znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 475/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde Slovenskej republiky“ podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 9 CoD 43/2012-39 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2013 doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva na súde Slovenskej republiky“ podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoD 43/2012-39 z 31. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že «Sťažovateľka podala dňa 10. 2. 2012 návrh na začatie konania o umorenie listiny. Návrhom na začatie konania o umorenie listiny sa sťažovateľka domáhala umorenia kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej dňa 16. 1. 2002, kde predávajúcim bol pán M. Č.(...) a kupujúcou sťažovateľka, ktorej predmetom bol predaj 2-izbového bytu č. 58, nachádzajúceho sa na 8. poschodí bytového domu číslo súpisné IV.1522, ul. P., číslo vchodu 01 v K. a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu na P. ulici č. 1 vo výške 59/10000, spoluvlastnícky podiel na pozemku číslo parcely 1617/42 vo výmere 623 m², druh pozemku zastavaná plocha, vo výmere 1251 m² vo výške spoluvlastníckeho   podielu   59/10000.   Nehnuteľnosti,   ktoré   boli   predmetom   uvedenej kúpnopredajnej   zmluvy   sú   zapísané   v   katastri   nehnuteľností   na   LV   č. 1100,   k.   ú.   K., za dohodnutú kúpnu cenu 14 512 Sk.

Konanie   o   umorenie   listiny   bolo   vedené   na   Okresnom   súde   Košice   II   pod sp. zn. 39UL1/2012.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 39UL1/2012 zo dňa 2. 5. 2012 rozhodol tak, že návrh sťažovateľky zamietol.

Proti uzneseniu Okresného súdu Košice II sp. zn. 39UL1/2012 zo dňa 2. 5. 2012 podala dňa 25. 5. 2012 sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012 rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 39UL1/2012 zo dňa 2. 5. 2012.

Sťažovateľka dňa 8. 10. 2012 podala vo veci sp. zn. 39UL1/2012 proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012 dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4 Cdo 365/2012 zo dňa 29. 1. 2013 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol.

Uvedené   rozhodnutie   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   doručené   dňa 13. 3. 2013. (...)

Z   doposiaľ   uvedených   skutočností(...)   vyplýva   podľa   názoru   sťažovateľky nepochybne,   že   rozhodnutím   odporcu   (ďalej   aj   ako   „odvolací   súd“),   a   to   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoD/43/20l2-39 zo dňa 31. 7. 2012 došlo:

-   k porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a

- k porušeniu práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ods. 4 citovaného článku ústavy.(...)

Sťažovateľka si dovoľuje zdôrazniť osobitnú povahu konania o umorenie listín, ktoré je upravené v ustanovení § 185i až § 185s O. s. p. Toto konanie sa skladá z viacerých, vzájomne   sa   podmieňujúcich   fáz.   V   prvej   fáze   súd   skúma,   či   predložená   listina   je spôsobilým predmetom umorenia. Ak súd zistí, že listina, ktorej umorenie bolo navrhnuté, nebola   vystavená   alebo   že   nie   je   stratená   ani   zničená,   návrh   zamietne   (185m   ods.   1 O. s. p.), rovnako návrh zamietne, ak ide o niektorú z listín uvedenú v ustanovení § 185i ods. 3 O. s. p., ktoré sú vylúčené z umorenia. Úlohou súdu v prvej fáze je teda urobiť záver o tom, či predložená listina je alebo nie je spôsobilým predmetom umorenia.

Ak súd dôjde k záveru, že predložená listina je spôsobilým predmetom umorenia, teda nezistí žiaden dôvod na zamietnutie návrhu,   nastupuje druhá fáza,   kedy súd vydá uznesenie obsahujúce výzvu, aby sa ten, kto má listinu, prihlásil do 1 roka a podľa možností predložil listinu alebo podal proti návrhu námietky. Po uplynutí tejto jednoročnej lehoty, súd v tretej fáze na návrh navrhovateľa podaný do 1 mesiaca (od uplynutia jednoročnej lehoty) vyhlási listinu za umorenú. Uznesenie súdu o umorení listiny nahrádza umorenú listinu.

Návrh   sťažovateľky   na   umorenie   listiny   bol   prvostupňovým   súdom   zamietnutý z dôvodu,   že   sťažovateľkou   predložená   listina   -   kúpnopredajná   zmluva   je   nespôsobilým predmetom   umorenia,   pričom   toto   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   bolo   potvrdené odvolacím súdom.

