znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 475/2011-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Ivetty Macejkovej a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť F. V., B., M. B., B., a J. K., B., zastúpených advokátom Mgr. I. P.,   Advokátska   kancelária   S.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. V., M. B. a J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   182/09 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 4 C 204/92 konať bez zbytočných prieťahov.

3. F. V., M. B. a J. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 6 000 € (slovom   šesťtisíc   eur),   z ktorej   j e   Okresný   súd   Bratislava IV   p o v i n n ý   vyplatiť sťažovateľom   po   5   000   €   (slovom   päťtisíc   eur)   a Krajský   súd   v Bratislave   po   1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý uhradiť F. V., M. B. a J. K. trovy konania v sume 497,95 € (slovom štyristodeväťdesiatsedem eur a deväťdesiatpäť centov) na účet ich právneho   zástupcu   Mgr. I.   P.,   Advokátska   kancelária   S.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. II. ÚS 475/2011-22 z 20. októbra 2011 na ďalšie konanie sťažnosť F. V. (ďalej len „sťažovateľ   v 1.   rade“),   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 2.   rade“)   a J.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ v 3. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   204/92   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09.

2. V podstatnej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli:„Návrhom   podaným   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV   (toho   času   Obvodný   súd Bratislava IV) dňa 16. 07. 1992 sa sťažovatelia ocitli v procesnom postavení žalovaných v konaní sp. zn. 4 C 204/92 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - parc. č.... a neknihovanej parcely č.... v katastrálnom území B.

Napriek   tomu,   že   občianske   súdne   konane   nie   je   žiadnym   spôsobom   časovo obmedzené,   považujeme dobu súdneho konania v trvaní vyše 19 rokov za neprimerane dlhú... Počas celého súdneho konania sa pojednávalo v dňoch: 10. 05. 1993, 03. 06. 1993, 06.   09.   1993,   23.   09.   1993,   08.   10.   1996,   24.   10.   1996,   30.   06.   1999,   25.   08.   1999, 04. 10. 1999, 06. 05. 2004, 15. 04. 2005, 28. 09. 2005, 25. 02. 2009.

V konaní na prvostupňovom súde sa vyskytli procesnoprávne vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie, preto za dôležité považujeme uviesť nasledovné:

Sťažovateľom   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   čím   bolo   sťažovateľom absolútne   znemožnené   náležite   skutkovo   aj   právne   argumentovať   proti   rozhodnutiu prvostupňového   súdu.   Máme   za   to,   že   prvostupňový   súd   sa   dôsledne   nevysporiadal s právnou   otázkou   o   zmene   účastníkov   konania   na   strane   žalovaných,   sťažovatelia   ako odporcovia   v   1.,   2.   a   3.   rade   nesúhlasili   s   vystúpením   z   konania   a   svojimi   častými podaniami žiadali o zabezpečenie ich právnej istoty v danom konaní. Prvostupňový súd rozhodol o návrhu na vypustenie odporcov z konania bez ich výslovného súhlasu. Uvedené potvrdil aj Mestský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. 09. 1994, ktorým zrušil uznesenie prvostupňového súdu vydaného dňa 18. 04. 1994.

Je   nepochybné,   že   petit   návrhu   na   začatie   konania   nemá   zákonom   stanovené náležitosti, nemá svoje presné, určité a zrozumiteľné znenie. Preto ak súd zistí, že návrh nemá požadované náležitosti alebo síce má požadované náležitosti (je nesprávny), ale tieto, prípadne niektoré z nich sú uvedené nepresne, neurčite alebo nezrozumiteľne, je povinný vyzvať účastníka na doplnenie alebo opravu návrhu (§ 43 ods. 1 O. s. p.). K úprave petitu návrhu na začatie konania podaného na súde v roku 1992 došlo až na pojednávaní dňa 06. 05. 2004, t. j. po viac než 12 rokoch, pričom predmet sporu nebol definovaný podľa vtedajšieho stavu v katastri nehnuteľností. Prvostupňový súd uznesením zo dňa 24. 05. 2011 vyzval   navrhovateľov   na   úpravu   petitu   v   lehote   10   dní   odo   dňa   doručenia   uznesenia. Navrhovatelia žiadosťou zo dňa 10. 06. 2011 požiadali o predĺženie lehoty aspoň o 20 dní. Sťažovateľom, ako odporcom, do dnešného dňa nie je známe znenie upraveného žalobného petitu. V   priebehu   konania   sa   viackrát   menil   zákonný   sudca.   Vo   svetle   judikatúry I. ÚS 137/02 - za nečinnosť všeobecného súdu, ku ktorej došlo z dôvodu zmeny zákonného sudcu objektívne zodpovedá súd.

