znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 476/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. J. L., zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hnátom, Advokátska kancelária, Guothova 20, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 69/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 69/2009 b o l o   p o r u š e n é základné právo MUDr. J. L. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e   konať vo veci sp. zn. 16 C 69/2009 bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr.   J.   L.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 000 €   (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. J. L. trovy konania v sume 275,94   € (slovom   dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), a to do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   advokátovi   JUDr. Ľubomírovi   Hnátovi, Advokátska kancelária, Guothova 20, Bratislava.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti MUDr. J. L.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh posudzovaného konania

1.   MUDr.   J.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   je ako   manžel   navrhovateľom   v konaní o rozvod manželstva proti svojej manželke JUDr. Z. L. (ďalej len „manželka“), ktorá je sudkyňou   iného   súdu   v obvode   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“). Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 69/2009.

2.   Uvedené   konanie   sa   začalo   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   bol   okresnému   súdu doručený   25. februára   2009   a bol   pridelený   sudkyni   JUDr.   Zuzane   Doricovej.   Dňa 18. marca 2009 bol doručený manželke na vyjadrenie do 15 dní, ktorá 2. a 29. apríla 2009 požiadala o predĺženie lehoty; o žiadostiach sa nerozhodlo.

2.1 Napriek tomu okresný súd 17. apríla 2009 nariadil pojednávanie na 8. jún 2009. Predvolanie si manželka na adrese trvalého pobytu neprevzala a 20. mája 2009 bolo vrátené okresnému   súdu,   kam   sa   1.   júna   2009   dostavila   manželka   osobne   a prevzala   ho.   Pred otvorením pojednávania manželka oznámila, že 5. júna 2009 podala proti sudkyni žalobu o ochranu osobnosti, a namietla jej vylúčenie, ako aj ostatných sudcov   okresného súdu. Krajský súd uznesením z 22. júla 2009 sudkyňu vylúčil; okresný súd už 15. júla 2009 uznesením vyrubil manželke súdny poplatok za námietku.

2.2 Po vrátení veci okresnému súdu bola 30. júla 2009 pridelená sudkyni JUDr. Eve Mészárosovej; 4. augusta 2009 podala manželka odvolanie proti uzneseniu z 15. júla 2009. Dňa   8.   septembra   2009   bolo   nariadené   pojednávanie   na   14.   október   2009,   pričom predvolanie   bolo   doručené   manželke   14.   septembra   2009   s   nesprávnym   označením predmetu „o vypratanie   pozemku“ (namiesto „o   rozvod   manželstva“).   Manželka   preto podala proti sudkyni JUDr. Mészárosovej 12. októbra 2009 žalobu o ochranu osobnosti, čo oznámila   pred   otvorením   pojednávania   14.   októbra   2009,   a z tohto   dôvodu   namietla zaujatosť jej, ako aj všetkých ostatných sudcov okresného súdu. Pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil sťažovateľ ani jeho vtedajší advokát, bolo odročené na neurčito. Následne až 4. februára   2010   JUDr.   Mészárosová   uznesením   vyrubila   súdny   poplatok   za   podanú námietku, proti   ktorému   sa   manželka odvolala z dôvodu   nepriaznivej   sociálnej   situácie. Krajský súd následne 24. marca 2010 vylúčil JUDr. Mészárosovú, no nevylúčil ostatných sudcov z rozhodovania veci.

2.3 Po opätovnom vrátení bola vec 18. mája 2010 pridelená sudkyni Mgr. Adele Unčovskej, ktorá 19. mája 2010 vyzvala manželku na preukázanie majetkových pomerov. Dňa 19.   júla 2010 bolo okresnému   súdu   doručené   odvolanie manželky proti   uzneseniu krajského súdu z 24. marca 2010 o nevylúčení sudcov, v dôsledku čoho bol spis 6. augusta 2010 predložený krajskému súdu a odtiaľ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý ho vrátil s tým, že 18. januára 2011 bolo odvolacie konanie zastavené; uznesenie o zastavení konania bolo manželke doručené 25. februára 2011.

Dňa   23.   novembra   2011   okresný   súd   uznesením   zrušil   uznesenia   o súdnych poplatkoch z 15. júla 2009 a zo 4. februára 2010 z dôvodu, že námietkam manželky bolo vyhovené,   a teda   súdny   poplatok   nemusela   platiť,   zároveň   nariadil   pojednávanie   na

2. február   2012;   predvolanie   bolo   vypravené   27.   decembra   2011   a manželke   doručené 21. januára 2012.

