znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 474/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   mal.   Š.   V.   a mal. J. V., zastúpených zákonnou zástupkyňou – matkou B. V., právne zastúpených advokátom JUDr. J. P. pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 9 Co 284/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2014 doručená sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených zákonnou zástupkyňou – matkou B. V. pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 284/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. januára 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou   v zmysle ustanovenia   § 80   písm.   c)   Občianskeho súdneho poriadku   domáhali určenia, že do dedičstva po ich otcovi poručiteľovi J. L. (ďalej len „poručiteľ“), patria konkrétne   označené   nehnuteľnosti   ležiace   v   kat.   území   S.   (ďalej   len   „sporné nehnuteľnosti“).   Žalobu   odôvodnili   tým,   že   poručiteľ   7. novembra   1997   uzavrel   kúpnu zmluvu,   ktorou   sporné   nehnuteľnosti   predal   spoločnosti   I.   s.   r.   o.   V mene   poručiteľa podpísal kúpnu zmluvu jeho syn Ing. M. L. ako poručiteľov prokurista, hoci v udelenej prokúre   nebolo   zahrnuté   oprávnenie   prokuristu   scudzovať   a zaťažovať   nehnuteľnosti. Sťažovatelia   preto   považovali   kúpnu   zmluvu   za   neplatnú.   Navyše,   návrh   na   vklad do katastra nehnuteľností bol doručený až 25. novembra 1997, teda už po smrti poručiteľa a i v tomto prípade konal v mene poručiteľa prokurista, hoci smrťou poručiteľa oprávnenia prokuristu zanikli. Na základe uvedených podstatných skutočností vyslovili sťažovatelia presvedčenie,   že   zmluva   o   prevode   sporných   nehnuteľností   je   absolútne   neplatná,   čo znamená, že poručiteľ v momente svojej smrti bol stále vlastníkom sporných nehnuteľností, a preto tieto by mali byť zahrnuté do dedičstva po ňom, k čomu však v rámci prerokovania dedičstva nedošlo.

Rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 34/2007-255 zo 17. apríla 2013 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, keďže podľa názoru okresného súdu žalobcovia nemali naliehavý právny záujem na požadovanom určujúcom výroku tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 284/2013 z 19. septembra 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu treba za rozhodujúce považovať, že sporné nehnuteľnosti sú teraz vedené ako vlastníctvo Slovenskej republiky – Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (teda žalovaného 5). Súdna prax v rámci vlastníckych žalôb pripúšťa žalobu, ktorou sa dedič domáha vyslovenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,   keďže   predmet   dedičstva   tvoria   veci,   ktoré   v   okamihu   smrti   patria poručiteľovi. Ide o posúdenie, či poručiteľ bol v deň svojej smrti vlastníkom danej veci. Navrhované určenie sa tu viaže ku dňu smrti poručiteľa, a teda sa posudzuje podľa stavu, aký tu bol v okamihu jeho smrti. Pokiaľ sa takejto žalobe vyhovie, potom má rozsudok deklaratórnu povahu, čo znamená, že sa ním len potvrdzuje právny stav, ktorý tu bol v čase smrti poručiteľa. Týmto rozhodnutím sa však nezakladajú navrhovateľovi voči odporcovi žiadne práva. Nie je ním deklarované, že by navrhovateľ ako právny nástupca poručiteľa bol vlastníkom veci, ale ani to, že by odporca vlastníkom veci nebol. Okresný súd preto správne skúmal, či majú sťažovatelia naliehavý právny záujem na podanej žalobe. Určovacia žaloba je svojou povahou preventívna. Má sa ňou predísť stavu neistoty týkajúcej sa určitého práva a má nastoliť istotu v ohrozených právnych vzťahoch. Ak už bolo právo porušené, nemá preventívna ochrana postavenia sťažovateľov žiaden zmysel, lebo jej prostredníctvom už nemožno   budúce   možné   spory   odvrátiť.   V   takomto   prípade   určovacia   žaloba   nie   je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane sťažovateľov, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka. Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľov (podľa dátumovej pečiatky) doručený 13. novembra 2013.

Sťažovatelia so závermi krajského súdu nesúhlasia, keďže sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom a nezodpovedajú zákonu. Krajský súd poprel zmysel ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj ustanovenia § 460 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože sa nesprávne vysporiadal s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu   sťažovateľov.   Konštatovaním   jeho   neexistencie   odoprel   sťažovateľom   možnosť konať pred súdom a zmaril ich jedinú možnosť domáhať sa ochrany svojich práv. Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe rozumie postup súdu, ktorý znemožnil   účastníkovi   konania   realizáciu   tých   procesných   práv,   ktoré   mu   poskytuje Občiansky   súdny   poriadok.   K   odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj jeho rozhodnutím.

Sťažovatelia   požadujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 284/2013 s tým, aby bol rozsudok z 19. septembra 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 795,92 €. Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovatelia   nepodali   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 284/2013 z 19. septembra 2013.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Jadrom   podanej   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľov   s   tým,   že   ich   určovacia žaloba v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku bola zamietnutá pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení,   že   sporné nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   poručiteľovi.   Sťažovatelia   z   toho   vyvodzujú,   že všeobecné súdy im odopreli možnosť konať pred súdom a zároveň zmarili jedinú možnosť domáhať sa ochrany ich práv. Rozhodnutiami všeobecných súdov došlo podľa ich názoru k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Vychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie je očividné, že sťažovatelia mohli podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovatelia, vychádzajúc z ich vlastnej argumentácie,   mali   teda   k   dispozícii   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   treba považovať   za   účinný   a   na   ktorého   použitie   boli   oprávnení.   Napriek   tomu   však   podľa zistenia ústavného súdu dovolanie nepodali. To zakladá neprípustnosť sťažnosti v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Treba   napokon   ešte   dodať,   že   sťažovatelia   ani   len   netvrdili   (tým   menej preukazovali),   že   dovolanie   nepodali   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014