znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 478/2011-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   decembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. P. K., S., a B. K., S., zastúpených advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   P.   K.   a B.   K.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011 v jeho časti, ktorou bol potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4 C 321/2001-302 z 30. marca 2010 o náhrade trov konania a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania,   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011 v jeho   časti,   ktorou   bol   potvrdený   výrok   rozsudku   Okresného   súdu   Kežmarok   č.   k. 4 C 321/2001-302 z 30. marca 2010 o náhrade trov konania a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3.   Ing.   P.   K.   a B.   K. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania vo   výške   314,18   €   (slovom tristoštrnásť   eur   a osemnásť   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v   Prešove p o v i n n ý zaplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2011 doručená sťažnosť Ing. P. K., S., a B. K., S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou sa domáhali vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl. 20   ústavy   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011 a vydania tohto nálezu:

„1/ Základné právo sťažovateľov Ing. P. K. a jeho manželky B. K., oboch bytom v S. na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   z   29.   júna   2011   č.   k. 2 Co 118/2010 - porušené bolo.

2/ Základné právo sťažovateľov Ing. P. K. a jeho manželka B. K., oboch bytom v S. vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a nadobúdať majetok v súlade so zákonom podľa Čl. 20 Ústavy SR, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   z   29.   júna   2011   č.   k. 2 Co 118/2010 - porušené bolo.

3/ Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 29. júna 2011 č. k. 2 Co 118/2010 - sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4/ Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 (slovom tristoštrnásť 18/100 EUR)... do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. D. M.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 478/2011-20 z 20. októbra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011, ktorou bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu   č.   k.   4   C   321/2001-302   z   30.   marca   2010   o   náhrade   trov   konania   a   vo   výroku o náhrade trov odvolacieho konania.

Ako   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   sťažovatelia   boli   ako   žalovaní   v   1.   a   2.   rade žalovanými v konaní vedenom pred Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 321/2001. Tretím žalovaným bola Obec S. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“). V tomto konaní sa žalobcovia proti sťažovateľom a žalovanému v 3. rade domáhali určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, a to dvoch kúpnych zmlúv uzatvorených medzi žalobcami ako kupujúcimi a žalovaným v 3. rade ako predávajúcim (8. februára 1994 a 20. januára 1995) a kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľmi ako kupujúcimi a žalovaným v 3. rade ako   predávajúcim   (5.   júna   1995).   Predmetom   kúpnych   zmlúv boli   rôzne   nehnuteľnosti pôvodne   vo   vlastníctve   žalovaného   v   3.   rade.   