2.4 Dňa 23. januára 2012 manželka doručila okresnému súdu a 24. januára 2012 dôkazmi doplnila obsiahle podanie, ktorým žiadala okrem iného o zrušenie pojednávania nariadeného   na   2.   február   2012,   o odňatie   veci   okresnému   súdu   a prikázanie   inému, o prerušenie   konania   a   o vyšetrenie   psychického   stavu   sťažovateľa   (bludová   porucha) na zistenie jeho spôsobilosti   na právne úkony. Prikázanie mimo   obvodu   krajského   súdu odôvodnila   tým,   že   detaily   jej   súkromného   života   by   museli   skúmať   jej   kolegovia   – sudcovia z obvodu krajského súdu. Sťažovateľ ju aj jej deti údajne terorizuje, čím chce získať spoločný majetok. Sama ho však „má rada“. Okresný súd 1. februára 2012 oznámil sťažovateľovi,   že „návrh   na   odročenie   posúdil   ako   dôvodný   vzhľadom   na   prekážky procesnej povahy, ktoré bránia vec pojednávať“. Nariadené pojednávanie, ktoré sa kvôli tomu konalo v neprítomnosti oboch účastníkov, potom odročil na neurčito.

2.5 Ďalšie konanie okresného súdu sa sústredilo na návrh na prikázanie veci. Dňa 14. februára 2012 sudkyňa dala vyzvať manželku, aby oznámila, ktorému súdu sa má vec prikázať, a zaplatila súdny poplatok. Zásielka doručovaná do vlastných rúk bola uložená na pošte 28. februára 2012 a manželka si ju prevzala až 18. marca 2012. Dňa 27. marca 2012 požiadala   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Dňa   27.   apríla   2012   dal   okresný   súd pripojiť   spisy   týkajúce   sa   spôsobilosti   sťažovateľa   na   právne   úkony   (podľa   návrhu manželky   z 23. januára   2012),   17.   mája   2012   okresný   súd   manželke   zaslal   tlačivo na preukázanie   majetkových   pomeroch;   zásielka   bola   uložená   na   pošte   23.   mája   2012 a manželka si ju prevzala až 10. júna 2012. Dňa 25. júna 2012 zaslala vyplnené tlačivo späť.Uznesením   z 28.   júna   2012   doručeným   manželke   17.   augusta   2012   (na   pošte uloženým od 1. augusta 2012) jej okresný súd oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal; medzičasom 13. augusta 2012 nechal pripojiť manželkou žiadané spisy. Dňa 30. augusta 2012 mu bolo doručené odvolanie manželky proti uzneseniu z 28. júna 2012, v dôsledku čoho   bol   spis   26. septembra   2012   predložený   krajskému   súdu.   Ten   vo   veci   rozhodol uznesením   z 26. marca   2013   tak,   že   uznesenie   potvrdil   a 28.   mája   2013   spis   vrátil okresnému súdu, ktorý dal uznesenie krajského súdu doručiť. Zásielka pre manželku bola uložená na pošte 5. júna 2013 a 27. júna 2013 bola súdu vrátená ako nedoručená, pričom manželka 9. júla 2013 požiadala o jej preposlanie a z opatrnosti podala aj dovolanie proti uzneseniu krajského súdu. Dňa 27. septembra 2013 okresný súd vydal uznesenie, ktorým zamietol návrh manželky z 21. januára 2012 na prerušenie konania, lebo súvisiace konania už   boli   právoplatne   skončené.   Uznesenie   bolo   manželke   doručené   4.   novembra   2013 (pričom na pošte bolo uložené už 15. októbra 2013). Manželka podala proti uvedenému uzneseniu 19. novembra 2013 odvolanie.

3. Uvedené zistenia vyplývajú zo spisu   okresného súdu, do   ktorého ústavný súd nahliadol, a zodpovedajú aj zhodným tvrdeniam oboch účastníkov.

II.

