znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 475/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. R., P., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   Er/5711/1999   z   22.   júla   1999   a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE 1/2010 zo 16. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2010 doručená sťažnosť Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 1999 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 1/2010 zo 16. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 5711/1999 konal okresný súd na základe sťažovateľom ako súdnym exekútorom mu postúpeného   návrhu   oprávneného   z exekúcie   –   V.,   a. s.   (ďalej   aj   „oprávnený“),   na vymoženie sumy 97 745 Sk s prísl. proti povinnému C., spol. s r. o. (ďalej aj „povinný“). Na vykonanie predmetnej exekúcie okresný súd udelil sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi 20. decembra 1999 poverenie na vykonanie exekúcie, na základe čoho sťažovateľ následne 10.   februára   2000   vydal   upovedomenie   o začatí   exekúcie.   Dňa   26.   marca   2004   bol sťažovateľovi doručený návrh oprávneného na zastavenie exekučného konania „... z dôvodu zamietnutia   konkurzu   pre   nedostatok   majetku“, na   základe   čoho   potom   sťažovateľ žiadosťou doručenou okresnému súdu 29. júna 2004 žiadal „... o rozhodnutie v exekučnom konaní spolu s Vyúčtovaním trov exekúcie“. Podaním doručeným sťažovateľovi 2. marca 2006 oprávnený sťažovateľovi oznámil, že došlo k zmene v osobe oprávneného z exekúcie, pričom   novým oprávneným mala byť spoločnosť V.,   a. s.,   pričom   k tomuto oznámeniu nebola   podľa   sťažovateľa   pripojená   žiadna   listina   preukazujúca   postúpenie   vymáhanej pohľadávky na nového oprávneného. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ podaním z 8. marca 2006 opätovne domáhal, aby okresný súd exekučné konanie zastavil a aby rozhodol v zmysle § 37 ods. 5 Exekučného poriadku, t. j. aby rozhodol o zmene účastníkov konania (na strane oprávneného, pozn.). Dňa 5. júna 2006 bolo sťažovateľovi doručené podanie spoločnosti V., a. s., zo 17. mája 2006, ktorým mu bolo oznámené, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 30. decembra 2005 došlo k prevodu vymáhanej pohľadávky zo spoločnosti V., a. s., na spoločnosť S., a. s., pričom v čase doručenia tohto podania okresný súd podľa sťažovateľa stále nerozhodol o návrhu na zastavenie exekučného konania ani návrhu na zmenu pôvodného oprávneného, takže ním stále bola V., a. s. K písomnému oznámeniu spoločnosti V., a. s., sa sťažovateľ vyjadril podaním z 3. júla 2006 a následne písomným   podaním   z   10.   júla   2009   urgoval   rozhodnutie   okresného   súdu   o návrhu oprávneného na zastavenie exekučného konania.

Okresný súd uznesením sp. zn. Er 5711/1999 z 22. júla 2009 pripustil zmenu v osobe oprávneného tak, že novým oprávneným z exekúcie sa stala spoločnosť V., a. s., súčasne nepripustil, aby namiesto spoločnosti V., a. s., vstúpila do konania spoločnosť S. a. s., zároveň   exekučné   konanie   zastavil   a účastníkom   nepriznal   náhradu   trov   konania. V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd okrem iného uviedol, že keďže „považoval súd   zmenu   v   osobe   účastníka   na   strane   oprávneného   zo   spoločnosti   V.,   a. s.,...   na spoločnosť V., a. s.,... za preukázanú, preto túto zmenu pripustil“. Keďže okresný súd mal za   preukázané,   že   nový   oprávnený   a   aj   povinný   ako   právne   subjekty   výmazom   z obchodného   registra   zanikli,   konanie   zastavil   a rozhodol   o   nepriznaní   náhrady   trov exekúcie.

