znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 476/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   R.   M.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Nc 918/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010 doručená   sťažnosť   Ing.   R.   M.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 918/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 918/97 podaním doručeným okresnému súdu 5. júna 1997 domáhal „určenia neplatnosti“ rozsudku sp. zn. 17 C 896/93 zo 4. júna 1997 vyhláseného okresným súdom a zároveň sa týmto podaním   domáhal   vylúčenia   sudkyne   okresného   súdu   z   ďalšieho   prerokovania a rozhodnutia v tej istej veci vedenej pod sp. zn. 17 C 896/93. Podľa tvrdení sťažovateľa aj napriek   viacerým   sťažnostiam   na   prieťahy   v   konaní   dosiaľ   nedostal   žiadne „priame vybavenie“ a okresný súd vo veci ostal nečinný až doteraz.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Vo veci som dňa 29. 12. 1997 obdržal list predsedu Okresného súdu v Žiline... pod sp. zn.   Spr. 3178/97, na ktorom je dátum 18. 12. 1997 a je označený ako „odpoveď na podanie zo dňa 27. 11. 1997“, v tomto liste mi predseda senátu o. i.   oznamuje, že moje podanie z 5. 6. 1997 považuje „ako nový návrh“.

Listom z 5. 1. 1998, č. k. Nc 918/97 ma súd vyzval dostaviť sa na súd vo veci „neúplného podania“. V určený deň som sa dostavil na súd...

Na skutočnosť, že moje podanie zo dňa 5. 6. 1997 má všetky náležitosti podľa § 42 ods. 3 OSP som súdu poukázal podaním zo dňa 18. 1. 1998 a v ďalšom podaní súdu   z 12. 10. 1998 som poukázal na zbytočné prieťahy zo strany súdu vo veci samej.

Keďže súd vo veci samej zostal nečinný po viac ako 6 rokov, podal som ďalšiu sťažnosť pre zbytočné prieťahy Ministerstvu spravodlivosti SR listom z 18. 9. 2003, na čo mi toto ministerstvo odpovedalo listom č. 1131702003-51/1560-C zo dňa 13. 10. 2003 iba oznámením, že moje podanie postupujú na priame vybavenie predsedovi Okresného súdu v Žiline. Keďže od podania žaloby (5. 6. 1997) uplynulo už viac ako 13 rokov bez toho, aby vo veci učinil súd akékoľvek rozhodnutie, mám obavy, že napriek už podaným sťažnostiam nedomôžem sa na súde spravodlivosti a svojho práva, a práva na konania bez zbytočných prieťahov,   cítim   sa   morálne   aj   materiálne   poškodený   a   žiadam   týmto   aj   o   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktorého   výšku   odvodzujem   od   výšky   ceny nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania 17 C 896/93...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„I. Právo sťažovateľa, aby jeho vec bola prejednaná bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom v Žiline, č. k. Nc 918/97 bolo porušené.

II. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 25 964,74 EUR.“

Na záver sťažovateľ uviedol: „Zároveň   si   dovoľujem,   ako   71-ročný   starobný   dôchodca,   požiadať,   aby   mi   súd ustanovil zástupcu v konaní pred ním, ak je to nevyhnutné.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 918/97.

Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. Nc 918/97 pre posúdenie možného prijatia sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd zistil, že v označenom konaní okresný súd konal o návrhu sťažovateľa doručenom okresnému súdu 5. júna 1997, ktorým   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   okresný   súd   vylúčil   z prerokovania   veci   vedenej okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   C   896/93   zákonnú   sudkyňu,   pričom   svoju   žiadosť odôvodnil   tým,   že   mu   zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 17 C 896/93 neumožnila konfrontáciu so svedkyňou, text zápisnice po výpovedi žalovanej diktovala slovami, ktoré táto nevyriekla, výpovede účastníkov „komolila“, uvádzala ich do zápisnice s opačným zmyslom, a tak pojednávanie viedla tendenčne nadržiavaním žalovanej strane.   Sťažovateľ   v predmetnom   podaní   tiež   uviedol,   že   konajúca   sudkyňa   nebola   na vyhlásenie rozsudku sp. zn. 17 C 896/93 zo 4. júna 1997 pripravená a rozsudok po jeho vyhlásení nijako neodôvodnila. Okrem toho sťažovateľ v predmetnom podaní uviedol, že ho predkladá „... aj ako žalobu o neplatnosť vyhlásenia rozsudku vo veci 17 C 896/93“.