Žalobcovia   žalobu   odôvodnili   tým,   že v 70. rokoch kúpili od žalovaného v 3. rade pozemok, na ktorom mali pôvodne postavenú chatu.   Neskôr   (8.   februára   1994)   v   súlade   so   stavom   faktického   užívania   a   podľa prechádzajúcej dohody so starostom žalovaného o takto určenom rozsahu predmetu kúpy žalobcovia od žalovaného v 3. rade odkúpili aj časť susediaceho obecného pozemku, ktorú fakticky už užívali, a to na základe geometrického plánu, ktorý mal byť vyhotovený tak, aby zodpovedal časti parcely, ktorá je žalobcami aj fakticky užívaná (ním bola vytvorená parc. č.   388/92   o   výmere   333   m2).   Žalobcovia   následne   uzatvorili   so   žalovaným   v 3.   rade 20. januára 1995 ďalšiu kúpnu zmluvu, ktorou nadobudli parc. č. 380/104 o výmere 158 m2, ktorá   vznikla   na   základe   geometrického   plánu   vyhotoveného   rovnakým   geodetom a nadväzuje na parcelu, ktorá bola predmetom skoršej kúpnej zmluvy (rovnaká hranica). Žalovaný   v   3.   rade   ako   predávajúci   však   5.   júna   1995   uzatvoril   kúpnu   zmluvu so sťažovateľmi   ako   kupujúcimi,   ktorej   predmetom   mala   byť   ostávajúca   časť   rovnakej parcely, a to parc. č. 388/74. Vtedy začali medzi žalobcami a sťažovateľmi spory o priebeh hranice. Ukázalo sa, že geometrický plán, ktorým vznikla parc. č. 388/92, bol vypracovaný chybne   (nesprávne   určené   hranice   parcely   a   výmera   parcely   v   porovnaní   so   stavom faktického užívania, ktorým sa malo riadiť vymedzenie predmetu zmluvy podľa zhodnej vôle   žalobcov   a   žalovaného   v   3.   rade).   Kúpne   zmluvy   uzatvárané   žalobcami   preto nezodpovedajú skutočnej vôli strán, ktorá bola taká, aby predmetom prevodu bola tá časť pozemku, ktorú žalobcovia už užívajú. V takejto situácii je neplatná aj neskoršia zmluva uzatvorená navzájom medzi žalovanými. Sťažovatelia žiadali žalobu zamietnuť a tvrdili, že hranica   nehnuteľností   ostala   pri   prevodoch   nezmenená.   Žalovaný   v   3.   rade   si   priznal pochybenie pri predajoch, ku ktorému došlo v čase uzatvárania kúpnych zmlúv, so žalobou súhlasil   a   vyhlásil,   že   vzniknutý   stav   je   pripravený   odstrániť.   Uviedol,   že   žalobcom odpredal   skutočne   menšiu   výmeru,   ako   mal,   a   pri   predaji   nehnuteľností   sťažovateľom vychádzal zas z geometrického plánu, ktorý už nezodpovedal stavu v prírode a ani v katastri nehnuteľností.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 321/2001 zo 7. septembra 2005 žalobe vyhovel, určil, že všetky tri kúpne zmluvy sú neplatné, a žalovaného v 3. rade zaviazal nahradiť žalobcom trovy konania. Vychádzal z toho, že obecné zastupiteľstvo žalovaného v 3. rade nedalo   na   prevod   majetku   obce   súhlas   spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon   [§   9   ods.   2 písm. a)   zákona   Slovenskej   Národnej   rady   č.   138/1991   Zb.   o   majetku   obcí   v znení neskorších predpisov], pretože udelený súhlas nekorešpondoval s geometrickými plánmi, ktoré sa napokon stali súčasťami kúpnych zmlúv. Vôľa žalovaného v 3. rade nebola preto prejavená   tak,   ako   to   vyžaduje   zákon.   Všetky   tri   kúpne   zmluvy   boli   uzatvorené   bez predchádzajúceho   právne   účinného   aktu   obce   –   rozhodnutia   obecného   zastupiteľstva, v dôsledku čoho následné uzatvorenie kúpnych zmlúv starostom obce je absolútne neplatné s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka.

