SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 477/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátskakancelária, Budatínska 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listinyzákladných práv a slobôd, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľačl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a porušenia čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťarozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovupodľa čl. 32 ods. 4 listiny a porušenia čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkomOkresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 P 100/2012-251z 9. júna 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé prerokovanie veci v zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako aj podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd ako aj práva sťažovateľa a maloletých detí ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na rodičovskú výchovu podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa na nadviazania a udržanie vzájomného pravidelného styku so svojim rodičom postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV spis. zn. 25 P/100/2014 zo dňa 09.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu Bratislava spis. zn. 11 CoP/387/2014 zo dňa 17.02.2015 boli porušené.
2. Ústavný súd ruší právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV spis. zn. 25 P/100/2014 zo dňa 09.06.2014 ako aj rozhodnutie Krajského súdu Bratislava spis. zn. 11 CoP/387/2014 zo dňa 17.02.2015.
3. Ústavný súd vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava IV na nové rozhodnutie a zároveň zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci v zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde tak, aby boli základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces poľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 32 ods. 4 a 36 Listiny základných práv a slobôd ako aj podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi dodržané.
4. Okresný súd Bratislava IV spoločne s Krajským súdom Bratislava sú povinné uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania pred ústavným súdom...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako odporca účastníkom konania pred okresným súdom sp. zn. 25 P 100/2012, v ktorom ⬛⬛⬛⬛ ako navrhovateľka (ďalej len „navrhovateľka“) žiadala vydaťrozsudok, ktorým bude jej manželstvo so sťažovateľom rozvedené a na čas po rozvodemanželstva budú upravené práva a povinnosti navrhovateľky a sťažovateľa k ich deťom –mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a mal. ⬛⬛⬛⬛, (spolu ďalej len „maloleté deti“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014 manželstvonavrhovateľky a sťažovateľa rozviedol, na čas po rozvode manželstva zveril maloleté deti doosobnej starostlivosti navrhovateľky, určil, že zastupovať maloleté deti a spravovať ichmajetok budú obaja rodičia. Sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu mal. výživným 150 € mesačne a na výživu mal. ⬛⬛⬛⬛ výživným 100 €mesačne, počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva. Styk sťažovateľas maloletými deťmi upravil každý párny kalendárny týždeň v čase od štvrtka od 15.00 hdo nasledujúceho nepárneho utorka do 15.00 h s výnimkou letných, jarných, zimnýcha veľkonočných prázdnin, kedy upravil styk sťažovateľa s deťmi každý nepárny kalendárnyrok počas jarných prázdnin v čase od 15.00 h v piatok, ktorý predchádza prvému dňujarných prázdnin, do 17.00 h v nedeľu, ktorá nasleduje po poslednom dni jarných prázdnin,každý párny rok počas veľkonočných sviatkov v čase od 15.00 h v stredu, ktorá predchádzaVeľkonočnému piatku, do 17.00 h v utorok, ktorý nasleduje po Veľkonočnom pondelku,každý párny rok počas zimných prázdnin v čase od 15.00 h v posledný deň školskéhovyučovania, ktorý predchádza zimným prázdninám, do 17.00 h dňa 30. decembra, každýnepárny rok počas zimných prázdnin v čase od 15.00 h dňa 30. decembra do 17.00 h dňa6. januára nasledujúceho roka, každý párny rok v čase od 15.00 h v posledný deň školskéhovyučovania pred letnými prázdninami do 17.00 h dňa 15. júla a v čase od 9.00 h dňa1. augusta do 17.00 h dňa 15. augusta, každý nepárny rok v čase od 9.00 h dňa 15. júlado 17.00 h dňa 31. júla a v čase od 9.00 ho dňa 15. augusta do 17.00 h dňa 1. septembras tým, že sťažovateľ si maloleté deti počas školského roka prevezme a odovzdá v školskomzariadení, ktoré maloleté deti navštevujú, a v ostatnom čase bude preberanie a odovzdávaniemaloletých detí prebiehať v mieste bydliska navrhovateľky. Navrhovateľke uložil povinnosťmaloleté deti na styk riadne pripraviť. O trovách konania nerozhodol s tým, že o týchtorozhodne samostatným uznesením.