Sťažnosť a vyjadrenia účastníkov

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) namieta, že uvedeným postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Pritom   osobitne   zdôraznil, že okresný   súd „nekonal   v zmysle   §   6   O.   s.   p.   tak,   aby   ochrana   práv   bola   rýchla a účinná.... prieťah v konaní Okresného súdu... konštatovala aj podpredsedníčka Krajského súdu...   vo svojom   liste   zo   dňa   21.   11.   2012,   a to   konkrétne   v období   od   21.   02.   2011 do 23. 11. 2011, kedy Okresný súd... neuskutočnil žiadne procesné úkony. Rovnako odo dňa vyhotovenia prípisu... zo dňa 19. 02. 2013 nevykonal Okresný súd... žiadny úkon vo veci a je nečinný.“

Na základe toho sťažovateľ navrhol, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný   súd“)   nálezom   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   bolo porušené   jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal   okresnému   súdu   konať vo   veci   zbytočných   prieťahov   a   priznal   mu   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania.

5. Okresný súd vo svojom vyjadrení uznal, že „konanie pod sp. zn. 16C/69/2009 je poznačené   prieťahmi“,   k ich   vzniku   však „došlo   z objektívnych   dôvodov,   a to   najmä z dôvodu   nadmernej   zaťaženosti   sudcov   a vyšších   súdnych   úradníkov...   Subjektívne zavinenie   zákonnej   sudkyne,   vyššieho   súdneho   úradníka,   prípadne   iných   zamestnancov súdu.“. Poukázal tiež na obdobia, keď sa spis nachádzal na vyšších súdoch, a pre prípad vyhovenia sťažnosti požiadal ústavný súd, „aby vzal do úvahy, že zákonná sudkyňa svojím postupom   vznik   prieťahov   nezavinila“ a „aby   pri   rozhodovaní   o priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody“.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

6. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Účelom týchto práv je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty osoby domáhajúcej sa svojho práva nedochádza už samotným prerokovaním veci na súde, ale zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom (konštantná judikatúra, porov. z posledného obdobia I. ÚS 422/2013, II. ÚS 223/2013, III. ÚS 250/2013, IV. ÚS 371/2013).

7.   Pri   posudzovaní,   či   postup   súdu   porušuje   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   tri   kritériá:   zložitosť   veci, správanie sťažovateľa v konaní a postup konajúceho súdu.

7.1 Konanie o rozvod manželstva je v zásade skutkovo i právne jednoduchá vec (porov. napr. II. ÚS 91/09, III. ÚS 180/2012, IV. ÚS 257/09).

7.2 Sťažovateľ okrem neúčasti na jedinom nariadenom pojednávaní, ktoré však bolo odročené kvôli námietke zaujatosti, k prieťahom neprispieval.

7.3 Zdrojom prieťahov je však postup okresného súdu, ktorý ho vôbec neprispôsobil skutočnosti, že ide o vec týkajúcu sa osobného stavu, v ktorej má postupovať urýchlene (porov. naposledy citovaná judikatúra). Vznesenie námietky zaujatosti a podanie viacerých odvolaní manželkou a z toho vyplývajúcu potrebu vyčkania rozhodnutia nadriadeného, resp. odvolacieho súdu   okresnému   súdu,   pochopiteľne,   pričítať nemožno.   Konanie okresného súdu je však poznačené dvoma dlhšími obdobiami nečinnosti, a to od októbra 2009 do januára 2010,   keď   súd   nijako nekonal   o podanej   námietke   zaujatosti   [napriek   zákonnej povinnosti   urobiť   tak   do   15   dní,   porov.   §   16   ods.   1   prvú   vetu   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)],   a od   marca   do   novembra   2011,   teda   celkovo   približne   13 mesiacov.   Ešte   z väčšej   časti   sú   však   vzniknuté   prieťahy   dôsledkom   jeho   celkovo nesústredeného a neefektívneho postupu, ktorý sa prejavil napríklad tým, že

a)   o odvolaní   manželky   proti   uzneseniu   z 15.   júla   2009   bolo   rozhodnuté   až 23. novembra 2011, hoci spis bol medzičasom už aspoň raz na krajskom súde; navyše, toto uznesenie   (spolu   s uznesením   zo   4.   februára   2010)   bolo   zrušené   ako   nedôvodné,   lebo manželka mala so svojimi námietkami zaujatosti úspech, no napriek tomu okresný súd – vo výsledku zbytočne – od 19. mája 2010 do 19. júla 2010 skúmal otázku, či manželka má nárok   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (čo   uviedla   ako   odvolací   dôvod   proti uvedeným dvom uzneseniam);