Rovnako ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd, ktorý sa stotožnil s názorom prvostupňového   súdu,   že   kúpnopredajná   zmluva   je   nespôsobilým   predmetom   umorenia, došiel k tomuto právnemu záveru bez akejkoľvek opory v ustanoveniach § 185i až § 185s O. s. p., ktoré upravujú konanie o umorenie listín.

V konaní o umorenie listín podľa ustanovení § 185i až § 185s O. s. p., vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 39UL1/2012, sa sťažovateľka domáhala umorenia kúpnopredajnej   zmluvy   uzatvorenej   dňa   16.   1.   2002,   kde   predávajúcim   bol   M.   Č.(...) a kupujúcou sťažovateľka(...)

Návrh   na   začatie   konania   o   umorenie   listiny   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že k nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   ňou   ako   kupujúcou   nedošlo,   keďže   doposiaľ   nebol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vzhľadom na to, že uplynutím času od uzatvorenia predmetnej kúpnopredajnej zmluvy sťažovateľka originál vyhotovenia   zmluvy   stratila,   a   má   k   dispozícii   len   jeho   fotokópiu.   Táto   fotokópia   však nemôže slúžiť ako príloha k návrhu na začatie konania o povolení vkladu.

Prvostupňový   súd   návrh   sťažovateľky   na   umorenie   kúpnopredajnej   zmluvy uznesením sp. zn. 39UL1/2012 zo dňa 2. 5. 2012 zamietol.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, v ktorom navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní sťažovateľka poukázala na vadu rozhodnutia, a to nesprávne právne posúdenie veci.

Návrhom   na   umorenie   kúpnopredajnej   zmluvy   sa   sťažovateľka   domáhala   svojho základného práva, ktoré jej vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR(...) Na všeobecný súd sa sťažovateľka   obrátila   vo   veci,   ktorá   nesporne   patrí   do   právomoci   súdov   vychádzajúc z ustanovenia § 2 O. s. p.(...)

Občianske   súdne   konanie   zabezpečuje   realizáciu   základného   práva   zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR prostredníctvom úpravy v Občianskom súdnom poriadku a iných občianskoprávnych   predpisoch,   a   to   takým   postupom   a   rozhodnutiami   súdov,   ktoré bezvýnimočne   vychádzajú   z   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   iných občianskoprávnych   predpisov   pri   zachovávaní   zmyslu   a   obsahu   základných   práv zaručených Ústavou SR.

Odvolací súd porušil základné právo sťažovateľky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR tak, že nesprávne interpretoval ustanovenia § 185i až § 185s O. s. p., ktoré upravujú konanie   o   umorenie   listín,   čím   znemožnil   uplatnenie   práva   sťažovateľky   na   umorenie kúpnopredajnej zmluvy napriek tomu, že zákon (Občiansky súdny poriadok) takéto právo (domáhať sa umorenia listiny) umožňuje realizovať.

Keďže konanie o umorenie listín je upravené v ustanoveniach § 185i až § 185s O. s. p.,   práve   tieto   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   predstavujú   medze uplatnenia, resp. vykonania základného práva sťažovateľky zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR.

Z   dôvodu   straty   listiny   (kúpnopredajnej   zmluvy)   uplatnila   sťažovateľka   svoje základné právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v medziach čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, teda podaním návrhu na začatie konania o umorenie listiny, pričom konanie o umorenie listín je upravené v ustanoveniach § 185i až § 185s O. s. p.

Podľa ustanovenia § 185i ods. 1 O. s. p. - „umoriť možno stratenú alebo zničenú listinu, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva.“

Podľa ustanovenia § 185i ods. 2 O. s. p. - „v konaní pred súdom nemožno umoriť také listiny, ktoré podľa zákona je oprávnená umoriť právnická osoba, ktorá ich vystavila.“ Podľa ustanovenia § 185i ods. 3 O. s. p. - „umoreniu nepodliehajú peniaze, lotériové žreby, tikety, lístky a známky denného obehu (vstupenky, cestovné lístky a pod.), kupóny a talóny cenných papierov, listiny, s ktorými je spojené právo uhrádzať určitej právnickej osobe v tuzemsku cenu tovaru a služieb, ako aj listiny, na ktorých podklade možno uplatniť len nárok na vedľajšie plnenie.“

Podľa ustanovenia § 185j ods. 1 O. s. p. - „návrh na umorenie listiny môže podať každý, kto má na jej umorení právny záujem.“

V citovaných ustanoveniach O. s. p. sú upravené zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k umoreniu listiny.