Proti   tomuto rozsudku   podali odvolanie   iba sťažovatelia.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 2 Co 30/07 z 30. októbra 2008 rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 321/2001 zo 7. septembra 2005 zrušil, a to vo výroku o určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľmi a žalovaným v 3. rade a vo výroku o trovách konania. V rozsahu zrušenia   vrátil   vec   okresnému   súdu.   Predmetom   ďalšieho   konania   tak   ostal   iba   návrh žalobcov   na   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   sťažovateľmi a žalovaným v 3. rade a rozhodovanie o náhrade trov konania vo vzťahu medzi všetkými účastníkmi.

Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 321/2001-302 z 30. marca 2010 žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Po doplnení dokazovania dospel k záveru, že pre prevod nehnuteľnosti žalovaným v 3. rade sťažovateľom nebolo potrebné vyhotovovať geometrický plán, pretože predmet tejto kúpnej zmluvy bol riadne vedený   v   operáte   katastra   nehnuteľností,   v   dôsledku   čoho   uznesenie   obecného zastupiteľstva   žalovaného   v   3.   rade   zodpovedá   zákonu   a   konanie   starostu   s   ním korešponduje.   O   trovách   konania   rozhodol   podľa   §   142   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku a konštatoval, že „žalobcovia a žalovaní mali v konaní vcelku rovnaký pomer úspechu a neúspechu“, a preto žiadnemu z nich právo na ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku ako celku podal odvolanie žalobca. Proti výroku o náhrade trov konania podali odvolanie sťažovatelia. Sťažovatelia svoje odvolanie odôvodnili tým, že výsledok konania o určenie neplatnosti zmlúv uzatvorených medzi žalobcami a žalovaným v   3.   rade   sa   ich   netýka,   neboli   ich   účastníkmi,   a   preto   nemôže   mať   vplyv   ani   na rozhodovanie o náhrade ich trov. Keďže žaloba týkajúca sa zmluvy, ktorej účastníkmi boli, bola zamietnutá, konanie sa pre nich skončilo plným úspechom a má im patriť náhrada trov, ktoré im vznikli. Navrhli rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že im náhrada trov konania bude priznaná.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011 rozsudok okresného súdu vo všetkých výrokoch ako vecne správny potvrdil a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozsudok č. k. 4 C 321/200-302 z 30. marca 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011 nadobudol právoplatnosť 29. júla 2011.Sťažovatelia sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011 odôvodnili tým, že tento rozsudok vo vzťahu k potvrdeniu výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania neobsahuje dostatočné odôvodnenie a je založený na takom výklade   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcich   náhradu   trov   konania, ktorý popiera ich účel a zmysel. Sťažovatelia boli v konaní plne úspešní, pretože žaloba v jedinej jej časti, ktorá sa dotýkala sťažovateľov (neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorej ako jedinej boli zmluvnou stranou), bola zamietnutá. Výsledok konania vo vzťahu k zmluvám, ktorých   sťažovatelia   neboli   zmluvnou   stranou,   nemôže   mať   vplyv   na   rozhodovanie o náhrade trov konania, ktoré im vznikli. Navyše, predmetom konania po zrušení skoršieho rozsudku   okresného   súdu   odvolacím   súdom   ostala   už   len   zmluva   uzatvorená   medzi sťažovateľmi a žalovaným v 3. rade. Uvedené obdobne platí aj pre rozhodovanie o trovách odvolacieho   konania.   Žalobcovia   boli   úspešní   vo   vzťahu   k   žalovanému   v   3.   rade a sťažovatelia   boli   úspešní   vo   vzťahu   k   žalobcom.   Krajský   súd   najmä   nerozlišoval,   že predmetom   konania   pred   ním   sú   v   konečnom   dôsledku   dve   samostatné   a   navzájom nezávislé   súdne   konania,   ktoré   majú   odlišný   predmet   a   sú   vedené   medzi   rozdielnymi účastníkmi.   Konaním   pre   účely   rozhodovania   o   trovách   sťažovateľov   je   iba   konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorej boli sťažovatelia zmluvnou stranou.

Krajský   súd   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním   sp.   zn. Spr 10175/2011 doručeným ústavnému súdu 30. novembra 2011. Uviedol, že „Odvolací súd   v   zhode   so   zisteniami   prvostupňovému   súdu   konštatuje,   že   obecné   zastupiteľstvo uznesením   č.   16/94   zo   dňa   13.7.1994   v   nadväznosti   na   žiadosť   žalovaného   v   1.   rade o odkúpenie nehnuteľnosti vyjadrilo súhlas s odkúpením parcely KN 388/74 pre žalovaných a následne na to, žalovaná v 3. rade spolu so žalovanými v 1. a 2. rade uzavreli dňa 5.6.1995   platnú   kúpnopredajnú   zmluvu.   Podstatné   v   tejto   súvislosti   je,   že   parcela KN 388/74, nachádzajúca sa v kat. úz. S. v čase prijatia uznesenia obecného zastupiteľstva č. 16/94 reálne existovala, bola zapísaná na príslušnom liste vlastníctva vo vlastníctve Obce S. a v čase uzatvárania spornej kúpnej zmluvy sa odpredávala presne v takom rozsahu, ako tomu   zodpovedal   zápis   v   katastri   nehnuteľností.   Obecné   zastupiteľstvo   Obce   S.   určite a zrozumiteľne prejavilo uznesením z 13.7.1994 vôľu odpredať žalovaným pozemok KN 388/74, o kúpu ktorého písomne žiadali a pokiaľ sa následne sa dňa 5.6.1995 odpredávala táto nehnuteľnosť vo výmere o 22 m2 menšej oproti stavu zápisu tohto pozemku v katastri nehnuteľností k 13.7.1994, neznamená to, že by kúpna zmluva mala byť absolútne neplatná pre nedostatok prejavu vôle obce. Dňa 5.6.1995 Obec S. mohla odpredať pozemok KN č. 388/74 len vo výmere zodpovedajúcej v tom čase zápisu v katastri nehnuteľností (175 m2) a preto nebolo potrebné vyhotovovať v tejto súvislosti ďalší geometrický plán. Ďalšou skutočnosťou je tiež to, že nepochybne vôľou obce prejavenou v napadnutej kúpnej zmluve bolo odpredať práve túto konkrétne určenú nehnuteľnosť, čo vo svojej výpovedi pred súdom prvého stupňa potvrdil aj vtedajší starosta obce S., Š. H.