Podaním   z 31.   júla   2009   podal   sťažovateľ   odvolanie   proti   všetkým   výrokom uznesenia   okresného   súdu,   v ktorom   predovšetkým   poukazoval   na   to,   že   v   čase rozhodovania okresného súdu už nový oprávnený ako právny subjekt neexistoval, a preto sa nemohol stať účastníkom konania. Sťažovateľ žiadal, aby krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu tak, že mu podľa pripojeného vyúčtovania prizná nárok na náhradu trov exekúcie voči pôvodnému oprávnenému.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   CoE   1/2010   zo   16.   februára   2010   uznesenie okresného súdu   z 22.   júla 2009 v časti   výroku   o trovách   exekúcie   ako   vecne   správny potvrdil a v prevyšujúcom rozsahu odvolanie sťažovateľa pre neprípustnosť odmietol.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta nezákonnosť rozhodnutia okresného súdu, ako aj rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru sú tieto rozhodnutia nezákonné, nielen pokiaľ ide o rozhodnutie o nepriznaní mu odmeny a náhrady trov exekučného konania, na ktoré má podľa svojho názoru nárok, ale sú nezákonné, aj pokiaľ   ide   o rozhodnutie   vo   veci   zmeny   účastníkov   konania   a zastavenia   exekučného konania. Aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ ako súdny exekútor je účastníkom konania len v časti konania, v ktorej sa rozhoduje o jeho nároku na odmenu a náhradu trov konania, namieta   nezákonnosť   napádaných   rozhodnutí   aj v časti   rozhodnutia   o zmene účastníkov konania a vo veci zastavenia exekučného konania, pretože podľa jeho názoru práve pomalý, resp. nepružný postup okresného súdu pri rozhodovaní o týchto návrhoch mal za následok, že účastníci exekučného konania medzičasom zanikli, takže exekučné konanie muselo byť zastavené,   a v konečnom   dôsledku   sťažovateľovi   tak   nebol   priznaný   nárok   na   odmenu za náhradu trov exekučného konania.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:   „Krajský súd v Prešove, rovnako ako Okresný súd v Prešove podľa môjho názoru pri rozhodovaní o trovách exekúcie nepostupoval správne a zákonne a to takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ústavnými princípmi, ktoré garantuje Ústava SR.

Súdnemu exekútorovi patrí nárok na náhradu trov exekúcie vždy. Nie je zrejmé, prečo by som mal všetky náklady vynaložené v súlade so zákonom a účelne,   ktoré   počas   exekúcie   vznikli,   znášať   ja,   keď   som   iba   konal   svoju   zákonom stanovenú povinnosť.

Predmetné rozhodnutie Krajského súdu je nezákonné a nelogické okrem iného aj z dôvodu, že teoreticky pokiaľ by exekútor viedol viacero exekučných konaní, ktoré by boli zastavené z akýchkoľvek príčin, pracoval by v každom jednotlivom prípade zadarmo a bola by ohrozená jeho existencia ako súdneho exekútora, keďže odmenu za výkon exekučnej činnosti   by   mu   súdy   nepriznávali   a   inú   zárobkovú   činnosť   súdny   exekútor   zo   zákona vykonávať nemôže....

Ako súdny exekútor som vykonával exekučnú činnosť na základe zákona a na návrh oprávneného.   Vykonávať   exekučnú   činnosť   na   základe   tohoto   návrhu   som   ako   štátom splnomocnená osoba odmietnuť nemohol a vo veci som konať musel....

Exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nestranne a nezávislo a aby tomu tak skutočne bolo, zákon okrem iného stanovil pre súdnych exekútorov obmedzenie, že nesmú vykonávať iné činnosti, ako napr. podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere, aby ich nezávislosť nebola ohrozená....

Za   toto   obmedzenie   aktivít   súdnych   exekútorov,   ktorými   je   možné   si   zarobiť   na živobytie,   zákon garantuje   a   stanovuje,   že   exekútor   má   nárok na odmenu,   na náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu premeškaného času pri výkone exekučnej činnosti. Garantovanie   odmeny   exekútorovi   a   náhrady   hotových   výdavkov   a   premeškaného   času zabezpečuje nezávislosť exekútorov, okrem iného tým, že nemusia vykonávať iné činnosti za účelom zárobku....

