SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 475/2014-41
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Advokátskakancelária, Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 2 Tdo V 12/2013 a jeho uznesením z 21. novembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.2 Tdo V 12/2013, ako aj uznesením z 21. novembra 2013 p o r u š i l základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, akoaj jeho právo na spravodlivé súdne konanie a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 6ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo V 12/2013z 21. novembra 2013 z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume340,86 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súdSlovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča,Advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 475/2014-13 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 12/2013 a jehouznesením z 21. novembra 2013.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 18. mája 2015a najvyšší súd vo vyjadrení z 13. novembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo odústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že 27. augusta 2012 bola na sťažovateľa podaná obžaloba preprečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona na tom základe, že30. apríla 2012 okolo 10.30 h v na štátnej ceste č. 1/18 ( ⬛⬛⬛⬛ )v súvislosti s dokumentovaním priestupku na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnejpremávky, ktorého sa dopustil sťažovateľ ako vodič osobného motorového vozidla zn.Renault Kangoo EČV ⬛⬛⬛⬛, po uložení blokovej pokuty vo výške 60 € hliadkouObvodného oddelenia Policajného zboru Levoča žiadal od členky hliadky nstržm.Bc., aby mu bola uložená polovičná pokuta bez vydania pokutových blokov.
Trestným rozkazom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovanýtrestný súd“) sp. zn. PK-2 T 28/2012 z 21. septembra 2012 bol sťažovateľ uznaný zavinného podľa obžaloby a bol mu uložený peňažný trest vo výmere 500 €, pričom preprípad zmarenia tohto trestu bol uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6mesiacov.
Na základe odporu podaného proti trestnému rozkazu rozsudkom špecializovanéhotrestného súdu č. k. PK-2 T 28/2012-161 z 28. novembra 2012 bol sťažovateľ opätovneuznaný vinným podľa obžaloby a bol mu uložený peňažný trest vo výmere 400 € a preprípad jeho zmarenia náhradný trest odňatia slobody na 3 mesiace.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 2/2013 z 30. apríla 2013 bolo odvolaniesťažovateľa proti rozsudku špecializovaného trestného súdu zamietnuté.
Proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktoromnamietal, že si nebol vedomý spáchania priestupku, o čom sa následne presvedčil pozastavení hliadkou prečítaním zákona. Potom sa sťažoval na postup hliadky a pri čakaní navybavenie stretol aj policajta, ktorý s ním priestupok riešil. Sťažovateľ sa s ním dostal doslovnej výmeny názorov a povedal mu, že sa bude sťažovať. Do toho času nebolopodplácanie nikde a nikým spomenuté. Policajti si boli vedomí svojho pochybenia, a takbolo pre nich jednoduchšie uviesť, že sťažovateľ ich chcel podplatiť. Keby to bola pravda,boli by ho predviedli, čo sa však nestalo. Policajti začali konať až potom, čo sa sťažovateľprišiel na nich sťažovať. Podané dovolanie sťažovateľ právne odôvodnil podľa § 371 ods. 1písm. i) Trestného poriadku.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 12/2013 z 21. novembra 2013 bolodovolanie sťažovateľa odmietnuté.
Najvyšší súd odôvodňuje svoje uznesenie tým, že v spise je záznam o zložení sumy400 €, teda o zaplatení uloženého peňažného trestu s tým, že jeho vykonaním došlok zahladeniu odsúdenia podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona.
Uvedené znamená, že najvyšší súd sa podstatou dovolacích námietok sťažovateľavôbec nezaoberal, vybral sa ľahšou cestou a vyjadril názor, že sťažovateľ trest vykonal,odsúdenie má zahladené a hľadí sa na neho, akoby nebol trestaný (správne má byť „akobynebol odsúdený“, pozn.). To znamená, že dovolaním sa už zaoberať nemusí. Pritomsťažovateľ peňažný trest musel uhradiť, lebo mu hrozila sankcia vo forme náhradného trestuodňatia slobody v trvaní troch mesiacov.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd pristúpil k podanému dovolaniu ľahostajne,o čom svedčí aj odôvodnenie na necelých štyroch stranách textu. Sťažovateľ má síceodsúdenie zahladené, ale stále sa cíti byť nevinným. Veril, že v dovolacom konaní dôjdek náprave predchádzajúceho nezákonného rozhodnutia.
