SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 477/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátskakancelária,   Budatínska   16,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   Listinyzákladných práv a slobôd, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľačl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a porušenia čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťarozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   č.   k.   25   P   100/2012-251   z   9.   júna   2014a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovupodľa   čl.   32   ods.   4   listiny   a   porušenia   čl.   4   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkomOkresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   25 P 100/2012-251z 9. júna 2014   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   spravodlivé   prerokovanie   veci v zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako aj podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd ako aj práva sťažovateľa a maloletých detí ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na rodičovskú výchovu podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa na nadviazania a udržanie vzájomného pravidelného styku so svojim rodičom postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV spis. zn. 25 P/100/2014 zo dňa 09.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu Bratislava spis. zn. 11 CoP/387/2014 zo dňa 17.02.2015 boli porušené.

2. Ústavný   súd   ruší   právoplatné   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   IV spis. zn. 25 P/100/2014 zo dňa 09.06.2014 ako aj rozhodnutie Krajského súdu Bratislava spis. zn. 11 CoP/387/2014 zo dňa 17.02.2015.

3. Ústavný súd vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava IV na nové rozhodnutie   a   zároveň   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa   na   spravodlivé   prerokovanie   veci   v   zákonom   ustanoveným   postupom na nezávislom a nestrannom súde tak, aby boli základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces poľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 32 ods. 4 a 36 Listiny základných práv a slobôd ako aj podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi dodržané.

4. Okresný súd Bratislava IV spoločne s Krajským súdom Bratislava sú povinné uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania pred ústavným súdom...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bolako odporca účastníkom konania pred okresným súdom sp. zn. 25 P 100/2012, v ktorom ⬛⬛⬛⬛ ako   navrhovateľka   (ďalej   len   „navrhovateľka“)   žiadala   vydaťrozsudok, ktorým bude jej manželstvo so sťažovateľom rozvedené a na čas po rozvodemanželstva budú upravené práva a povinnosti navrhovateľky a sťažovateľa k ich deťom –mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a mal. ⬛⬛⬛⬛, (spolu ďalej len „maloleté deti“).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   25   P   100/2012-251   z   9.   júna   2014   manželstvonavrhovateľky a sťažovateľa rozviedol, na čas po rozvode manželstva zveril maloleté deti doosobnej starostlivosti   navrhovateľky,   určil,   že   zastupovať   maloleté   deti   a   spravovať   ichmajetok   budú   obaja   rodičia.   Sťažovateľa   zaviazal   prispievať   na   výživu   mal. výživným 150 € mesačne a na výživu mal. ⬛⬛⬛⬛ výživným 100 €mesačne,   počnúc   právoplatnosťou   výroku   o   rozvode   manželstva.   Styk   sťažovateľas maloletými deťmi upravil každý párny kalendárny týždeň v čase od štvrtka od 15.00 hdo nasledujúceho   nepárneho   utorka   do   15.00   h   s   výnimkou   letných,   jarných,   zimnýcha veľkonočných prázdnin, kedy upravil styk sťažovateľa s deťmi každý nepárny kalendárnyrok počas jarných prázdnin v čase od 15.00 h v piatok, ktorý predchádza prvému dňujarných prázdnin, do 17.00 h v nedeľu, ktorá nasleduje po poslednom dni jarných prázdnin,každý párny rok počas veľkonočných sviatkov v čase od 15.00 h v stredu, ktorá predchádzaVeľkonočnému piatku, do 17.00 h v utorok, ktorý nasleduje po Veľkonočnom pondelku,každý párny rok počas zimných prázdnin v čase od 15.00 h v posledný deň školskéhovyučovania, ktorý predchádza zimným prázdninám, do 17.00 h dňa 30. decembra, každýnepárny rok počas zimných prázdnin v čase od 15.00 h dňa 30. decembra do 17.00 h dňa6. januára nasledujúceho roka, každý párny rok v čase od 15.00 h v posledný deň školskéhovyučovania pred letnými prázdninami do 17.00 h dňa 15. júla a v čase od 9.00 h dňa1. augusta do 17.00 h dňa 15. augusta, každý nepárny rok v čase od 9.00 h dňa 15. júlado 17.00 h dňa 31. júla a v čase od 9.00 ho dňa 15. augusta do 17.00 h dňa 1. septembras tým, že sťažovateľ si maloleté deti počas školského roka prevezme a odovzdá v školskomzariadení, ktoré maloleté deti navštevujú, a v ostatnom čase bude preberanie a odovzdávaniemaloletých detí prebiehať v mieste bydliska navrhovateľky. Navrhovateľke uložil povinnosťmaloleté deti na styk riadne pripraviť. O trovách konania nerozhodol s tým, že o týchtorozhodne samostatným uznesením.

