znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 476/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., K., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 99/2011 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011   doručená   sťažnosť   S.   L.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 99/2011 z 30. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bola podaná žaloba o zaplatenie sumy 33 € s prísl. z dôvodu, že nezaplatil cestovné v MHD v P. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 200/2010 žalobu   zamietol   a žalobcu   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania.   Na odvolanie žalobcu vo veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením z 30. júna 2011 zrušil napadnutý rozsudok   a vrátil vec súdu   1.   stupňa na ďalšie konanie. Sťažovateľ uviedol,   že postup krajského súdu bol v rozpore so zákonom a porušil ním jeho základné práva, pretože pokiaľ uviedol právny názor, že bolo treba uplatnený nárok posúdiť ako majetkové právo, na ktoré sa   vzťahuje   ustanovenie   §   101   Občianskeho   zákonníka   týkajúce   sa   premlčacej   lehoty, pretože nejde o náhradu škody pri preprave nákladu, tento je nesprávny. Tvrdil, že krajský súd prekročil výklad právnej normy, ktorý nebol správny, preto porušil jeho základné práva, na základe čoho žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Uznesením   Krajského   súdu   Košiciach   zo   dňa   30.06.2011   vedeným   pod   sp.   zn. 3 Co/99/2011   Krajský   súd   v   Košiciach   porušil   sťažovateľovo   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou ako aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   30.06.2011   vedené   pod   sp.   zn. 3 Co/99/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. S.   L.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   400,13   Eur,   ktorú   je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 99/2011.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom a slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale ochrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ako to vyplýva z nesporných skutočností uvádzaných sťažovateľom, krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. To znamená, že sťažovateľ má opätovne možnosť uplatňovať všetky v sťažnosti uvedené námietky pred všeobecným súdom, teda tak pred okresným súdom, ako v prípadnom ďalšom odvolacom konaní pred krajským súdom, vrátane vyslovenia svojho právneho názoru. I naďalej teda môže trvať na vlastnom právnom názore a ten procesným spôsobom aj uplatňovať, pretože z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecných súdov zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre samotné rozhodnutie (napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, I. ÚS 46/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   uvedené   závery   zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   nevyplýva   možnosť   porušenia   jeho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   na   tom   základe   nevyplýva   ani   možnosť   porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011