Výrok o rozvode manželstva odôvodnil okresný súd tým, že vykonanýmdokazovaním bolo preukázané, že manželstvo navrhovateľky a sťažovateľa je vážne a trvalorozvrátené a neplní svoje funkcie. Práva a povinnosti rodičov k deťom na čas po rozvodeupravil po tom, čo vypočul rodičov, vykonal šetrenie v domácnosti oboch rodičovprostredníctvom kolízneho opatrovníka, vo veci nariadil znalecké dokazovaniea po vykonanom dokazovaní, vyhodnotiac jednotlivé dôkazy, zveril maloleté detido osobnej starostlivosti navrhovateľky, vychádzajúc najmä zo záverov znaleckéhoposudku, z prezentovaného názoru maloletých detí pred znalcom, kolíznym opatrovníkom,s prihliadnutím na to, že rodinná situácia je aktuálne nastavená takým spôsobom, že deti žijús navrhovateľkou a jej priateľom mimo, sťažovateľa navštevujú vo víkendovýchdňoch. Podľa názoru okresného súdu by v takejto situácii nebolo v záujme maloletých detímeniť už zabehnutý systém, na ktorý si deti postupne zvykli. Prípadným rozhodnutímo zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov by boli detiopätovne vystavené radikálnej zmene v ich živote, porovnateľnej obdobiu, keď ichnavrhovateľka zo dňa na deň presťahovala do domu svojho priateľa, čomu boli nútení saprispôsobiť. Považoval za preukázané, že navrhovateľka dokáže starostlivosť o detizabezpečiť. Na druhej strane bol toho názoru, že aj osobnostné predpoklady sťažovateľaa jeho vzťah s maloletými deťmi je kvalitný, preto je potrebné tento udržiavať a upevňovať.Považoval preto za potrebné upraviť styk sťažovateľa s maloletými deťmi v širšom rozsahuako navrhovala navrhovateľka a ako odporúčal znalec, aby tak sťažovateľ, ako aj maloletédeti mali dostatočný priestor na rozvíjanie a upevňovanie vzájomného vzťahu, a to nielenpočas víkendového obdobia, ale aj v bežnom týždni, ktorý má úplne iný režim. Je vhodné,aby sa sťažovateľ aspoň čiastočne podieľal aj na príprave detí do školy, aby s nimi zdieľalaj bežné školské a mimoškolské povinnosti. Deti budú mať možnosť zapojiť sťažovateľado svojich bežných záležitostí a nebude pre nich iba „víkendovým“ rodičom. Z dokazovaniamal okresný súd za preukázané, že sťažovateľ má všetky predpoklady na to, aby zabezpečilriadne starostlivosť o deti aj v bežnom týždni, tvrdenia navrhovateľky o nezvládnutístarostlivosti sťažovateľa o maloleté deti neboli v konaní preukázané. Zároveň upravil styksťažovateľa s maloletými deťmi aj počas prázdninového a sviatočného obdobia,a to pomerne medzi oboch rodičov, čo považuje za najvhodnejší spôsob úpravy stykuv takýchto dlhších časových úsekoch. Pri určení výšky výživného na maloleté deti zo stranysťažovateľa vychádzal z odôvodnených potrieb maloletých detí. S prihliadnutím na ich vek apotreby navrhovateľkou v konaní preukázané, ako aj príjmy rodičov, dospel k záveru,že výživné vo výške 150 € na mal. ⬛⬛⬛⬛ a 100 € mesačne na mal. je primerané a zodpovedá kritériám rozhodným pre určovanie výživnéhona maloleté deti. Určené výživné zároveň zohľadňuje skutočnosť, že sťažovateľ bude tráviťs maloletými deťmi čas rovnajúci sa približne jednej tretine mesiaca.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014 podalaodvolanie navrhovateľka, a to voči výroku o výživnom a úprave styku, ako aj sťažovateľ,ktorý napadol rozsudok vo výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv. Sťažovateľ žiadalrozsudok okresného súdu zmeniť tak, že deti budú zverené do striedavej osobnejstarostlivosti oboch rodičov bez určenia výživného. Poukázal na to, že vykonanýmdokazovaním bolo preukázané, že je schopný sa o deti postarať a vychovávať ich,navrhovateľka v konaní klamala, a to nielen o jeho schopnostiach postarať sa o deti čicitových väzbách medzi deťmi a ním, ale aj o dôvode rozpadu ich manželstva. Vyjadreniadetí v konaní považoval za ovplyvnené navrhovateľkou a zdôraznil, že navrhovateľkazvolila veľmi nevhodný prístup k maloletým deťom, keď presviedčala deti, že o tom, s kýmby mali byť, sa majú rozhodnúť sami. Navrhovateľka tak na deti presunula bremenorozhodovania. Podľa názoru sťažovateľa je potrebné vžiť sa do pocitov maloletých detí,ktoré boli vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia, odvedené do prostredia pre nichcudzieho a neznámeho, s cudzím prvkom priateľa navrhovateľky, ktoré objektívne muselov deťoch vyvolať zvýšenú potrebu zvýšenej citovej náklonnosti k navrhovateľke ako jedinejblízkej osoby v novom prostredí. Sťažovateľ tvrdil, že maloleté deti si nezvykli na novýživot po ich násilnom presťahovaní s navrhovateľkou a jej partnerom, a preto nie je dôvodnéargumentovať stabilnosťou nového prostredia.