Právoplatné odsúdenie sťažovateľ už nemá uvádzané vo výpise z registra trestov,avšak v odpise z registra trestov to uvedené stále je. Pritom pri preukazovaní trestnejbezúhonnosti sa vydáva odpis z registra trestov. Práve záznam v odpise z registra trestov máza následok diskrimináciu žiadateľa napríklad v prípade záujmu o prácu v štátnej službe.Platí to v prípadoch zamestnania v bezpečnostnej službe, v službe príslušníka Policajnéhozboru, Slovenskej informačnej služby, profesionálneho vojaka atď.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označenýchčlánkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.2 Tdo V 12/2013 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 21. novembra 2013 zrušenéa najvyššiemu súdu bolo prikázané, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Domáha sa tiežpriznania nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zaplatených trovách právneho zastúpeniavo výške 174,94 €, uhradenom peňažnom treste vo výške 400 € a v psychickej ujmespôsobenej nezákonným rozhodnutím a stratou možnosti voľného pohybu z dôvodu účastina pojednávaniach vo výške 1 000 €. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpeniavo výške 340,90 €.
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2014-41 z 13. novembra 2014v spojení s vyjadrením predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 5. novembra2014 vyplýva, že sťažnosť je vecne neopodstatnená a napriek jej prijatiu na ďalšie konanienajvyšší súd požaduje, aby bola odmietnutá. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.2 Tdo V 12/2013 z 21. novembra 2013 je vecne správne, pričom právne závery, ktoré viedlik odmietnutiu dovolania podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku, sú súčasťou náležitéhoa vnútorne konzistentného odôvodnenia, na ktoré sa v podrobnostiach odkazuje.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 18. mája 2015 doručenej ústavnému súdu25. mája 2015, ktorá je reakciou na vyjadrenie najvyššieho súdu, vyplýva, že sa nechcea ani sa nebude vyjadrovať k stanovisku predsedu trestnoprávneho kolégia. V tomtostanovisku chýba už iba to, že „ako si Ústavný súd SR dovolil prijať sťažnosť na ďalšie konanie“. Je pravdou, že „funkcia prináša moc“, prináša právomoci a tie prelamujúzákladné atribúty inštitútu, ktorým je aj vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti.Obsah tohto vyjadrenia v rozsahu 11 riadkov je v ponímaní právneho zástupcu sťažovateľaurážkou funkcie, ale hlavne inštitúcie, ktorú vyjadrením predseda trestnoprávneho kolégianajvyššieho súdu oslovil.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 12/2013 z 21. novembra 2013 vyplýva,že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti odvolaciemu uzneseniu najvyššiehosúdu sp. zn. 2 To 2/2013 z 30. apríla 2013. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolopotrebné odmietnuť ako neprípustné podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku.V posudzovanej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý riadnyopravný prostriedok. Súčasťou spisového materiálu je aj záznam o zložení sumy 400 €na účet špecializovaného trestného súdu, ktorého identifikačné údaje svedčia o zaplatenípeňažného trestu. Zaplatením, t. j. vykonaním peňažného trestu, došlo k jeho zahladeniuv zmysle § 92 ods. 2 Trestného zákona. Ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa,ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Trestného zákona). Právnym dôsledkom zahladeniaodsúdenia je v zmysle citovaného ustanovenia fikcia neodsúdenia. Pokiaľ nastávajú priamoex lege (ako to je v posudzovanom prípade), alebo na základe rozhodnutia súdu právnenásledky spojené s fikciou neodsúdenia, treba do všetkých dôsledkov považovaťodsudzujúce rozhodnutie právne za neexistujúce a na takú osobu sa hľadí, ako kebyodsúdená nebola. Predpokladom podania dovolania je existencia odsúdenia páchateľa.Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia,nemožno ju chápať iba podmienene, že pre určité prípady v trestnom konaní (ale i mimoneho) platí a pre niektoré nie. Ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stavzahladenia odsúdenia, ktorý znamená, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia,jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených podať dovolanie ho užnemôže podať. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamenáokrem iných následkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registratrestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza. Vychádzajúc z toho, že neexistujeodsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti,zanikajú v trestnoprávnej oblasti nepriaznivé dôsledky spojené s odsúdením páchateľa.Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojejbezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní dozamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod., uvádzať odsúdenie,ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť ku vzniku alebo k obnoveniu takýchprávnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich nemohol dožadovať,dokiaľ existovala prekážka odsúdenia páchateľa. Vážnym zásahom do stability právnychvzťahov by bolo, ak by sa na základe dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnomkonaní alebo dovolania ministra spravodlivosti Slovenskej republiky nový právny stavvzniknutý po zahladení odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia zvrátil. Pokiaľ popodaní dovolania došlo k zahladeniu odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia, dovolacísúd musí dovolanie smerujúce svojimi účinkami proti neexistujúcemu rozhodnutiuodmietnuť podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku ako neprípustné.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľaduna to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
Podľa presvedčenia sťažovateľa postupom a uznesením najvyššieho súdu došlok porušeniu označených práv, a to tým, že sa tento podstatou dovolacích námietoksťažovateľa nezaoberal, vychádzajúc z názoru, že vykonaním peňažného trestu sa nasťažovateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Najvyšší súd je tej mienky, že vo svojom uznesení náležite a vnútorne konzistentneodôvodnil svoje právne závery.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkovéokolnosti prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Naproti tomu ako sporná sa javíprávna otázka, či v dôsledku vykonania peňažného trestu jeho zaplatením a z tohovyplývajúcim zahladením odsúdenia priamo zo zákona s účinkom, že sa na obvinenéhohľadí, ako keby odsúdený nebol, dochádza aj k zániku možnosti preskúmať na základedovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zákonnosť právoplatnéhoodsudzujúceho rozsudku. Kým podľa sťažovateľa to možné je, najvyšší súd túto možnosťvylučuje.
Podľa § 92 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2014 ak ideo odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až k) k zahladeniu dochádza ich vykonaním.Podľa § 32 písm. d) Trestného zákona za spáchané trestné činy môže súd uložiťpáchateľovi, ktorý je fyzickou osobou len peňažný trest.
Podľa § 93 ods. 1 Trestného zákona ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa napáchateľa, ako keby nebol odsúdený.
Ústavný súd sa uvedenou právnou problematikou v minulosti už viackrát zaoberala vzhľadom na rozporné stanoviská II. senátu a III. senátu došlo k postupu podľa § 6 zákonao ústavnom súde, pričom bolo prijaté stanovisko na zjednotenie odchylných právnychnázorov v tomto znení:
Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trestvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie lenz dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsoboma v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu (PLz. ÚS 4/2015-11 z 18. marca 2015).
Z citovaného zjednocujúceho stanoviska vyplýva predovšetkým neakceptovateľnosťargumentu najvyššieho súdu, podľa ktorého by priznanie práva podať dovolanie v danomprípade bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán, pretože ak by túto možnosťmal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj u generálneho prokurátora Slovenskejrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý by mohol podať dovolanie ajv neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia, čo by následneumožňovalo otvorenie už ukončeného trestnoprávneho vzťahu a zvrátenie priaznivýchvýsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa neho hľadí, akoby odsúdený nebol.Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za redukciu zákonomustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V danom prípade ide o priznanie práva podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstatyprincípu rovnosti procesných strán.
Nad rámec uvedenej argumentácie možno poukázať na to, že v rámci princípurovnosti procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie protiprávoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku, čo následne tiež umožňuje otvorenietrestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivýchdôsledkov pre stíhaného spočívajúcich v tom, že oslobodením spod obžaloby došlok deklarovaniu jeho neviny. Pritom nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, žeprávoplatný oslobodzujúci rozsudok treba považovať za omnoho priaznivejší nežprávoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako kebyodsúdený nebol.
