znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 476/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   R.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6, Košice,   konajúcou   prostredníctvom   JUDr.   Ivana   Humeníka,   PhD.,   a JUDr.   Tomáša Husovského,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   garantovaných   čl.   20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 117/2013 zo 17. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2014   doručená   sťažnosť   E.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základných práv garantovaných čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 117/2013 zo 17. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 10 C 82/2005 zo 17. decembra 2010 zamietol žalobu žalobcov v 1. až   12.   rade   o   určenie   vlastníctva   k pozemkom.   Medzi   hlavné   dôvody   zamietnutia žaloby patrila skutočnosť, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že ich právni predchodcovia počas svojho života nadobudli ako prídelcovia vlastníctvo dotknutých pozemkov, a teda že nepreukázali naliehavý právny záujem. Zároveň však okresný súd konštatoval,   že   súčasní   a   predchádzajúci   vlastníci   dotknutých   pozemkov   nemohli   tieto pozemky nadobudnúť platne, keďže nebol splnený predpoklad platného vydržania, a síce dobromyseľnosť.   Proti   tomu   rozsudku   okresného   súdu   podal   žalobca   odvolanie.   Podľa žalobcom   uvedených   odvolacích   dôvodov   okresný   súd   dospel   na   základe   vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   O   podanom   odvolaní   rozhodoval   odvolací   – krajský   súd,   ktorý   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa a nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

3. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila takto: «Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím Krajského a Okresného súdu bolo porušené základné právo na súdnu ochranu zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu základných práv a slobôd, a to z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia Krajského súdu, spočívajúceho predovšetkým v jeho samom odôvodnení. Tento nedostatok   v   konečnom   dôsledku   spôsobuje   neospravedlniteľnosť   a neudržateľnosť   jeho rozhodnutia ako predpoklad porušenia ústavnosti. Podstatou arbitrárnosti (svojvôle) súdu pri výklade a aplikácii zákonnej normy je v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06) popretie účelu a významu normy tým, že súd koná odchylným spôsobom resp., že koná v rozpore s princípmi formálnej logiky. Dodržiavaním logických postupov pri aplikácii a interpretácii práva, ktoré nachádzajú svoje vyjadrenie

predovšetkým   v   odôvodnení   príslušného   rozhodnutia,   dochádza   k   naplneniu   zásady predvídateľnosti a racionality. Popretie oboch zásad účelovým rozhodovaním spočívajúcim v arbitrárnosti súdu má za následok popretie ústavného princípu právneho štátu v čl. 1 ods. 1 Ústavy a princípu právnej istoty.

Ako   sťažovateľ   už   viackrát   poukázal,   porušovanie   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   má   korene   v   odôvodnení   zamietavého   rozhodnutia Krajského súdu. Požiadavkou kladenia dôrazu na kvalitu rozhodovania a jeho náležitého odôvodnenia   sa   Ústavný   súd   už   takisto   zaoberal   najmä   vo   svojom   rozhodnutí (I. ÚS 114/08)....

Ďalšou podmienkou kvality rozhodovania súdu, ktorá má zaručiť naplnenie princípu v čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je presvedčivosť odôvodnenia záverov prijatých v procese voľného hodnotenia dôkazov. Limitácia tohto oprávnenia súdu, ako predpoklad zákonnosti rozhodnutia, spočíva v nemožnosti svojvoľného selektívneho výberu dôkazov resp. dodržiavanie princípov právnej logiky pri ich vyhodnocovaní....

Rozhodnutie Ústavného súdu (I. ÚS 114/08) nie je jediným jeho stanoviskom, ktorý pojednáva o   podmienkach odôvodnenia,   ale   touto   otázkou sa Ústavný   súd   zaoberal už viackrát (I. ÚS 236/06): „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci podstatné   a   právne   významné“. Aj   tento   fakt nasvedčuje   tomu,   že   ku   koncipovaniu   svojich   záverov   musí   súd   pristupovať   citlivo a opatrne,   inak   bude   jeho   rozhodnutie   v dôsledku   v   ňom   obsiahnutých   vád,   postihnuté následkom nezákonnosti resp. protiústavnosti.