Krajský súd rozsudkom č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015 rozsudokokresného súdu č. k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014 vo výroku o zverení maloletých detína čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti navrhovateľky ako vecne správnypotvrdil; vo výroku o úprave styku sťažovateľa s deťmi zmenil tak, že sťažovateľ má právostretávať sa s maloletými deťmi každý párny kalendárny týždeň v roku od piatku od 15.00 h,kedy si sťažovateľ deti prevezme zo školy, do nedele do 18.00 h, kedy deti odovzdánavrhovateľke v jej bydlisku, každý nepárny kalendárny týždeň v roku od stredy od 15.00 hdo štvrtka do 8.00 h, kedy si sťažovateľ deti prevezme a aj odovzdá v škole, ktorú detinavštevujú, a vo zvyšnej časti úpravy styku sťažovateľa s deťmi rozsudok okresného súdupotvrdil. Vo výroku o výživnom rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazalsťažovateľa prispievať na výživu mal. ⬛⬛⬛⬛ mesačne sumou 200 € a na mal. ⬛⬛⬛⬛ sumou 150 € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukámnavrhovateľky, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, s tým, žezročné výživné na mal. ⬛⬛⬛⬛ za obdobie od 25. júna 2014 do 28. februára 2015vo výške 400 € a zročné výživné na mal. ⬛⬛⬛⬛ za obdobie od 25. júna 2014 do28. februára 2015 vo výške 400 € zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke do 30 dní odprávoplatnosti rozsudku.
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ústavy a čl. 36 listiny, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 32ods. 4 listiny a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom okresného súduč. k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015 odôvodnil tým, že všeobecné súdy nevyvodili zo svojichskutkových zistení správne právne závery. Podľa presvedčenia sťažovateľa vykonanýmdokazovaním bolo preukázané, že striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov o maloletédeti bola najvhodnejším riešením. Vo vzťahu k výroku o výške výživného rozhodnutievšeobecných súdov nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Sťažovateľv sťažnosti ďalej uviedol:
„Posúdením prípadu v jeho kompletnosti možno dospieť k záveru, že deti tak po ich odsťahovaní sa zo spoločného bytu rodičov v, odlúčenie či rozpad rodiny znášali veľmi zle, ktoré skutočnosti vyplynuli z viacerých odborných vyjadrení, ako napr. zo záznamu ⬛⬛⬛⬛. Následne aj z vyjadrení sa maloletých detí pred oboma znalcami v roku 2013, tieto neboli s aktuálnym stavom rozpadu rodiny stále vyrovnaní, a aktuálnu situáciu rozpadu manželstva ich rodičov veľmi zle znášali. Preto tvrdenia matky, ako sú deti v novom prostrední spokojné, nemožno pokladať za hodnoverné. Ak by deti skutočne neprežívali z rozchodu rodičov traumu, nevyjadrovali by sa tak, že ich vzniknutá situácia zaťažuje napr. slovami, že by boli najradšej, keby k rozpadu rodiny nedošlo, pripadne by vrátili čas späť keď to bolo medzi rodičmi dobré. Obe deti si spomínajú na svojho otca ako dobrého a starostlivého rodiča, s ktorým hrávali karty, chodili do kina, na prechádzky, na dovolenky k moru, na lyžovačku a pod. Preto ich vyjadrenia o záujme stýkať sa s otcom len počas víkendov aj to každý druhý týždeň, nemôže byť ich vôľou, ale diktátom ich matky, ktorá sa jednoznačne ukázala ako sebec, sledujúci len svoj záujem, žiť a bývať so svojim priateľom, teraz už s manželom, a do tohto prostredia stiahnuť aj deti.