Ďalej zo zjednocujúceho stanoviska vyplýva, že neprípustnosť dovolania podanéhoodsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať aniz explicitného znenia príslušných ustanovení Trestného poriadku vzťahujúcich sa nadovolanie. Za rozhodnutie, ktorým bola vec právoplatne skončená, je potrebné podľaustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku považovať právoplatné rozhodnutie súduvo veci samej, ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochrannéopatrenie, alebo bolo upustené od potrestania. V tejto súvislosti nemožno za ústavneudržateľné považovať právne závery najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že odsudzujúcimrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa napáchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Na rozdiel od tohto právneho názoru najvyššieho súdu je ústavný súd tej mienky, žez hľadiska prípustnosti dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdeniahľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiskaprípustnosti dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či totonadobudlo právoplatnosť. Inými slovami, podmienkou podania dovolania je existenciasamotného odsúdenia páchateľa. Naopak, podmienkou dovolania nie je absencia zahladeniaodsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľavyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúcehorozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnémurozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým jeodstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.
Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani s tým záverom najvyššieho súdu, podľa ktoréhozahladením odsúdenia spojeným s fikciou neodsúdenia môže odsúdená osoba preukazovaťstav svojej bezúhonnosti. Najvyšší súd totiž opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené sozákonnou fikciou neodsúdenia neznamená zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojenýchs odsúdením, keďže tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise zregistra trestov sa zahladené odsúdenia neuvádzajú. Existencia odsudzujúceho rozhodnutiatotiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorýmu bol zahladený, má stále platný právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí. Vykonaný azahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, lebo zakladá pre poškodeného právnytitul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov. Osobitne treba zdôrazniť, že zahladenímodsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia zatrestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.
Napokon možno ešte dodať, že, vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu, byzrejme v prípade zahladenia odsúdenia s účinkami fikcie neodsúdenia nebolo možné účinnepodať ani návrh na obnovu konania, hoci by dodatočne vyšli najavo dôkazy preukazujúcenevinu odsúdeného. Takýto následok je zrejmým popretím základného práva na súdnuochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Navyše neprípustnosť mimoriadnehoopravného prostriedku znemožňuje, aby takáto osoba uplatnila nárok na náhradu škodyspôsobenej nezákonným odsúdením.
Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného práva nasúdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru (bod 1výroku nálezu).
Zároveň to znamená, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietanýmporušením čl. 35 ods. 1 ústavy.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 2 Tdo V 12/2013 z 21. novembra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Sťažovateľ požadoval úhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 340,90 €.Ústavný súd mu priznal úhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom, a to za 2 úkonyprávnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 134 €, ako ajrežijný paušál 2-krát po 8,04 €. Okrem toho priznal aj 20 % dane z pridanej hodnoty, teda56,81 €. Náhradu trov priznal celkom vo výške 340,86 € (bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť ďalším požiadavkám sťažovateľa (bod 4 výroku nálezu).
Sťažovateľ požadoval priznanie náhrady za majetkovú ujmu spočívajúcuv zaplatených trovách právneho zastúpenia vo výške 174,94 € a v uhradení peňažného trestuvo výške 400 €. Domáhal sa tiež peňažnej náhrady vo výške 1 000 € za psychickú ujmuspôsobenú nezákonným rozhodnutím a stratou možnosti voľného pohybu z dôvodu účasti napojednávaniach.
Nároky na náhradu za majetkovú ujmu (trovy 174,94 € a peňažný trest 400 €) nie súv príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa v dovolacom konaní,a preto im nebolo možné vyhovieť. Navyše by tieto nároky prichádzali do úvahy až potom,čo by došlo k zrušeniu právoplatného odsudzujúceho rozsudku.
Nárok sťažovateľa na zaplatenie peňažnej náhrady za psychickú ujmu spôsobenúnezákonným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo možné akceptovať. Podľa názoruústavného súdu vyslovením porušenia označených práv sťažovateľa, zrušením uznesenianajvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola sťažovateľovi poskytnutádostatočná satisfakcia.
Uplatnený nárok na peňažnú náhradu za psychickú ujmu spôsobenú stratou možnostivoľného pohybu z dôvodu účasti na pojednávaniach taktiež nie je v príčinnej súvislostis porušením práv sťažovateľa v dovolacom konaní. Takýto nárok by prichádzal do úvahypotom, čo by v novom konaní bolo dovolaniu sťažovateľa vyhovené.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015