Krajský   súd   v   Prešove   napadnutým   uznesením   tým,   že   mi   nepriznal   nárok   na náhradu trov exekúcie, porušil moje právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd), nakoľko počas trvania exekúcie som musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky, ktoré počas exekúcie vznikli a po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu, ako aj odmenu, ktorá mi priznaná nebola.

Dávam do pozornosti, že povinnosťou súdneho exekútora je vykonávať exekúciu v súlade so zákonom, nie zodpovedať či garantovať skutočné vymoženie pohľadávky. Súdny exekútor   nemá   povinnosť   vymôcť   pohľadávku,   ale   má   povinnosť   vymáhať   pohľadávku oprávneného na jeho návrh v súlade so zákonom.

Skutočnosť,   že   pohľadávka   nebola   vymožená   v   dôsledku   neskoršieho   zrušenia exekučného titulu súdom, je objektívnou skutočnosťou, čo súdny exekútor nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť....

Dávam   Ústavnému   súdu   SR   do   pozornosti   aj   samotný   priebeh   exekúcie,   resp. rozhodovanie   súdov   počas   nej,   ktorým   taktiež   došlo   k   porušeniu   platného   právneho poriadku, čoho následkom bola moja ujma.

Aj   keď   nie   som   účastníkom konania   v časti   zastavenia   exekúcie,   poukazujem na nesprávnosť rozhodnutí, ktoré mali vplyv na následné nepriznanie trov exekúcie.

Okresnému súdu v Prešove bola doručená žiadosť oprávneného – V. ešte dňa 29. 06. 2004. Okresný súd v Prešove rozhodol o zastavení exekúcie až dňa 22. 07. 2009, teda vyše päť (5) rokov od predloženia žiadosti.

Týmito prieťahmi v konaní došlo k situácii, že spoločnosť V., a. s. medzitým zanikol a súd dokonca vydaným uznesením rozhodoval o pristúpení účastníka, ktorý v dobe vydania rozhodnutia bol už vymazaný z Obchodného registra, a teda právne už ani neexistoval. (!). Táto skutočnosť je uvedená aj v napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove. Obe rozhodnutie sú teda okrem iného aj zmätočné, keďže súdy konali s účastníkom, ktorý v čase rozhodovania už ani nemala právnu subjektivitu....

Mám za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonne a neústavné aj z dôvodu, že vychádzalo   z   nesprávneho   ponímania   zákonného   postavenia   súdneho   exekútora   v exekučnom konaní.

Súdny exekútor je v exekučnom konaní v postavení „zástupcu štátu, resp. štátneho orgánu", ktorý len vykonáva prenesenú pôsobnosť, ktorá patrí štátu a ktorú štát zveril súdnemu exekútorovi.

Súdny exekútor v exekučnom konám nie je v postavení podnikateľa, ani osoby, ktorá poskytuje právne služby....

Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku)

V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa. (§ 5 ods. 1 Exekučného poriadku)....

Nevyhnutnosť   rozhodnutia   v   tejto   veci   vyplýva   aj   zo   skutočnosti,   že   pravidelné nepriznávame trov exekúcie súdnemu exekútorovi v podobných veciach narúšajú základné finančné   predpoklady   chodu   exekútorského   úradu.   Vzhľadom   na   to,   že   exekútor   je objektívne zodpovedný za výkon exekučnej činnosti, nemôže si dovoliť exekučnú činnosť z týchto dôvodov nevykonávať, ale musí túto činnosť (najmä hotové výdavky ako napr. mzdy zamestnancov, poštovné, kancelárske potreby, nájomné, spotreba energií atď.) uhrádzať z vlastných finančných prostriedkov.

