SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 475/2014-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Holičom,   Advokátskakancelária, Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 2 Tdo V 12/2013 a jeho uznesením z 21. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.2 Tdo V 12/2013, ako aj uznesením z 21. novembra 2013   p o r u š i l   základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, akoaj jeho právo na spravodlivé súdne konanie a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 6ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tdo   V   12/2013z 21. novembra 2013 z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume340,86 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatšesť centov), ktorú   j e   Najvyšší súdSlovenskej   republiky   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Holiča,Advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 475/2014-13 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 12/2013 a jehouznesením z 21. novembra 2013.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 18. mája 2015a najvyšší   súd   vo vyjadrení   z 13.   novembra 2014   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo odústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že 27. augusta 2012 bola na sťažovateľa podaná obžaloba preprečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona na tom základe, že30. apríla   2012   okolo   10.30   h   v na   štátnej   ceste   č.   1/18   ( ⬛⬛⬛⬛ )v súvislosti   s   dokumentovaním   priestupku   na   úseku   bezpečnosti   a   plynulosti   cestnejpremávky,   ktorého   sa   dopustil   sťažovateľ   ako   vodič   osobného   motorového   vozidla   zn.Renault Kangoo EČV ⬛⬛⬛⬛, po uložení blokovej pokuty vo výške 60 € hliadkouObvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Levoča   žiadal   od   členky   hliadky   nstržm.Bc., aby mu bola uložená polovičná pokuta bez vydania pokutových blokov.

Trestným   rozkazom   Špecializovaného   trestného   súdu   (ďalej   len   „špecializovanýtrestný   súd“)   sp.   zn.   PK-2   T   28/2012   z 21. septembra   2012   bol   sťažovateľ   uznaný   zavinného podľa obžaloby a bol mu uložený peňažný trest vo výmere 500 €, pričom preprípad   zmarenia   tohto   trestu   bol   uložený   náhradný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   6mesiacov.

Na základe odporu podaného proti trestnému rozkazu rozsudkom špecializovanéhotrestného súdu č. k. PK-2 T 28/2012-161 z 28. novembra 2012 bol sťažovateľ opätovneuznaný vinným podľa obžaloby a bol mu uložený peňažný trest vo výmere 400 € a preprípad jeho zmarenia náhradný trest odňatia slobody na 3 mesiace.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 2/2013 z 30. apríla 2013 bolo odvolaniesťažovateľa proti rozsudku špecializovaného trestného súdu zamietnuté.

Proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktoromnamietal,   že   si   nebol   vedomý   spáchania   priestupku,   o   čom   sa   následne   presvedčil   pozastavení hliadkou prečítaním zákona. Potom sa sťažoval na postup hliadky a pri čakaní navybavenie stretol aj policajta, ktorý s ním priestupok riešil. Sťažovateľ sa s ním dostal doslovnej   výmeny   názorov   a   povedal   mu,   že   sa   bude   sťažovať.   Do   toho   času   nebolopodplácanie nikde a nikým spomenuté. Policajti si boli vedomí svojho pochybenia, a takbolo pre nich jednoduchšie uviesť, že sťažovateľ ich chcel podplatiť. Keby to bola pravda,boli by ho predviedli, čo sa však nestalo. Policajti začali konať až potom, čo sa sťažovateľprišiel na nich sťažovať. Podané dovolanie sťažovateľ právne odôvodnil podľa § 371 ods. 1písm. i) Trestného poriadku.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 12/2013 z 21. novembra 2013 bolodovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Najvyšší súd odôvodňuje svoje uznesenie tým, že v spise je záznam o zložení sumy400   €,   teda   o   zaplatení   uloženého   peňažného   trestu   s   tým,   že   jeho   vykonaním   došlok zahladeniu odsúdenia podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona.