Z návrhu na začatie konania o umorenie listiny zo dňa 9. 2. 2012 je zrejmé, že tieto zákonné podmienky splnené sú.

Stratená kúpnopredajná zmluva uzatvorená dňa 16. 1. 2002 je v zmysle ustanovenia § 185i ods. 1 O. s. p. listinou, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva, ktorým je právo sťažovateľky na podanie návrhu na vklad jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe ustanovenia § 30 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) je sťažovateľka   oprávnená   podať   návrh   na   vklad   jej   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností, keďže sťažovateľka bola účastníčkou právneho úkonu, na podklade ktorého má vzniknúť jej vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti.

Zo zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) vyplýva, že práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv, vrátane   vlastníckeho   práva,   sa   zapisujú   do   katastra   nehnuteľností   vkladom   a   vznikajú, menia sa, alebo zanikajú vkladom do katastra nehnuteľností. O tomto vklade rozhoduje správa katastra na návrh účastníka zmluvy, na základe ktorej má vzniknúť, zmeniť sa, alebo zaniknúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa nadobúda právoplatnosťou rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Vklad je teda úkon správy katastra, ktorý má konštitutívne účinky, keďže až vkladom vzniká vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

V ustanovení § 185i ods. 2 a § 185i ods. 3 O. s. p. zákonodarca uvádza taxatívny výpočet listiny ktoré sú vylúčené z umorenia. Listinami vylúčenými z umorenia sú len:

-   listiny,   ktoré   podľa   zákona   je   oprávnená   umoriť   právnická   osoba,   ktorá   ich vystavila, a

- peniaze, lotériové žreby, tikety, lístky a známky denného obehu (vstupenky, cestovné lístky   a   pod.),   kupóny   a   talóny   cenných   papierov,   listiny,   s   ktorými   je   spojené   právo uhrádzať   určitej   právnickej   osobe   v   tuzemsku   cenu   tovaru   a   služieb,   ako   aj   listiny, na ktorých podklade možno uplatniť len nárok na vedľajšie plnenie.

Závery odvolacieho súdu, uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 2 a 3 („citované ustanovenie § 185i ods. 1 O. s. p. umožňuje umorenie len takej stratenej alebo zničenej listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva a ktorú nemožno inak nahradiť. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje výnimku z odseku 1, keď určité listiny, ktoré inak treba predložiť na uplatnenie práva, z umorenia vylučuje. I keď odsek 1 uvedeného ustanovenia   bližšie   nevymedzuje,   čo   treba   rozumieť   pod   listinou,   ktorú   treba   predložiť na uplatnenie práva, z odseku 3 konkrétne označujúceho niektoré takéto listiny, aj z ďalších ustanovení upravujúcich umorovacie konanie, teda systematickým výkladom možno vyvodiť, že   dispozitívne   listiny   (t.   j.   listiny,   u   ktorých   zákon   alebo   dohoda   účastníkov   vyžaduje písomnú formu, napr. zmluva o prevode nehnuteľnosti alebo závet) majú síce konštitutívnu funkciu pre vznik právneho pomeru, nie sú však hmotnoprávnou podmienkou pre prevod a zánik   práva“)   sú   nesprávne,   nelogické,   v   rozpore   s   teóriou   práva   a   konkrétnymi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, preto rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je svojvoľné a zjavne arbitrárne.

(...)platne   uzatvorená   kúpnopredajná   zmluva   je   hmotnoprávnou   podmienkou   pre nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti,   spoločne   s   ďalšou   hmotnoprávnou podmienkou,   a   to   právoplatným   rozhodnutím   správy   katastra   o   povolení   vkladu vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností.   Z   tohto   dôvodu   správa   katastra   zapíše vlastnícke   právo   sťažovateľky   k nehnuteľnosti   do   katastra   nehnuteľností   len   na   základe predloženej kúpnopredajnej zmluvy v originálnom vyhotovení.

Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 185i ods. 3 O. s. p. označuje „niektoré“ listiny, ktoré sú vylúčené z umorenia. Vzhľadom na doslovné znenie ustanovenia § 185i ods. 3 O.   s. p.   je evidentné,   že odvolací súd toto ustanovenie nesprávne vyložil,   keďže gramatickým výkladom tohto ustanovenia je možné dospieť k zisteniu, že v tomto ustanovení sú taxatívnym spôsobom vypočítané listiny, ktoré sú vylúčené z umorenia.