Vzhľadom na postavenie súdneho exekútora je nepriznávanie náhrady trov exekúcie neakceptovateľné, rovnako ako by bol neakceptovateľný stav, keď by zamestnanci štátneho úradu mali z vlastných prostriedkov hradiť všetku činnosť takéhoto úradu, a to aj napr. bez nároku na mzdu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 7 CoE 1/2010 zo dňa 16. 02. 2010 a Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: Er/5711/1999 zo dňa 22. 07. 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 7 CoE 1/2010 zo dňa 16. 02. 2010 a Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: Er/5711/1999 zo dňa 22. 07. 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 7 CoE 1/2010 zo dňa 16. 02. 2010 a Uznesenie Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: Er/5711/1999 zo dňa 22. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1,- EUR. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   tvrdené   porušenie   označených   základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore a dodatkovom protokole, a to: 1. uznesením okresného súdu sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 2009 tým, že okresný súd pripustil do konania namiesto pôvodného oprávneného (V., a. s.) nového oprávneného (spoločnosť V., a. s.), a to aj napriek tomu, že v čase tohto rozhodovania okresného súdu už nový oprávnený ako právny subjekt neexistoval, takže ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   a v dôsledku   toho   okresný   súd sťažovateľovi nemal ani voči komu priznať sťažovateľovi úhradu trov exekúcie;

2. uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE 1/2010 zo 16. februára 2010 tým, že krajský   súd   pre   neprípustnosť   odmietol   odvolanie   sťažovateľa,   ktorým   napadol   výrok uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   Er/5711/1999   z   22.   júla   2009   v   časti   o   pripustení a nepripustení účastníkov do konania na strane oprávneného a v časti o zastavení exekúcie, čím   odobril   stav,   že   účastníkom   konania   sa   stala   osoba,   ktorá   nemala   spôsobilosť   byť účastníkom konania, a tiež tým, že krajský súd bez ďalšieho potvrdil uznesenie okresného súdu v časti výroku o nepriznaní trov exekúcie sťažovateľovi.

1.   K namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   Er/5711/1999   z 22. júla 2009

V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným   porušením   ním   označených   práv zaručených v ústave, dohovore, ako aj dodatkovom protokole uznesením okresného súdu sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 2009 ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že proti časti tohto rozhodnutia, ktorým okresný súd rozhodol o zmene účastníkov konania na strane   oprávneného,   nebol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok   (1.1),   kým   proti   časti rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekučného konania, ako aj proti časti rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov konania jeho účastníkom riadny opravný prostriedok prípustný bol (1.2).  

1.1 Pokiaľ ide o tú časť sťažovateľom napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn. Er/5711/1999 z 22. júla 2009, proti ktorej nebol prípustný opravný prostriedok, ústavný súd dáva do pozornosti, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o   inom   zásahu. Podanie sťažnosti   po   uplynutí tejto lehoty   je zákonným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. 218/06).

Sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ   argumentačne   napáda   označené uznesenie okresného súdu aj v časti, ktorou bolo rozhodnuté o zmene účastníkov konania na strane oprávneného, a to z dôvodu, že od vyriešenia otázky účastníkov konania sa odvíja aj jeho nárok na priznanie úhrady trov konania, pričom v tejto časti proti uzneseniu okresného súdu   nebol   prípustný   opravný   prostriedok.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na skutočnosť,   že   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   Er/5711/1999   z 22.   júla   2009   bolo sťažovateľovi   doručené   27.   júla   2009   (tak   ako   to   sám   sťažovateľ   uvádza   vo   svojom odvolaní proti tomuto uzneseniu), pričom od 27. júla 2009, keď podľa zistenia ústavného súdu   nadobudol   výrok   I   a II   predmetného   uznesenia   okresného   súdu   právoplatnosť,   do 21. júna   2010,   keď   sťažovateľ   osobne   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu,   nepochybne uplynula lehota na jej podanie podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.  