Prvostupňový   súd   vydal   rozsudok   v   merite   veci   dňa   23.   09.   1993,   doplňujúci rozsudok dňa 04. 10. 1999 a rozsudok dňa 25. 02. 2009, proti ktorým účastníci podali riadne a včas odvolanie. Do dnešného dňa sa v právnej veci sp. zn. 4 C 204/92 právoplatne nerozhodlo.

Už   samotné   vydanie   doplňujúceho   rozsudku   prvostupňového   súdu   zo   dňa 04. 10. 1999 vykazuje vady konania.

Krajský   súd   v   Bratislave,   ako   súd   odvolací,   zrušil   rozsudky   Okresného   súdu Bratislava IV pre vyššie uvedené vady konania, pričom zreteľne vyslovil svoj právny názor, o   ktorý   sa   mal   prvostupňový   súd   oprieť   pri   ďalšom   konaní.   Po   celú   dobu   konania   sa prvostupňový   súd   neriadil   právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   odôvodnenia   rozsudku prvostupňového súdu nepreukazovali dôkazy, z ktorých súd vychádzal a akými úvahami sa pri   hodnotení   riadil.   Konanie   prvostupňového   súdu,   aj   s   ohľadom   na   nedostatočné vymedzenie   predmetu   konania   po   skutkovej   a   právnej   stránke,   je   potrebné   považovať za nedôsledné.

Celkový postup prvostupňového súdu je možné označiť za neefektívny. K zbytočným prieťahom na prvostupňovom súde došlo v dôsledku nečinnosti, keď súd nekonal viac ako 1 rok a jedenásť mesiacov, t. j. v období od 27. 10. 1994 − 08. 10. 1996, ďalej viac ako 2 roky a osem mesiacov, t. j. v období od 24. 10. 1996 − 30. 06. 1999, a napokon viac ako 6 rokov a tri mesiace, t. j. v období 28. 01. 2003 − 26. 05. 2009...

Súdny   spis   bol   viackrát   predložený   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   ako   súdu odvolaciemu, prvýkrát dňa 17. 01. 2006 kedy mu bola pridelená sp. zn. 3 Co 26/2006, následne došlo k vráteniu veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dňa 26. 05. 2009 bol   súdny   spis   opätovne   predložený   odvolaciemu   súdu,   kedy   mu   bola   pridelená sp. zn. 3 Co 182/2009, pričom o odvolaní navrhovateľov zo dňa 19. 12. 2005 odvolací súd doposiaľ nerozhodol. K zbytočným prieťahom došlo na odvolacom súde, keď odvolací súd bol   nečinný   viac   ako   2   roky   a   sedem   mesiacov,   t.   j.   v   období   od   17.   01.   2006 do 28. 08. 2008, a ďalej viac ako 1 rok a štyri mesiace, t. j. v období od 26. 05. 2009 do 30. 09. 2010...

Zbytočné   prieťahy   v   konaní   na   odvolacom   súde   bola   potvrdená   aj   odpoveďou odvolacieho súdu zo dňa 06. 10. 2010 na základe sťažnosti na prieťahy v konaní podanej navrhovateľmi, doručenej súdu dňa 02. 08. 2010...