Ústavne neprijateľným postupom súdu sa stáva aj také rozhodovanie, pri ktorom všeobecný súd zámerne, selektívne vyberá dôkazy pre svoje stanovisko alebo im prikladá nepomerne vyššiu dôkaznú silu ako v skutočnosti majú. Takto jednostranne činný súd potom podkopáva   procesné   zásady   konania rovnosti   účastníkov a   zároveň princíp kontradiktórnosti....   Nedodržaním   princípu   kontradiktórnosti,   ktorého   následkom   je porušenie princípu   nestrannosti rozhodovania   sa   Ústavný   súd   venoval   v   rozhodnutí

(I. ÚS 52/03),   v   ktorom   uviedol   (cit.)   „Rozhodnutiu   súdu   vo   veci   samej   musí   teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám   obsiahnutým   v   princípe   rovnosti   zbraní   a   práve   na   kontradiktórne konanie“ Konaním súdu, ktorý jednostranne koná v prospech jedného z účastníkov konania je generálne neakceptovateľným a narúša tak medzi nimi princíp rovnosti...

Všeobecný súd, ktorý nerešpektuje hore uvedené princípy ústavnosti porušuje tak svojím konaním aj základné zásady procesného konania a požiadavku účinnej materiálnej ochrany zákonnosti uvedené v Občianskom súdnom poriadku v § 1... a v § 3 OSP...»

4.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla:   «Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   rozhodnutím Okresného   súdu   Poprad,   rozhodnutím   Krajského   súdu   Prešov,   bolo porušené základné právo na súdnu ochranu zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochranu základných práv a   slobôd z dôvodov arbitrárnosti rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti resp. nesplnenia požiadavky riadneho   odôvodnenia,   absencie   atribútu   presvedčivosti   a   teda   nezlučiteľnosti   účinkov interpretácií   a   aplikácii   s   ústavou   a   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách....

Protiústavná   interpretácia a postup   oboch   súdov,   ktorých záver   je,   že sa   právni predchodcovia   sťažovateľa   nestali   svojho   času   vlastníkmi   dotknutých   nehnuteľností spôsobuje primárne porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Sekundárnymi dôsledkami je porušenie práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Oba   súdy   sa   nesprávne   a   nedostatočne   vyrovnali   s   právnymi   argumentmi predloženými žalobcom v konaní...

Oba   súdy   pochybili,   keď   nebrali   do   úvahy   rozhodnutie   správneho   orgánu   a   to konkrétne Katastrálneho úradu v P., ktorý vo svojom rozhodnutí číslo Xo 12/2007 zo dňa

26. 6. 2007 uznal tieto listiny za právne perfektné a u parciel č... v zmysle výmeru o prídele č. 20802/1947-V/B zo dňa 25. 9. 1947 a výkazu nehnuteľností, ktorý je prílohou tejto listiny zapísal vlastnícke právo v prospech prídelcov...

Súdy nebrali absolútne do úvahy ani prípis miestneho národného výboru v S. zo dňa 8. 1. 1948 číslo 4230/1948,   ktoré bolo vydané k číslu konania 20802/1947-V/B   zo dňa 25.9.1947 a kde ide o opravu výmeru č. 20802/1947-V/B zo dňa 25. 9. 1947 kde je uvedené, že sa opravuje na výmeru 10 ha.