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2   V súvislosti   s napádaným   uznesením   okresného   súdu   v časti,   proti   ktorej   bol prípustný opravný prostriedok, ústavný súd upriamuje pozornosť na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou primárne povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť a   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna,   takže   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,   porušenie ktorých   sťažovateľ v súvislosti   s napádaným uznesením   okresného súdu sp. zn.   Er/5711/1999   z 22.   júla   2009   namieta,   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého   uznesenia   okresného   sudu   sp.   zn.   Er   5711/1999   z 22.   júla   2009   využitím riadneho   opravného   prostriedku,   a to   odvolania,   ktoré   napokon   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   aj   účinne   využil,   pričom   o tomto   jeho   odvolaní   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 7 CoE 1/2010 zo 16. februára 2010. Krajský súd sa v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   7   CoE   1/2010 zo 16. februára 2010

Pokiaľ   ide   o označené   rozhodnutie   krajského   súdu,   sťažovateľ   ho napáda   jednak z dôvodu, že odmietnutím jeho odvolania ako neprípustného proti rozhodnutiu okresného súdu   v časti rozhodnutia o zmene účastníka konania na strane oprávneného krajský súd v podstate   verifikoval   rozhodnutie   okresného   súdu,   a to   aj   napriek   jeho   nezákonnosti, pretože   ním   okresný   súd   pripustil,   aby   sa   účastníkom   konania   stal   subjekt,   ktorý   už v okamihu vstupu do konania nebol spôsobilým subjektom práva, a teda nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (2.1), ako aj z dôvodu, že krajský súd podľa sťažovateľa v rozpore s Exekučným poriadkom, ktorý mu garantuje nárok na odmenu za ním vykonanú prácu súdneho   exekútora,   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o nepriznaní   exekútorovi   trov konania (2.2).  

2.1   Z napádaného   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   svoje rozhodnutie o odmietnutí odvolania sťažovateľa pre jeho neprípustnosť odôvodnil takto:   „Za nesprávny je ale potrebné považovať postup súdu, ak rozhodol o pripustení zmeny v osobe účastníka na strane oprávneného. K takejto zmene sa totiž vyžaduje to, aby tak pôvodný oprávnený ako aj nový oprávnený mali v čase rozhodovania súdu právnu subjektivitu. Táto podmienka pri rozhodovaní o vystúpení pôvodného oprávneného a vstupe nového oprávneného do exekučného konania splnená nebola. Nový oprávnený V., a. s. ku dňu vydania rozhodnutia už právnou subjektivitou nedisponoval, nakoľko dňom 8.7.2006 bol vymazaný z obchodného registra. Takéto pochybenie však v rámci odvolacieho konania nebolo   možné   napraviť.   Ustanovenie   §   37   Exekučného   poriadku   upravujúce   zmenu účastníkov   exekučného   konania   výslovne   neupravuje   možnosť   podania   odvolania,   či   už proti   rozhodnutiu   o   pripustení   zmeny   alebo   proti   rozhodnutiu   o   nepripustení   zmeny účastníkov konania. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 202 ods. 2 O. s. p. podľa   ktorého   odvolanie   nie   je   prípustné   proti   uzneseniu   v   exekučnom   konaní   podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Za takejto situácie bolo potrebné postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odvolanie súdneho exekútora smerujúce proti výrokom o pripustení a nepripustení zmeny účastníkov exekučného konania odmietnuť.