b) po doručení podania manželky 23. januára 2012 odročil pojednávanie na neurčito. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   podotýka,   že   nedokázal   identifikovať   ustanovenie Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   by návrhu na odňatie   a prikázanie veci   z dôvodu vhodnosti priznával odkladný účinok na konanie už skôr nariadeného pojednávania. Taký účinok   nevyžaduje   ani   ústava   –   odňatie   a   prikázanie   veci   inému   súdu   nepredstavuje realizáciu práva účastníka na zákonného sudcu, ale naopak, zásah do zásady zákonného sudcu a výnimku z nej, keďže tento návrh sleduje prenesenie rozhodovania zo zákonného sudcu   (vecne a miestne príslušného súdu) na sudcu iného súdu (vecne, no nie miestne príslušného, porov. § 11 ods. 1 OSP). Z toho vyplýva, že súd, ktorý vo veci koná ako vecne a   miestne   príslušný   súd,   je   zákonným   súdom   až   do   (konštitutívneho)   rozhodnutia nadriadeného súdu   o tom,   že sa   mu vec odníma a prikazuje sa   inému súdu.   Ak   by aj nadriadený súd vec prikázal inému súdu, nevystavuje sa konajúci súd riziku, že by konal ako vecne a miestne nepríslušný a že by z tohto dôvodu konanie zaťažil vadou. Konajúci súd preto nemá žiaden dôvod, aby len preto, že bol podaný taký návrh, vo veci nevykonal už   skôr   naplánovaný   alebo   nariadený   úkon.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo v okolnostiach prerokúvanej veci (dlhý čas, ktorý uplynul od podania návrhu) povinnosťou okresného   súdu   vykonať pojednávanie nariadené   na 2.   február 2012.   To   mohol   využiť nielen na to, aby si vôbec sám urobil obraz opodstatnenosti tvrdení manželky o psychických poruchách sťažovateľa a jeho nespôsobilosti na právne úkony, ale aj aby zistil stanovisko sťažovateľa   k obsahu   obsiahleho   návrhu   jeho   manželky   z 23.   januára   2012,   ktoré obsahovalo   aj   meritórne   vyjadrenia   proti   rozvodu   manželstva   (že   má   sťažovateľa   rada a pod.).   Ďalej ho mohol   využiť aj na to,   aby krátkou   cestou   zistil,   ktorému   súdu   chce manželka vec prikázať, teda to, čo inak zisťoval a vo výsledku nezistil písomnou výzvou;

c)   napriek   odročeniu   pojednávania   nariadeného   na   2.   február   2012   na   účely vyrovnania sa s procesnými návrhmi manželky okresný súd počas konania o tomto návrhu zároveň pripájal iné spisy a oboznamoval sa s nimi, pričom nie je zrejmé, prečo sa touto otázkou nemohol zaoberať už na pojednávaní 2. februára 2012, kde mohol zistiť okrem iného   aj   stanovisko   sťažovateľa   k nej.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   podotýka,   že sťažovateľ mal počas celého konania právneho zástupcu (advokáta), ktorý takéto vyjadrenia mohol   poskytnúť   aj   vtedy,   ak   by   sťažovateľ   skutočne   mal   jeho   manželkou   tvrdené psychické problémy a ak by aj skutočne bol negatívne dotknutý jeho úsudok. To mohlo okresnému súdu podľa okolností umožniť rozhodnúť aj o návrhu manželky na prerušenie konania podstatne skôr než 27. septembra 2013 a prípadne aj tak, aby odvolanie manželky proti tomuto uzneseniu mohlo byť predložené odvolaciemu súdu a prerokované spoločne so skorším odvolaním proti uzneseniu z 28. júna 2012.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   vo   svojej judikatúre už dokázal tolerovať ojedinelé obdobia nečinnosti v trvaní niekoľkých mesiacov. Podľa   názoru   ústavného   súdu   totiž   nie   je   podstatné,   aby   súd   vždy   v pravidelných intervaloch vykazoval v určitej veci neustále ďalšie úkony, akokoľvek by boli nezmyselné alebo neúčelné. Vzhľadom na to, že každý sudca má súčasne pridelených viacero vecí, je možné akceptovať, že sa im bude venovať postupne a zaoberanie sa jednou z nich môže znamenať aj kratšiu   nečinnosť v iných.   Podstatné však   je,   aby konanie ako celok   bolo poznačené efektívnosťou a sústredenosťou a aby z každého jednotlivého úkonu (hoci by aj boli vykonávané vo väčších časových rozostupoch) bolo zrejmé, že súd zmysluplne smeruje ku konečnému meritórnemu rozhodnutiu veci a maximálne využíva právnymi predpismi daný   priestor   účelného   a efektívneho   postupu.   Z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   skôr akceptovateľné zdržanie v podobe redších, ale sústredených, zmysluplných a efektívnych úkonov, než neustála, no neefektívna, neúčelná či dokonca kontraproduktívna aktivita súdu. Tá sama osebe nikdy nemôže postačovať na záver, že v konaní nedochádza k zbytočným prieťahom.

