znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 477/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu   Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného advokátom   JUDr.   Petrom   Arendackým,   Advokátska   kancelária,   Čapkova   2,   Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn. 9 Co 412/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 412/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. apríla 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   pôvodný   žalobca   B.   (ďalej   len   „pôvodný   žalobca“), namiesto ktorého neskôr vstúpil do konania ako žalobca JUDr. P. H. (ďalej len „žalobca“), sa   domáhal   proti   sťažovateľovi   a   jeho   manželke   ako   žalovaným   (ďalej   aj   „žalovaní“) vypratania družstevného bytu č. 23 v bytovom dome v B. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 C 100/2006 z 5. mája 2011 bolo žalobe vyhovené.   Podľa   názoru   okresného   súdu   žalovaným bola daná výpoveď z nájmu bytu, pričom výpovedná lehota sa skončila 28. februára 2006. Preto od 1. marca 2006 žalovaní užívali   byt   bez   právneho   titulu.   Okresný   súd   sa   nestotožnil   s   námietkami   žalovaných o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu.

Na základe odvolania žalovaných rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 412/2011 z 5. decembra 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa krajského súdu nájom žalovaných   v   byte   skončil   na   základe   výpovede   danej   podľa   §   711   ods.   1   písm.   d) Občianskeho   zákonníka,   teda   pre   hrubé   porušovanie   povinností   nájomcu   spočívajúce v nezaplatení nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace (k 30. septembru 2005 činil dlh žalovaných 37 731 Sk a ďalej rástol). Výpoveď bola   každému   zo   žalovaných   doručovaná   osobitnou   zásielkou,   ktorú   si   títo   po   uložení zásielok na pošte neprevzali, hoci – ako to preukázalo vykonané dokazovanie – v čase doručovania   výpovede   každý   zo   žalovaných   sa   zdržoval   v   mieste   doručovania.   Počnúc 1. decembrom 2005 začala plynúť žalovaným 3-mesačná výpovedná lehota, ktorá uplynula 28. februára 2006, keď nájom bytu zanikol. Žalovaní platnosť výpovede nenapadli na súde. Zmluva o prevode vlastníctva bytu medzi žalobcom a bývalým žalobcom (ako dovtedajším vlastníkom a prenajímateľom bytu) bola uzavretá 2. decembra 2008, pričom tejto zmluve predchádzalo uzavretie zmluvy o nájme bytu v prospech žalobcu, a to 28. novembra 2008. Vklad vlastníckeho práva žalobcu bol v katastri nehnuteľností vyznačený 20. apríla 2009 s účinkami   k   27.   marcu   2009,   keď   bol   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   podaný. Na podanie žaloby o vypratanie bytu bol aktívne legitimovaný jeho vlastník, ktorým bol najprv   pôvodný   žalobca   a   neskôr   žalobca.   Žalobca   podľa   krajského   súdu   preukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu. V konaní nebolo sporné, že žalovaní, ktorým právo nájmu zaniklo, byt naďalej užívajú bez právneho dôvodu, čím zasahujú do vlastníckeho práva žalobcu. Žalovanými uplatnená námietka nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu je podľa názoru krajského súdu irelevantná, keďže nemohla nič zmeniť na vlastníckom práve žalobcu k bytu.

Sťažovateľ tak v prvostupňovom konaní, ako aj v podanom odvolaní namietal inter alia skutočnosť, že žalobca je vlastníkom bytu, pretože podľa neho neboli naplnené zákonné podmienky, za ktorých by bolo možné byt na žalobcu previesť. Z povahy tejto veci vyplýva, že táto námietka je vo vzťahu k predmetu konania relevantná, pretože iba vlastník bytu je aktívne   vecne   legitimovaný   na   podanie   žaloby   o   vypratanie   bytu.   Relevantnosť   otázky vlastníctva bytu potvrdil samotný krajský súd, keď zdôraznil, že žaloba o vypratanie môže mať   úspech   iba   vtedy,   ak   žalobca   preukáže   svoje   vlastnícke   práva   k   bytu,   ako   aj neoprávnený   zásah   do   jeho   vlastníckeho   práva.   Napriek   zjavnému   vplyvu   namietanej skutočnosti na posúdenie veci samej krajský súd sa absolútne nevyjadril k tejto námietke a nijako sa s ňou nevysporiadal. Iba stroho skonštatoval, že námietka je irelevantná, avšak z rozsudku   krajského   súdu   nie   je   možné   zistiť,   prečo   námietka   týkajúca   sa   jednej z rozhodujúcich podmienok pre vyhovenie žalobe nebola dôvodná, resp. mala byť podľa názoru krajského súdu dokonca absolútne irelevantná. Sťažovateľ v tejto súvislosti dáva do pozornosti,   že   neexistenciu   vlastníckeho   práva   žalobcu   odvodzoval   mimo   iného zo skutočnosti, že v čase prevodu vlastníckeho práva žalobca nebol nájomcom bytu (nebola s ním platne uzatvorená nájomná zmluva).

Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľovi   doručený 24. februára 2014.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy,   listiny   a   dohovoru   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 9 Co 412/2011 s tým, aby bol rozsudok z 5. decembra 2014 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie   konanie.   Požaduje   napokon   náhradu   trov   konania,   a   to   právneho   zastúpenia advokátom vo výške 662,50 €.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 32 C 100/2006-254 z 5. mája 2011 vyplýva, že žalovaní sú povinní vypratať byt č. 23... v B. bez nároku na bytovú náhradu do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaní namietali aktívnu legitimáciu žalobcu spochybňovaním zápisu   jeho vlastníckeho práva   v   katastri   nehnuteľností   v dôsledku   tvrdenej   neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu z bývalého žalobcu na žalobcu. Argumentácia žalovaných   nie   je   dôvodná,   pričom   namietané   skutočnosti   by   nemohli   mať   vplyv   na platnosť,   resp.   neplatnosť   zmluvy   o   prevode   vlastníckeho   práva   k bytu.   Žalovaní poukazovali na ustanovenie § 17 ods. 7 a 8, ako aj § 16 ods. 2 a § 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), ale tiež na ustanovenie § 686 ods.   1   Občianskeho   zákonníka   upravujúce   náležitosti   nájomnej   zmluvy. V   konaní bolo preukázané,   že   žalobca   ako   člen   bytového   družstva   a   nový   nájomca   bytu   uhradil pôvodnému žalobcovi nesplatený investičný úver. Bývalý žalobca ako vlastník bytového domu previedol byt do vlastníctva žalobcu, ktorý bol v tom čase jeho riadnym nájomcom na dobu   neurčitú   na   základe   platne   uzavretej   nájomnej   zmluvy.   Na   platnosť   nájomnej zmluvy uzavretej medzi bývalým žalobcom a žalobcom, ktorá navyše zo zákona pre svoju platnosť   nevyžaduje   písomnú   formu,   nemali   vplyv   ani   ďalšie   žalovanými   namietané skutočnosti. Pokiaľ je v nájomnej zmluve jednoznačne dohodnutý spôsob výpočtu (určenia) nájomného a mesačných preddavkov na plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu vo výške určenej predstavenstvom bývalého žalobcu, bolo treba dospieť k záveru, že táto nájomná   zmluva   netrpí   vadou,   ktorá   by   mala   za   následok   jej   neplatnosť.   Žalovaní nepreukázali,   že   by   medzi   účastníkmi   nájomnej   zmluvy   neboli   ku   dňu   jej   podpisu dohodnuté všetky jej podstatné náležitosti, pričom skutočnosť, že žalobca prevzal konečnú kalkuláciu   nájomného   a   mesačných   preddavkov   deň   po   podpise   zmluvy,   neznamená neplatnosť nájomnej zmluvy. Obsah nájomnej zmluvy bol totiž dostatočne určitý a obom zmluvným stranám známy. Za týchto okolností by k platnému uzavretiu nájomnej zmluvy za   dohodnutých   podmienok   došlo   konkludentne   aj   bez vypracovania   písomného   znenia zmluvy.   Relevantná   nebola   ani   námietka   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   vychádzajúca z ustanovenia   §   5   ods.   1   písm.   g)   zákona   o   vlastníctve   bytov,   ktorá   poukazovala   na neexistenciu jednotnej zmluvy o výkone správy. Bolo totiž preukázané, že v deň podpisu zmluvy   o   prevode   vlastníctva   bytu   žalobca   súčasne   podpísal   s   bývalým   družstvom vykonávacím správu bytov v bytovom dome zmluvu o výkone správy podľa § 8a zákona o vlastníctve bytov. Existencia obsahovo totožných individuálnych zmlúv o výkone správy nie je v rozpore s týmto ustanovením, pričom pre jej platnosť a účinnosť sa vyžaduje, aby takéto   zmluvy   malo podpísaných   viac ako   51   %   vlastníkov   bytov.   Nie   je   teda   právne významné, či je podpísaná jedna zmluva o výkone správy stanoveným počtom vlastníkov, alebo sa v potrebnom počte uzavrú individuálne zmluvy v rovnakom schválenom znení.