Rovnako muselo byť podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odmietnuté odvolanie súdneho exekútora smerujúce voči výroku o zastavení exekúcie. Súdny exekútor má totiž postavenie účastníka konania len vtedy, ak sa rozhoduje o trovách exekúcie, čo je zrejmé   z   ustanovenia   §   37   ods.   1   Exekučného   poriadku.   Výrok   o   zastavení   exekúcie charakter rozhodnutia o trovách exekúcie nemá V tejto časti teda súdny exekútor nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ak sa sťažovateľ domnieval, že mu bola odňatá možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom v dôsledku postupu tohto súdu, ktorý jeho odvolanie pre neprípustnosť odmietol (nedôvodné odmietnutie práva podať odvolanie sa považuje za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom), prípadne ak sa sťažovateľ domnieval, že krajský súd nezohľadnil skutočnosť, že v konaní vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, mal sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu z týchto dôvodov možnosť domáhať sa preskúmania rozhodnutia krajského súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodov zmätočnosti uvedených   v   §   237   písm.   b)   a   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   [ďalej   len   „OSP“; (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania)].

Podľa   §   237   písm.   b)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na   základe   podaného   dovolania   mohlo   dôjsť   k   naplneniu   účelu   sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu   v   sťažovateľom   namietanej   časti.   Tento   záver   potvrdzuje   aj   §   243b   OSP,   ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.   V rozsahu svojho   preskúmavacieho oprávnenia   by sa   dovolací   súd   v podstate musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2.2 V súvislosti so sťažovateľom namietaným rozhodnutím krajského súdu v časti, ktorou krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní sťažovateľovi trov konania, ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Ústavný   súd   je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Pokiaľ ide o trovy exekúcie tieto nemohli byť priznané súdnemu exekútorovi ani vtedy, ak by sa v konaní i naďalej pokračovalo so V., a. s. V danom prípade sa totiž exekučné   konanie   začalo   ešte   v   roku   1999.   V   tejto   súvislosti   je   právne   významné ustanovenie § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, čo je zrejmé z ustanovenia § 196 Exekučného poriadku. Odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie zároveň predstavujú trovy exekúcie (§ 200 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ). V zásade osobou povinnou znášať trovy exekúcie, vychádzajúc z ustanovenia § 197 ods. 1 a ustanovenia § 200 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku, môže byť povinný. V prejednávanej veci však povinný zanikol výmazom z obchodného registra dňa 4. 4. 2001 a preto tomuto už neexistujúcemu subjektu nebolo možné ukladať žiadne povinnosti. V   dôsledku   uvedeného   povinnosť   nahradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie mohla   V.,   a.   s.   uložená   len   pri   splnení   podmienok   vyplývajúcich   z   ustanovenia   §   203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2002. Podľa tohto ustanovenia, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži,   ktoré   trovy   potreboval   oprávnený   na   účelné   vymáhanie   nároku   a   či   mohol   pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Skutočnosť, podľa ktorej v roku 2001 došlo k zániku povinného V., a. s. nemohla ani pri náležitej opatrnosti predvídať. Stratu spôsobilosti byť účastníkom konania ( § 19 O. s. p. ) nemožno považovať za zavinenie V., a. s. v dôsledku čoho aplikácia ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2002 pri rozhodovaní o trovách exekúcie neprichádza do úvahy. Rovnako nebolo možné V., a.s. zaviazať na znášanie trov exekúcie len   z   dôvodu,   že   majetok   povinného   nestačil   ani   na   úhradu   trov   exekúcie.   Exekučný poriadok   takúto   možnosť   pripustil   až   novelizáciou   ustanovenia   §   203   uskutočnenou   s účinnosťou od 1. 2. 2002 zákonom č. 32/2002 Z. z. Táto novela Exekučného poriadku, ale nie je aplikovateľná na exekučné konania začaté do 1. 2. 2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku).