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C   896/93 pre   posúdenie   možného   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistil,   že predmetné konanie bolo konaním o žalobe sťažovateľa a spol. o neplatnosť kúpnej zmluvy z 18. apríla 1969, pričom rozsudkom č. k. 17 C 896/93-60 zo 4. júna 1997 okresný súd žalobu   sťažovateľa   a spol.   v celom   rozsahu   zamietol.   Sťažovateľ   a spol.   podaním doručeným   okresnému   súdu   18.   novembra   1997   podali   proti   uvedenému   rozsudku odvolanie, v ktorom okrem iného uviedli:

„Za   obzvlášť   závažnú   okolnosť   v tomto   smere   považujeme   skutočnosť,   že predsedníčka   senátu...   nevyhlásila   rozsudok   spôsobom,   ktorý   vyžaduje   zákon   v   §   156, ods. 1. OSP: rozsudok nebol vyhlásený verejne, keďže oznámila len vo svojej kancelárii, č. dv. 16 a vôbec neuviedla odôvodnenie rozsudku. Aj pre túto skutočnosť, ako domnievame, platí   ustanovenie   §   40,   ods.   1   OZ   o neplatnosti   právneho   úkonu   ak   nebol   vykonaný spôsobom, ktorý vyžaduje zákon. Táto skutočnosť bola podnetom pre žalobu pod 2/ na podanie   osobitného   návrhu Okresnému súdu   v Žiline   dňa 5.   6.   1997 v predmetnej   veci o neplatnosť vyhlásenia rozsudku (žaloba) a 2. návrhu na vylúčenie sudcu...“

V dôsledku odvolania sťažovateľa a spol. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 1594/98 z 3. decembra 1998 potvrdil rozsudok okresného súdu   sp.   zn.   17   C   896/93   zo   4.   júna   1997,   pričom   obidva   tieto   rozsudky   nadobudli právoplatnosť 8. februára 2000.

Podľa § 204 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase vyhlásenia rozsudku sp. zn.   17   C   896/93   zo   4.   júna   1997   bolo   možné   odvolanie   odôvodniť   akoukoľvek nesprávnosťou napádaného rozhodnutia alebo postupu prvostupňového súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   vychádzajúc   zo   všeobecne   platnej   zásady,   že   podania sa posudzujú podľa ich obsahu, a nie podľa ich označenia, ústavný súd ustálil, že sťažovateľ sa podaním doručeným okresnému súdu 5. júna 1997, o ktorom okresný súd konal pod sp. zn. Nc 918/97, domáhal v podstate tohto istého nároku, akého sa domáhal aj odvolaním proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 896/93 zo 4. júna 1997, pričom v obidvoch prípadoch sťažovateľ sledoval rovnaký cieľ, a to zrušenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 896/93 zo 4. júna 1997. Tento nárok sťažovateľ odôvodňoval jednak samotnou ním tvrdenou   vecnou   nesprávnosťou   tohto   rozsudku,   nesprávnosťou   v postupe   zákonnej sudkyne pri jeho vyhlasovaní, ako aj v postupe, ktorý jeho vyhláseniu predchádzal.