Výrok   o   rozvode   manželstva   odôvodnil   okresný   súd   tým,   že   vykonanýmdokazovaním bolo preukázané, že manželstvo navrhovateľky a sťažovateľa je vážne a trvalorozvrátené a neplní svoje funkcie. Práva a povinnosti rodičov k deťom na čas po rozvodeupravil   po   tom,   čo   vypočul   rodičov,   vykonal   šetrenie   v   domácnosti   oboch   rodičovprostredníctvom   kolízneho   opatrovníka,   vo   veci   nariadil   znalecké   dokazovaniea po vykonanom   dokazovaní,   vyhodnotiac   jednotlivé   dôkazy,   zveril   maloleté   detido osobnej   starostlivosti   navrhovateľky,   vychádzajúc   najmä   zo   záverov   znaleckéhoposudku, z prezentovaného názoru maloletých detí pred znalcom, kolíznym opatrovníkom,s prihliadnutím na to, že rodinná situácia je aktuálne nastavená takým spôsobom, že deti žijús navrhovateľkou a jej priateľom mimo, sťažovateľa navštevujú vo víkendovýchdňoch. Podľa názoru okresného súdu by v takejto situácii nebolo v záujme maloletých detímeniť   už   zabehnutý   systém,   na   ktorý   si   deti   postupne   zvykli.   Prípadným   rozhodnutímo zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov by boli detiopätovne   vystavené   radikálnej   zmene   v   ich   živote,   porovnateľnej   obdobiu,   keď   ichnavrhovateľka zo dňa na deň presťahovala do domu svojho priateľa, čomu boli nútení saprispôsobiť.   Považoval   za   preukázané,   že   navrhovateľka   dokáže   starostlivosť   o   detizabezpečiť. Na druhej strane bol toho názoru, že aj osobnostné predpoklady sťažovateľaa jeho vzťah s maloletými deťmi je kvalitný, preto je potrebné tento udržiavať a upevňovať.Považoval preto za potrebné upraviť styk sťažovateľa s maloletými deťmi v širšom rozsahuako navrhovala navrhovateľka a ako odporúčal znalec, aby tak sťažovateľ, ako aj maloletédeti mali dostatočný priestor na rozvíjanie a upevňovanie vzájomného vzťahu, a to nielenpočas víkendového obdobia, ale aj v bežnom týždni, ktorý má úplne iný režim. Je vhodné,aby sa sťažovateľ aspoň čiastočne podieľal aj na príprave detí do školy, aby s nimi zdieľalaj bežné školské a mimoškolské povinnosti. Deti budú mať možnosť zapojiť sťažovateľado svojich bežných záležitostí a nebude pre nich iba „víkendovým“ rodičom. Z dokazovaniamal okresný súd za preukázané, že sťažovateľ má všetky predpoklady na to, aby zabezpečilriadne   starostlivosť   o   deti   aj   v bežnom   týždni,   tvrdenia   navrhovateľky   o   nezvládnutístarostlivosti sťažovateľa o maloleté deti neboli v konaní preukázané. Zároveň upravil styksťažovateľa   s   maloletými   deťmi   aj   počas   prázdninového   a   sviatočného   obdobia,a to pomerne   medzi   oboch   rodičov,   čo   považuje   za   najvhodnejší   spôsob   úpravy   stykuv takýchto dlhších časových úsekoch. Pri určení výšky výživného na maloleté deti zo stranysťažovateľa vychádzal z odôvodnených potrieb maloletých detí. S prihliadnutím na ich vek apotreby   navrhovateľkou   v   konaní   preukázané,   ako   aj   príjmy   rodičov,   dospel   k   záveru,že výživné vo výške 150 € na mal. ⬛⬛⬛⬛ a 100 € mesačne na mal. je   primerané   a   zodpovedá   kritériám   rozhodným   pre   určovanie   výživnéhona maloleté deti. Určené výživné zároveň zohľadňuje skutočnosť, že sťažovateľ bude tráviťs maloletými deťmi čas rovnajúci sa približne jednej tretine mesiaca.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k.   25   P 100/2012-251   z 9.   júna   2014   podalaodvolanie navrhovateľka, a to voči výroku o výživnom a úprave styku, ako aj sťažovateľ,ktorý napadol rozsudok vo výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv. Sťažovateľ žiadalrozsudok   okresného   súdu   zmeniť   tak,   že   deti   budú   zverené   do   striedavej   osobnejstarostlivosti   oboch   rodičov   bez   určenia   výživného.   Poukázal   na   to,   že   vykonanýmdokazovaním   bolo   preukázané,   že   je   schopný   sa   o   deti   postarať   a   vychovávať   ich,navrhovateľka v konaní klamala, a to nielen o jeho schopnostiach postarať sa o deti čicitových väzbách medzi deťmi a ním, ale aj o dôvode rozpadu ich manželstva. Vyjadreniadetí   v   konaní   považoval   za   ovplyvnené   navrhovateľkou   a   zdôraznil,   že   navrhovateľkazvolila veľmi nevhodný prístup k maloletým deťom, keď presviedčala deti, že o tom, s kýmby   mali   byť,   sa   majú   rozhodnúť   sami.   Navrhovateľka   tak   na   deti   presunula   bremenorozhodovania. Podľa názoru sťažovateľa je potrebné vžiť sa do pocitov maloletých detí,ktoré boli vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia, odvedené do prostredia pre nichcudzieho a neznámeho, s cudzím prvkom priateľa navrhovateľky, ktoré objektívne muselov deťoch vyvolať zvýšenú potrebu zvýšenej citovej náklonnosti k navrhovateľke ako jedinejblízkej osoby v novom prostredí. Sťažovateľ tvrdil, že maloleté deti si nezvykli na novýživot po ich násilnom presťahovaní s navrhovateľkou a jej partnerom, a preto nie je dôvodnéargumentovať stabilnosťou nového prostredia.