Prvostupňový súd preto v závislosti od týchto zistení správnym spôsobom uzavrel, že dôvody   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   5.6.1995   uzatváranej   medzi   žalovanými účastníkmi v konaní zistené neboli.

Podobne   správnym   spôsobom   postupoval   prvostupňový   súd   aj   pri   rozhodovaní o trovách prvostupňového konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými v 1. a 2. rade. Pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   účastníkov   vo   všeobecnosti   platí   zásada zodpovednosti za výsledok a zásada zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je zrejmé, že predmetom   konania   bolo   v   zmysle   žalobného   návrhu   žalobcov,   resp.   ich   právnych predchodcov určenie neplatnosti celkovo troch kúpnych zmlúv, vo vzťahu k dvom z týchto kúpnych zmlúv bola určená ich neplatnosť predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím prvostupňového   súdu   a   preto   v   závislosti   od   celkového   výsledku   konania   medzi   týmito účastníkmi prvostupňový súd dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania... Zároveň súhlasíme s tým, aby bolo Ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti.“.

Sťažovatelia podaním doručeným ústavnému súdu 23. novembra 2011 oznámili, že súhlasia s upustením od verejného ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli dva dôvody, pre ktoré sú presvedčení, že rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   118/2010   z   29.   júna   2011,   pokiaľ   ide o rozhodovanie o náhrade trov konania, došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Prvým dôvodom je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu v tejto časti a druhým taká aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, ktorou bol popretý účel a zmysel právnej úpravy.

Krajský súd rozsudok sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011, pokiaľ ide o potvrdenie výroku   okresného   súdu   o   náhrade   trov   konania   a   výroku   o   náhrade   trov   odvolacieho konania, odôvodnil takto:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 O.s.p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolania účastníkov nie sú dôvodné.

Je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec   správne   právne   posúdil   a   skutkové   zistenia   prvostupňového   súdu   majú   oporu   vo vykonanom dokazovaní.

... správnym spôsobom postupoval prvostupňový súd aj pri rozhodovaní o trovách prvostupňového   konania   vo   vzťahu   medzi   žalobcami   a   žalovanými   v   1.   a   2.   rade.   Pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov vo všeobecnosti platí zásada zodpovednosti za   výsledok   a   zásada   zodpovednosti   za   zavinenie   a   náhodu.   Je   zrejmé,   že   predmetom konania bolo v zmysle žalobného návrhu žalobcov, resp. ich právnych predchodcov určenie neplatnosti celkovo troch kúpnych zmlúv, vo vzťahu k dvom z týchto kúpnych zmlúv bola určená ich neplatnosť predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím prvostupňového súdu a preto v závislosti od celkového výsledku konania medzi týmito účastníkmi prvostupňový súd dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania.

Odvolací súd poukazujúc na všetky uvedené dôvody napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 219 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. Keďže v odvolacom konaní mali účastníci úspech čiastočný bolo vyslovené, že žiadny z nich nemá právo na náhradu trov tohto štádia konania.“

Sťažovatelia svoje odvolanie proti výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania odôvodnili tým, že výsledok konania o určenie neplatnosti zmlúv uzatvorených medzi žalobcami a žalovaným v 3. rade sa ich netýka, neboli ich zmluvnou stranou, a preto rozhodnutie o neplatnosti týchto zmlúv nemôže mať vplyv ani na rozhodovanie o náhrade ich trov. Zdôraznili, že žaloba týkajúca sa zmluvy, ktorej účastníkmi boli, bola zamietnutá, a preto sa konanie pre nich skončilo plným úspechom a má im patriť náhrada trov, ktoré im vznikli, a to tak vo vzťahu ku konaniu prvostupňovému, ako aj konaniu odvolaciemu.

