mať rovnakú   právnu   ochranu   ako   vlastníctvo   iných   vlastníkov.   Slovné   spojenie   „právo na ochranu“,   ktoré   je   použité   aj   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy   a ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch.   Z formulácie   obsiahnutej   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   nemožno   však   odvodzovať ústavné   právo   získať   vec   do   svojho   vlastníctva   (vlastniť   majetok)   bez   dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemožno obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu (III. ÚS 16/2012).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovatelia   namietajú   ten   právny   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   ak nevyužili svoje právo z reštitučných predpisov (lex specialis), nemôžu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva (lex generalis) z toho dôvodu, že im právo   zaniklo.   Ustanovenia   reštitučného   predpisu   podľa   ich   názoru   na   daný   prípad nedopadajú, a preto ich ani nemožno uplatniť, lex specialis neruší platnosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje do doby, kým je zistené, že ustanovenia lex specialis na prípad nedopadajú.

Ústavný súd napriek tejto argumentácii najvyššieho súdu nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období, bez právneho dôvodu obstáť.

Najvyšší súd (ako aj vo veci konajúci krajský súd) nevzal do úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. Ním podľa ústavného súdu nemalo dôjsť k zániku vlastníckeho práva   oprávnených   osôb,   ale   naopak,   uľahčenie   obnovenia   ich   vlastníckeho   práva. A v žiadnom   prípade   ním   nemohlo byť a   nebolo   vytváranie   dodatočných   nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia   takých   postupov   štátu   v   dobe   neslobody,   ktoré   boli   nezlučiteľné   nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období (III. ÚS 16/2012).

Pokiaľ   zákonodarca   vytvoril   v   §   6   ods.   1   písm.   p)   zákona   o   pôde   samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,   zmyslom   tohto   ustanovenia   bolo   uľahčiť   oprávneným   osobám   dosiahnutie   ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť   v   relatívne   jednoduchom   správnom   konaní   a   nemuseli   sa   domáhať   súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej   osobe   nesvedčí   žiadny   právny   titul   nadobudnutia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.

Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom   poriadku   neznámeho   spôsobu   straty   vlastníckeho   práva   fyzických   osôb v prospech štátu. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného   zákonom   o   pôde,   avšak   nie   na   zánik   práva   vlastníckeho   garantovaného Občianskym zákonníkom, ústavou a listinou. Účelom zákona o pôde nebolo teda stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty   na   uplatnenie   reštitučného   nároku,   ako   to   vyplýva   z   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu.

Rovnako   systematickým   a   logickým   výkladom   zákona   o   pôde   nemožno   dospieť k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo   prešlo   na   štát   v   rozhodnom   období   aj   v   prípade   neexistencie   titulu   pre   jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľností. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

Súčasne   je   však   potrebné   uviesť   aj   to,   že   nielen   vlastnícke   právo   sťažovateľov (oprávnených osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych nástupcov) požíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.

Ústavný   súd   nemá   dôvod   od   tohto   svojho   už   skôr   vysloveného   názoru (III. ÚS 178/06, II. ÚS 249/2011, III. ÚS 16/2012, II. ÚS 468/2012) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľov prichádzala do úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho   práva   vrátane   žaloby   o   odstránenie   neoprávnenej   stavby,   resp.   zriadenie vecného bremena podanej sťažovateľmi.

Z   týchto   dôvodov   považoval   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu o zamietnutí   dovolania   sťažovateľov   za   rozporný   s   obsahom   sťažovateľmi   označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, keďže najvyšším   súdom   použité   právne   predpisy   neboli   vyložené   ústavne   akceptovateľným spôsobom   a   pri   aplikácii   dotknutých   zákonných   predpisov   všeobecnými   súdmi   došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   súčasne   zasiahol   aj   do   základného   práva sťažovateľov   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   keď ich   vlastníckemu   právu neposkytol   zákonnú   ochranu   podľa   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   s   poukazom   na aplikovateľnosť   právnych   noriem   obsiahnutých   v   reštitučných   predpisoch.   Z   dôvodu ústavnej neudržateľnosti aplikovaného právneho názoru bolo dôvodné vysloviť aj porušenie základného práva vlastniť majetok (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel   (bod   4   výroku   nálezu),   vychádzajúc   zo   zistenia,   že v danom prípade nebolo predmetom konania pred všeobecným súdom vyvlastňovanie ani nútené obmedzenie   vlastníckeho   práva   a   ani súdny   prieskum   vyvlastňovacieho   konania realizovaného správnym orgánom. Sťažovatelia pritom bližšie nezdôvodnili, v čom vidia porušenie označeného článku ústavy. Podľa názoru ústavného súdu porušenie základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 4 ústavy nemožno vyvodzovať len z tej skutočnosti, že konajúce   súdy   sa   dotkli   právneho   posúdenia   vyvlastňovacieho   rozhodnutia,   pokiaľ   pri právnom posúdení prípadu považovali toto vyvlastňovacie rozhodnutie za neúčinné a pre neposkytnutie právnej ochrany vlastníctva sťažovateľov boli relevantné iné právne dôvody.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 93/2010 z 27. februára 2012 porušil označené základné práva sťažovateľov, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a znova posúdiť dovolacie námietky sťažovateľov v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,63 €, a preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 269,64 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 134,82 €. Spolu s režijným paušálom teda jednému sťažovateľovi prislúcha v danom prípade odmena v sume 134,82 €. V   prípade   sťažovateľov   tvorí   náhrada   trov   právnej   služby   advokátom   celkovú   sumu 1 213,38 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013