... Okresný súd dôsledne vykonal dokazovanie a práve z dôvodu osobného kontaktu rodičov so súdom, tento vyhodnotil situáciu v rodine najvýstižnejšie. V záujme maloletých deti je aby boli vychovávané oboma rodičmi, ak to nie je možné, tak aby boli ich vzťahy upravené spôsobom, ktorý najlepšie zodpovedá požiadavke vyváženého vplyvu rodičov na výchovu maloletých detí. Ak sa matka domnievala, že deti boli v spolužití s otcom a ňou ako matkou, vystavované psychickému útlaku, traume z konfliktného správania sa rodičov, čo veľmi zle znášali, potom práve jej odsťahovanie sa zo spoločnej domácnosti s otcom deti, logicky toto traumatizovanie deti muselo predsa skončiť. Matka sa teda mohla k svojmu priateľovi teraz už manželovi kedykoľvek odsťahovať, ak prestala k otcovi detí pociťovať akúkoľvek náklonnosť, no do konfliktov rodičov, nemala právo zaťahovať ich spoločné maloleté deti, čim im skutočne spôsobila psychickú ujmu, keďže deti to pred znalcami aj tak uviedli, či pri iných pohovoroch s odborníkmi.
Mám za to, že najmä Krajský súd v Bratislave sa nedostatočne zaoberal posudzovanou vecou, najmä sa nevyjadril k podozreniam otca, že deti sú matkou ovplyvňované, čo sa jednoznačne preukázalo, napr. v súvislosti s umožnením otca pripravovať deti na vyučovanie, v súvislosti s obmedzovaním styku otca s deťmi, hoci vo veci samej nebolo vydané žiadne relevantné rozhodnutie a pod.
... v posudzovanom prípade neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali neschopnosť otca, sťažovateľa v rovnakom rozsahu ako matka postarať sa o ich spoločné deti, dôkazom čoho sú jednoznačné závery oboch znaleckých posudkov. Neexistuje teda žiadna prekážka, ktorá by odôvodňovala vydanie takého rozsudku, ktorá by otcovi detí, sťažovateľovi nedovoľovala stýkať sa s deťmi v takom istom rozsahu ako ich matka a teda aby návrhu otca, sťažovateľa nebolo vyhovené na zverenie deti do striedavej starostlivosti. Práve z posudkov vyplývajúce vyjadrenia maloletých detí, ale aj z ostatných ich odborných vyšetrení a záznamov z nich vyplýva, že deťom by vôbec neprekážala v podstate akákoľvek forma striedania sa u svojich rodičov, pričom ich odmietavý postoj k striedavej starostlivosti je len dôsledkom zavádzajúceho objasňovania tejto formy starostlivosti o nich zo strany ich matkou, ako náročné, pravidelné sa sťahovanie z jedného domova do druhého domova.