Prvostupňový súd, okrem meritórnych rozhodnutí, prevažne vykonával jednoduché úkony súdu, napr. výzva na zaplatenie súdneho poplatku (21. 11. 2006), doručenie žaloby a odvolaní na vyjadrenie účastníkom konania, predvolania na pojednávanie (11. 02. 2003, 15.   03.   2005,   06.   06.   2005),   vyžiadanie   si   vyhotovenia   rozhodnutí   odvolacieho   súdu v potrebnom   počte   (26.   05.   2011),   upovedomenie   o   obhliadke   spornej   nehnuteľnosti (21. 04. 2005), výzvy na doplnenie alebo vyjadrenie účastníkom konania (03.   04.   2001, 23. 06. 2004).

Prvostupňový súd   zisťoval pobyt   žalovaného v 5.   rade   a 6.   rade (15.   02.   2002) a pobyt sťažovateľa v III. rade (04. 02. 2000) a vyžiadal si doručenie zásielky sťažovateľovi v III. rade prostredníctvom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II (31. 08. 1999). Neúmerne   dlhým   konaním   sú   sťažovatelia   vystavení   právnej   neistote   ohľadom predmetu sporu, navyše pomalé konanie znižuje ich šance na úspešné vymoženie práva, ktoré by im v prípade pozitívneho rozsudku bolo priznané. Z tohto dôvodu je v tomto konaní možné konštatovať, že pomalá spravodlivosť je spravodlivosť odmietnutá, o to viac, že dĺžka konania nezodpovedá zložitosti prípadu...

V zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy a § 56 ods. 4 zákona o Ústavnom súde navrhujeme, aby   súd   priznal   sťažovateľom   voči   orgánom,   ktoré   porušili   ich   základné   právo,   nárok na primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 30 000 EUR...“

2.1   Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol: „základné právo sťažovateľov F. V.,... M. B... a J. K..., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava IV pod sp. zn. 4 C 204/92 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 porušené bolo;... Okresnému súdu Bratislava IV prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/92 konať bez zbytočných prieťahov; Sťažovateľom   priznáva   finančné   zadosťučinenie   každému   jednotlivo   v   sume 30 000 EUR   (slovom   tridsaťtisíc   eur),   z   ktorej   sumy   je   povinný   zaplatiť   každému sťažovateľovi Okresný súd Bratislava IV po 20 000,- € (slovom dvadsaťtisíc eur) a Krajský súd   v Bratislave   po   10   000,-   EUR   (desaťtisíc   eur)   a   to   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu; Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 497,95 €, ktorú je Okresný   súd   Bratislava   IV   a   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   spoločne   a nerozdielne zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov  ...   a   to   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

3. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, ako aj krajský súd, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

3.1   Predsedníčka   okresného   súdu   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 30. novembra 2011 popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„... Po prešetrení veci musím aj vzhľadom na závery Ústavného súdu v náleze zo dňa 10. 05. 2011, č. k. III. ÚS 8/2011-30 (v ktorom rozhodol o sťažnosti navrhovateľov vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/204/1992   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   182/09)   s   poľutovaním   konštatovať,   že   konanie na tunajšom súde bolo poznačené prieťahmi.

Prejednávanú vec možno označiť ako právne zložitejšiu, a to najmä po procesnej stránke, keďže v priebehu konania sa viac krát menil okruh účastníkov konania (uznesením zo dňa 24. 10. 1996 a zo dňa 8. 10. 1996) a tiež bola pripustená zmena petitu (uznesením zo dňa 6. 05. 2004 a 07. 11. 2011). V priebehu konania sa vo veci viac krát menil zákonný sudca,   čo   takisto   negatívne   ovplyvnilo   dĺžku   konania,   pretože   naštudovanie   spisu   si vyžadovalo väčší časový priestor. Pre úplnosť uvádzam, že predmetná právna vec napadla JUDr. I.,   ktorá   bola   súčinnosťou   od   1.   novembra   1994   preložená   na   Krajský   súd   v Bratislave. Následne vec bola pridelená JUDr. K., ktorá bola preložená na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava I. Od roku 1999 vo veci konala JUDr. M., ktorá nastúpila 14. júna 2004 na materskú dovolenku. Následne vo veci konala a doteraz koná JUDr. R. Vo veci bolo nariadených celkom 13 pojednávaní a dva krát sa konala ohliadka spornej   nehnuteľnosti.   Zavinením   sťažovateľov   (odporcov)   bolo   odročené   pojednávanie určené na deň 25. 08. 1999.

