znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 475/2012-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   apríla   v   senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   a sudcu   Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnosti M. P., H., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. P., T., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P/6/2009, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P/6/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Piešťany   p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 P/6/2009   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),   ktoré   j   e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M.   P. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   489   €   (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur), ktorú j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý   zaplatiť na účet jej právneho zástupcu   JUDr. Ing.   P. P.,   T., do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12.   septembra   2012   doručená   sťažnosť   M.   P.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P/6/2009.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 10. júla 2009 na okresnom súde návrh na určenie výživného a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, S. T., proti otcovi maloletého (ďalej len „odporca“).   Sťažovateľka sa v konaní domáha zverenia maloletého dieťaťa do svojej opatery   a určenia výživného na maloleté dieťa od odporcu vo výške 250 € mesačne.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uvádza: „...   v súčasnosti   prebieha   konanie v predmetnej veci, bez zavinenia sťažovateľky, už viac než 3 roky.  

...   v   uvedenej   veci   podala   Sťažovateľka   dňa   2.   8.   2010   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia, a to vzhľadom na skutočnosť, že Odporca v tom čase poukazoval na maloletého syna peňažnú čiastku iba vo výške 60,- EUR, čo nepokrývalo ani polovicu z nákladov,   ktoré   musela   Sťažovateľka   na   maloletého   syna   vynakladať.   Súd   v   konaní č. 9 P 56/2010   dňa   18.   8.   2010   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   ako neodôvodnený zamietol s odôvodnením - majúc na pamäti, že je potrebné v čo najkratšej dobe rozhodnúť vo veci samej o úprave práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu...... posledné pojednávanie v predmetnej veci sa konalo dňa 11. 9. 2012 s odstupom viac než 1 roka od predchádzajúceho pojednávania !!! Na tomto pojednávaní nebolo vo veci   rozhodnuté,   naopak,   bolo   odročené   na   neurčito!   V   tomto   kontexte   uvádzame,   že celkovo sa až do dňa podania tejto sťažnosti konali vo veci počas troch rokov celkovo len tri pojednávania   (nepočítajúc   pojednávanie   zo   dňa   13.   10.   2010   odročené   na   neurčito z dôvodu PN zákonnej sudkyne), t. j. zo dňa 14. 9. 2009, 15. 6. 2011 a 11. 9. 2012 - všetky odročené   na   neurčito,   a   to   bez   akéhokoľvek   znaleckého   či   iného   rozsiahlejšieho dokazovania,   ktoré   by   prípadne   ospravedlnilo   veľký   časový   odstup   medzi   jednotlivými pojednávaniami.

...   negatívne   dôsledky   nerozhodnutia   súdu   vo   veci   samej   znáša   predovšetkým maloletý   syn,   ktorý   značne   trpí   nedostatkom   zdrojov   potrebných   k   jeho   riadnemu materiálnemu zabezpečeniu, a ktorý by tieto následky nemusel znášať, ak by súd rozhodol vo veci samej v zákonnej lehote. V tejto súvislosti máme za to, že je nado všetku pochybnosť nanajvýš   potrebné,   aby   súd   poskytol   Sťažovateľke,   resp.   jej   synovi,   právnu   ochranu a rozhodol v merite veci bez zbytočného odkladu.

...   Sťažovateľka   už   v   minulosti   v   priebehu   Konania   čelila   viackrát   nečinnosti Okresného súdu Piešťany, ktoré sa snažila riešiť urgenciami, najmä nie však len, zo dňa 21. 11. 2011 a 29. 11. 2010, ktoré vyústili do podania sťažnosti predsedníčke Okresného súdu Piešťany zo dňa 2. 4. 2012.“

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   podala   predsedníčke   okresného   súdu v zmysle § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   sťažnosť   datovanú   2.   apríla   2012 pre porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Predsedníčka okresného súdu na sťažnosť odpovedala podaním zo 4. júla 2012, pričom uznala sťažnosť na prieťahy v konaní za opodstatnenú.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla: „Už v upovedomení o spôsobe vybavenia sťažnosti zo dňa 4. 7. 2012 dospela predsedníčka súdu k záveru, že v Konaní dochádza k prieťahom, za ktoré sa ospravedlnila. I napriek prísľubu predsedníčky súdu nad riadnym dozorom priebehu Konania však zákonná sudkyňa na pojednávaní dňa 11. 9. 2012 odročila pojednávanie na neurčito!, čím opätovne uviedla Sťažovateľku do stavu výraznej právnej neistoty a obavy ohľadom konečného termínu vydania rozhodnutia vo veci samej.“