Keďže v súčasnosti neexistuje subjekt, ktorý by mohol byť zaviazaný na náhradu trov exekúcie   súdnemu   exekútorovi súd prvého   stupňa   správne   postupoval,   ak náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. V dôsledku uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O. s. p. uznesenie vo výroku o trovách exekúcie potvrdil.“

Z citovaného   odôvodnenia rozhodnutia krajského   súdu   predovšetkým   vyplýva,   že sťažovateľovi   v postavení   súdneho   exekútora   nemohla   byť   priznaná   úhrada   jeho   trov z dôvodu, že na túto úhradu nebolo možné zaviazať ani jedného z účastníkov exekučného konania,   pretože   obaja,   t. j.   tak   oprávnený   z exekúcie,   ako   aj   povinný   z exekúcie   ako subjekty   práva   už   zanikli.   Krajský   súd   tak   z vývoja   a okresným   súdom   právoplatne ustáleného skutkového stavu potom nemal inú možnosť, ako konštatovať, že niet účastníka exekučného konania, ktorému by mohla byť uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi jeho trovy. Inými slovami, právoplatné ustálenie skutkového stavu, čo sa   týka   účastníkov   konania,   predstavovalo   zákonnú   prekážku   preto,   že   krajský   súd rozhodoval   o   trovách   exekúcie   vo   vzťahu   k   pôvodnému   oprávnenému   ako   účastníkovi (sťažovateľ mal v tomto smere možnosť zvrátiť toto rozhodnutie krajského súdu využitím mimoriadneho opravného prostriedku, pozri 2.1).  

Strata   právnej   subjetivity   –   spôsobilosti   nadobúdať   práva   a   povinnosti,   nového oprávneného, ako aj povinného ako právnických osôb ich výmazom z obchodného registra, a tým aj spôsobilosti byť účastníkom konania je takým procesným nedostatkom podmienok konania,   na   ktorú   súdy   prihliadajú   z   úradnej   moci,   a   preto   pokiaľ   niet   univerzálneho právneho nástupcu, sú povinné konanie zastaviť.

Podľa § 251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu   sa   použijú   ustanovenia   predchádzajúcich   častí,   ak   tento   osobitný   predpis neustanovuje inak.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

V danom prípade, pretože ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002 osobitne nepredpokladalo rozhodovanie o trovách exekúcie pre prípad zastavenia konania z dôvodu súčasného zániku oprávneného aj povinného ako právnických osôb,   bolo   vzhľadom   na   už   citované   zákonné   ustanovenia   úplne   logickým   právnym následkom   súčasného   zániku   nového   oprávneného,   ako   aj   povinného   nepriznanie   trov exekúcie sťažovateľovi ako účastníkovi konania.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd konštatuje,   že   rozhodnutie krajského   súdu   je odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom a nemožno ho považovať za arbitrárne ani svojvoľné.

Okrem   toho   ústavný   súd   podotýka,   že   krajský   súd   výrazne   presahujúc   rámec potrebnej   právnej   argumentácie   pre   nepriznanie   trov   exekúcie   sťažovateľovi   od neexistujúceho nového oprávneného a povinného sa vysporadúval aj s dôvodmi, pre ktoré by teoreticky nebolo možné priznať trovy exekúcie sťažovateľovi ani v prípade, ak by bol účastníkom konania pôvodný oprávnený, pričom svoje závery založil na konštatovaní, že oprávnenému by mohla byť uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy exekučného konania iba v prípade, ak by oprávnený už v čase podania návrhu na vykonanie exekučného konania mohol pri vynaložení všetkej starostlivosti predpokladať dôvod zastavenia exekúcie v zmysle zákonnej požiadavky vyjadrenej v § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. januára 2002). Podľa tohto ustanovenia ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval   oprávnený   na   účelné vymáhanie nároku,   a   či   mohol   pri   náležitej   opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