Je preto zrejmé, že ustanovenie § 185i ods. 3 O. s. p. obsahuje taxatívny výpočet listín   vylúčených   z   umorenia,   a   nie   iba   demonštratívny   výpočet   listín   vylúčených   z umorenia, ako to tvrdí odvolací súd.

Medzi listinami vylúčenými z umorenia podľa ustanovenia § 185i ods. 3 O. s. p. nie je uvedená kúpnopredajná zmluva, a ani žiadna iná dvojstranná zmluva uzatvorená medzi fyzickými osobami. Kúpnopredajná zmluva taktiež nie je listinou, ktorú podľa zákona je oprávnená umoriť právnická osoba, ktorá ju vystavila v zmysle ustanovenia § 185i ods. 2 O. s. p.

Taktiež   konštatovanie   odvolacieho   súdu,   podľa   ktorého   systematickým   výkladom ustanovenia § 185i ods. 1 a § 185i ods. 3 O. s. p., ako aj ďalších ustanovení upravujúcich umorovacie konanie (pričom odvolací súd tieto ďalšie ustanovenia upravujúce umorovacie konanie   zreteľne   neoznačuje,   ale   len   všeobecne   na   ne   odkazuje),   možno   vyvodiť,   že dispozitívne listiny sú vylúčené z umorenia, je nesprávnym právnym posúdením. Tento záver odvolacieho súdu je nesprávny, keďže nemá legitimačný dôvod a oporu v systematickom výklade, ktorému sa venuje právna teória a preto je neprijateľný.

V odbornej právnickej literatúre z oblasti teórie práva sa k systematickému výkladu uvádza:

„Objasňovanie   obsahu   systematickým   výkladom   sa   môže   týkať   samotnej   (jednej) právnej normy, ktorej štrukturálne prvky sú „difuzované“ v rámci jedného normatívneho aktu alebo vo viacerých normatívnych právnych aktoch a taktiež jej porovnaním s inými právnymi normami. Normu nemožno poznať, skúmať a objasniť izolovane, ale len v súlade s inými právnymi normami, v súvislostiach celého systému práva.

Metóda systematického výkladu musí byť bezpodmienečne použitá v prípade kódexu, spravidla   sa   skladajúceho   zo   všeobecnej   a   osobitnej   (zvláštnej)   časti.“   (Bröstl,   A., Dobrovičová, G., Kanárik, I.: Teória práva. UPJŠ Košice, 2007, str. 138 a 139).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   je   zrejmé,   že   odvolací   súd   nemohol   systematickým výkladom dôjsť k záveru, že dispozitívne listiny sú vylúčené z umorenia, a to z toho dôvodu, že k takémuto záveru možno dôjsť len reštriktívnym výkladom.

Medzi systematickým výkladom a reštriktívnym výkladom existujú zásadné rozdiely v ich podstate a dôsledkoch. Reštriktívny (zužujúci) výklad je na rozdiel od systematického výkladu (ako výkladu práva podľa metódy výkladu) výkladom práva podľa rozsahu právnej normy stanoveného výkladom. Podstatou systematického výkladu je objasnenie významu jazykovo   nejasného   pojmu   či   ustanovenia   právneho   predpisu   na   základe   systematiky daného   právneho   predpisu,   resp.   právnych   predpisov   vôbec.   Podstatou   reštriktívneho výkladu je stanovenie rozsahu právnej normy užšie, ako by vyplývalo z doslovného znenia jej textu. Dôsledkom systematického výkladu je preto zistenie obsahu právnej normy v rámci systematiky právneho predpisu a dôsledkom reštriktívneho výkladu je obmedzenie (zúženie) obsahu právnej normy.

So zreteľom na právnu teóriu je nepochybné, že odvolací súd nepoužil systematický výklad   na   interpretáciu   relevantných   ustanovení,   ale   v   skutočnosti   použil   reštriktívny výklad, ktorého dôsledkom bolo obmedzenie (zúženie) obsahu interpretovaného ustanovenia §   185i   ods.   3   O.   s.   p.   o   dispozitívne   listiny,   pričom   k   takémuto   obmedzeniu   tohto interpretovaného ustanovenia nemožno dôjsť systematickým výkladom a preto je v nesúlade tak s gramatickým výkladom, ako aj doslovným výkladom tohto ustanovenia.

Uvedený nesprávny záver odvolacieho súdu je v rozpore so znením ustanovení § 185i až § 185s O. s. p., v ktorých sa nachádza právna úprava konania o umorenie listín a taktiež nezodpovedá ani gramatickému výkladu a doslovnému výkladu týchto ustanovení.