4.   Podľa   sťažovateľky   všetky   doterajšie   úkony   okresného   súdu   v kontexte uplynulých   rokov   nepostačujú   na vyvodenie   záveru,   že   okresný   súd   koná   a konal   bez zbytočných prieťahov, a vyjadrila presvedčenie, že po právnej stránke nie je predmetná vec nijako mimoriadne náročná a neštandardná.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že „v dôsledku absencie rozhodnutia súdu v merite veci za obdobie viac než troch rokov utrpela značnú nemajetkovú ujmu v podobe troch rokov pretrvávajúcej právnej neistoty a rovnako tak aj v podobe zlého psychického stavu a útrap spojených s vedomím nedostatku peňažných prostriedkov na výživu svojho maloletého   syna   a   ktorých   získanie   v   podobe   výživného   žiada   v   Konaní   od   pasívneho Odporcu“.

5.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   pani   M.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11P/6/2009 porušené.

2.Okresnému   súdu   Piešťany   sa   prikazuje,   aby   bola   vec   č.   11   P/6/2009   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.“

Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   žiadala   priznať   aj   primerané   finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

6. Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   475/2012-21   zo 7.   novembra   2012   prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

7.   Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrila k prijatej sťažnosti ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

8.   Predsedníčka   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   reagovala   podaním zo 16. januára 2013, doručeným ústavnému súdu 24. januára 2013, v ktorom uviedla rozpis procesných   úkonov   vo   veci   a   poukázala   na   obdobia   práceneschopnosti   a čerpania dovolenky zákonných sudkýň. Zároveň upozornila na dve obdobia v konaní, kedy podľa jej tvrdenia   nemohlo   byť   konané   pre   nesúčinnosť   sťažovateľky: „Týka   sa   to   obdobia po pojednávaní   dňa   14.   9.   2009,   kedy   súd   uložil   matke,   aby   súdu   doručila   presnú špecifikáciu nákladov na maloleté dieťa, pričom matka súdu danú špecifikáciu doručila až po urgencii súdu z 8. 1 2010, a to dňa 27. 1. 2010. V druhom prípade sa matka s otcom zúčastnila   v   októbri   2012   psychologického   poradenstva,   pričom   obaja   rodičia   súhlasili so spoločnou konzultáciou smerujúcou k dohode medzi nimi, na ktorú sa však dostavil len otec,   matka   sa   bez   ospravedlnenia   nedostavila,   preto   psychologička   nevedela   zaujať objektívne stanovisko, čo si môže v konaní vyžiadať potrebu pribrať znalca...“

Predsedníčka okresného súdu v závere podania zo 16. januára 2013 uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

9.   Sťažovateľka   na podanie   okresného   súdu   reagovala vyjadrením   z 19.   februára 2013, v ktorom uviedla:

„Na tomto mieste odmietame tvrdenie Prvostupňového súdu, že Sťažovateľka svojim konaním akokoľvek spôsobila prieťahy v konaní tým, že nepredložila Prvostupňovému súdu špecifikáciu nákladov na dieťa...   Sťažovateľka priamo na pojednávaní dňa 14.   9.   2009 predložila Prvostupňovému súdu relevantnú Špecifikáciu nákladov na dieťa, o čom svedčí aj zápisnica z tohto pojednávania, kde sa na strane 2 uvádza, že Sťažovateľka predložila súdu   okrem   iného   tabuľku   nákladov,   náklady   v   jednotlivých   mesiacoch,   pokladničné doklady - hygienické potreby, výživu pre maloletého, ergo podklady preukazujúce práve súdom žiadané náklady na maloleté dieťa. Tieto podklady sa nachádzajú v súdnom spise... Sťažovateľka   dáva   do   pozornosti,   že   v   súvislosti   s   nadchádzajúcou   spoločnou konzultáciou   ju   nikto   v   tejto   veci   akokoľvek   nekontaktoval,   neupovedomil,   nepredvolal, a ani akokoľvek inak neinformoval hoci Sťažovateľka vytýčenie termínu konzultácie veľmi očakávala a sama sa aktívne o toto stretnutie zaujímala, no bezvýsledne. Poukazujeme na skutočnosť,   že   Sťažovateľka   sa   o   uskutočnenom   stretnutí   dozvedela   až   z vyjadrenia Prvostupňového súdu v rámci tohto konania.“

V tomto   vyjadrení   si   sťažovateľka   uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia za ďalší úkon právnej pomoci nad rámec pôvodného petitu. Sťažovateľka uviedla, že súhlasí s rozhodnutím ústavného súdu bez nariadenia pojednávania.

10. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

14.   Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

15. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

16.   Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

17. Podľa § 176 ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania.

18. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

19. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu.   Základnou   povinnosťou   súdu a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup   v súdnom   konaní,   ktorý   čo   najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 305/2010). Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

20. Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

21. Zo spisu okresného súdu vyplývajú tieto rozhodné skutočnosti:

-13. júl 2009 – bol podaný návrh sťažovateľky vo veci starostlivosti o maloletého (zverenie maloletého do výchovy a opatery matky a určenie výživného),

-18. august 2009 – okresný súd žiadal o informácie o zárobku otca pre určenie vyživovacej povinnosti,

-19.   august   2009   –   bolo   vydané   uznesenie   okresného   súdu   o   ustanovení   Úradu   práce, sociálnych vecí a rodiny v P. za zástupcu maloletého,

- 19.august 2009 –okresný súd žiadal o podanie správy o povesti a bytových pomeroch sťažovateľky a odporcu,

-28.   august   2009   –   okresnému   súdu   bola   zaslaná   správa   Úradu   práce,   sociálnych   vecí a rodiny v P.,

-14. september 2009 – konalo sa pojednávanie,

-   8.   január 2010   –okresný   súd vyzval sťažovateľku   na doloženie špecifikácie   nákladov na maloletého,

-27. apríl 2010 –okresný súd uznesením uložil povinnosť rodičom maloletého navštíviť referát poradensko-psychologických služieb,

-   5.   júna   2010   –   okresnému   súdu   bola   doručená   žiadosť   sťažovateľky   o urýchlenie rozhodnutia vo veci,

-   2.   august   2010   –   okresnému   súdu   bola   doručená   žiadosť   sťažovateľky   o   predbežné zverenie maloletého do jej starostlivosti,

- 20. august 2010 – okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informácie o zárobkoch rodičov,

- 10. september 2010 – okresný súd vydal uznesenie   sp. zn. 9 P/56/2010, ktorým návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol,

- 13. október 2010 – nariadené pojednávanie bolo odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne,

- 29. novembra 2010 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľky o nariadenie pojednávania,

- 18. január 2011 – okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informácie o zárobku otca,

- 13. január 2011 - okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informácie o zárobku matky, o zistenie poberania dôchodku a štátnych sociálnych dávok rodičmi,

- 14. február 2011 –Sociálna poisťovňa zaslala oznámenie o nevyplácaní dávok sociálneho poistenia rodičom,

- 7. marec 2011 – pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti zákonnej sudkyne,

- 10. marca 2011 –sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 29. marec 2011 – sťažovateľka bola upovedomená zo strany okresného súdu o spôsobe vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní,

-   27.   apríl   2011   –   okresný   súd   žiadal   príslušné   orgány   a zamestnávateľa   o   informácie o zárobku otca,

- 7. apríl 2011 – psychologické vyšetrenie,

- 15. jún 2011 – konalo sa pojednávanie,

- 12. október 2011 –   okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informácie o zárobku rodičov,

- 21.november 2011 – sťažovateľka požiadala o nariadenie pojednávania,

-   13.   jún   2012   –   okresný   súd   žiadal   príslušné   orgány   a   zamestnávateľa   o   informáciu o pracovnom   pomere   otca,   o   poberaní   rodinných   prídavkov,   rodičovských   príspevkov, sociálnych či nemocenských dávok rodičmi,

- 11. september 2012 – konalo sa pojednávanie,

-   13.   september   2012   –okresný   súd   vydal   uznesenie   o uložení   povinnosti   rodičom maloletého navštíviť referát poradensko-psychologických služieb,

- 10. december 2012 – okresnému súdu bola zaslaná psychologická správa,

- 4. február 2013 – pojednávanie bolo odročené z dôvodu na strane zákonnej sudkyne.

22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňoval tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

22.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľky   na určenie   výživného   a úpravu   práv   a povinností k maloletému   dieťaťu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   rozhodovanie   tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, v rámci ktorej existuje ustálená judikatúra obsahujúca aj metodiku postupu všeobecných súdov, a preto nemožno považovať vec sťažovateľky za právne zložitú. Z hľadiska povahy veci ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach, v ktorých sa rozhoduje o výživnom, resp. sa vymáha výživné pre maloleté dieťa, ide o existenčné veci v rámci agendy starostlivosti súdu o maloletých, ktoré vyžadujú zo strany všeobecných súdov mimoriadnu pozornosť. Tejto skutočnosti zodpovedá aj § 176 ods.   3 OSP,   ktorý   ukladá   súdom   vo veciach   starostlivosti   o maloletých   rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov.