Krajský súd rozsudkom č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015 rozsudokokresného súdu č. k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014 vo výroku o zverení maloletých detína čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti navrhovateľky ako vecne správnypotvrdil; vo výroku o úprave styku sťažovateľa s deťmi zmenil tak, že sťažovateľ má právostretávať sa s maloletými deťmi každý párny kalendárny týždeň v roku od piatku od 15.00 h,kedy   si   sťažovateľ   deti   prevezme   zo   školy,   do   nedele   do   18.00   h,   kedy   deti   odovzdánavrhovateľke v jej bydlisku, každý nepárny kalendárny týždeň v roku od stredy od 15.00 hdo štvrtka do 8.00 h, kedy si sťažovateľ deti prevezme a aj odovzdá v škole, ktorú detinavštevujú, a vo zvyšnej časti úpravy styku sťažovateľa s deťmi rozsudok okresného súdupotvrdil.   Vo   výroku   o   výživnom   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že zaviazalsťažovateľa prispievať na výživu mal. ⬛⬛⬛⬛ mesačne sumou 200 € a na mal. ⬛⬛⬛⬛ sumou 150   € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukámnavrhovateľky,   počnúc   dňom   právoplatnosti   rozsudku   o   rozvode   manželstva,   s tým,   žezročné výživné na mal. ⬛⬛⬛⬛ za obdobie od 25. júna 2014 do 28. februára 2015vo výške 400 € a zročné výživné na mal. ⬛⬛⬛⬛ za obdobie od 25. júna 2014 do28. februára 2015 vo výške 400 € zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke do 30 dní odprávoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ústavy a čl. 36 listiny, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 32ods.   4   listiny   a čl.   4   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkom   okresného   súduč. k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 387/2014-296   zo   17.   februára   2015   odôvodnil   tým,   že   všeobecné   súdy   nevyvodili   zo   svojichskutkových   zistení   správne   právne   závery.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   vykonanýmdokazovaním bolo preukázané, že striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov o maloletédeti bola najvhodnejším riešením. Vo vzťahu k výroku o výške výživného rozhodnutievšeobecných   súdov   nezodpovedá   výsledkom   vykonaného   dokazovania.   Sťažovateľv sťažnosti ďalej uviedol:

„Posúdením prípadu v jeho kompletnosti možno dospieť k záveru, že deti tak po ich odsťahovaní sa zo spoločného bytu rodičov v, odlúčenie či rozpad rodiny znášali veľmi   zle,   ktoré   skutočnosti   vyplynuli   z   viacerých   odborných   vyjadrení,   ako   napr. zo záznamu ⬛⬛⬛⬛. Následne aj z vyjadrení sa maloletých detí pred oboma znalcami v roku 2013, tieto neboli s aktuálnym stavom rozpadu rodiny stále vyrovnaní, a aktuálnu situáciu rozpadu manželstva ich rodičov veľmi zle znášali. Preto tvrdenia matky, ako sú deti v novom prostrední spokojné, nemožno pokladať   za   hodnoverné.   Ak   by   deti   skutočne   neprežívali   z   rozchodu   rodičov   traumu, nevyjadrovali   by   sa   tak,   že   ich   vzniknutá   situácia   zaťažuje   napr.   slovami,   že   by   boli najradšej, keby k rozpadu rodiny nedošlo, pripadne by vrátili čas späť keď to bolo medzi rodičmi dobré. Obe deti si spomínajú na svojho otca ako dobrého a starostlivého rodiča, s ktorým hrávali karty, chodili do kina, na prechádzky, na dovolenky k moru, na lyžovačku a pod. Preto ich vyjadrenia o záujme stýkať sa s otcom len počas víkendov aj to každý druhý týždeň, nemôže byť ich vôľou, ale diktátom ich matky, ktorá sa jednoznačne ukázala ako sebec, sledujúci len svoj záujem, žiť a bývať so svojim priateľom, teraz už s manželom, a do tohto prostredia stiahnuť aj deti.

... Okresný súd dôsledne vykonal dokazovanie a práve z dôvodu osobného kontaktu rodičov so súdom, tento vyhodnotil situáciu v rodine najvýstižnejšie. V záujme maloletých deti je aby boli vychovávané oboma rodičmi, ak to nie je možné, tak aby boli ich vzťahy upravené   spôsobom,   ktorý   najlepšie   zodpovedá   požiadavke   vyváženého   vplyvu   rodičov na výchovu maloletých detí. Ak sa matka domnievala, že deti boli v spolužití s otcom a ňou ako matkou, vystavované psychickému útlaku, traume z konfliktného správania sa rodičov, čo veľmi zle znášali, potom práve jej odsťahovanie sa zo spoločnej domácnosti s otcom deti, logicky toto traumatizovanie deti muselo predsa skončiť. Matka sa teda mohla k svojmu priateľovi teraz už manželovi kedykoľvek odsťahovať, ak prestala k otcovi detí pociťovať akúkoľvek   náklonnosť,   no   do   konfliktov   rodičov,   nemala   právo   zaťahovať   ich   spoločné maloleté deti, čim im skutočne spôsobila psychickú ujmu, keďže deti to pred znalcami aj tak uviedli, či pri iných pohovoroch s odborníkmi.

Mám   za   to,   že   najmä   Krajský   súd   v   Bratislave   sa   nedostatočne   zaoberal posudzovanou   vecou,   najmä   sa   nevyjadril   k   podozreniam   otca,   že   deti   sú   matkou ovplyvňované,   čo   sa   jednoznačne   preukázalo,   napr.   v   súvislosti   s   umožnením   otca pripravovať deti na vyučovanie, v súvislosti s obmedzovaním styku otca s deťmi, hoci vo veci samej nebolo vydané žiadne relevantné rozhodnutie a pod.