Odvolací súd teda skrytým spôsobom, pod záštitou deklarovaného systematického výkladu,   vykonal   reštriktívny   výklad,   ktorým   vylúčil   dispozitívne   listiny,   a   tým   aj kúpnopredajnú zmluvu, z umorenia.

Ak   by   zákonodarca   chcel   dispozitívne   listiny   vylúčiť   z   umorenia,   tak   by   takéto vylúčenie do ustanovení O. s. p, upravujúcich konanie o umorenie listín výslovne zakotvil. Vôľa zákonodarcu vylúčiť dispozitívne listiny z umorenia nevyplýva ani z dôvodovej správy k zákonu č. 263/1992 Zb., ktorým bolo konanie o umorenie listín zakotvené do Občianskeho súdneho poriadku.

Tento neústavný a nezákonný postup odvolacieho súdu spôsobil porušenie práva sťažovateľky zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako účastníčke konania   o   umorenie   listiny   upraveného   v   ustanoveniach   §   185i   až   §   185s   O.   s.   p. Rozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné, zjavne arbitrárne a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci spôsobenom ústavne nekonformným výkladom.

Pripustenie   reštriktívneho   výkladu   v   neprospech   účastníka   konania   o   umorenie listiny (sťažovateľky ako navrhovateľky), ktorý značne zužuje, resp. obmedzuje rámec dikcie interpretovaného   ustanovenia,   je   v   rozpore   nielen   s   vyššie   uvedenými   právami,   ale   aj právnymi princípmi - princípom súdnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníka konania a princípom legitímnych očakávaní, a preto je ústavne neprijateľné.

Je zrejmé, že stratená kúpnopredajná zmluva zo dňa 16. 1. 2002 je listinou, ktorú treba   predložiť   na   uplatnenie   práva,   ktorým   je   právo   sťažovateľky   na   podanie   návrhu na vklad   jej   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   v   zmysle   zákona   o   katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), pričom nie je vylúčená z umorenia v zmysle ustanovení § 185i ods. 2 a § 185i ods. 3 O. s. p., resp.   iných   ustanovení   upravujúcich   konanie   o   umorenie   listín,   a   teda   je   jednoznačne spôsobilou listinou na umorenie v zmysle ustanovenia § 185i O. s. p.

V komentári k Občianskemu súdnemu poriadku z roku 1996 sa uvádza: „Ďalším predpokladom pre súdne umorenie listiny je, že ide o listinu, ktorá nie je vylúčená z umorenia (§ 185i ods. 3). Ak listina nepodlieha umoreniu podľa § 185i ods. 3, na rozdiel od postupu v prípade § 185i ods. 2, súd v tomto prípade rozhodne meritórne tak, že návrh zamietne.“ (Bajcura, A. a kol.: Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. Euronion, Bratislava 1996, str. 323).

Aj z komentára k Občianskemu súdnemu poriadku vyplýva, že návrh na umorenie listiny súd zamietne len vtedy, ak ide o listinu uvedenú v ustanovení § 185i ods. 3 O. s. p. Sťažovateľka   chce   ďalej   poukázať   na   skutočnosť,   že   odôvodnenie   rozhodnutia odvolacieho súdu je takmer totožné s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 33/2007 zo dňa 27. 11. 2007.

V   odôvodnení   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   4   Cdo   33/2007   zo   dňa 27. 11. 2007 sa konštatuje:

„Pokiaľ ide o otázku možnosti umorenia listiny obsahujúcej závet v konaní podľa § 185i a nasl. O. s. p. zastáva dovolací súd názor, že umorenie takejto listiny neprichádza do úvahy. Citované ustanovenie § 185i ods. 1 O. s. p. umožňuje len umorenie takej stratenej alebo zničenej listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva, a ktorú nemožno inak nahradiť. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje výnimku z odseku 1, keď určité listiny, ktoré inak treba predložiť na uplatnenie práva, z umorenia vylučuje. I keď odsek 1 uvedeného ustanovenia   bližšie   nevymedzuje,   čo   treba   rozumieť   pod   listinou,   ktorú   treba   predložiť na uplatnenie práva, z odseku 3 konkrétne označujúceho niektoré takéto listiny, aj z ďalších ustanovení upravujúcich umorovacie konanie, teda systematickým výkladom možno vyvodiť,... ide o dispozitívnu listinu, ktorá má síce konštitutívnu funkciu pre vznik právneho pomeru, nie je však hmotnoprávnou podmienkou pre prevod a alebo zánik práva.“

Je nepochybné, že odvolací súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia prevzal právny názor Najvyššieho súdu SR o nemožnosti umorenia závetu.