Summa   summarum,   zreteľne   preukázané   vlastnícke   právo   zo   strany   právnych predchodcov žalobcu bolo súdom absolútne nesprávne odmietnuté, a ani dostatočne riadne odôvodnené. Na vyššie vedené argumenty, súdy (predovšetkým Krajský súd) nedostatočne reagoval a jeho odpoveď bola strohá, racionálne neuchopiteľná. Ako príklad uvádzame odpovede na argumenty k otázke nadobudnutia pozemkov na základe prídelovej listin[y] a zaplatenia ceny za pridelené pozemky (str. 7, 8, 9 rozhodnutia Krajského súdu). Krajský súd uvádza,   že podmienkou nadobudnutia   vlastníctva v tom   čase bolo   zaplatenie   ceny, pričom tento dôvod bližšie nešpecifikuje (rovnako ako okresný súd). Proti námietke, že to nebolo   nutné   odpovedá,   neprijateľným   argumentom   per   petitio   principi („nebolo preukázané   vlastnícke   právo   prídelcov   k   pridelenej   poľnohospodárskej   nehnuteľnosti“). Krajský súd používa neprijateľný argument cirkularity. To, že sa zastavilo platenie na sumu 9184 Kčs neznamená, že nebola splnená podmienka na nadobudnutie vlastníctva. Viacero dokumentov   (napr.   zápisnica   zo   dňa   6.   12.   1957,   Prídelová   listina   bod.   3.   uvádza,   že začlenenie -   vnesenie   pozemkov do JRD je dôvodom   pre   neplatenie.   Nie dôvodom   pre nenadobudnutie vlastníctva ! Právni predchodcovia boli oslobodení od platenia.

Žalobca   je   toho   názoru,   že   jeho   argumenty   boli   tendenčne   odmietané   a   neboli racionálne   vyvrátiteľné.   Žalobca   nemá   dostatočné   záruky,   či   pri   kreovaní   záverečného úsudku/rozhodnutia, boli použité aj jeho argumenty vo voľnej úvahe súdov. Zároveň hovorí, že ak by zobral do úvahy tieto argumenty, nemohol by dospieť k záveru k akému dospel. Žalobca je toho názoru a prízvukuje, že opodstatnenosť jeho sťažnosti zvýrazňuje aj samotný   fakt,   že   súčasní   vlastníci   podľa   názoru   oboch   súdov   nenadobudli   dotknuté nehnuteľnosti dobromyseľne!»

5. Sťažovateľka v závere navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že „Krajský súd Prešov   svojim   rozhodnutím   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5Co/117/2013   zo   dňa 17. 09. 2013, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Poprad sp. zn.: 10C/82/2005 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Ďalej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby ústavný súd rozhodol,   že   krajský   súd   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 284,08 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť

uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti a z priložených príloh zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 18. novembra 2013.

8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

9.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vysporiadať   s relevantnou   otázkou,   či sťažnosť smerujúca voči napadnutému rozsudku krajského súdu nie je podaná oneskorene.

10.   Sťažovateľka   odvíja   zachovanie   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   pre   podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v zmysle §   53   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   od   doručenia upovedomenia   o   odložení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   pre   jeho bezdôvodnosť   zo   strany   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky.   Predmetné upovedomenie bolo sťažovateľke doručené 20. februára 2014.

11. Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (porov.   napr. I.   ÚS   67/02, II. ÚS 605/2013, II. ÚS 1/2014) mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný účastník konania priamo k dispozícii (môže ho sám podať), na podanie mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky.   Samotný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   povinný   vyčerpať   na   ochranu   svojich   základných   práv   alebo slobôd pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

12.   Na   plynutie lehoty   podľa   §   53 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   nemá vplyv doručenie   upovedomenia   o   odložení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ale rozhodujúci je deň právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, resp. deň, kedy sa sťažovateľka mohla o tomto napadnutom rozsudku krajského súdu dozvedieť. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 18. novembra 2013. Sťažovateľka bola oprávnená podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu najneskôr 20. januára 2014 (pondelok). Sťažovateľka podala (osobným podaním) sťažnosť ústavnému   súdu   17.   apríla   2014,   z čoho   nepochybne   vyplýva,   že   sťažnosť   nepodala v zákonnej dvojmesačnej lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014