znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 478/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010   predbežne prerokoval   sťažnosť MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 80/2006 a jeho uzneseniami č. k. 17 C 80/2006-272, č. k. 17 C 80/2006-273 zo 7.   septembra   2010   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní vedenom   pod sp. zn.   2   Co   13/2009   a   jeho   rozsudkom   č.   k.   2   Co   13/2009-267   zo 16.   júna   2010 a uznesením č. k. 2 Co 13/2009-268 zo 16. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 80/2006 a jeho uzneseniami č. k. 17 C 80/2006-272, č. k. 17 C 80/2006-273 zo 7. septembra 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 13/2009 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 13/2009-267 zo 16. júna 2010 a uznesením č. k. 2 Co 13/2009-268 zo 16. júna 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   23.   januára   2006   podal Okresnému   súdu   Bratislava   I   žalobu „o   neplatnosť   nepravdivého   znaleckého   posudku a zaplatenie   nemajetkovej   ujmy“,   ktorá   bola   postúpená   okresnému   súdu.   Sťažovateľovi napriek predloženiu potvrdenia o jeho majetkových pomeroch a rozhodnutiu o dávkach v núdzi uznesením okresného súdu č. k. 17 C 80/2006-68 z 8. augusta 2006 nebolo priznané oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Na   základe   odvolania   krajský   súd   uznesením   č.   k. 2 Co 415/06-83 z 30. januára 2007 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 80/2006-114 zo 4. júna 2007 opätovne nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu ani právneho zástupcu. Sťažovateľ sa aj proti predmetnému uzneseniu odvolal a krajský súd uznesením č. k. 2 Co 350/2007-153 z 12. septembra 2007 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu   a   rozsudkom   č.   k.   17   C   80/2006-230   z   15.   októbra   2008   návrh   sťažovateľa zamietol.   Proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 13/2009-267 zo 16. júna 2010 tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi   potvrdil   a   výrok   o   priznaní   náhrady   trov   konania   ustanovenému   právnemu zástupcovi sťažovateľa a výrok o náhrade trov štátu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň uznesením č. k. 2 Co 13/2009-268 zo 16. júna 2010 odňal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov spätne od podania návrhu na začatie súdneho konania. Proti   obom   rozhodnutiam krajského súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a žiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie o dovolaní. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 80/2006-272 zo 7. septembra 2010 priznal ustanovenému právnemu zástupcovi náhradu trov konania a zaviazal   sťažovateľa   na   úhradu   náhrady   trov   konania,   súdneho   poplatku   za   návrh a súdneho poplatku za odvolanie. Zároveň okresný súd uznesením č. k. 17 C 80/2006-273 zo 7. septembra 2010 zamietol žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta v dovolacom konaní.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„II.A. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava v konaní 17 C/80/2096 a 2Co/13/2009-267, 268 porušovali základné práva D. B. garantované čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru.

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia 2Co/13/2009-267, 268 z dňa 16. 06. 2010 a uznesenie 17 C/80/2006-272, 273 z dňa 07. 09. 2010 a prikazuje vec vrátiť na nové konanie, ale novej sudkyni.

II.C. Okresný súd Bratislava II   a Krajský súd Bratislava sú pre opakované hrubé delikty povinní zaplatiť satisfakciu vo výške 50.000 EUR každý zvlášť, v lehote 15 dní od dna právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania sú súdy (obidva) povinní zaplatiť úroky z omeškania vo výške 100 EUR za každý deň omeškania, až do zaplatenia.

II.D.   Ústavný   súd   oslobodzuje   D.   B.   od   súdnych   poplatkov   na   celé   konanie 17 C/80/2006 a ustanovuje mu advokáta na konanie pred Ústavným súdom Mgr. G. C.... II.E. Ústavný súd prikazuje predsedníčke OS BA II, JUDr. A. R. začať disciplinárne konanie proti sudkyni JUDr. D. B. podľa zákona č. 757/2004 Z. z. a o výsledku zaslať správu Ústavnému súdu a D. B., bezodkladne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 80/2006 a jeho uzneseniami zo   7.   septembra 2010   a postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 2 Co 13/2009 a jeho rozsudkom a uznesením zo 16. júna 2010.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie označených základných práv a práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 80/2006 a jeho uzneseniami zo 7. septembra 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu možno podať odvolanie, o ktorom   rozhodne   v   odvolacom   konaní   krajský   súd.   Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmavať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 80/2006 a jeho uznesenia zo 7. septembra 2010.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv a práv aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 13/2009 a jeho rozsudkom a uznesením zo 16. júna 2010.

2.1   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, je neprípustná.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku a uzneseniu krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu z 30. augusta 2010.

Zo   zistenia   ústavného súdu   vyplýva, že   sťažovateľ   podal   dovolanie (30.   augusta 2010) ešte predtým, ako v tej istej veci podal sťažnosť ústavnému súdu (9. októbra 2010). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania (to platí aj v prípade, keď krajský súd namietaným rozsudkom a uznesením dovolanie nepripustil), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v   tejto   časti   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

Ústavný súd v súčasnej dobe vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS   289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za neprípustnú až do rozhodnutia o dovolaní.

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (napr. rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body č. 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2.2   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 13/2006 o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 80/2006-230 z 15. októbra 2008, je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v označenom konaní podal 21. novembra 2008 odvolanie proti rozsudku   okresného súdu z 15. októbra 2008, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 13/2009-267 zo 16. júna 2010. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 9. októbra 2010 a doručená ústavnému súdu 13. októbra 2010.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresným   súdom)   ešte   trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z   toho,   že   účelom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010