... v posudzovanom prípade neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali neschopnosť otca, sťažovateľa v rovnakom rozsahu ako matka postarať sa o ich spoločné deti, dôkazom čoho sú jednoznačné závery oboch znaleckých posudkov. Neexistuje teda žiadna prekážka, ktorá by odôvodňovala vydanie takého rozsudku, ktorá by otcovi detí, sťažovateľovi nedovoľovala stýkať sa s deťmi v takom istom rozsahu ako ich matka a teda aby návrhu otca, sťažovateľa nebolo vyhovené na zverenie deti do striedavej starostlivosti. Práve z posudkov vyplývajúce vyjadrenia maloletých detí, ale aj z ostatných ich odborných vyšetrení a záznamov z nich vyplýva, že deťom by vôbec neprekážala v podstate akákoľvek forma   striedania   sa   u   svojich   rodičov,   pričom   ich   odmietavý   postoj   k   striedavej starostlivosti je len dôsledkom zavádzajúceho objasňovania tejto formy starostlivosti o nich zo strany ich matkou, ako náročné, pravidelné sa sťahovanie z jedného domova do druhého domova.

...   zamietnutím   návrhu   otca   na   striedavú   starostlivosť,   súdy   odňali   otcovi, sťažovateľovi na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práva dieťaťa na rodičovskú vychoval a starostlivosť podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv   a   slobôd,   i   práva   dieťaťa   a   rodiča   na   nadviazanie   a   udržiavanie   vzájomného pravidelného styku podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi. Povinnosťou súdu je rešpektovať zásadu vyjadrenú v článku 18 ods. 1 Dohovoru OSN opravách dieťaťa, podľa ktorej, majú obaja rodičia spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

V   záujme   kompletného   posúdenia   rozhodovacej   činnosti   Krajského   súdu   v Bratislave, dovolím si poukázať aj na rozhodnutie odvolacieho súdu o výške na výživnom, ktoré je sťažovateľ povinný platiť svojim deťom.... Krajský súd v Bratislave pri určovaní výšky výživného nepostupoval podľa zákonom určených kritérií určenia výživného... vôbec nebral do úvahy, že matka sa vydala, býva v rodinnom dome svojho priateľa, kde neplatí vôbec nič... a teda nebral do úvahy príjem jej priateľa, resp. teraz jej manžela....

Záverom si dovolím uviesť vyjadrenie psychológov, ktorí varujú, že bráneniu dieťaťu stretávať sa s druhým rodičom či jeho vedenie proti druhému rodičovi bude realizovať skôr rodič   s   menej   zrelou   osobnosťou,   teda   ten,   ktorý   disponuje   menšou   mierou   rešpektu k právam dieťaťa na druhého rodiča a s menšou mierou rešpektu k zdravému psychickému vývoju svojho dieťaťa. Ak má totiž rodič zdravú osobnosť, má k dieťaťu pozitívny vzťah a má dobrý charakter, potom nebráni dieťaťu v styku s druhým rodičom ani v prípade, ak má voči nemu   vlastné   osobné   výhrady.   Takýto   rodič   totiž   chápe,   že   realizácia   styku   s   druhým rodičom je pre normálny vývoj dieťaťa a jeho celkovú životnú situáciu veľmi dôležitá.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základezákona.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru,urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv uznanýchtýmto dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré súzmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu svojichprostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv jednak výrokmi o úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvodev rozsudku okresného súdu č. k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014 a jednak rozsudkomkrajského súdu č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015, ktorým boli tieto výrokyv časti ako vecne správne potvrdené a v časti zmenené.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti výrokom oúprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode rozsudku okresného súdu č.k. 25 P 100/2012-251 z 9. júna 2014.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.I. ÚS 103/02).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienkykonania   pred   ním   o   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadomna princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdumeritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jehozákladných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie jeho postupuzveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súdodvolací   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkomč. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľav časti, ktorou namietal porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 25 P100/2012-251 z 9. júna 2014.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 11 CoP 387/2014-296zo   17.   februára   2015.   Na   prerokovanie   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   je   právomocústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   porušenie   označených   základných   práv   rozsudkom   krajského   súduč. k. 11   CoP   387/2014-296   zo   17.   februára   2015   odôvodňuje   jednak   nesprávnymvyhodnotením   výsledkov   vykonaného   dokazovania   a   jednak   nesprávnym   právnymposúdením veci krajským súdom.