Avšak Najvyšší súd SR v odôvodnení tohto rozsudku uviedol aj toto: „Ustanovenie § 185i druhá veta i ustanovenie § 185s O. s. p. napríklad predpokladá osobu podľa listiny zaviazanú. V prípade závetu takáto osoba neprichádza do úvahy. Závet je   totiž   jednostranným   právnym   úkonom,   ktorým   fyzická   osoba   -   poručiteľ   robí v predpísanej   forme   dispozíciu   svojím   majetkom   pre   prípad   smrti.   Závet   je   jedným z právnych dôvodov dedenia, teda prechodu práv a povinností fyzickej osoby z dôvodu jej smrti na iné subjekty. Občiansky zákonník v § 480 ods. 2 umožňuje poručiteľovi zrušenie závetu aj tým, že zničí listinu, na ktorej bol napísaný. Pokiaľ hmotné právo upravuje takúto možnosť   s právnymi   dôsledkami   zrušenia účinkov závetu,   je zároveň   vylúčená   možnosť domáhať sa v takomto prípade podľa procesných predpisov umorenia listiny závetu.“ V   spomínanom   rozsudku   Najvyšší   súd   SR   vyslovil   názor,   že   umorenie   listiny obsahujúcej závet neprichádza do úvahy, keďže Občiansky zákonník v ustanovení § 480 ods. 2 umožňuje poručiteľovi zrušenie závetu aj tým, že zničí listinu, na ktorej bol napísaný. Uvedený rozsudok nemožno dávať do súvislosti s umorením kúpnopredajnej zmluvy z dôvodu zásadných rozdielov medzi závetom a kúpnopredajnou zmluvou. Kúpnopredajná zmluva   je   dvojstranný   právny   úkon   medzi   živými,   ktorým   sú   jeho   účastníci   viazaní, a od ktorého možno odstúpiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Naproti tomu závet je vždy jednostranným právnym úkonom pre prípad smrti, ktorého špecifikom je to, že ho možno zo strany poručiteľa zrušiť zničením listiny, na ktorej je napísaný. Kúpnopredajnú zmluvu však nie je možné zrušiť zničením listiny, na ktorej je zachytený jej obsah.

Podľa ustanovenia § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka - „prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.“

Podľa   ustanovenia   §   43c   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   -   „včasné   vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.“

Podľa ustanovenia § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka - „včasné prijatie návrhu nadobúda   účinnosť   okamihom,   keď   vyjadrenie   súhlasu   s   obsahom   návrhu   dôjde navrhovateľovi.   Prijatie   možno   odvolať,   ak   odvolanie   dôjde   navrhovateľovi   najneskôr súčasne s prijatím.“

V zmysle ustanovenia § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka - „zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.“

Podľa ustanovenia § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka - „písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.“

Podľa   ustanovenia   §   46   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   -   „pre   uzavretie   zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.“ Z obsahu fotokópie kúpnopredajnej zmluvy, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, je nepochybné,   že   došlo   medzi   sťažovateľkou   ako   kupujúcou   a M.   Č.   ako   predávajúcim k platnému uzatvoreniu kúpnopredajnej zmluvy, v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Kúpnopredajná   zmluva   bola   uzatvorená   na   základe   návrhu   na   uzavretie kúpnopredajnej zmluvy, ktorý bol dostatočne určitý a vyplývala z neho vôľa predávajúceho, aby bol ním viazaný v prípade jeho prijatia. O prijatí návrhu na uzavretie kúpnopredajnej zmluvy   svedčia   úradne   overené   podpisy   účastníkov   zmluvy.   Súhlasné   prejavy,   ktoré vytvárajú kúpnopredajnú zmluvu, sú obsiahnuté na tej istej listine.

Dôsledkom   straty   alebo   zničenia   kúpnopredajnej   zmluvy,   predmetom   ktorej   je nehnuteľnosť, nie je zrušenie tejto zmluvy, ani strata platnosti či účinnosti, a preto zaväzuje účastníkov zmluvy aj po jej strate, resp. zničení. (...)