Uvedené znamená, že najvyšší súd sa podstatou dovolacích námietok sťažovateľavôbec nezaoberal, vybral sa ľahšou cestou a vyjadril názor, že sťažovateľ trest vykonal,odsúdenie má zahladené a hľadí sa na neho, akoby nebol trestaný (správne má byť „akobynebol   odsúdený“,   pozn.).   To   znamená,   že   dovolaním   sa   už   zaoberať   nemusí.   Pritomsťažovateľ peňažný trest musel uhradiť, lebo mu hrozila sankcia vo forme náhradného trestuodňatia slobody v trvaní troch mesiacov.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd pristúpil k podanému dovolaniu ľahostajne,o čom   svedčí   aj   odôvodnenie   na   necelých   štyroch   stranách   textu.   Sťažovateľ   má   síceodsúdenie zahladené, ale stále sa cíti byť nevinným. Veril, že v dovolacom konaní dôjdek náprave predchádzajúceho nezákonného rozhodnutia.

Právoplatné odsúdenie sťažovateľ už nemá uvádzané vo výpise z registra trestov,avšak v odpise z registra   trestov to   uvedené stále je. Pritom   pri preukazovaní   trestnejbezúhonnosti sa vydáva odpis z registra trestov. Práve záznam v odpise z registra trestov máza následok diskrimináciu žiadateľa napríklad v prípade záujmu o prácu v štátnej službe.Platí to v prípadoch zamestnania v bezpečnostnej službe, v službe príslušníka Policajnéhozboru, Slovenskej informačnej služby, profesionálneho vojaka atď.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označenýchčlánkov   ústavy   a   dohovoru   v   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.2 Tdo V 12/2013 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 21. novembra 2013 zrušenéa najvyššiemu súdu bolo prikázané, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Domáha sa tiežpriznania   nemajetkovej   ujmy   spočívajúcej   v   zaplatených   trovách   právneho   zastúpeniavo výške   174,94   €,   uhradenom   peňažnom   treste   vo   výške   400   €   a   v   psychickej   ujmespôsobenej nezákonným rozhodnutím a stratou možnosti voľného pohybu z dôvodu účastina pojednávaniach vo výške 1 000 €. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpeniavo výške 340,90 €.