22.2 Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanom   konaní,   ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   sťažovateľka opakovane   predkladala   konajúcemu   súdu   prehľad   a špecifikáciu   svojich   nákladov starostlivosti o maloletého (tieto sú súčasťou spisu okresného súdu) a aj na výzvu okresného súdu na predloženie špecifikácie z 8. januára 2010 sťažovateľka bez zbytočného meškania reagovala. Vo vzťahu k druhému tvrdeniu odporcu o tom, že sa sťažovateľka nedostavila na spoločnú konzultáciu u psychologičky, sťažovateľka uviedla, že nebola na túto konzultáciu prizvaná ani o nej nebola žiadnym spôsobom upovedomená. Aj keď tvrdenie sťažovateľky nie je možné na základe spisu okresného súdu ani vyvrátiť, ani potvrdiť, ústavný súd v tejto súvislosti   zdôrazňuje skutočnosť,   že sťažovateľka bola počas celého konania okresného súdu vo veci aktívna, na výzvy okresného súdu reagovala, sama okresný súd trikrát žiadala o nariadenie   pojednávania   a rozhodnutie   vo   veci,   navrhla,   aby   súd   vo   veci   rozhodol nariadením   predbežného   opatrenia.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľke nemožno pripísať na ťarchu stav, v akom sa nachádzalo napadnuté konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

22.3   Napokon   sa   ústavný   súd zaoberal   postupom   okresného súdu   v napadnutom konaní.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 68/2012).

  Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný v období od 20. septembra 2010, keď mu bola doručená psychologická správa z psychologických konzultácií   rodičov,   až   do   27.   apríla   2011,   keď   bolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie (7 mesiacov,   v tomto   období   bolo   pojednávanie   dvakrát   odročené   z dôvodu práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne,   toto   obdobie   nečinnosti   bolo   prerušené   len opakovanými dožiadaniami týkajúcimi sa okresného súdu príjmov otca a matky maloletého dieťaťa), a v období od októbra 2011, keď okresný súd opätovne dožiadaval informácie o príjmoch   sťažovateľky   a odporcu,   až   do   13.   júna   2012,   keď   bolo   vo   veci   nariadené pojednávanie (7 mesiacov). Okrem týchto období nečinnosti možno postup okresného súdu označiť   aj ako   neefektívny.   Okresný   súd   opakovane   dožadoval   príslušné   orgány   na dokladovanie výšky príjmov sťažovateľky a odporcu, za celé obdobie nenariadil znalecké dokazovanie vo veci a   ani nedospel k záveru o potrebe znaleckého dokazovania, pričom ani s odstupom troch rokov od začatia konania vo veci meritórne nerozhodol, čo vzhľadom na povahu veci sťažovateľky, ktorá vyžaduje mimoriadnu starostlivosť, nemožno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

Sťažnosť   sťažovateľky   na   prieťahy   v konaní   považovala   v zmysle   svojho upovedomenia o vybavení sťažnosti zo 4. júla 2012 za dôvodnú aj predsedníčka okresného súdu.   Predsedníčka   okresného   súdu   prieťahy v konaní ospravedlňovala množstvom   vecí zákonnej sudkyne a vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti zo 16. januára 2013 aj dlhšími obdobiami práceneschopnosti a čerpaním dovolenky zákonnými sudkyňami vo veci. V tejto súvislosti však ústavný súd zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere   formulovala   stanovisko,   podľa   ktorého   otázka   množstva   vecí,   personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní   (III.   ÚS   14/00),   argumenty   okresného   súdu súvisiace s veľkým nápadom vecí a nedostatočným personálnym obsadením okresného súdu preto ústavný súd akceptovať nemohol.

S ohľadom na uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania a tomu zodpovedajúcu lehotu 6 mesiacov limitujúcu rozhodovanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 ods. 3 OSP nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy.

23. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 1.

24. V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto nálezu v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl.   127   ods.   2   ústavy   a §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   konať vo   veci bez zbytočných prieťahov.

25. Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   len   konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom na celkové trvanie napadnutého konania   v spojení   s predmetom   sporu,   ktorým   je   starostlivosť   o maloletých,   považuje za primerané v sume 3 000 €.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

26. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za dva úkony právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 2 x 127,16 € a režijný paušál 2 x 7,63 €, odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavuje sumu 130,16 € a režijný paušál 7,81 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 407,55 € plus DPH, t. j. v celkovej výške 489 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2013