Krajský súd rozsudok č. k. 11 CoP 387/2014-296 zo 17. februára 2015 odôvodniltakto:„Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch podľa § 212 ods. 1 O. s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O. s. p., a dospel k záveru, že odvolanie matky je čiastočne dôvodné, odvolanie otca nie je dôvodné. Tým, že predmetom odvolacieho konania v konaní o rozvod manželstva je iba časť konania týkajúca sa úpravy výkonu rodičovských práv rodičov k maloletým deťom odvolací súd bude používať označenie účastníkov: matka, otec, maloleté deti.

Pokiaľ ide o otcom napadnutý výrok o zverení detí do osobnej starostlivosti matky, tým, že v konaní matka navrhla deti zveriť do jej starostlivosti, otec do striedavej osobnej starostlivosti, súd prvého stupňa správne v konaní zameral svoje dokazovanie na zistenie, aký model osobnej starostlivosti bude v záujme maloletých deti, rešpektujúc súčasne právo rodičov podieľať sa na živote ich detí, ktoré pravo im vyplýva z jednotlivých článkov ako Zákona   o   rodine,   tak   aj   Dohovoru   o   právach   dieťaťa.   Keďže   v   konaní   starostlivosti o maloleté deti sú súdy povinné predovšetkým chrániť záujmy maloletých deti k otázke vhodnosti   formy   osobnej   starostlivosti   súd   prvého   stupňa   pristupoval   citlivo,   vo   veci vykonal rozsiahle dokazovanie, vrátane znaleckého dokazovania a z tohto pri rozhodovaní vychádzal. Napriek výhradám otca k podanému znaleckému posudku, súd prvého stupňa obsah znaleckého posudku a odporučenie znalca vyjadrené v závere znaleckého posudku správne   vyhodnotil   a   pokiaľ   záver   znalca   bol   v   súlade   aj   so   stanoviskom   kolízneho opatrovníka maloletých detí na základe osobných šetrení v rodine matky aj otca a bol v súlade   s   opakovane   prejavenou   vôľou   oboch   maloletých   detí,   rozhodol   v   súlade so záujmom maloletých detí, keď ich zveril do osobnej starostlivostí matky a otcovi upravil široký styk s deťmi. Jeho záver v otázke zverenia detí do osobnej starostlivosti matky tak odvolací súd hodnotí ako záver v súlade s vykonaným dokazovaním, z ktorého dôvodu postupu súdu v tomto smere nie je možné nič vyčítať. Námietky otca proti znaleckému posudku, či hodnotenie prejavu vôle oboch maloletých detí odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, rovnako sa nestotožnil s tvrdením otca, že jediným dôvodom pre ktorý súd jeho návrh na striedavú osobnú starostlivosť zamietol je nevystavenie detí opätovnému stresu z novej   úpravy.   Otcom   tvrdený   záver,   na   ktorom   súd   prvého   stupňa   založil   svoje rozhodnutie z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, naopak súd prvého stupňa v odôvodnení   rozhodnutia   jasne   formuloval   dôvody   vedúce   k   rozhodnutiu   zveriť   deti do osobnej starostlivosti matky. V tomto smere aj odvolací súd poukazuje na odporúčanie znalca na základe vyšetrení rodičov i maloletých detí, v rámci ktorého bol zistený dobrý vzťah detí k obom rodičom, ale s jednoznačnou emocionálnou preferenciou osoby matky, ako aj opakovane jednoznačne prejavenú vôľu oboch detí žiť v domácnosti matky. Deti sa takto vyjadrili pred znalcom, pred kolíznym opatrovníkom, pričom vzhľadom na vek detí (13 rokov, 11 rokov) súd prvého stupňa správne na prejavený názor detí prihliadal. Odvolací súd nespochybňuje dobrý vzťah medzi otcom a deťmi, jeho záujem podieľať sa na