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2014-41 z 13. novembra 2014v spojení s vyjadrením predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 5. novembra2014 vyplýva, že sťažnosť je vecne neopodstatnená a napriek jej prijatiu na ďalšie konanienajvyšší   súd   požaduje,   aby   bola   odmietnutá.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.2 Tdo V 12/2013 z 21. novembra 2013 je vecne správne, pričom právne závery, ktoré viedlik odmietnutiu dovolania podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku, sú súčasťou náležitéhoa vnútorne konzistentného odôvodnenia, na ktoré sa v podrobnostiach odkazuje.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 18. mája 2015 doručenej ústavnému súdu25. mája 2015, ktorá je reakciou na vyjadrenie najvyššieho súdu, vyplýva, že sa nechcea ani   sa   nebude   vyjadrovať   k   stanovisku   predsedu   trestnoprávneho   kolégia.   V   tomtostanovisku chýba už iba to, že „ako si Ústavný súd SR dovolil prijať sťažnosť na ďalšie konanie“. Je   pravdou,   že „funkcia   prináša   moc“,   prináša   právomoci   a   tie   prelamujúzákladné atribúty inštitútu, ktorým je aj vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti.Obsah tohto vyjadrenia v rozsahu 11 riadkov je v ponímaní právneho zástupcu sťažovateľaurážkou funkcie, ale hlavne inštitúcie, ktorú vyjadrením predseda trestnoprávneho kolégianajvyššieho súdu oslovil.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 12/2013 z 21. novembra 2013 vyplýva,že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti odvolaciemu uzneseniu najvyššiehosúdu sp. zn. 2 To 2/2013 z 30. apríla 2013. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolopotrebné   odmietnuť   ako   neprípustné   podľa   §   382   písm.   f)   Trestného   poriadku.V posudzovanej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý riadnyopravný prostriedok. Súčasťou spisového materiálu je aj záznam o zložení sumy 400 €na účet špecializovaného trestného súdu, ktorého identifikačné údaje svedčia o zaplatenípeňažného trestu. Zaplatením, t. j. vykonaním peňažného trestu, došlo k jeho zahladeniuv zmysle § 92 ods. 2 Trestného zákona. Ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa,ako keby nebol odsúdený (§ 93 ods. 1 Trestného zákona). Právnym dôsledkom zahladeniaodsúdenia je v zmysle citovaného ustanovenia fikcia neodsúdenia. Pokiaľ nastávajú priamoex lege (ako to je v posudzovanom prípade), alebo na základe rozhodnutia súdu právnenásledky   spojené   s   fikciou   neodsúdenia,   treba   do   všetkých   dôsledkov   považovaťodsudzujúce   rozhodnutie   právne   za   neexistujúce   a   na   takú   osobu   sa   hľadí,   ako   kebyodsúdená   nebola.   Predpokladom   podania   dovolania   je   existencia   odsúdenia   páchateľa.Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, ktorú zákonodarca spojil s inštitútom zahladenia odsúdenia,nemožno ju chápať iba podmienene, že pre určité prípady v trestnom konaní (ale i mimoneho) platí a pre niektoré nie. Ak nastal zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu stavzahladenia odsúdenia, ktorý znamená, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia,jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených podať dovolanie ho užnemôže podať. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia znamenáokrem iných následkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registratrestov   sa   jej   zahladené   odsúdenie   už   neuvádza.   Vychádzajúc   z   toho,   že   neexistujeodsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti,zanikajú   v   trestnoprávnej oblasti   nepriaznivé   dôsledky   spojené   s   odsúdením   páchateľa.Zahladením odsúdenia s fikciou   neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojejbezúhonnosti.   Nie   je   už   povinná   pri   rôznych   príležitostiach,   napr.   pri   prijímaní   dozamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod., uvádzať odsúdenie,ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe.Odpadnutie   prekážky   odsúdenia   teda   môže   viesť   ku   vzniku   alebo   k   obnoveniu   takýchprávnych   vzťahov,   ktoré   občan   nemohol   nadobudnúť   alebo   sa   ich   nemohol   dožadovať,dokiaľ existovala prekážka odsúdenia páchateľa. Vážnym zásahom do stability právnychvzťahov by bolo, ak by sa na základe dovolania niektorej z dvoch hlavných strán v trestnomkonaní   alebo   dovolania   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   nový   právny   stavvzniknutý   po   zahladení   odsúdenia   spojeného   s   fikciou   neodsúdenia   zvrátil.   Pokiaľ   popodaní dovolania došlo k zahladeniu odsúdenia spojeného s fikciou neodsúdenia, dovolacísúd   musí   dovolanie   smerujúce   svojimi   účinkami   proti   neexistujúcemu   rozhodnutiuodmietnuť podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku ako neprípustné.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne   o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľaduna to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   došlok porušeniu   označených   práv,   a   to   tým,   že   sa   tento   podstatou   dovolacích   námietoksťažovateľa   nezaoberal,   vychádzajúc   z   názoru,   že   vykonaním   peňažného   trestu   sa   nasťažovateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.  

Najvyšší súd je tej mienky, že vo svojom uznesení náležite a vnútorne konzistentneodôvodnil svoje právne závery.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkovéokolnosti prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Naproti tomu ako sporná sa javíprávna   otázka,   či   v   dôsledku   vykonania   peňažného   trestu   jeho   zaplatením   a   z   tohovyplývajúcim zahladením odsúdenia priamo zo zákona s účinkom, že sa na obvinenéhohľadí, ako keby odsúdený nebol, dochádza aj k zániku možnosti preskúmať na základedovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   zákonnosť   právoplatnéhoodsudzujúceho rozsudku. Kým podľa sťažovateľa to možné je, najvyšší súd túto možnosťvylučuje.

Podľa § 92 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2014 ak ideo odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až k) k zahladeniu dochádza ich vykonaním.Podľa § 32 písm. d) Trestného zákona za spáchané trestné činy môže súd uložiťpáchateľovi, ktorý je fyzickou osobou len peňažný trest.

