znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 477/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 7/2005   a   jeho rozsudkom č. k. 8 C 7/2005-83 z 26. novembra 2008 a uznesením č. k. 8 C 7/2005-121 z 29. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2010   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2005 a jeho rozsudkom č. k. 8 C 7/2005-83 z 26. novembra 2008 a uznesením č. k. 8 C 7/2005-121 z 29. septembra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   26.   októbra   2004   podal okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu proti spoločnosti B., a. s., Ž., o neplatnosť zmluvy o výkone správy a vrátenia preplatkov. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 8 Ro 104/2004 a následne pod sp. zn. 8 C 7/2005. Uznesením z 20. septembra 2005 okresný súd prerušil predmetné konanie do právoplatného skončenia veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/04 o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony. Sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania, o ktorom Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením č. k. 7 Co 36/2007-62 z 23. februára 2007   tak,   že   potvrdil   označené   uznesenie   okresného   súdu.   Dňa   12.   júna   2008   podal sťažovateľ predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predseda okresného súdu listom sp. zn. 1 SprS/201/2008 zo 7. júla 2008 oznámil, že vybavovanie napadnutej   veci   je   poznačené   právoplatným   rozhodnutím   o prerušení   konania,   po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava II vo veci sp. zn. Ps 12/04 sudca vo veci koná. Rozsudkom z 26. novembra 2008 okresný súd žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol a nepriznal sťažovateľovi trovy konania. Proti   predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.   Okresný   súd   uznesením   zo   4.   februára   2009   uložil   sťažovateľovi   povinnosť zaplatiť   súdny   poplatok   za   podané   odvolanie.   Dňa   16.   júla   2009   sťažovateľ   zaslal okresnému súdu doplnenie odvolania. Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 124/2009-115 z 30. júna 2009 zrušil rozsudok okresného súdu z 26. novembra 2008 a vrátil mu ho na ďalšie konanie z dôvodu, že nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu, a uznesením č. k. 6 Co 220/2009-117 z toho istého dňa zrušil uznesenie okresného súdu zo 4. februára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd 2. septembra 2009 vyzval sťažovateľa na predloženie potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomerov v lehote   10   dní.   Dňa   29.   septembra   2009   okresný   súd   uznesením   zamietol   žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Co   245/2010   z   10.   augusta   2010   potvrdil   uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2009.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2005 a jeho rozsudkom č. k. 8 C 7/2005-83 z 26. novembra 2008 a uznesením č. k. 8 C 7/2005-121 z 29. septembra 2009 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,   v   ktorom   vysloví,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 7/2005   došlo   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   zaručených   v   čl.   47   ods.   2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu v   označenom   konaní   konať   bez   ďalších   prieťahov   a   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.   Zároveň   požiadal o   ustanovenie právneho zástupcu   na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   7/2005   a   jeho   rozsudkom   č.   k. 8 C 7/2005-83 z 26. novembra 2008 a uznesením č. k. 8 C 7/2005-121 z 29. septembra 2009 došlo k porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   7/2005   a jeho   rozsudkom   č.   k.   8   C   7/2005-83 z 26. novembra 2008

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).

Z obsahu sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom okresného   súdu,   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   čase   jej   doručenia   ústavnému   súdu (8. septembra 2010) už tvrdené porušovanie označených práv netrvalo. Rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 7/2005-83 bol vyhlásený 26. novembra 2008.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   od   26.   novembra   2008,   keď   sťažovateľom   napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 7/2005-83 bol vyhlásený, do dňa podania sťažnosti ústavnému   súdu,   t. j.   8.   septembra   2010,   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   po predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   oneskorene   podanú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   7/2005   a jeho   uznesením   č.   k.   8   C   7/2005-121 z 29. septembra 2009, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

Ústavný súd poukazuje na to, že z citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ako teda vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu, ktorý vo veci rozhodol uznesením z 29. septembra 2009 a proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 245/2010 z 10. augusta 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 8 C 7/2005 a jeho uznesenie z 29. septembra 2009.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný súd   sťažnosť   v   časti   namietajúcej porušenie   základných   práv   postupom   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   a   jeho uznesením   z   29.   septembra   2009   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody a skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010