živote detí, ktorú skutočnosť konštatoval aj súd prvého stupňa a túto správne premietol do úpravy styku otca s deťmi tak, aby bolo zachované právo otca starať sa o deti, tieto vychovávať a naďalej si s deťmi budovať citový vzťah. Pokiaľ ide o určený rozsah bežného styku s výnimkou letných, jarných, zimných a veľkonočných prázdnin, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. Určený styk každý parný kalendárny týždeň od štvrtka od 15.00 hod. do utorka do 15.00 bod. považoval pre deti za príliš zaťažujúci a obmedzujúci, keďže deti v štvrtok ráno by si museli brať do školy veci na nasledujúcich 5 dní, t. j. veci na oblečenie, školské pomôcky, veci na tréningy a pod.. Z uvedeného dôvodu styk otca s deťmi zmenil v každom párnom kalendárom   týždni   od   piatku   od   15.00   hod.   do   nedele   do   18.00   hod.   a   v   nepárnom kalendárom týždni v stredu od 15.00 hod. do štvrtka do 8.00 hod.. Otec takto bude mať zabezpečený   styk   s   deťmi   každý   týždeň,   v   rámci   ktorého   bude   mať   možnosť   sa   deťom venovať, učiť sa s nimi a byť účastný ich života. Pokiaľ ide o námietku otca o odcudzení detí treba uviesť, že kvalita vzťahu medzi rodičom a dieťaťom je závislá nielen na frekvencii styku, ale najmä na prístupe rodiča, kvalitnom využití času stráveného s dieťaťom a pod. Odvolací súd súčasne dodáva, že ide o úpravu styku ktorá nie je nemenná, je možné ju v budúcnosti modifikovať tak, aby vyhovovala ako deťom, tak aj rodičom. V danej veci však pri určení rozsahu styku vzhľadom na fyzický vek detí, plnenie školských povinností, ich záujmové   aktivity,   bolo   potrebné   v   značnej   miere   na   uvedené,   pre   deti   zásadné   veci prihliadať a týmto sa aj čiastočne prispôsobiť.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s výškou výživného určenou súdom prvého stupňa, keď   túto   považoval   za   neprimeranú   zisteným   odôvodneným   potrebám   detí   v   konaní preukázaným,   vzhľadom   na   fyzický   vek   detí,   náklady   spojené   so   školskou   dochádzkou, záujmovou činnosťou. Potreby detí v značnej miere od odchodu zo spoločnej domácností hradí matka (bývanie, strava, ošatenie, náklady na zdravotný stav, školskú dochádzku), keďže otec doposiaľ na výživu detí platí 100 € mesačne na obe deti a polovicu školného pre maloletého. V konaní rovnako nebolo preukázané, že by otec nad rámec sumy, ktorú zasiela, iným spôsobom, napr. vecnými plneniami sa podieľal na krytí potrieb detí. Pri rozhodovaní o výške výživného odvolací súd rovnako na strane rodičov zohľadnil výšku ich príjmov, ich náklady spojené s krytím ich domácností, pri zohľadnení t. č. novej skutočnosti na strane matky, a to vzniku jej ďalšej vyživovacej povinnosti. Výživné vo výške 200 € na maloletého a 150 € na maloletého považoval za výživné určené v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 Zák. o rodine. Vzhľadom k tomu, že otec od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva platil výživné na maloleté deti v zmysle rozsudku súdu prvého stupňa, t. j. vo výške 150 € mesačne na maloletého a vo výške 100 € mesačne na maloletého, vznikol otcovi nedoplatok   na   výživnom   vo   výške   400   €   na   maloletého (8   mesiacov   50   €) a vo výške 400 € na maloletého Slavomíra (8 mesiacov x 50 €), ktorý nedoplatok odvolací súd uložil otcovi zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