Tunajší súd vec dva krát meritórne rozhodol, avšak oba rozsudky boli odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

V   dôsledku   podaných   odvolaní   bol   spis   viac   krát   predložený   Krajskému   súdu v Bratislave   ako   odvolaciemu   súdu,   kde   sa   nachádzal   v   období   od   02.   09.   1994 do 27. 10. 1994,   od   26.   07.   2000   do   21.   09.   2000,   od   18.   10.   2002   do   28.   01.   2003, od 17. 01. 2006 do 02. 10. 2008 ako aj od 26. 05. 2009 do 10. 03. 2011. Tieto obdobia preto nemožno brať do úvahy pri posudzovaní prieťahov v konaní spôsobených tunajších súdom. Zároveň   uvádzam,   že   spôsobené   prieťahmi   v   konaní   nemali   preukázateľne za následok spôsobenie ujmy sťažovateľom. Sťažovatelia nijako nepreukázali, že by im bola priamym následkom porušenia ich základných práv spôsobená akákoľvek ujma.“

3.2   Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. decembra 2011 uviedla:

«Vec Okresného súdu Bratislava IV. sp. zn. 4 C 204/1992, bola na Krajský súd v Bratislave, kde je pod sp. zn. 3 Co 182/2009, podaná na konanie a rozhodnutie tejto veci v odvolacom konaní dňa 26. 05. 2009. Rozhodnutá bola dňa 31. 01. 2011 a základný súdny spis bol súdu prvého stupňa vrátený dňa 11. 03.2011.

Senát „3 Co“ zotrváva na dôvodoch odôvodnenia svojho rozhodnutia - uznesenia Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   3   Co   182/2009-309   zo   dňa   31.   01.   2011,   ktorým rozhodnutím zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 4 C 204/204/1992-2012 zo dňa 28. 09. 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.»

4. Okresný súd aj krajský súd zároveň oznámili, že súhlasia s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Právny   zástupca   sťažovateľov   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 24. novembra   2011   tiež   oznámil,   že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo veci   uskutočnilo   ústne pojednávanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného   pod sp. zn. 4 C 204/1992:

Dňa 16. júla 1992 žalobcovia 1. Ing. P. J. a 2. D. D. podali na Obvodnom súde Bratislava 4 (neskôr okresný súd) proti žalovaným: 1. J. K., 2. F. V., 3. M. B., 4. H., 5. D. H. a 6. Z. H. žalobu o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti.

Dňa   10.   mája   1993   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 3. jún   1993   s tým,   že   zástupca   žalobcov   zabezpečí   mená   a adresy   vlastníkov nehnuteľnosti.

Dňa   3.   júna   1993   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 6. september 1993.   Uznesením   obvodného   súdu   sp.   zn.   4 C 204/92   bola   nariadená ohliadka.

Dňa 6. septembra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia v 1. a 3. rade boli prítomní, sťažovateľka v 2. rade nebola prítomná.

Dňa   23.   septembra   1993   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Sťažovateľ   v 3.   rade   bol prítomný, sťažovatelia v 1. a 2. rade neboli prítomní. Bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 18. apríla 1994 obvodný súd uznesením č. k. 4 C 204/92-39 pripustil vypustenie sťažovateľov z konania, lebo nepripadajú do úvahy ako vlastníci spornej parcely.

Dňa 9. mája 1994 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu z 18. apríla 1994.Dňa   2.   septembra   1994   bola   vec   doručená   Mestskému   súdu   v Bratislave   ako odvolaciemu súdu. Zaevidovaná bola pod sp. zn. 7 Co 300/94.

Dňa 27. októbra 1994 bol spis vrátený obvodnému súdu s uznesením mestského súdu sp. zn. 7 Co 300/94, ktorým napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu.Dňa   8.   októbra   1996   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Sťažovateľ   v 3.   rade   nebol prítomný,   sťažovatelia   v 1.   a 2.   rade   boli   prítomní.   Pojednávanie   bolo   odročené na 24. október 1996.