Z(...)   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   jednoznačne   vyplýva,   že   v   prípade   podania mimoriadneho opravného prostriedku, akým je dovolanie, sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú   až   po   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   o   dovolaní,   pričom   lehota   na podanie sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, akým je rozhodnutie odvolacieho súdu.

Ako vyplýva z tejto sťažnosti(...), sťažovateľka v predmetnej veci podala dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Dovolací súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné, pričom rozhodnutie dovolacieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené dňa 13.   3.   2013,   a   preto   je   zachovaná   lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   na   základe   ktorej   je   ústavný   súd   oprávnený   preskúmať   námietky sťažovateľky   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   v   tejto   sťažnosti   označených   práv rozhodnutím odvolacieho súdu.

Je zrejmé, že v sťažnosti opísaným postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde,   keďže   právny   záver   odvolacieho   súdu o nespôsobilosti kúpnopredajnej zmluvy byť predmetom umorenia je zjavne neodôvodnený, arbitrárny   a   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný,   čím   došlo   k   tomu,   že   konanie o umorenie kúpnopredajnej zmluvy nikdy neprešlo do ďalších zákonom predvídaných fáz, ktoré by viedli k výzve tomu, kto má listinu, aby ju predložil alebo podal námietky, a tak v konečnom dôsledku k umoreniu tejto listiny.

Sťažovateľka   očakáva,   že   ústavný   súd   pristúpi   k   preskúmavaniu   zjavne neodôvodnených   a   arbitrárnych   právnych   záverov   odvolacieho   súdu   v   zmysle   svojej konštantnej judikatúry uvedenej v tejto sťažnosti.

Postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bolo sťažovateľke bránené v uplatnení jej hmotného práva, resp. nedošlo k poskytnutiu ochrany hmotnému právu sťažovateľky, ktorá sa práve tejto súdnej ochrany domáhala. Je nepochybné, že žiaden zo všeobecných súdov, na ktoré sa v inštančnom postupe obrátila sťažovateľka so žiadosťou o poskytnutie súdnej ochrany jej hmotného práva, sa vôbec nezaoberal meritom veci.

Sťažovateľka   považuje   rozhodnutie   odporcu   za   nesprávne,   argumentáciu   v   ňom uvedenú za zjavne arbitrárnu a z ústavného hľadiska neakceptovateľnú.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal toto uznesenie:

Sťažnosť sťažovateľky vo veci porušenia jej

-   práva   na   spravodlivé súdne konanie   zakotveného v článku 6 ods.   1 prvá   veta Dohovoru(...) a práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotveného v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy(...), uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012, prijíma na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom: Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru(...) a právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy(...) bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom(...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl. 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v konaní,   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Pokiaľ ide o predmet tohto konania, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva „domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   Slovenskej   republiky“ podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   CoD   43/2012-39   z 31.   júla   2012 v podstate z dôvodu, že „odvolací súd(...) skrytým spôsobom, pod záštitou deklarovaného systematického   výkladu,   vykonal   reštriktívny   výklad,   ktorým   vylúčil   dispozitívne   listiny, a tým   aj   kúpnopredajnú   zmluvu,   z umorenia“, pričom   podľa   presvedčenia   sťažovateľky „právny záver odvolacieho súdu o nespôsobilosti kúpnopredajnej zmluvy byť predmetom umorenia je zjavne neodôvodnený, arbitrárny a z ústavného hľadiska neospravedlniteľný“.

Zo   samotnej   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľka podala   dovolanie   proti rozhodnutiu   krajského   súdu   č.   k.   9   CoD   43/2012-39   z 31.   júla   2012.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sa   však   vo   svojom   uznesení   sp.   zn. 4 Cdo 365/2012   z 29.   januára   2013 „nezaoberal   meritórnym   preskúmaním   rozhodnutia odvolacieho   súdu   z   dôvodu,   že   dovolanie   bolo   odmietnuté   ako   neprípustné,   pričom rozhodnutie   dovolacieho   súdu   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   doručené   dňa 13. 3. 2013“.   Sťažovateľka   uvedené   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   ani   nijako nespochybňuje vo svojej ústavnej sťažnosti, avšak od doručenia tohto rozhodnutia odvíja lehotu na podanie tejto sťažnosti.