S   poukazom   na   uvedené   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku o zverení detí do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletými deťmi počas letných, jarných, zimných a veľkonočných prázdnin ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zvyšnej časti úpravy styku a vo výroku o výživnom podľa 220 O. s. p. zmenil.“

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyspočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, ústavný súdpredovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov jeopodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniupredchádzali,   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Podstatu   podanej   sťažnosti   tvorí   nesúhlas   sťažovateľa   s   vyhodnotením   dôkazovzo strany krajského súdu, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotenídôkazov by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by rozhodol o striedavejosobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti, prípadne by zveril maloleté deti do jehoosobnej starostlivosti.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   viacerých   sťažovateľomoznačených   základných   práv   v   prvom   rade   skúmal,   či   napadnutý   rozsudok   nie   jeneodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. listiny.

Námietky sťažovateľa, ktoré uplatnil v podanej ústavnej sťažnosti, sa v podstatnejmiere zhodujú s jeho argumentáciou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Krajský súdsa preto pri svojom rozhodovaní zaoberal aj uvedenou obranou sťažovateľa, ktorú všakvyhodnotil ako nedôvodnú.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   namietanej   ústavnej   nekonformnosti   napadnutéhorozsudku   krajského   súdu   s   poukazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru   predovšetkýmkonštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov čiprávneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totižnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo stranyústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojomrozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadnepopreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,I. ÚS 88/07).

V   intenciách   už   uvedenej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   opakovanezdôrazňuje,   že   mu   zásadne   neprislúcha   hodnotiť   vykonané   dôkazy   (výsluch   svedkov,znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýtopostup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavnéhosúdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdnehokonania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   dostatočnevyhodnotil   vykonané   dokazovanie,   na   sporné   otázky   namietané   sťažovateľom   dalvyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považujeza dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudkukrajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdilrozsudok okresného súdu vo výroku o zverení detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky,a vysvetlil   i to,   akým   spôsobom   určil   výšku   výživného   na   maloleté   deti.   Okolnosť,   žesťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd.Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomuďalej poznamenáva,   že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konaniegarantované ústavou, listinou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôdneznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovochápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II.ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa čl. 32ods. 4 listiny a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa, avšak na základe rovnakých skutočností,z akých vychádzal pri svojich námietkach o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1listiny. Keďže namietaným porušením základných práv podľa listiny a Dohovoru o právachdieťaťa sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie jenevyhnutné   osobitne   sa   zaoberať   touto   časťou   sťažnosti,   pretože   závery   prijaté   v   častisťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa v celom rozsahu vzťahujú aj na závervo vzťahu k ďalším označeným právam. Sťažovateľom označené základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny porušené nebolo a v nadväznostina to   neboli   porušené   ani   ďalšie   sťažovateľom   označené   práva   (mutatis   mutandisIV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv garantovaných Dohovorom o právachdieťaťa ústavný súd uvádza, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právama slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznalobčanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorýobčan žiada od štátu (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02). Ústavný súd z už opísaných dôvodovnemohol dospieť k záveru, že krajský súd sťažovateľovi napadnutým rozsudkom neposkytoltú ochranu, ktorú podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie pozitívneho záväzku štátumu mal ako otcovi maloletých detí poskytnúť.

V závere ústavný súd pripomína, že podľa § 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodinea o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   ak   sa   zmeniapomery,   súd   môže   aj   bez   návrhu   zmeniť   rozhodnutie   o   výkone   rodičovských   práva povinností   alebo   dohodu   o   výkone   rodičovských   práv   a   povinností.   To   znamená,že sťažnosťou napadnutý rozsudok má de facto dočasný charakter a pri zmene pomerovv budúcnosti prichádza do úvahy aj zmena úpravy práv a povinností k maloletým deťom.

Ústavný súd preto uzavrel, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí krajskéhosúdu   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a   ústavne   akceptovateľné,a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť,   ústavný   súdnemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   skutočnosť,že sťažnosti bude vyhovené.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015