Dňa   24.   októbra   1996   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Sťažovatelia   boli   prítomní. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 204/92-70 pripustil do konania J. K. ako odporcu vo 4. rade, M. B. – Z. ako odporkyne v 5. rade, F. V. ako odporcu v 6. rade.

Dňa 30. júna 1999 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ v 1. rade bol prítomný, sťažovatelia v 2. a 3. rade neboli prítomní. Pojednávanie bolo odročené na 25. august 1999.Dňa   24.   augusta   1999   sa   sťažovateľ   v 1.   rade   ospravedlnil   z pojednávania nariadeného na 25. august 1999.

Dňa 25. augusta 1999 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia neboli prítomní. Dňa   4.   októbra   1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Bol   vyhlásený   doplňujúci rozsudok k rozsudku z 23. septembra 1993.

Dňa   12.   októbra   1999   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   Bratislava   III oznámilo, že nemohli doručiť súdnu zásielku sťažovateľovi v 3. rade, lebo neotváral dvere na svojom byte.

Dňa 13. decembra 1999 sťažovatelia podali odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa   4.   februára   2000   okresný   súd   cez   register   obyvateľov   zisťoval   adresu sťažovateľa v 3. rade (naposledy...).

Dňa 15. februára 2000 register obyvateľov oznámil, že je to ulica..., B.Dňa 22.   marca   2000   uznesením   okresný   súd   uložil   sťažovateľom   zaplatiť   súdny poplatok za odvolanie.

Dňa 26. júla 2000 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave. Bol zaevidovaný pod sp. zn. 17 Co 254/2000.

Dňa   21.   septembra   2000   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   bez   meritórneho rozhodnutia.

Dňa 23. apríla 2001 sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku Obvodného súdu Bratislava 4 z 23. septembra 1993 a proti doplňujúcemu rozsudku zo 4. októbra 1999. Dňa 7. augusta 2001 bolo súdu doručené vyjadrenie navrhovateľov.Dňa   18.   októbra   2002   bol   spis   doručený   Krajskému   súdu   v Bratislave,   bol zaevidovaný pod sp. zn. 13 Co 486/02.

Dňa   28.   januára   2003   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   s uznesením sp. zn. 13 Co 486/02, ktorým rozsudky zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Dňa 6. mája 2004 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovatelia, okrem sťažovateľky v 2.   rade,   boli   prítomní.   Pojednávanie   bolo   odročené   pre   účely,   doručenia   rovnopisov zmeneného návrhu právnym zástupcom navrhovateľov.

Dňa 6. mája 2004 okresný súd uznesením č. k. 4 C 204/92-176 pripustil zmenu petitu návrhu na začatie konania.

Dňa   15.   februára   2005   Magistrát...   požiadal   o predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie z dôvodu náročnosti prešetrenia skutkového stavu.

Dňa 10. marca 2005 Magistrát... doručil súdu svoje vyjadrenie.Dňa   15.   apríla   2005   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 26. máj 2005 a malo sa uskutočniť na mieste nehnuteľnosti.

Dňa 15. apríla 2005 sťažovatelia podali „návrh na zrušenie rozsudkov a finančné vyrovnanie“.

Dňa 14. júna 2005 okresný súd uznesením č. k. 4 C 204/92-201 vylúčil vzájomný návrh sťažovateľov na samostatné konanie.

Dňa   28.   septembra   2005   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 12. decembra 2005 sťažovatelia doručili odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa   19.   decembra   2005   proti   výroku   o nepriznaní   náhrady   trov   konania   podali odvolanie aj navrhovatelia.

V období od 14. januára 2006 do 2. októbra 2008 sa spis nachádzal na krajskom súde, krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia.

Dňa 25. februára 2009 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka v 2. rade nebola prítomná. Sťažovatelia v 1. a 3. rade boli prítomní. Bol vyhlásený rozsudok.

Dňa   26.   mája   2009   okresný   súd   doručil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov.