... zamietnutím návrhu otca na striedavú starostlivosť, súdy odňali otcovi, sťažovateľovi na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práva dieťaťa na rodičovskú vychoval a starostlivosť podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, i práva dieťaťa a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného pravidelného styku podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi. Povinnosťou súdu je rešpektovať zásadu vyjadrenú v článku 18 ods. 1 Dohovoru OSN opravách dieťaťa, podľa ktorej, majú obaja rodičia spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
V záujme kompletného posúdenia rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Bratislave, dovolím si poukázať aj na rozhodnutie odvolacieho súdu o výške na výživnom, ktoré je sťažovateľ povinný platiť svojim deťom.... Krajský súd v Bratislave pri určovaní výšky výživného nepostupoval podľa zákonom určených kritérií určenia výživného... vôbec nebral do úvahy, že matka sa vydala, býva v rodinnom dome svojho priateľa, kde neplatí vôbec nič... a teda nebral do úvahy príjem jej priateľa, resp. teraz jej manžela....
Záverom si dovolím uviesť vyjadrenie psychológov, ktorí varujú, že bráneniu dieťaťu stretávať sa s druhým rodičom či jeho vedenie proti druhému rodičovi bude realizovať skôr rodič s menej zrelou osobnosťou, teda ten, ktorý disponuje menšou mierou rešpektu k právam dieťaťa na druhého rodiča a s menšou mierou rešpektu k zdravému psychickému vývoju svojho dieťaťa. Ak má totiž rodič zdravú osobnosť, má k dieťaťu pozitívny vzťah a má dobrý charakter, potom nebráni dieťaťu v styku s druhým rodičom ani v prípade, ak má voči nemu vlastné osobné výhrady. Takýto rodič totiž chápe, že realizácia styku s druhým rodičom je pre normálny vývoj dieťaťa a jeho celkovú životnú situáciu veľmi dôležitá.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základezákona.
Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru,urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv uznanýchtýmto dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré súzmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu svojichprostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv jednak výrokmi o úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvodev rozsudku okresného súdu č. k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014 a jednak rozsudkomkrajského súdu č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015, ktorým boli tieto výrokyv časti ako vecne správne potvrdené a v časti zmenené.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti výrokom oúprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode rozsudku okresného súdu č.k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.I. ÚS 103/02).
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienkykonania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadomna princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdumeritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jehozákladných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie jeho postupuzveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súdodvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkomč. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľav časti, ktorou namietal porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 25 P100/2012-251 z 9. júna 2014.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 11 CoP 387/2014-296zo 17. februára 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomocústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súduč. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015 odôvodňuje jednak nesprávnymvyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania a jednak nesprávnym právnymposúdením veci krajským súdom.
Krajský súd rozsudok č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015 odôvodniltakto:„Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch podľa § 212 ods. 1 O. s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O. s. p., a dospel k záveru, že odvolanie matky je čiastočne dôvodné, odvolanie otca nie je dôvodné. Tým, že predmetom odvolacieho konania v konaní o rozvod manželstva je iba časť konania týkajúca sa úpravy výkonu rodičovských práv rodičov k maloletým deťom odvolací súd bude používať označenie účastníkov: matka, otec, maloleté deti.
Pokiaľ ide o otcom napadnutý výrok o zverení detí do osobnej starostlivosti matky, tým, že v konaní matka navrhla deti zveriť do jej starostlivosti, otec do striedavej osobnej starostlivosti, súd prvého stupňa správne v konaní zameral svoje dokazovanie na zistenie, aký model osobnej starostlivosti bude v záujme maloletých deti, rešpektujúc súčasne právo rodičov podieľať sa na živote ich detí, ktoré pravo im vyplýva z jednotlivých článkov ako Zákona o rodine, tak aj Dohovoru o právach dieťaťa. Keďže v konaní starostlivosti o maloleté deti sú súdy povinné predovšetkým chrániť záujmy maloletých deti k otázke vhodnosti formy osobnej starostlivosti súd prvého stupňa pristupoval citlivo, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, vrátane znaleckého dokazovania a z tohto pri rozhodovaní vychádzal. Napriek výhradám otca k podanému znaleckému posudku, súd prvého stupňa obsah znaleckého posudku a odporučenie znalca vyjadrené