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti sa považuje za zachovanú aj vo vzťahu k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (m.   m.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   358/09, II. ÚS 324/2010   a   iné).   Vychádzajúc   z tejto   judikatúry   ústavného   súdu   a vzhľadom   na okolnosti danej veci, lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 9 CoD 43/2012-39 z 31. júla 2012 treba považovať za zachovanú.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva najmä, že: „Citované ustanovenie § 185i ods. 1 O. s. p. umožňuje umorenie len takej stratenej alebo zničenej listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva a ktorú nemožno inak nahradiť. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje výnimku z odseku 1, keď určité listiny, ktoré inak treba predložiť na uplatnenie práva, z umorenia vylučuje. I keď odsek 1 uvedeného ustanovenia bližšie nevymedzuje, čo treba rozumieť pod listinou, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva, z odseku 3 konkrétne označujúceho niektoré takéto listiny, aj z ďalších ustanovení upravujúcich umorovacie konanie, teda systematickým výkladom možno vyvodiť, že   dispozitívne   listiny   (t.   j.   listiny,   u   ktorých   zákon   alebo   dohoda   účastníkov   vyžaduje písomnú formu, napr. zmluva o prevode nehnuteľnosti alebo závet) majú síce konštitutívnu funkciu pre vznik právneho pomeru, nie sú však hmotnoprávnou podmienkou pre prevod a zánik práva. Oprávnený, ktorému sa takáto listina stratila alebo zničila, má možnosť inými procesnými prostriedkami dokázať, že písomná forma úkonu, predpísaná právnym predpisom alebo dohodnutá medzi stranami, bola dodržaná.

Súd   prvého   stupňa   preto   správne   návrh   na   umorenie   predmetnej   kúpnej   zmluvy zamietol.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení   vo   veci   sťažovateľky,   pretože   napadnutý   výklad   súdov   podľa   sťažovateľky „spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   spôsobenom   ústavne   nekonformným výkladom“. Uvedený výklad najvyššieho súdu však nie je možné považovať za odporujúci čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd síce stručným, ale zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 185i   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   interpretovať   a uplatňovať   práve   takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom   (dostatočne   a relevantne)   odpovedal   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky,   podľa ktorej toto zákonné ustanovenie treba vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci   sťažovateľky   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj keď   právna   argumentácia   sťažovateľky   je   vo   viacerých   aspektoch   skutočne   náležitá. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky   nevykazuje.   Iba   na   dokreslenie   napadnutého   výkladu   možno   uviesť,   že   pre niektoré právne úkony vyžaduje zákonný predpis alebo dohoda strán, písomnú formu ako formálny   predpoklad   ich   účinnosti.   Takú   písomnú   formu   vyžaduje   napr.   Občiansky zákonník pri právnych úkonoch o prevodoch nehnuteľností (§ 46 Občianskeho zákonníka), ďalej pri právnych úkonoch akým je závet (§ 476 Občianskeho zákonníka) a pod. Rovnako je   potrebná   písomná   forma   pri právnych   úkonoch,   pri   ktorých   písomná   forma   bola subjektmi právneho vzťahu vopred zmluvne dohodnutá. Listiny o týchto právnych úkonoch prestávajú   byť   potom   iba   dôkazným   prostriedkom   s formálno-právnym   významom   pre určité právo, ale stávajú sa nepostrádateľnou hmotnoprávnou podmienkou pre jeho vznik. Majú tak konštitutívnu funkciu pre vznik právneho pomeru, pričom jeho vznik je celkom v dispozícii strany. Nie sú však už súčasne hmotnoprávnou podmienkou na prevod alebo zánik práva a chýba im teda finálna funkcia. Tým sa tiež líšia tieto listiny rýdzo dispozitívne alebo rýdzo konštitutívne od cenných papierov (inak v ktorých sú inkorporované práva). Ich vylúčenie z umorenia je teda dané ich samotnou povahou a tým, že právny poriadok ich umožňuje nahradiť v prípade   straty   alebo zničenia   rovnako účinne ako   dôkazné listiny. Sťažovateľke,   ktorej   sa   taká   listina   stratila,   je   totiž   na   základe   procesných   predpisov poskytnutá možnosť preukázať taktiež inými dôkaznými prostriedkami, že písomná forma právneho úkonu predpísaná zákonnými predpismi alebo dohodnutá medzi stranami bola riadne dodržaná.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť ako   zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného,   pokiaľ   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnutým rozhodnutím malo dôjsť aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba dodať, že základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka namieta, sa možno domáhať len v medziach a za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (čl.   46   ods.   4   v   spojení   s čl.   51 ústavy).   Z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   však   vyplýva,   že   sťažovateľka neuplatnila svoje práva v medziach zákona pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jej práva na súdnu ochranu v danom prípade ani nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013