znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 477/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., V. S., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   14 C 442/2007 z 3. decembra   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   10 Co 366/2010 zo 16. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti A.,   s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 442/2007 z 3. decembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 366/2010 zo 16. júna 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní vedenom   pred   okresným   súdom   o zaplatenie   sumy   39   150,39   €   s prísl.   z   titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 442/200 z 3. decembra 2009   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   navrhovateľovi   v   1.   rade   sumu   7 026,07   €, navrhovateľovi v 2. rade sumu 68,95 € a navrhovateľovi v 3. rade sumu 68,94 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľom v 1. až 3. rade súd uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške l 630,85 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.Dopĺňacím   rozsudkom   sp.   zn.   14   C   442/2007   z   24.   augusta   2010   bol   rozsudok okresného súdu doplnený tak, že okresný súd vyslovil zamietnutie návrhu navrhovateľa v 1. rade v časti o zaplatenie sumy 27 083,04 €, rovnako aj návrhu navrhovateľa v 2. rade v časti o zaplatenie sumy 2 451,69 € a návrhu navrhovateľa v 3. rade v časti o zaplatenie 2 451,70 €.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktorým   navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a „priznať navrhovateľom náhradu v primeranej výške“.

3. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 366/2010 z 16. júna 2010 bol rozsudok okresného sudu sp. zn. 14 C 442/2007 z 3. decembra 2009 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 24. augusta 2010 zmenený tak, že krajský súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi v 1.   rade   sumu   7 026,08   €,   navrhovateľovi   v   2.   rade   sumu   519,23   €   a   navrhovateľovi v 3. rade sumu 519,23 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodol o trovách konania.Sťažovateľka   uviedla,   že   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   366/2010 zo 16. júna 2010 nadobudol právoplatnosť 27. septembra 2011.

4.   Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktoré   bolo uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Cdo 236/2011 z 26. júla 2012 odmietnuté.

5. Sťažovateľka uvádza: „Je zrejmé, že Krajský súd v Žiline ani Okresný súd v Žiline sa   pri   rozhodovaní   neriadili   dôsledne   ustanoveniami   Občianskeho   zákonníka o bezdôvodnom   obohatení,   kedy   výška   bezdôvodného   obohatenia   je   adekvátna   škode obvyklej.   V   danom   prípade   sme   jednoznačne   preukázali,   že   výška   nájmu pri poľnohospodárskej   pôde   a areáloch   hospodárskeho   dvora   bola   v   danej   lokalite na úrovni 250.- Sk t. j. 8,30 € za ha. Pokiaľ teda súd určil výšku náhrady za užívame 1 m² vo výške 0,83 € za rok, čo predstavuje 8300 € za ha a je v zjavnom nepomere k cene obvyklej, keď je táto 1000 krát vyššia. Je zrejmé, že táto cena nie je cenou obvyklou. Takto určená cena je aj v rozpore s ustanoveniami   Zákona č.   504/2003   Z.   z.   o najme poľnohospodárskych   pozemkov,   poľnohospodárskeho   podniku   a   lesných   pozemkov,   kde cena je stanovená na úrovni 1 % z hodnoty pôdy určenej podľa bonity za 1 m² za rok... Súd sa teda dôsledne neriadil týmito ustanoveniami, a z toho dôvodu považujeme rozhodnutie súdu za nezákonné a porušujúce naše právo na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. a to aj z toho dôvodu, že ani rozsudok Okresného súdu v Žiline ani Krajského súdu v Žiline neobsahujú odôvodnenie, prečo práve takto určenú cenu nájmu považuje súd za primeranú. V tejto časti sú oba rozsudky absolútne nepreskúmateľné a práve táto otázka je zásadnou pre možnosť posúdenia, či rozhodnutie súdu je, alebo nie je zákonné, keďže jednoznačne sa toto rozhodnutie vymyká z rámcov ustanovení zákona č. 504/2003 Z. z., ako aj ustanovení § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka...

Sme toho názoru, že v danom prípade existuje zákonom regulovaná cena, a nie je možné ani pri bezdôvodnom obohatení určiť náhradu nad rámec regulovanej ceny. Preto akékoľvek znalecké posudky ak nevychádzajú zo zákonom regulovanej ceny, pričom však neberú do úvahy, že sa jedná o poľnohospodársku pôdu, ak vychádzajú z určenia ceny pôdy pre   využitie   ako   pre   iné   ako   poľnohospodárske   účely,   je   takto   určená   cena   v rozpore so zákonom a nemôže byť určená pre výpočet bezdôvodného obohatenia. Tieto ustanovenia súdy bezdôvodne ignorovali a neaplikovali vo svojej rozhodovacej praxi, keď neaplikovali zákon   na   danú   právnu   vec   ustanovenie   Zákona   č.   504/2003   Z.   z.,   ktorý   je   vo   vzťahu k Občianskemu   zákonníku   špeciálnym   predpisom,   ale   použili   ustanovenia   Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, a aj tieto aplikovali nedôsledne.“

6.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na spravodlivý proces a použitie adekvátneho zákona pre posúdenie veci v rámci zákona podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu v Žiline 14C/442/2007-175 zo dňa 3. 12. 2009 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 366/2010 z 26. júla 2012 (správne má byť 16. júna 2011, pozn.) porušené bolo.

Rozsudky   Okresného   súdu   v   Žiline   14   C/442/2007-175   zo   dňa   3.   12.   2009 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 366/2010 z 26. júla 2012 (správne má byť 16. júna 2011, pozn.) sa zrušujú a vec vracajú na ďalšie konanie.

Okresný   súd   v   Žiline   a   Krajský   súd   v   Žiline   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne sťažovateľovi   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   323,50   €...   v   lehote   dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

7. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

10. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

11. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 422/2007 z 3. decembra 2009 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.   10   Co   366/2010   zo 16.   júna   2011,   ktorými   bolo   rozhodnuté   o povinnosti sťažovateľky ako odporkyne zaplatiť navrhovateľom peňažnú sumu z titulu bezdôvodného obohatenia.   Sťažovateľka   nesúhlasí s právnym posúdením   veci   a namieta predovšetkým spôsob vyčíslenia sumy bezdôvodného obohatenia.

12. Ústavný   súd   sa   najskôr   zaoberal   posúdením   splnenia   procesných   podmienok konania o sťažovateľkinej sťažnosti.

13. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 366/2010 zo 16. júna 2011 v spojení s rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   442/2007   z 3.   decembra   2009   nadobudol právoplatnosť 27. septembra 2011.

Sťažovateľka doručila svoju sťažnosť ústavnému súdu až 1. októbra 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Preto sťažnosť podaná ústavnému súdu 1. októbra 2012, viac ako rok po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, bola podaná oneskorene.

14.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   proti   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 14 C 442/2007 z 3. decembra 2009 a sťažnosť proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 366/2010 zo 16. júna 2011 odmietol pre oneskorenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15. Ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje, že proti rozsudku krajského súdu podala   sťažovateľka   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Cdo 236/2011 z 26. júla 2012 tak, že dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku odmietol ako procesne neprípustné s tým, že vady   konania   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   zistené   neboli.   Vzhľadom na uvedené   a na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   nenamietala   porušenie   svojich   základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 236/2011 z 26. júla 2012, ústavný súd sa posúdením   tohto   uznesenia   nezaoberal   a považoval   ho   len   za   súčasť   argumentácie sťažovateľky.

16. Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   o   ďalších   nárokoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012