Ústavný súd považuje citované odôvodnenie rozsudku krajského súdu za také, ktoré jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede   na všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pretože žiadnym spôsobom nereaguje na odvolacie argumenty   sťažovateľov,   hoci   nepochybne   ide   o   otázky,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný význam. V takejto situácii nemohlo byť preto realizované základné právo sťažovateľov na spravodlivý   proces,   a   už   len   z   tohto   dôvodu   konštatuje   ústavný   súd   jeho   porušenie rozsudkom krajského súdu.

Sťažovatelia však v sťažnosti zdôrazňujú aj to, že krajský súd svojím rozhodnutím poprel aj princípy ústavne konformnej aplikácie právnej normy (ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

Správne   krajský   súd   vychádzal   zo   zásady,   podľa   ktorej   v   tomto   prípade   pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné vychádzať z princípu pomeru úspechu účastníka v konaní, čo zodpovedá aj účelu a zmyslu citovaného zákonného ustanovenia. Ako však vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, krajský súd pri aplikácii tohto ustanovenia nevzal do úvahy to, že predmetom konania bola žaloba o určenie neplatnosti zmlúv uzatvorených medzi rôznymi subjektmi (a rôznymi účastníkmi konania), pričom tieto sa   prerokovávali   v   spoločnom   konaní   iba   z   dôvodu,   že   žalobca   tieto   dve   veci   spojil do jedného konania vlastným rozhodnutím. Táto okolnosť sa potom musí prejaviť aj pri posudzovaní   miery   úspechu   a   neúspechu   jednotlivých   účastníkov   konania.   Pokiaľ   túto skutočnosť nevzal krajský súd do úvahy pri aplikácii § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vôbec, vykladal túto normu v rozpore s jej účelom a zmyslom.

Keďže právne závery krajského súdu, tak ako už boli uvedené, boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia tvrdili, že rozhodovaním o trovách konania krajským súdom došlo aj k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva zastáva názor, podľa ktorého ústavná ochrana týchto práv sa vzťahuje nielen na majetok existujúci, ale aj na   majetok,   vo   vzťahu   k   nadobudnutiu   ktorého   patrí   subjektu   legitímna   nádej   na   jeho nadobudnutie.   O   takýto   prípad   ide   aj   vtedy,   keď   sú   splnené   zákonom   vyžadované podmienky na priznanie práva na náhradu trov konania účastníkovi súdom v občianskom súdnom konaní. Vo veci sťažovateľov je zrejmé, že sťažovatelia mohli v situácii, keď bola v konaní žaloba o určenie neplatnosti jedinej kúpnej zmluvy, ktorej boli zmluvnou stranou, zamietnutá, spoliehajúc sa na zákonnú úpravu a v čase rozhodovania súdu zistený skutkový stav veci, očakávať priznanie práva na náhradu trov konania proti žalobcovi, a teda im svedčila legitímna nádej na zhmotnenie tohto ich práva. Pokiaľ krajský súd pri rozhodovaní o trovách (prvostupňového i odvolacieho) konania sťažovateľom právo na náhradu trov konania nepriznal a svoje rozhodnutie navyše odôvodnil tak, že z neho nie je zrejmé, ako sa vysporiadal   s   odvolacími   argumentmi   sťažovateľov,   porušil   tým   ich   základné   právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené nielen základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj ich základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20   ústavy   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktoré   boli u sťažovateľov porušené, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 118/2010 z 29. júna 2011 v jeho časti, ktorou bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 321/2001-302 z 30. marca 2010 o náhrade trov konania a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania, a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť mieru úspechu a neúspechu žalobcov a sťažovateľov a znova rozhodnúť o náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu neuplatňoval   žiadny   nárok,   a   preto   mu   ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie nepriznal.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. M. Právny zástupca vyčíslil trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 314,18 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie, príprava a vypracovanie   sťažnosti),   pričom   odmena   za   jeden   úkon   právnej   pomoci   predstavuje 123,50 €. K tomu prirátal 2 x 7,41 € z titulu paušálnych náhrad. Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a právny zástupca sťažovateľa uplatnil trovy právneho zastúpenia v uvedenej sume, ktorá neprevyšuje trovy vypočítané podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o   odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v uplatnenej výške.

Túto čiastku uložil zaplatiť krajskému súdu, ktorý je povinný zaplatiť ju na účet právneho   zástupcu   sťažovateľov   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu. Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie   je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011