V tejto súvislosti krajský súd ustálil, že pôvodná oprávnená   z exekúcie – V., a. s., nemohla „predvídať   dôvod   zastavenia   exekúcie...“,   a preto   aj   v prípade,   že   by   bola oprávnenou   z exekúcie   (čo   nebola),   nemohla by   jej   byť podľa   krajského   súdu   uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi jeho trovy. Na tomto mieste by prichádzala   do   úvahy   polemika   s týmto   názorom   krajského   súdu,   keďže   podľa   zistenia ústavného súdu návrh na začatie konkurzného konania na povinného z exekúcie (C. P., spol. s r. o.) bol Krajskému súdu v Košiciach podaný samotným povinným   5. novembra 1999 (sp. zn. 4 K 272/99), pričom V., a. s., podala návrh na vykonanie exekúcie 25. novembra 1999, takže za týchto okolností by bolo potrebné skúmať, či pôvodný oprávnený (V., a. s.) v skutočnosti nemohla mať vedomosť o možnom spôsobe zastavenia exekučného konania. Táto polemika s názorom krajského súdu by však prichádzala do úvahy iba v prípade, že by V., a. s., bola stále účastníkom exekučného konania, avšak vzhľadom na to, že, tak ako to už bolo   uvedené,   okresný   súd   umožnil,   aby   V.,   a.   s.,   ako   pôvodný   oprávnený   vystúpila z konania,   pričom   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   a   sťažovateľ   nevyužil   iné právne prostriedky na zvrátenie tohto rozhodnutia (pozri 2.1), možno tieto úvahy rozvíjať iba v teoretickej rovine bez ich reálneho dopadu na rozhodnutie v tejto veci.  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať   o   správnosti   právneho   záveru   krajského   súdu   spočívajúceho   v   tom,   že sťažovateľovi kvôli strate právnej subjektivity tak nového oprávneného, ako aj povinného trovy   exekúcie   nepriznal.   Tento   záver   nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne neodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu. Krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ich možno považovať za zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namietal, že označeným uznesením krajského súdu bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1   dodatkového   protokolu   na   vec   sťažovateľa.   Zároveň   uvádza,   že   aplikovateľnosť uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového protokolu iba v nadväznosti na ním namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1   (čo   v   celom   rozsahu   platí,   aj pokiaľ   ide   o   právo   zaručené   v   čl.   1   dodatkového protokolu)   zahŕňa   požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených priamo   v   označenom   článku   ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05).

Ústavný   súd   konštatuje, že ak rozhodnutím   krajského   súdu   v   označenom   konaní nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   potom   už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na rámec ústavný súd podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v danom   prípade   navyše zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti s tými rozhodnutiami súdov, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (základné právo nebyť podrobovaný nútenej práci zaručené v čl. 18 ústavy a čl. 4 ods. 2 dohovoru), ktoré sťažovateľ uviedol iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Okrem toho vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že súdny exekútor ako štátom určená osoba na vykonávanie súdnych a iných rozhodnutí má nárok na trovy exekúcie „vždy“, pričom sťažovateľ sa odvoláva aj na právne názory ústavného súdu vyslovené v nálezoch sp.   zn.   II.   ÚS   31/04   a sp.   zn.   II.   ÚS   161/08,   ako   aj   v   náleze Ústavného   súdu   Českej republiky sp. zn. II. ÚS 372/04 a v stanovisku Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS st. 23/06, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že právne názory vyslovené v tomto smere   predchádzajúcimi   rozhodnutiami   ústavného   súdu   boli   v   ďalšom   období   už „prelomené“   právnymi   názormi   vyslovenými   v   ďalších   rozhodnutiach   ústavného   súdu (napr. IV. ÚS 27/08, II. ÚS 272/08, I. ÚS 256/08). Ústavný súd nespochybňuje postavenie exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu priznáva status verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Naproti tomu exekútor vykonáva   svoju   činnosť   aj   ako   slobodné   povolanie   (výber   exekútora   je   zverený oprávnenému,   odmena   exekútora   je   priamoúmerná   jeho   procesnej   aktivite).   V   súlade s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným   postavením   pri   výkone exekúcie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   opätovne   konštatuje,   že   na   vec   sťažovateľa je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený   v   jeho   rozhodnutí   vo   veci   Van   der   Mussele   proti   Belgicku   (rozsudok z 23. novembra   1983,   séria   A,   č.   70),   podľa   ktorého   riziko   spojené   s   výkonom   určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta (napr. IV. ÚS 297/2010).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010