Z hľadiska   Občianskym   súdnym   poriadkom   predvídaných   prostriedkov   na dosiahnutie   sťažovateľom   sledovaného   cieľa,   ktorým   bolo   zrušenie   rozsudku   okresného súdu sp. zn. 17 C 896/93 zo 4. júna 1997, možno za efektívny právny prostriedok považovať práve sťažovateľom podané odvolanie ako riadny opravný prostriedok, na základe ktorého v prípade uznania opodstatnenosti sťažovateľom a spol. uvádzaných dôvodov odvolacím súdom mohlo dôjsť k zrušeniu napadnutého rozsudku sp. zn. 17 C 896/93 zo 4. júna 1997 a zároveň k rozhodnutiu o tom, že konajúca sudkyňa okresného súdu je vylúčená z ďalšieho prerokovania   a rozhodovania   vo   veci.   To,   že   sťažovateľ   a spol.   neboli   v konaní   o ich odvolaní úspešní, ešte nemôže viesť ku konštatovaniu, že tento riadny opravný prostriedok nebol, resp. nemohol byť efektívnym nástrojom na dosiahnutie sťažovateľom sledovaného cieľa a že tohto cieľa by sa sťažovateľ mohol domôcť v konaní o jeho návrhu doručenom okresnému súdu 5. júna 1997, o ktorom okresný súd konal pod sp. zn. Nc 918/97.

Aj keď okresný súd podanie sťažovateľa doručené 5. júna 1997 (sp. zn. Nc 918/97) pripojil   k spisu   vedenému   pod   sp.   zn.   17   C   896/93   až   8.   novembra   1999,   t. j.   už   po rozhodnutí krajského súdu z 3. decembra 1998 o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp.   zn.   17   C   896/93   zo   4.   júna   1997,   vzhľadom   na   identickosť   dôvodov   uvádzaných sťažovateľom tak v jeho odvolaní proti rozsudku sp. zn. 17 C 896/93 zo 4. júna 1997, ako aj v jeho podaní doručenom okresnému súdu 5. júna 1997, o ktorom okresný súd konal pod sp. zn. Nc 918/97, ktorými sťažovateľ sledoval rovnaký zámer, možno ustáliť, že sťažovateľ vediac o tom, ako bolo rozhodnuté o jeho odvolaní, mohol rozumne očakávať, ako bude rozhodnuté aj o jeho podaní doručenom okresnému súdu 5. júna 1997. Z tohto hľadiska sa „vyčkávanie“ sťažovateľa na rozhodnutie vo veci jeho podania doručeného okresnému súdu 5. júna 1997 javí ako účelové, pretože sám sťažovateľ vyvolal duplicitné konania, pričom skončením jedného z nich mohol predvídať spôsob skončenia, resp. vybavenia aj druhého konania.

S ohľadom na už uvedenú zásadu, že podania účastníkov súdnych konaní je potrebné posudzovať podľa ich obsahu, a nie podľa ich „technického“ označenia, ústavný súd dospel k záveru,   že   meritórnemu   vybaveniu   podania   sťažovateľa   doručeného   okresnému   súdu 5. júna 1997 bráni zákonná prekážka spočívajúca už v právoplatnom rozhodnutí o obsahovo identickom   odvolaní sťažovateľa   (res   iudicata),   takže ide   o   taký   procesný   stav,   keď   je vylúčené, aby okresný súd v súvislosti s vybavením podania sťažovateľa doručeného 5. júna 1997   porušoval   sťažovateľom   označené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okrem uvedeného ústavný súd poznamenáva, že napadnuté konanie sťažovateľa je vedené v registri „Nc“, teda ide o právne a skutkovo nejasné podanie, pričom ústavný súd pripomína, že aj aplikácia čl. 48 ods. 2 ústavy predpokladá perfektný návrh, o čo v danom prípade   nejde.   Inak   povedané,   napadnuté   nejasné   podanie   na   čl.   48   ods.   2   ústavy v okolnostiach prípadu ani nie je akceptovateľné.

Zjavne   neopodstatneným   návrhom   je   návrh,   ktorým   sa   namieta   taký   postup orgánu verejnej moci, v postupe ktorého vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II.   ÚS   1/05, II.   ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Z uvedených dôvodov ústavný súd s poukazom na ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   už   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti nezaoberal.

Ústavný súd tiež podotýka, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho dôvodu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010