v závere znaleckého posudku správne vyhodnotil a pokiaľ záver znalca bol v súlade aj so stanoviskom kolízneho opatrovníka maloletých detí na základe osobných šetrení v rodine matky aj otca a bol v súlade s opakovane prejavenou vôľou oboch maloletých detí, rozhodol v súlade so záujmom maloletých detí, keď ich zveril do osobnej starostlivostí matky a otcovi upravil široký styk s deťmi. Jeho záver v otázke zverenia detí do osobnej starostlivosti matky tak odvolací súd hodnotí ako záver v súlade s vykonaným dokazovaním, z ktorého dôvodu postupu súdu v tomto smere nie je možné nič vyčítať. Námietky otca proti znaleckému posudku, či hodnotenie prejavu vôle oboch maloletých detí odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, rovnako sa nestotožnil s tvrdením otca, že jediným dôvodom pre ktorý súd jeho návrh na striedavú osobnú starostlivosť zamietol je nevystavenie detí opätovnému stresu z novej úpravy. Otcom tvrdený záver, na ktorom súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, naopak súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia jasne formuloval dôvody vedúce k rozhodnutiu zveriť deti do osobnej starostlivosti matky. V tomto smere aj odvolací súd poukazuje na odporúčanie znalca na základe vyšetrení rodičov i maloletých detí, v rámci ktorého bol zistený dobrý vzťah detí k obom rodičom, ale s jednoznačnou emocionálnou preferenciou osoby matky, ako aj opakovane jednoznačne prejavenú vôľu oboch detí žiť v domácnosti matky. Deti sa takto vyjadrili pred znalcom, pred kolíznym opatrovníkom, pričom vzhľadom na vek detí (13 rokov, 11 rokov) súd prvého stupňa správne na prejavený názor detí prihliadal. Odvolací súd nespochybňuje dobrý vzťah medzi otcom a deťmi, jeho záujem podieľať sa na živote detí, ktorú skutočnosť konštatoval aj súd prvého stupňa a túto správne premietol do úpravy styku otca s deťmi tak, aby bolo zachované právo otca starať sa o deti, tieto vychovávať a naďalej si s deťmi budovať citový vzťah. Pokiaľ ide o určený rozsah bežného styku s výnimkou letných, jarných, zimných a veľkonočných prázdnin, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. Určený styk každý parný kalendárny týždeň od štvrtka od 15.00 hod. do utorka do 15.00 bod. považoval pre deti za príliš zaťažujúci a obmedzujúci, keďže deti v štvrtok ráno by si museli brať do školy veci na nasledujúcich 5 dní, t. j. veci na oblečenie, školské pomôcky, veci na tréningy a pod.. Z uvedeného dôvodu styk otca s deťmi zmenil v každom párnom kalendárom týždni od piatku od 15.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a v nepárnom kalendárom týždni v stredu od 15.00 hod. do štvrtka do 8.00 hod.. Otec takto bude mať zabezpečený styk s deťmi každý týždeň, v rámci ktorého bude mať možnosť sa deťom venovať, učiť sa s nimi a byť účastný ich života. Pokiaľ ide o námietku otca o odcudzení detí treba uviesť, že kvalita vzťahu medzi rodičom a dieťaťom je závislá nielen na frekvencii styku, ale najmä na prístupe rodiča, kvalitnom využití času stráveného s dieťaťom a pod. Odvolací súd súčasne dodáva, že ide o úpravu styku ktorá nie je nemenná, je možné ju v budúcnosti modifikovať tak, aby vyhovovala ako deťom, tak aj rodičom. V danej veci však pri určení rozsahu styku vzhľadom na fyzický vek detí, plnenie školských povinností, ich záujmové aktivity, bolo potrebné v značnej miere na uvedené, pre deti zásadné veci prihliadať a týmto sa aj čiastočne prispôsobiť.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s výškou výživného určenou súdom prvého stupňa, keď túto považoval za neprimeranú zisteným odôvodneným potrebám detí v konaní preukázaným, vzhľadom na fyzický vek detí, náklady spojené so školskou dochádzkou, záujmovou činnosťou. Potreby detí v značnej miere od odchodu zo spoločnej domácností hradí matka (bývanie, strava, ošatenie, náklady na zdravotný stav, školskú dochádzku), keďže otec doposiaľ na výživu detí platí 100 € mesačne na obe deti a polovicu školného pre maloletého. V konaní rovnako nebolo preukázané, že by otec nad rámec sumy, ktorú zasiela, iným spôsobom, napr. vecnými plneniami sa podieľal na krytí potrieb detí. Pri rozhodovaní o výške výživného odvolací súd rovnako na strane rodičov zohľadnil výšku ich príjmov, ich náklady spojené s krytím ich domácností, pri zohľadnení t. č. novej skutočnosti na strane matky, a to vzniku jej ďalšej vyživovacej povinnosti. Výživné vo výške 200 € na maloletého a 150 € na maloletého považoval za výživné určené v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 Zák. o rodine. Vzhľadom k tomu, že otec od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva platil výživné na maloleté deti v zmysle rozsudku súdu prvého stupňa, t. j. vo výške 150 € mesačne na maloletého a vo výške 100 € mesačne na maloletého, vznikol otcovi nedoplatok na výživnom vo výške 400 € na maloletého (8 mesiacov 50 €) a vo výške 400 € na maloletého Slavomíra (8 mesiacov x 50 €), ktorý nedoplatok odvolací súd uložil otcovi zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zverení detí do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletými deťmi počas letných, jarných, zimných a veľkonočných prázdnin ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zvyšnej časti úpravy styku a vo výroku o výživnom podľa 220 O. s. p. zmenil.“