Podľa   §   93   ods.   1   Trestného   zákona   ak   bolo   odsúdenie   zahladené,   hľadí   sa   napáchateľa, ako keby nebol odsúdený.

Ústavný súd sa uvedenou právnou problematikou v minulosti už viackrát zaoberala vzhľadom na rozporné stanoviská II. senátu a III. senátu došlo k postupu podľa § 6 zákonao   ústavnom   súde,   pričom   bolo   prijaté   stanovisko   na   zjednotenie   odchylných   právnychnázorov v tomto znení:

Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trestvykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie lenz dôvodu,   že   jeho   odsúdenie   bolo   zahladené,   keďže   by   tým   neprimeraným   spôsoboma v rozpore   s   podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania   došlo   k   obmedzeniu   prístupuodsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu (PLz. ÚS 4/2015-11 z 18. marca 2015).

Z citovaného zjednocujúceho stanoviska vyplýva predovšetkým neakceptovateľnosťargumentu najvyššieho súdu, podľa ktorého by priznanie práva podať dovolanie v danomprípade bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán, pretože ak by túto možnosťmal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj u generálneho prokurátora Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“),   ktorý   by   mohol   podať   dovolanie   ajv neprospech   odsúdeného   smerujúce   k   zhoršeniu   jeho   postavenia,   čo   by   následneumožňovalo   otvorenie   už   ukončeného   trestnoprávneho   vzťahu   a   zvrátenie   priaznivýchvýsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa neho hľadí, akoby odsúdený nebol.Takúto   argumentáciu   najvyššieho   súdu   možno   považovať   za   redukciu   zákonomustanovených   podmienok,   dôvodov   a   okruhu   osôb   oprávnených   podať   dovolanie.Legalizujúcim   dôvodom   takejto   redukcie   nemôže   byť   argumentácia   založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V danom prípade ide o priznanie práva podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného   práva   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   naplnenie,   a   nie   popretie   podstatyprincípu rovnosti procesných strán.

Nad   rámec   uvedenej   argumentácie   možno   poukázať   na   to,   že   v   rámci   princípurovnosti procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie protiprávoplatnému   oslobodzujúcemu   rozsudku,   čo   následne   tiež   umožňuje   otvorenietrestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivýchdôsledkov   pre   stíhaného   spočívajúcich   v   tom,   že   oslobodením   spod   obžaloby   došlok deklarovaniu   jeho   neviny.   Pritom   nemožno   mať   najmenšie   pochybnosti   o   tom,   žeprávoplatný   oslobodzujúci   rozsudok   treba   považovať   za   omnoho   priaznivejší   nežprávoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako kebyodsúdený nebol.

Ďalej zo zjednocujúceho stanoviska vyplýva, že neprípustnosť dovolania podanéhoodsúdeným,   ktorý   už   vykonal   uložený   trest,   nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať   aniz explicitného   znenia   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   vzťahujúcich   sa   nadovolanie.   Za   rozhodnutie,   ktorým   bola   vec   právoplatne   skončená,   je   potrebné   podľaustanovenia   §   368   ods.   1   Trestného   poriadku   považovať   právoplatné   rozhodnutie   súduvo veci samej, ktorým je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest, resp. ochrannéopatrenie,   alebo   bolo   upustené   od   potrestania.   V   tejto   súvislosti   nemožno   za   ústavneudržateľné považovať právne závery najvyššieho súdu, ktorý konštatoval, že odsudzujúcimrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa napáchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Na rozdiel od tohto právneho názoru najvyššieho súdu je ústavný súd tej mienky, žez hľadiska prípustnosti dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdeniahľadí   na   osobu   odsúdeného   ako   na   osobu,   ktorá   odsúdená   nebola,   keďže   z   hľadiskaprípustnosti dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či totonadobudlo   právoplatnosť.   Inými   slovami,   podmienkou   podania   dovolania   je   existenciasamotného odsúdenia páchateľa. Naopak, podmienkou dovolania nie je absencia zahladeniaodsúdenia   spojená   so   zákonnou   fikciou   neodsúdenia.   Fikcia   neodsúdenia   sťažovateľavyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúcehorozsudku,   pričom   odopretím   práva   podať   dovolanie   proti   takémuto   právoplatnémurozhodnutiu   by   nebolo   možné   naplniť   deklarovaný   účel   inštitútu   dovolania,   ktorým   jeodstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani s tým záverom najvyššieho súdu, podľa ktoréhozahladením odsúdenia spojeným s fikciou neodsúdenia môže odsúdená osoba preukazovaťstav svojej bezúhonnosti. Najvyšší súd totiž opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené sozákonnou fikciou neodsúdenia neznamená zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojenýchs odsúdením, keďže tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise zregistra trestov sa zahladené odsúdenia neuvádzajú. Existencia odsudzujúceho rozhodnutiatotiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorýmu bol zahladený, má stále platný právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí. Vykonaný azahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, lebo zakladá pre poškodeného právnytitul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov. Osobitne treba zdôrazniť, že zahladenímodsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia zatrestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.