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 412/2011-295 z 5. decembra 2013 vyplýva, že ním   bol   potvrdený   rozsudok   okresného súdu   č.   k.   32 C   100/2006-254 z 5.   mája 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 32 C 100/2006-270 z 22. augusta 2011. Žalovaní trvali na nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu s poukazom na to, že jej predpokladom je vlastnícke právo žalobcu k bytu, a teda uzatvorenie platnej zmluvy o prevode, ktorej muselo predchádzať   uzatvorenie   platnej   nájomnej   zmluvy.   Namietali   aj   nemožnosť   získania členstva   v   družstve   vydražením   pohľadávky   žalobcu   voči   žalovaným   ako   neplatiacim členom. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že je členom bývalého žalobcu, čo je ďalším dôvodom neplatnosti nájomnej zmluvy. Navyše neexistovala ani zmluva o výkone správy. Podľa názoru krajského súdu okresný súd riadne zistil skutkový stav veci a vec aj správne práve posúdil. Odôvodnenie rozsudku je tiež náležité. Na podanie žaloby o vypratanie bytu je aktívne legitimovaný vlastník bytu, ktorým bol najprv pôvodný žalobca a neskôr žalobca. Vlastnícka žaloba o vypratanie bytu môže mať úspech len vtedy, ak žalobca preukáže svoje vlastnícke právo, ako aj neoprávnený zásah žalovaného do jeho vlastníckeho práva. Žalobca v   konaní preukázal   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   bytu, pričom   nebolo   sporné,   že žalovaní,   ktorým   právo   nájmu   zaniklo,   byt   naďalej   užívajú   bez   právneho   dôvodu,   čím zasahujú   do   vlastníckeho   práva   žalobcu.   Žalovanými   vznesené   námietky   nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu bolo treba vyhodnotiť ako irelevantné, pretože nemohli nič zmeniť na vlastníckom práve žalobcu k bytu. Krajský súd sa s právnymi závermi okresného súdu v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto poukazuje.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd   označil sťažovateľom tvrdený nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za irelevantný, keďže nemohol nič zmeniť na vlastníckom práve žalobcu k bytu. Pritom otázka aktívnej vecnej legitimácie v danom spore je podľa sťažovateľa rozhodujúca, pretože je daná iba v prípade, ak žalobca skutočne vlastnícke právo k bytu nadobudol, čo však sťažovateľ v priebehu konania   popieral.   Inými   slovami,   sťažovateľ   namieta   zjavnú   neodôvodnenosť   rozsudku krajského súdu s poukazom na to, že odôvodnenie rozsudku nedáva dostatočnú odpoveď na právne významnú námietku sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mylne pochopil argumentáciu krajského súdu.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s   právnymi   závermi   okresného   súdu   o   tom,   že   žalobca vlastnícke   právo   k   bytu   platným   spôsobom   nadobudol.   Okresný   súd   v   tejto   súvislosti obšírne vysvetlil, prečo považoval rôzne námietky sťažovateľa napádajúce jednak členstvo sťažovateľa   v   družstve,   ďalej   platnosť   nájomnej   zmluvy   medzi   žalobcom   a   bývalým žalobcom   a   napokon   aj   platnosť   zmluvy   o   prevode   vlastníctva   bytu   medzi   žalobcom a bývalým žalobcom za nedôvodné. Práve vzhľadom na záver o existencii vlastníckeho práva   žalobcu   krajský   súd   uviedol,   že   sťažovateľom   (žalovanými)   vznesená   námietka nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu je irelevantná a nemohla nič zmeniť na vlastníctve žalobcu k bytu.

Závery krajského súdu treba z pohľadu uplatnených námietok sťažovateľa považovať za dostatočné. Nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Na tom nič nemení ani okolnosť, že sťažovateľ pochopil závery krajského súdu nesprávne.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014