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyspočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, ústavný súdpredovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov jeopodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniupredchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02,IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).
Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľa s vyhodnotením dôkazovzo strany krajského súdu, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotenídôkazov by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by rozhodol o striedavejosobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti, prípadne by zveril maloleté deti do jehoosobnej starostlivosti.
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých sťažovateľomoznačených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie jeneodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. listiny.
Námietky sťažovateľa, ktoré uplatnil v podanej ústavnej sťažnosti, sa v podstatnejmiere zhodujú s jeho argumentáciou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Krajský súdsa preto pri svojom rozhodovaní zaoberal aj uvedenou obranou sťažovateľa, ktorú všakvyhodnotil ako nedôvodnú.
Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutéhorozsudku krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkýmkonštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov čiprávneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totižnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo stranyústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojomrozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadnepopreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,I. ÚS 88/07).
V intenciách už uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd opakovanezdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov,znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýtopostup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavnéhosúdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdnehokonania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočnevyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľom dalvyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považujeza dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudkukrajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdilrozsudok okresného súdu vo výroku o zverení detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky,a vysvetlil i to, akým spôsobom určil výšku výživného na maloleté deti. Okolnosť, žesťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd.Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomuďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konaniegarantované ústavou, listinou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôdneznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovochápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II.ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa čl. 32ods. 4 listiny a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa, avšak na základe rovnakých skutočností,z akých vychádzal pri svojich námietkach o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1listiny. Keďže namietaným porušením základných práv podľa listiny a Dohovoru o právachdieťaťa sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie jenevyhnutné osobitne sa zaoberať touto časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v častisťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa v celom rozsahu vzťahujú aj na závervo vzťahu k ďalším označeným právam. Sťažovateľom označené základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny porušené nebolo a v nadväznostina to neboli porušené ani ďalšie sťažovateľom označené práva (mutatis mutandisIV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv garantovaných Dohovorom o právachdieťaťa ústavný súd uvádza, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právama slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznalobčanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorýobčan žiada od štátu (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02). Ústavný súd z už opísaných dôvodovnemohol dospieť k záveru, že krajský súd sťažovateľovi napadnutým rozsudkom neposkytoltú ochranu, ktorú podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie pozitívneho záväzku štátumu mal ako otcovi maloletých detí poskytnúť.
V závere ústavný súd pripomína, že podľa § 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodinea o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ak sa zmeniapomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práva povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. To znamená,že sťažnosťou napadnutý rozsudok má de facto dočasný charakter a pri zmene pomerovv budúcnosti prichádza do úvahy aj zmena úpravy práv a povinností k maloletým deťom.
Ústavný súd preto uzavrel, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí krajskéhosúdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a ústavne akceptovateľné,a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súdnemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť,že sťažnosti bude vyhovené.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. augusta 2015