7.4 Preto možno uzavrieť, že okresný súd doteraz v prerokúvanej veci nepostupoval v súlade   s   §   101   ods.   1   OSP.   Dôsledkom   je   stav,   že   o návrhu   sťažovateľa   na   rozvod manželstva   po   bezmála   piatich   rokoch   nielenže   nebolo   rozhodnuté,   ale   nebol   ani   raz meritórne   prerokovaný   na   pojednávaní.   Postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 69/2009 je tak poznačený zbytočnými prieťahmi, v dôsledku čoho ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Pre tento záver je nepodstatné, či postup okresného súdu je subjektívne zavinený alebo nezavinený   konajúcim   sudcom   alebo   nevytvorením   vyhovujúcich   personálnych a materiálnych   podmienok   na   výkon   súdnictva   štátom   a súdnej   správy,   takže   tvrdenia okresného súdu v tomto smere (bod 5) museli zostať nepovšimnuté.

V nadväznosti na to ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prikázal okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 16 C 69/2009 bez zbytočných prieťahov, čo znamená najmä vec čo najskôr meritórne prerokovať a rozhodnúť.

8.   Rozhodnutie   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sa   zakladá   na konštatnej   judikatúre   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   konštatovanie   porušenia   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v zásade pre sťažovateľa nie je dostačujúcim zadosťučinením. Ústavný súd tak podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4   a 5   zákona   o ústavnom   súde   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € a vo zvyšku mu nevyhovel. Pri jeho určení vychádzal z obdobných prípadov v judikatúre (II. ÚS 91/09, III. ÚS 180/2012, IV. ÚS 257/09), pričom osobitne zohľadnil to, že

a) vo veci sa doteraz nekonalo ani jedno meritórne pojednávanie, t. j. prieťahy nie sú dôsledkom činnosti, ktorá by bezprostredne smerovala k meritórnemu rozhodnutiu,

b) manželka je sama sudkyňou, ktorej správanie v konaní pred okresným súdom svedčí o tom, že dokáže účinne využívať procesné možnosti dané Občianskym súdnym poriadkom na sťažovanie postupu súdu. Ak okresný súd (aj po zohľadnení nevyhnutnej ingerencie   krajského   súdu,   napríklad   v otázke   posúdenia   námietok   zaujatosti)   nebol   za takmer päť rokov schopný týmto postupom efektívne čeliť aspoň do tej miery, aby vec čo len raz meritórne prerokoval na pojednávaní, mohlo to u sťažovateľa oprávnene vyvolať dojem bezmocnosti samého seba i štátu pri presadzovaní jeho práv.

9. V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde bol okresný súd zaviazaný uhradiť trovy   konania   úspešnému   sťažovateľovi,   keďže   za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa považoval   ústavný   súd   už   samo   vyhovenie   sťažnosti.   Uhrádzané   trovy   pozostávajú z odmeny   advokáta   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   zastúpenia a vypracovanie sťažnosti) po 130,16 €, teda spolu 260,32 €, k tomu patrí dvakrát paušálna náhrada miestnych výdavkov po 7,81 €, teda spolu 15,62 €, čo zodpovedá i vyčísleniu trov predloženému účastníkom, voči ktorému okresný súd nevzniesol výhrady. Určené trovy uhradí okresný súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu do rúk advokáta JUDr. Ľubomíra Hnáta (§ 149 ods. 3 OSP v spojení s § 31a a zákona o ústavnom súde).

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania a prijal tento nález na neverejnom zasadnutí (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014