Napokon možno ešte dodať, že, vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu, byzrejme v prípade zahladenia odsúdenia s účinkami fikcie neodsúdenia nebolo možné účinnepodať ani návrh na obnovu konania, hoci by dodatočne vyšli najavo dôkazy preukazujúcenevinu odsúdeného. Takýto následok je zrejmým   popretím základného práva na súdnuochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Navyše neprípustnosť mimoriadnehoopravného prostriedku znemožňuje, aby takáto osoba uplatnila nárok na náhradu škodyspôsobenej nezákonným odsúdením.

Vzhľadom na všetky uvedené argumenty došlo k porušeniu základného práva nasúdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru (bod 1výroku nálezu).

Zároveň   to   znamená,   že   už   nie   je   potrebné   osobitne   sa   zaoberať   namietanýmporušením čl. 35 ods. 1 ústavy.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 2 Tdo V 12/2013 z 21. novembra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokunálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požadoval úhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 340,90 €.Ústavný súd mu priznal úhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátom, a to za 2 úkonyprávnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 134 €, ako ajrežijný paušál 2-krát po 8,04 €. Okrem toho priznal aj 20 % dane z pridanej hodnoty, teda56,81 €. Náhradu trov priznal celkom vo výške 340,86 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť ďalším požiadavkám sťažovateľa (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ   požadoval   priznanie   náhrady   za   majetkovú   ujmu   spočívajúcuv zaplatených trovách právneho zastúpenia vo výške 174,94 € a v uhradení peňažného trestuvo výške 400 €. Domáhal sa tiež peňažnej náhrady vo výške 1 000 € za psychickú ujmuspôsobenú nezákonným rozhodnutím a stratou možnosti voľného pohybu z dôvodu účasti napojednávaniach.

Nároky na náhradu za majetkovú ujmu (trovy 174,94 € a peňažný trest 400 €) nie súv   príčinnej   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   v   dovolacom   konaní,a preto im nebolo možné vyhovieť. Navyše by tieto nároky prichádzali do úvahy až potom,čo by došlo k zrušeniu právoplatného odsudzujúceho rozsudku.

Nárok sťažovateľa na zaplatenie peňažnej náhrady za psychickú ujmu spôsobenúnezákonným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nebolo   možné   akceptovať.   Podľa   názoruústavného súdu vyslovením porušenia označených práv sťažovateľa, zrušením uznesenianajvyššieho   súdu   a   vrátením   veci   na   ďalšie   konanie   bola   sťažovateľovi   poskytnutádostatočná satisfakcia.

Uplatnený nárok na peňažnú náhradu za psychickú ujmu spôsobenú stratou možnostivoľného pohybu z dôvodu účasti na pojednávaniach taktiež nie je v príčinnej súvislostis porušením práv sťažovateľa v dovolacom konaní. Takýto nárok by prichádzal do úvahypotom, čo by v novom konaní bolo dovolaniu sťažovateľa vyhovené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015