Dňa 10. marca 2011 bol okresnému súdu vrátený spis z krajského súdu s uznesením č. k. 3 Co 182/2009-309 z 31. januára 2011, ktorým odvolací súd zrušil ostatne napadnutý rozsudok, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa   24.   mája   2011   okresný   súd   uznesením   vyzval   navrhovateľov,   aby   v lehote 10 dní odstránili nedostatky návrhu tak, aby petit bol určitý, zrozumiteľný a vykonateľný.Dňa   13.   júna   2011   právny   zástupca   navrhovateľov   požiadal   o predĺženie   lehoty na odstránenie nedostatkov podania.

Dňa 13. októbra 2011 právny zástupca navrhovateľov doručil súdu podanie, ktorým reagoval na výzvu okresného súdu z 24. mája 2011.

Dňa 7. novembra 2011 okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu (petitu).Dňa 14. decembra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. február 2012.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 14 C 1/2011 a postupom krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 182/09 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   a   postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1. Ústavný súd už namietané konanie z hľadiska jeho skutkovej a právnej zložitosti posudzoval v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 8/2011, pričom na rozdiel od názoru okresného súdu dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani skutkovej stránke zložité. Ústavný súd konštatoval, že predmetom konania na okresnom súde „je žaloba o určenie, že sporné nehnuteľnosti zapísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu patria   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   sťažovateľov,   teda   ide   o vec   patriacu do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru ústavného súdu vec nemožno hodnotiť ako skutkovo zložitú len z dôvodu, že navrhovatelia od roku 1997 podali niekoľko   incidenčných   žalôb   a   následne   niekoľko   desiatok   určovacích   žalôb takmer na všetky okresné súdy v Slovenskej republike, ktoré počas trvania konkurzu... Ž., s. r. o... niekoľkokrát menili alebo doplňovali. Uvedené konania súviseli s vecou sťažovateľov len   nepriamo   a   nemali   pre   rozhodnutie   okresného   súdu   význam,   o čom   svedčí   aj   tá skutočnosť,   že   okresný   súd   v priebehu   napadnutého   konania   nepripojil   ani   nevyžiadal žiaden súdny spis, ktorý by sa týkal inej veci sťažovateľov. Napadnuté konanie nemožno posudzovať   ako skutkovo zložité   ani z dôvodu   procesnej   aktivity   sťažovateľov,   ktorí len využívali možnosti im dané procesnými predpismi na uplatňovanie svojich práv. Doterajšia dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od zložitosti veci.“. Od tohto názoru sa ústavný súd nemal dôvod odchyľovať ani v tomto konaní.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom   konaní,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   vystupujú   na   strane žalovaných a zo spisového materiálu, ktorý si ústavný súd zabezpečil, je zrejmé, že aj oni sami   prispeli   svojím   správaním   k doterajšej   dĺžke   napadnutého   konania.   Sťažovateľ v 1. rade   sa   z trinástich   uskutočnených   pojednávaní   nezúčastnil   troch,   sťažovateľka v 2. rade sa nezúčastnila siedmich pojednávaní a sťažovateľ v 3. rade sa nezúčastnil štyroch pojednávaní.   Napriek   uvedenému   v danom   prípade   podiel   sťažovateľov   na vzniknutých prieťahoch   podľa   názoru   ústavného   súdu   neospravedlňuje   neúmerne   dlhé   konanie okresného súdu. Na uvedené negatívne správanie sťažovateľov však ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Aj v tejto časti ústavný súd zotrváva na zisteniach ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 8/2011, ktorý konštatoval, že okresný súd spôsobil neúmerné predĺženie konania predovšetkým svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.

Zhodne s citovaným   rozhodnutím ústavného súdu aj v tomto konaní ústavný súd hodnotí   postup   okresného   súdu   a   krajského   súdu   ako   neefektívny.   O nesústredenom procesnom   postupe   okresného   súdu   svedčia   dôvody,   pre   ktoré   boli   jeho   meritórne rozhodnutia vo veci na základe podaného odvolania zrušené, tie spočívali v nedostatočne zistenom skutkovom stave, prípadne v nepreskúmateľnosti vydaného rozhodnutia. V postupe okresného súdu sa tiež vyskytli viaceré obdobia nečinnosti, ktoré mali za následok   zbytočné   prieťahy   v konaní,   konkrétne   napr.   od   27.   októbra   1994 do 8. októbra 1996 (24 mesiacov), od 24. októbra 1996 do 30. júna 1999 (32 mesiacov) a od 28. januára 2003 do 6. mája 2004 (15 mesiacov).

Uvedená nečinnosť okresného súdu v trvaní bezmála šesť rokov a krajského súdu (v napadnutom   konaní   minimálne 12   mesiacov, tak   ako   to   bude   ďalej   uvedené)   nie   je ospravedlniteľná,   pretože   súdy   nevykonávali   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho aspektu (už aj v kontexte viac ako 19 rokov trvajúceho napadnutého konania) absolútne netolerovateľné.

Predsedníčka okresného súdu uznala, že v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom.   Poukázala   však   na   to,   že „prejednávanú   vec   možno   označiť   ako   právne zložitejšiu, a to najmä po procesnej stránke, keďže v priebehu konania sa viac krát menil okruh účastníkov konania (uznesením zo dňa 24. 10. 1996 a zo dňa 8. 10. 1996) a tiež bola pripustená zmena petitu (uznesením zo dňa 6. 05. 2004 a 07. 11. 2011). V priebehu konania sa vo veci viac krát menil zákonný sudca, čo takisto negatívne ovplyvnilo dĺžku konania, pretože naštudovanie spisu si vyžadovalo väčší časový priestor...“.

V tejto súvislosti treba opakovane zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo   porušené   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Podľa   právneho   názoru ústavného súdu vyjadreného napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho,   či   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   55/02, IV. ÚS 84/02).   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 182/2009, v ktorom sťažovatelia namietajú prieťahy, ústavný súd zistil, že spisový materiál na konanie vo veci odvolania sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu z 25. februára 2009 bol krajskému súdu doručený 26. mája 2009 a spis bol okresnému súdu vrátený 10. marca 2011. Krajský   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   ničím   nezdôvodnil   nečinnosť   krajského   súdu minimálne v trvaní 12 mesiacov.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia každému v   sume   po   30   000   €,   ktoré   odôvodnili   najmä   tým,   že „neúmerne   dlhým   konaním   sú sťažovatelia vystavení právnej neistote ohľadom predmetu sporu, navyše pomalé konanie znižuje ich šance na úspešné vymoženie práva, ktoré by im v prípade pozitívneho rozsudku bolo   priznané.   Z   tohto   dôvodu   je   v   tomto   konaní   možné   konštatovať,   že   pomalá spravodlivosť   je   spravodlivosť   odmietnutá,   o   to   viac,   že   dĺžka   konania   nezodpovedá zložitosti prípadu...“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä na celkovú dĺžku napadnutého konania pred okresným   súdom   a krajským   súdom,   berúc   do   úvahy   tiež   správanie   sťažovateľov   ako účastníkov konania, považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 6 000 €. Uvedenú   sumu   je povinný   vyplatiť každému   zo   sťažovateľov okresný   súd   po 5   000 € a každému zo sťažovateľov krajský súd po 1 000 €, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6.   Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Za jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume 123,50 €. Trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 247 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky), pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 123,50 € v prípade jedného sťažovateľa. V prípade 3 sťažovateľov (3 x 123,50 €) tvorí náhrada trov právneho   zastúpenia   spolu   s režijným paušálom ku   každému   úkonu (6   x   7,41 €)   sumu 414,96 €. K uvedenej sume bolo potrebné pripočítať 20 % DPH, teda sumu 82,99 €, keďže právny   zástupca   sťažovateľov   je   platcom   tejto   dane,   t.   j.   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľov predstavujú celkovú sumu 497,95 €.  

Vzhľadom na väčší podiel okresného súdu na zbytočných prieťahoch ústavný súd o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012